ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Karol Jaroslav Zorkóci

Muráň je doterajší svedok toho, že láska veľkú moc má vo svete a čo sa zlatom a mocou nedá urobiť za koľko rokov, to ona len jedným šípom Amora za minútu je vstave vykonať. Preto ona zráža ako guľa, ba snáď desať razy väčšou mocou vládne. Bol by mohol Wesselényi aj podnes strieľať na Muráň, keď by ho bol dostal. Alebo ak aj, teda koľko trov, práce, strachu by bol pritom mal, čo naproti v krátkom čase urobil Milkovovu pomocou.

Poviedka nám rozpráva, že v tomto kraji dakedy žil jeden pobožný pastier, ktorý sa ustavične modlieval, postil a pri tom všetkom pásol ovce. Statok jeho bol vraj tak naučený, že jeho ovce sa dáko divotvorne okolo neho zhromažďovali. Keď im pískal na fujare, vtedy sa mu do šíku postavali a vyskakovali. On ich nepotreboval zháňať a preháňať, samé sa mu dostavili a za ním šli. Asi po troch rokoch ako bol pri ovciach, jednu noc videl zrazu svetlo zo zeme vystupovať a vyblkovať. Ide ta, svetlo sa zväčšuje, až naraz počuje dáky podzemný šuchot, ako keď dakto reťaze preťahuje. Vtom sa pred ním otvorí veľká skala a v nej vidieť krásnu pannu ako slnce, ktorá mu príjemne pokyvovala k sebe. On mal toľko smelosti a vábený krásou šiel dnu. Príde k nej, panna ho chytí za ruku a vedie ďalej dovnútra. Príde s ním k jedným dverám, tie otvorí a pred ňou sa objavia kopy zlata a drahých vecí. Teraz mu povedala: „Ber si synak, z tohto, kedy len budeš chcieť a koľko ti bude treba, ale znaj, že len na dobré máš upotrebovať tieto veci, bo ináč ťa otvor skaly na večnosť zarúti!“ To povedala a zmizla. Pastier tento menom Matej Bebek nabral veľa pokladov a z nich vybudoval sedem zámkov, medzi ktorými i Muráň od neho tiež pochodí. Toto podľa poviedky.

Stavitelia Muráňa museli byť Slovania, bo to už samé meno Muráň od múr ukazuje. Keď sa husiti po spálení Husa po Uhorsku rozplietli, Jiskra sa zmocnil všetkých hradov a pevností od kráľa mu daných v stoliciach. Muráň stojí na prevysokej skale, naproti nej tiež druhá skala strmí. Medzi nimi len jedna skalná cesta vedie do zámku. Od poludnia stojí brána, ktorou sa dnu ide, za ňou je veľký dvor, čo by i pár regimentov dnu prijal. Od polnoci vídať druhú výšku, táto sa dá len s mnohou prácou nohám za podnožu. Kto raz sem vyšiel, je istý pred nepriateľom a má pekný výhľad do zámku.

Keď gróf Juraj Széchy bol zastrelený pod hradom Berko prvého septembra 1625. roku, jeho telo bolo donesené na Muráň a pochované do cínovej truhly. Po ňom ostala vdova Mária, grófka Drugethová, ktorá ho o sedemnásť rokov prežila. Z jej deviatich detí zostali nažive len štyri dievčatá — Mária, Barbora, Katarína a Eva. Mária sa vydala za Štefana Bethlena tridsiateho mája 1627, ale Bethlen v roku 1631 zomrel, a tak Mária Széchyová len štyri roky s ním žila. Dostala sa ale i po druhý raz do manželského zväzku, totiž s Wesselényim a skrze tohto sa stala slávnou. Pamätné je to, ako sa spolu poznali. Kto by o tomto úplnejšie chcel čítať, odkazujeme ho na toho času slávneho maďarského básnika Gyöngyösiho, ktorý je najvierohodnejší a vydal o tomto knihu pod názvom Márssal társalkodó Murani Venusshoz.

My si tuná aspoň ten list zdelíme, ktorý Wesselényi písal Márii Széchyovej, keď k nej zahorel strašnou láskou. List ten znel takto:

„Neznámy sluha porúča týmto svoju poníženosť, poslušnosť a stálu lásku. Posiaľ, keď som už veľa ráz váhal, nesmel som vyjaviť svoj cit. Teraz sa ale opovažujem, odpusť mi, ďalej sa zdržať nemôžem. Ak nebudeš mať so mnou milosrdenstvo, musím zahynúť. Ty iste nemáš srdce divokej zveri, ani z ocele vytvorené, ale krotké a zdvorilé. Ani sa nebudeš tešiť z môjho trápenia, ani nad mojím písaním urážať, ktoré ak vezmeš do ruky svojej, aj vtedy sa mi len srdce poteší. Aká nádej sa vo mne povzbudí! Staň sa mi takou, akou mi ťa láska sľúbila, bo som si ťa skôr zamiloval, ako som ťa zazrel. Obidvaja sme jednakí. Ty žiješ ako ovdovelá trúchlivá hrdlička, tak i ja môj vek trávim. To ale myslím o srdca môjho náklonnostiach — ty si len vsadená do neho a každá druhá z neho vyhodená. Ranené sú ňadrá moje bleskom tvojej ušľachtilosti! Ako závidím tomuto lístku môjmu. On ide k tebe, ja nie! U mojej panej, ak sa jej bude páčiť, budem žiť, ak nie — zahyniem. Prosím ťa, ak si len cele nie cudzia láske, hľadaj čo najskôr miesto a spôsob, kde by som s tebou málo slov prehovoril, kde by moje rozvlnené srdce odpočinulo, kde by som ti otvoril svoje vnútro a presvedčil ťa o úmysloch mojej úprimnosti a srdca môjho vernosti. Ak určíš miesto, nebudem hľadieť na žiadne nebezpečenstvo, ale sa odrazu ustanovím…“

Takto napísal, zložil list a zapečatil čiernym voskom. Keď Mária dostala tento list, hneď sa náramne zapálila a pomätila. Hneď zase zbledla a onemela a búrená všelijakými myšlienkami utiahla sa do samoty. Po veľkom hútaní mu napísala takúto odpoveď:

„Neočakávane mne neznámej došlo tvoje písmo, na ktoré ja teraz úprimne odpovedám. Boh ťa hojne požehnaj a tvoje úmysly všemožne pošťasti! Nepochybujem o vernosti správy tvojej, ani o priazni, ktorou si ku mne naklonený; a ja by som žiadala, aby sme sa tvár s tvárou niekde zhliadli, ale neviem, ako to vyviesť. Zísť sa iste bez prítomnosti druhých sotva môžeme, to by nám ľahko zradu pripravilo. Medzitým uvidím, čo myseľ moja podľa náklonnosti a žiadosti tvojej bude môcť vynájsť. To potom cez sluhu môjho ti dôkladne oznámim, ako sa naše veci započať majú, aby nášmu vdovstvu k radosti poslúžili.“

Tak sa veci medzi nimi diali, až sa Mária Széchyová vybrala zo zámku pod zámienkou lovu na ryby. Po mnohom čakaní, keď už všetko bolo tak pripravené, ako keby mala ryby loviť, sakom pristrojená vznášala sa ako bohyňa. Prišla i s dvoma sprovaditeľkami, Wesselényi hneď k nej priskočil, aby jej zostúpiť pomohol, ale ona sa prv zošvihla dolu. Bolo to radostné zídenie, ktoré pozdejšie i svadbu narobilo a blažený život pre novomanželov, ktorí nám za príklad slúžia, že láska i hory prenáša i zámky a múry pevné premáha a snáď všetko na svete vykoná. Držme sa teda lásky!