ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Karol Jaroslav Zorkóci

Tento kraj leží neďaleko našej slávnej Bystrice. Dedinka je to roztomilá a oko na seba vábiaca. Dookola je ohradená vysokými vrchmi a ona medzi nimi leží temer v prostriedku. Okolo nej je veľa záhrad a ovocných stromov, ktoré bohato obdarúvajú svojich opatrovníkov. Ovocie z nich do mesta najviac prichodí, lebo bystré dievčiny nielen ovocie, lež i druhé hospodárske veci donášajú z Podlavíc do mesta. Táto pokojná dedinka prislúcha tiež pod panstvo Bystrice, od ktorej je asi päť štvrťhodín vzdialená. Obyvatelia, to sa rozumie, sú od koreňa Slováci, bo kdeže by sa tu cudzie myši nabrali, čo Slovákom dobré žito odnášajú? Ba ani by tu cudzí element nevyžil, kde len vždy práca panuje a nikto nezaháľa.

O tomto kraji nám poviedka asi toto hovorí:

Neďaleko odtiaľto sú Staré Hory, dedinka tiež pamätná preto, že sem z celých stolíc veľkú púť robia. Pri týchto púťach sa stalo, keď ľudia veľa sem a tam chodili a vracali sa, že niektorých i k podlavickému kraju nohy zaniesli. Tu všetci ustatí posadili sa na okolité pne, ale tieto nevystačovali všetkým, preto hľadali spôsob, ktorým by si uľahčili. Poodtínali teda celé stromy a z týchto narobili také dačo ako lavice. Ako takto oddychovali, nezadlho roztrhol sa nad nimi čierny oblak, doniesol takú búrku, že celé kusy ľadu padali. Naši pútnici všetci v strachu, ktorý kde mohol utekal, ale sa najviac pod lavice schovali. Hromy naďalej vždy prali a búrili, že sa žiaden neopovážil von vykuknúť. Keď dážď bol prestal, natrafili sa i druhí pútnici idúci okolo a našli tých prvých schovaných pod lavicami. Od tých čias nielen títo sa Podlavičiarmi volali, čo boli pod lavicami, lež i to samé mesto, hoci v ňom druhý ľud býval, meno Podlavice dostalo a pod týmto až podnes stojí a pamiatku tejto príhody udržuje. A veľa sa naozaj z tohto zdá, že by to také dačo malo byť a že sa to iste mohlo stať, kde takéto okolnosti posiaľ trvajú a pútnici putujú. Potom ale samo meno Podlavice je celé slovenské, ktoré ukazuje na pôvodných obyvateľov Slovákov.

Druhí sa nazdávajú, že toto meno má stadiaľ, bo jeho polia a medze takrečenými lavicami malo značené, a keď prišlo k preukázaniu, koho je to pole alebo záhrada, nuž sa len rieklo: pod lavicami — a hneď každý vedel, čo to má byť. No dosť možné, že snáď v novších časoch ľahko by sa dalo i stadiaľto to meno odvodiť, a že by mu snáď i prislúchalo a slušalo ďobre, my ale predsa pri starom ostávame, bo tam najskôr pravdu a originálnosť nájdeme.

Okolo Podlavíc leží veľa menších dediniek, tieto všetky pripomínať nebudeme, bo v nich málo pamätného nájdeme. A potom, keď vieme aspoň, kde ležia, už vieme dosť, bo o všetkých malých veciach a ľuďoch sa tiež len natoľko staráme, že vieme o ich bytí, a už na tom máme dosť, ba vari i veľa, bo inakšie pred nami leží, ktoré máme spomínať.