ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tento hrad, v ktorom voľakedy Thurzovci bývali, pokrýva najvyšší vrch na západe. Svoje meno dostal odtiaľ, že kráľ, ktorý ho dal budovať, rozkázal preň taký základ, grunt vyhľadať, ktorý by nepriateľ, ak len lietať nevie, dosiahnuť nemohol. Za Ľudovíta Prvého okolo roku 1360, keď sa rozniesol chýr, že prídu Tatári, postavili viacej hradov a medzi nimi aj Lietavu. Stojí na strmých skaliskách len jednotlivcom ťažko prístupných a skutočne zodpovedá svojmu menu — nomen et omen! Od začiatku patril kráľovskému dvorníkovi Bebekovi, ktorý robil všetko, čo bolo možné pre Ľudovíta Prvého. Po ňom nasledoval Imrich Zápoľský, statný zemepán a obľúbenec veľkého Korvína. Potom ho zdedil jeho brat Štefan, ktorý pre svoju slabosť musel pomoc a ochranu hľadať v Poľsku.

Všetko sa sprobúvalo, aby pozornosť kráľa Žigmunda obrátili na Štefanovu dcéru Barboru a povýšili ju na jagelonský trón, až sa to i podarilo. Najlepšiu pomoc poskytol Poliak Mikuláš Kostka^[30] zo Zedlíc a za odmenu dostal od Zápoľského hrad Lietavu. Kostkovu dcéru Barbaru si vzal za ženu František Thurzo^[31] (predtým bol biskupom), a tak sa stal majiteľom Lietavy.

Pri tomto hrade je potrebné spomenúť jednu divnú studňu. Na dve siahy do skaly ide úzka diera, potom sa otvorí divotvorný podzemný priestor a z jeho stredu do priepasti len teraz začína skutočná studňa. Jej cieľ je ťažko uhádnuť, lebo zvonku niet iného otvoru, ktorým by sa mohlo dnu vojsť.

Pred sto rokmi tu býval ešte dáky kastelán, ale potom všetko spustlo a ľudia žiadostiví pokladov rozkopali, rozbŕľali hrad. Jediné, čo sa zachovalo ako krásny pomník, je oltárny obraz umiestnený v kostole priľahlej dediny. Vidieť na ňom veľa ľudí, zvlášť výrazný je kňaz, ktorého Tatári zhadzujú z hradu na ostré koly. Poviedka o tom hovorí:

Keď divá horda Tatárov pri Šajave nič nevykonala, rozpŕchla sa po celom Uhorsku i k Lietave sa dostalo z nej. Mladší obyvatelia sa pobrali do hôr, starí, deti a ženy do kostola. Surovosť ich našla aj tu. Na sľub, že sa im nič nestane, otvorili kostol. Divokí Tatári porušili sľub, všetko vyrabovali, obyvateľov mučili a katovali. Okrem iných múk železnými bičmi hnali pozostalých na vrch a tých, ktorí nechceli svoju vieru zaprieť, sácali do priepasti na naostrené koly. Medzi nimi bol i spomenutý kňaz. Niektorí ľudia v strachu začali sa odriekať svojej viery. Kňaz poprosil boha o pomoc pre trýznený ľud. Divosi sa smejú, smejú, ale ich smiech sa zmenil na panický strach. Bo ako kňaz letel nimi zhodený do priepasti, naraz im zmizol z očí. Zmizol, lebo sa zachytil na vyčnievajúcich kroch. Horda ušla preč a jeho aj s inými povrazmi vytiahli von z priepasti.