ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[42]

Koho nikdy pohľad na krásu prírody v srdci nepohol, kto nepocítil to dynamicum veleby božskej vo svete stelesnenej, ten nech ide sem. Nech zrak svoj uprie na túto stranu a kraje, a čo by bol drevený a od železa tvrdší, pohne sa a pohnúť sa musí okrasou takouto skoncentrovanou akoby v jedno a mocne spolu účinkujúcou na človeka. Tu z jednej strany vysoké vrchy pohľad tvoj priťahujú a vábia ťa, abys premeral tú ich výšavu alebo aspoň položil nohu svoju na ich temeno.

Keď tu budeš, okreje duch tvoj a voľno mu bude ako v nejakom tušení, kde ťa city opanujú nebeské, povetrie voľno na tvoje líca zavieva a premieňa ich ako lístočky ružičky, hneď na túto, hneď na tú stranu budeš voľným zrakom hľadieť pod nohy svoje. Na tú zem, kde len nízki duchovia môžu cele úpieť, ale kde zhliadneš Váh, tú riečku, ktorá tak mnoho krvi nevinnej videla a ňou sa nejeden raz zafarbila, keď sa tu Mongoli zháňali. Uvidíš spolu i ľudí sťa tých anjelov dobrých a krotkých, ktorí ti ešte mnoho budú vedieť rozprávať o tých predošlých smutných i radostných časoch. Ja vám z takého tu dačo zdeľujem.

Mongoli rabovali a lúpili všetko, ľudí pobili a šťastný, keď sa kto mohol utiahnuť do hôr alebo inde. Anka, trinásťročné dievča jednej matky a otca, samotná ostala, bo otca zabili, matka ale v zármutku onedlho umrela. Vzala teda Anku jej tetka ako za svoju a Anka sa s Janíkom, desaťročným tetky chlapcom, ako s bratom znášala a tetuške v malých veciach nápomocná bola. Jedného dňa prišla stará, vyžitá a s kožou žlto sfarbenou Cigánka pred tetkin dom, kde predtým zvykla vždy dačo do hrnka dostávať. Že ale práve teraz pani domu bola v malej záhradke pri dome a Cigánka na ňu dotieravo dobýjala. Keď videla, čo robí, tak v omrzlosti povedala Cigánke: „Ale iďte mi v čerty z hrdla, neskoršie dostanete!“ Stará Cigánka sa na to veľmi nahnevala a v svojom pekelnom srdci zahorela pomstou. Pomstiť sa ale dlho nijako nemohla panej, teda umienila si, že sa pomstí na jej deťoch. Až sa jej to i pošťastilo. Jeden deň, v ktorom pani nebola doma, vyklamala a vyvábila najprv Anku do blízkej hory a dávala jej všelijaké pletky, potom ju poslala, aby i Janka doviedla. Keď obe tam už neviniatka boli, Cigánka sa pobrala s nimi ďalej do hory, až naposledy prídu neďaleko veľkej priepasti, tam v hore dobre známej. Od tejto asi na dva kroky stojí Cigánka samotná, teraz privábi vystrašujúcim hlasom i Anku, žeby išla sa i ona podívať. Tá sa sprvoti obávala, ale Janko smelší chlapček ju nanešťastie chytil za ruku a oba išli ku starej čertici. Deti pri nej stoja, ona ich zahovára, a keď si tak ku nim stala, že sa o ne mohla dobre oprieť — strach a hrôza — schytí naraz nevinné deti do jednej i do druhej ruky, ako hyena ich schytí a medzi tých neviniatok úpenlivým krikom strčí ich na dno priepasti.

Duch pána sa vraj ale zmiloval, ani jednému dieťaťu sa nič nestalo, ba domov k matke prišli tak, že táto ani nevedela o ničom. Ale o Cigánke sa strašné chýry roznášajú, že nad tou priepasťou poletuje jej čierna duša v podobe čerta. Potom že každú polnoc krik veliký z tej jamy sa dá počuť, ako keď niekoho zaživa režú a trápia. Ľud tunajší i vo dne s hrôzou sa blíži k tej jame a priepasti. Ta vraj ani kravy alebo druhý statok nechcú ísť, ako čoby i tie cítili, že v nich je voľačo veľmi zlého, že oni ukrývajú zloducha a čerticu nad peklo horšiu, ktorá teraz svoju pokutu trpí. Toto je poviedka.

Už čo sa samého kraja týka, o tomto nič tak zvláštneho nemôžeme povedať, krom toho, že pltiari tadeto po Váhu idúci, tu sa zvyknú i niekedy zastavovať, zvlášť keď je zlý čas. K tomu jesto tu pripravené domy. Obyvatelia tuná pekný statok dochovávajú a veľa z neho i na Dolnú zem odšikúvajú.