ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za pol hodiny príde sa k jej prvým domom, potom sa ide dobrú hodinu cez dolinu, pokiaľ sa naľavo zvrtnúc nenatrafí človek na veľké skaliská, v ktorých je veľa dier. Najväčšia z nich sa nazýva Čierna a musí sa k nej ísť po strmom vrchu. Keď ta dôjdeš a nazrieš do tejto priepasti, počuješ hrmot skaly do nej hodenej, musíš sa predesiť. Viacej ale na teba budú účinkovať svetlá v nej sem a tam chodiace, lebo tých, čo ich nosia, nevidieť, a fantázia tvoja si predstaví obraz prvokresťanského pekla.

Keď ale vieš, že spodok tejto jaskyne je rovný, trochu sa uspokojíš, okrem toho ani chôdza nie je veľmi obťažná. Od vchodu sa ide cez užšie a vyššie miesta, hneď hore, hneď dole vrchom, raz cez rebrík, potom cez mokré a klzké vŕšky. Ďalej pomedzi stĺpy, koly, pyramídy, skameneliská, stalaktité a stalagmity zvláštnych zverov a ľudských podôb, čo všetko musí vzbudiť najpodivnejšiu fantáziu a predstavy. Po stranách vidieť ešte mnoho menších dier — jaskýň. V prostriedku jaskynného sklepenia vidieť jednu ľadovú pyramídu, od ktorej sa lúče svetla v tisícerých farbách odrážajú a oslepujú oko. Pyramída stojí na ľade a po údere na ňu počuť dunenie, znak toho, že je pod ňou priepasť. Zároveň je to výstraha každému, kto sa k nej opováži prísť, aby sa pevne držal, bo jedno nohy skĺznutie do bočnej priepasti bude ho stáť pekne a krásne sa dolu skotúľať a na tisíc kusov sa rozdrúzgať. Stadiaľto i mnoho ľadu vyvážajú.

Keď sa ide ešte ďalej asi hodinu, príde sa k močiaru, ktorý prekazí ďalšiu cestu. A toto daromne budeme opisovať niekomu, kto niečo podobného v prírode nevidel. Veľké prekvapenie nasleduje ešte len potom, keď z tejto podzemnej jamy svoje oko oprieš na blesky, odvrchu sa dnu vlievajúce, zazdá sa mu byť veľký oheň. Až potom, keď je celkom von, zbadá, čo je to, že je to dobrotivé svetlo dňa, pred ktorým všetko zlé mizne a kape.

Dolu vrchom ide putovník nemo premýšľajúc, až ho čakajúce povozy zvezú k samému Váhu. Za chrbtom ešte vždy vidí k nebu sa pnúce Tatry^[11] a utešené vŕšky akoby kývali človeku, dokiaľ sa pri najbližšej dedine nezastaví.