ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi rumami na brehoch Váhu je Trenčín, čo sa hor vypína. Pôvod jeho sa tratí do pradávnych čias. Jeho staviteľ má byť Marcus Aurelius^[35] menom Terentius, ktorý na tomto vrchu vo vojne proti Markomanom roku 140 mal svoj brloh. Druhí zasa inakšie myslia.

Trenčín vždy prislúchal kráľovskej korune až po Ondreja Tretieho,^[36] po tomto Peter Čák^[37] a tohto syn Matej tu panovali. Roku 1335 rokovalo sa tu o pokoj medzi Českou a Poľskou. Karolov následník Ľudovít sa tu často bavieval a oddal hrad v roku 1388 jeho pokladníkovi Jurajovi Bebekovi.^[38]

V búrkach, ktoré Máriu z Uhorska a jej manžela Žigmunda^[39] prenasledovali, ostal Trenčín svojmu kráľovi verný. Kráľ ho daroval svojmu obľúbencovi Ctiborovi, vojvodovi zo Sedmohradska a majiteľovi tridsiatich šiestich zámkov. Od toho času sa Ctibor menoval grófom a pánom hradu.

Ako husiti Uhorsko napadli a celé okolie Váhu až po Trnavu ohňom a mečom plienili, oborili sa v druhom nápade i na Trenčín, kde ale strašne zbití boli. Po Ctiborovi Druhom prešiel do rúk Jiskru z Brandýsa, až dokiaľ ho zase veľký Matej Hunyady korune kráľovskej nevybojoval.

Štefan Zápoľský^[40] okrášlil a rozšíril tento hrad tak, že sa mu ani voľakedy tak slávny Vyšehrad nevyrovnal. Je tu studňa na sedemdesiatšesť siah hlboko do skaly vykresaná od väzňov tureckých, zábavné záhrady, kaplnka mramorovými kresaninami okrášlená. Po Zápoľského Štefanovej smrti jeho žena Hedviga a syn Ján dali doviesť roku 1512 poľských vyslancov k sebe, aby sa s nimi spojili. Ale z toho nebolo nič, bo po páde Ľudovíta pri Moháči Ján Zápoľský túžil po korune, ale ho odstrčil Ferdinand a Ján sa musel utiahnuť do Trenčína.

Keď v nebezpečenstve druhom Zápoľský do Poľskej musel utekať, za ten čas generál Katzianer v Trenčíne dlho a bez strachu sa bavil, až dokiaľ Gašpar Czobor, statný junák, sa nenašiel, ktorý uistil a potvrdzoval, že hrad tento tak je mocný, že len ohňom dačo vykonajú. Kanóny a delá nadlho darmo ohnivé gule vrhali, až potom po veľkej práci naraz sa chytilo ohňom stavanie hradu. Horelo strašne, až sa chytila i veža, v ktorej bol pušný prach. A beda! Naraz nastal veľký výbuch, div čo z pekla vypukol, a všetkých prítomných ohlušilo i pobilo. Pozrážalo temer celé okolie. Len smelí vojaci mohli oči otvoriť, keď trochu dym prešiel. Tu naraz zbadali na zhubenom zámku bielu zástavu viať na znak, že Katzianer sa poddal. Od týchto čias bol zámok len rumovisko.

Roku 1535 gróf Alexius Thurzo ho tak obdržal a jeden vnútorný oblok dosiaľ nosí na sebe vápeň Thurzovcov s rokom 1540. Od neho prešiel hrad na grófa Forgácha a na Illésházyho, ktorý v roku 1600 ho zase vzkriesil. Ale po jeho úteku do Poľska zase kráľovskej korune pripadol. Tomuto grófovi v roku 1606 naspäť bol daný a roku 1621, keď korunu Bethlenovi vzali, na hrade túto korunu ochraňovali.

Ešte dvakrát pocítil hrad Trenčín vojenské ohne — v roku 1663, keď Turci a Tatári sa tu zháňali, a v nepokojoch rákócziovských bol Trenčín dva razy obľahnutý (na začiatku 18. storočia — pozn. M. E.). V tomto dlhom obliehaní jeho obyvatelia tak boli pritisnutí hladom, že psi, mačky a staré podošvy im za jedlo slúžili. Illésházyovcom sa tu po čase zunovalo, preto sa preniesli do susednej Dubnice, veľmi starého hradu, ktorý tiež až posiaľ zub času navnivoč pokváral.