ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je to najnebezpečnejšie miesto na celom Váhu. Na nej sa už nejedna plť roztrieskala, ba podľa poviedky musí sa stať jej obeťou každoročne jedna plť. I nám len tak stískalo okolo srdca, keď sme popri tých skalách ťahali. Veru sme sa porúčali bohu na milosť. Keď sme prišli k nej, s hrôzou sme sa pozerali na to divadlo prírody. V prostriedku sa dvíha strmá, menom Besná skala a popri nej sa rúti do večnej priepasti voda ako dáka Charybdis, a beda tej plti, ktorú ona zachytí. Prešli sme šťastne, ale „incidit in Scyllam, qui vult vitase Charybdis“,^[23][24] a toto latinské príslovie veľmi dobre platilo, bo tam ďalej sa ťahá cez Váh skalnatý hrebeň, cez ktorého dva väčšie otvory musí sa richtovať plť, a to dobre, žeby nezachytila. Už sme dve žriedla prešli a ešte sme neboli na istom, bo odzadu sa vyškierali na nás konáre samej tej Besnej skaly, pri ktorej sú tie hlbočiny. Ešte dve minúty a ozval sa pltník, ťažko si vydýchnuc „chvalabohu“. A toto za ním opakovali všetci, ktorí boli na pltiach.

Poviedka nám hovorí, prečo toto nešťastné miesto má meno Margita. Je to dievčenské meno Margarétka. Za dávnych čias žila v susednom Strečne mladá vdova, ktorá zápasila o lásku najkrajšieho šuhaja tamojšieho mesta. Hoci bola vdova bohatá a šuhaj chudobný, nezískala si ho, ale tento ľúbil Margarétku, vdovinu chovanicu. Vdova sa dlho nemohla dozvedieť príčinu jeho odvrhnutia, napokon to zistila, a jej hnev neopíše žiadne pero. Vymýšľala plány, ako odstrániť nenávidenú sokyňu. Jeden z nich si vybrala. V susednom Turci žili priateľky, ku ktorým mala byť poslaná Margarétka, aby sa u nich dlhšie zabavila. Keď išla po skalnom chodníku nad vysokým brehom Váhu, prišla za ňou zlostná fúria a zhodila úbohé dievča do bezodnej priepasti. Nadarmo sa potom usilovala nakloniť si lásku a vernosť mládenca, nič nepomohli podvody, myslel len na svoju vzdialenú milú. Mŕtvolu tejto medzitým voda doniesla na skalný hrebeň a cestujúci o tom priniesli správu do dediny. Do milujúceho šuhajovho srdca zapustila ostrá bolesť svoje pazúry, ale ešte väčšie zúfanie do svedomia hriešnice. Čo nazývali náhoda alebo nešťastné skĺznutie, vo vdovinom svedomí bolo temné zvučanie. Vdovino chovanie vzbudilo pozornosť, až ju pozvali na súd. Už sa blížili poslovia súdu, úzkosť a strach dohnal vdovu k šialenstvu. Vyskočila na nohy a nezrozumiteľne v zúfalstve vykrikujúc meno Margitky, divoko bežala na miesto, kde spáchala onen špatný hriech. Aby uhasila blčiace peklo svojho svedomia, skočila do vodnej priepasti a vlny Charybdy žiadostivo zhltli túto divošku a radostne sa nad ňou zavreli, ako čoby im Nemesis^[25] bola zatlieskala.