ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to v roku 1420, keď Stanislav Dersffy,^[28] kráľovský pokladník kráľa Žigmunda, bol Strečnom obdarovaný. Po dvadsiatich rokoch usadili sa tu Česi uvedení skrze Jána Jiskru. Zato bol Pongrácz, ktorý im tento hrad otvoril, povolaný v roku 1444 na budínsky snem a hneď aj zatvorený. Napokon Ján Hunyady hrad Strečno Čechom odňal a dal naspäť korune. Keď Ladislav Hunyady bol nevinne zamordovaný, jeho matka, aby nehodnú smrť syna pomstila a viacej si horné kraje zabezpečila, Pongráczovi už vypustivšiemu hrad tento popustila, aby on tým lepšie oproti kráľovi a Cseleyovcom ju mohol obraňovať.

Od tohto času až po prvú polovicu sedemnásteho stoletia, keď František Wesselényi^[29] čo palatín a pán Strečna v dejepise je známy, trvá tma dejstva tohto hradu. Prečítajme si teda poviedku o tomto ostatnom:

Na rozkaz svojho otca musel si Wesselényi vziať za ženu Žofiu Bošňákovú, ktorá sa mu v tej najútlejšej láske a oddanosti ku boku privinula. I on veľkú lásku jej ukázal a svoje srdce otvoril. Keď sa od nej do búrneho sveta lúčil, aby si väčšie zásluhy vydobyl, vtedy sa ukázala jej pravá láska. Ako sa tvrdo od neho trhala a keď sa už očiam jej stratil, koľkokrát samotná vo svojom pokojíku na tú stranu zraky opierala, odkiaľ jej srdca volenec mal do jej náručia priletieť. Wesselényi sa predtým vždy veselo k nej vracal, ale asi mesiac už to tak nebolo. Mrákavy sa preťahovali na jeho čele, bol nepokojný, darmo sa milujúca Žofia chcela dozvedieť príčinu jeho nepokoja. Raz v neskorej noci dáky sluha klope na železné dvere a nesie list od jej sestry, v ktorom ju sestra upozorňuje, čo už celý svet vie, len ona nie, že totiž jej muža druhá láska sputnala a že sa k nej vráti čoskoro, aby sa s ňou rozsobášil. Ako hromom omráčená padla neborka Žofia, bo sa zablysklo v jej duši nad doterajším tajomstvom jej muža. Bol tmavý jesenný večer, keď trpiaca pani sedela samotná v izbe a pozerala na zapadajúce slnko. Zo sveta múk ju vytrhol dobročinný spánok. Driemala a sladko driemala, jej duch sa nachádzal v kaplnke pred oltárom a do jej duše prenikol papršlek potechy. Prebudila sa, našla sa v tmavej izbe. Nedala sa odstrašiť hrôzou noci, skučaním povíchrice ani lejakom dažďa, ale bosá pobrala sa do tej kaplnky, o ktorej sa jej snívalo. Tam strávila celú noc a ráno, keď ju starostliví sluhovia stretali, videli na jej tvári nezvyčajnú spokojnosť.

Ešte neprišlo poludnie, keď sa padací most spustil a hradný pán na bujarom koni kráčal hore. Mal prísnu tvár, ale nie zamračenú. Keď svoju manželku pritisol k prsiam, vrátil sa jej pokoj srdca. Na pamiatku tohto radostného stretnutia každoročne svätievali tento deň. V tom istom obleku, s krížom a palicou chodievala pani do kaplnky. Toľko poviedka.

Skutočnosťou je, že keď zámok a kaplnka od Thökölyovcov boli zničené, mŕtve neporušené telo Žofie preniesli do kostola v dedine Teplice, kde aj teraz v loretánskej kaplnke leží. Kostolník vám otvorí truhlu a môžete vidieť pekne zachované telo, oblečené v čiernom tafte. Oblek každoročne obnovujú, alebo len po niekoľkých rokoch. Nad rakvou visí jej obraz, na ktorom je rok smrti (28. apríl 1644) i rok nájdenia (1689).