ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Karol Jaroslav Zorkóci

Kto po Váhu dolu ide a k tomu na plti, ten sa ľahšie môže okúpať a pohodlnejší kúpeľ mať ako v Piešťanoch. Len v tom sa delia tieto dva kúpele jeden od druhého, že vo Váhu len v lete prichádza človeku chuť na kúpanie, v Piešťanoch ale i v lete i v zime sa môže hockto vykúpať, šticu vypariť a na zdraví si poslúžiť. Tieto kúpele vyznačujú sa tým, že človeka, keď dnu do nich vojde, cele slabého urobia, ba citlivej prírody človek ani ich dlho nezdrží. Keď z nich vyjde, potom len pocíti ich dobrotu, na celom tele mu obľahšie, zdravšie dýcha, mocnejší je zvlášť v rukách. Nejeden nemocný cestujúci lebo pltník sa tu vyhojil, s požehnaním odchádzal a zanechával kraje tieto, v ktorých príroda lekáreň prihotovala pre nás a ktoré krásny výhľad podávajú každému, čo sem svoje zraky obracia. Skade asi svoje meno vzali tieto obývania, je cele neznáme, podľa poviedky ale toto vieme:

Dvaja bratia bývali spolu za dlhý čas, starší bol nenávistný, úžernejší a lakomší ako mladší. Tento ale bol lepšieho srdca, tichý a trpezlivý, veľkomyseľnejší a milosrdný zvlášť na chudobných. Tak teda na poli, doma spolu nachádzali sa bratia, siali a žali, zvážali a tak potom hotové už podelili. Starší to hneď popratal všetko, čo bolo jeho, mladší ale radšej chudobe a priateľom, keď videl potrebu, z obilia a majetku udelil. Ani prosiacich ho o pomoc nikdy od seba prázdnych nepúšťal. Tak sa potom stalo, že si ho ľudia napospol obľúbili, všade mu dobre priali a žiadali, ochotne a vďačne poslúžili. Keď sa mu čo stalo, hneď boli na pohotove všetci, aby mu pomohli. Hoci starší nič z tohto nemal, začala ho potajomná nenávisť a pomsta sužovať. Začal teraz krivým okom hľadieť na svojho dobrého brata a v srdci prisahal sa mu vyvŕšiť. Toto sa mu ale dlho nemohlo pošťastiť. Pritom i to mu chuť odberalo, že mladší brat vždy sa mal ochotne k nemu, vďačne a po bratsky. On ho ale už nemohol vystáť a hľadal spôsob.

Bolo to práve na Silvestra. Druhí ľudia sa schádzali o polnoci na roráty i bratia sa obidvaja strojili. Keď sa ku polnoci schyľovalo, nechali dom a kráčali na služby božie. Tak až do samého kostola prišli. Tu ale medzi stiskom sa starší brat vykradol z kostola von a vrátil sa kus cesty. Asi dvesto krokov od chodníka, po ktorom jeho mladší brat musel ísť domov, čakal ho s ostrým nožom v ruke. Nezadlho sa i druhí rozchodia, každý svojou cestou. Mladší brat, neborák, čakal, pozeral a vyvolával svojho bračeka. Bolo mu divné, ako sa mohol stratiť a kde je, či napredu alebo vzadu. Už by bol došiel alebo by ho bol doteraz dohonil. Už len idem, hádam je už doma a čaká ma.

V takýchto myšlienkach ide neborák zamyslený a ledva prišiel na osudný chodník, odrazu ho dakto napadne zboku, na zem zhodí a nôž do pŕs vopchá. Zhodený v strachu ani len jaj nemohol povedať, len raz zachrčal, zmetal sa, nohy vystrel a bolo naveky po ňom. Bolo po dobrej duši, ktorá ešte mala žiť, bo anjel v jeho duši prebýval. Za ním budú banovať všetci a horké slzy liať, keď jeho mŕtvolu zazrú.

Starší brat ledva to urobil, akoby ho boli diabli hnali, tak zmizol stadeto a bežal ku domu. Otvorí dvere ako zbesnetý, uteká dnu a zrazu strašne skríkne. Videl pred sebou brata ako kľačí, prosí ho, prosí ho za život, žeby sa naňho nehneval. Po chvíli sa prebral z toho strachu a na obloku počuje dáke klopanie. V tom nôž krvou brata zbrodený chytro hodí od seba, hore sa postaví, hľadí na oblok a nikoho nevidí. Teraz klope dakto i po druhý raz, zločinec trnie, studený mráz mu po tele prebehuje, bo v obloku sa zjavila vyschlá, žltá tvár v bielej plachte zakrútená. Teraz klope i po tretí raz a dnu oblokom stúpa. Zločinec už omdletý padol na zem, cítil, ako ho dačo drhlo a zaklialo v peklo. Bolo to len jeho zdanie a živá fantázia. Na druhý deň našli ho mŕtveho. O jeho smrti dlho nevedeli. Keď prišli do miestnosti ľudia, v jednom kúte počuli čosi pišťať takým neobyčajným hlasom, a to čím diaľ, tým viac. Všetci boli zvedaví, chceli to vidieť. V kúte stála posteľ, a keď ju odtiahli, našli pod ňou krvavý nôž. No, už vieme, čo je. Na to nezadlho i jeho brata doniesli a pomysleli si, že brat brata zabil a v strachu potom zomrel. Nôž ten preto, že ho ten piskor a jeho pišťanie odokrylo, na pamiatku nechali. Dom ten sa volal „Píšťanský“, pri ktorom sa neskôr i kúpele založili, a tak až posiaľ to meno zadržali.