ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Karol Jaroslav Zorkóci

Len tak pomaly sa zmáhala táto dedinka, lebo cesta, ktorá z Bystrice tadiaľto vedie ku horným krajom Turca a Liptova, nebýva nikdy prázdna od ľudí a povozov tadiaľto premávajúcich. Tým samým sa muselo stať, že jej ľudia najviac furmanskými prácami sa zaoberajú, ačpráve v samej dedine trvá živý obchod. Bystré dievčence vídať tu poletovať zvlášť v nedeľných časoch. Táto dedinka patrí pod panstvo Bystrice, ohradená peknými vrchmi ťahajúcimi sa od Tatier. Ten najprvší sa volá Baranovo, naboku je vrch Cmarovo a Ostrý vrch.

Poviedka nám hovorí, že tuná voľakedy našli jednu starú, prestarú pivnicu, natrafili najprv na železné dvere, ktoré viedli do podzemného pochodu. V nej našli kosti, ktoré boli nie ešte celkom pohnité a ukazovali na oveľa väčších ľudí ako my, obrov temer proti nám. V prostriedku pivnice čiže krypty sa nachodila železná truhla. Keď ju do ruky vzali, bola preukrutné ťažká a veľké nádeje porobila. Sotva ju otvorili, boli v nej staré hlinené nádoby, spolovice pobité, všelijaké olovené figúry, zámky a nástroje. Všetko ukazovalo na to, že to museli ľudia sem schválne poschovávať a že tie kosti tiež boli z veľa strán sem zohnané. Dosť možné, že ešte za čias Bela Štvrtého, keď v Uhorsku bolo viacej vlkov ako ľudí, boli to kosti pobitých ľudí. Našli sa hneď aj druhí, čo chceli lepšie vyskúmať toto mestečko Kosťovo, týchto snáď pohla k tomu žiadosť po pokladoch. Podľa tejto mienky meno dediny pochodí od kosti.

Druhí zase hovoria, že tu raz bola veľká hostina, na ktorú sa zo všetkých strán schádzali. Hostinu dával kráľ dáky svojim poddaným. Na hostinu čakali i mladú kráľovnú, ktorá sa bola sľúbila, ale dlho už nechodila. Začala všeobecná nespokojnosť a nečakali ju ani s jedlami. Keď sa potom najlepšie hostili, tu kto dôjde — pani kráľovná. Hostia už všetko pojedli — kto neskoro chodí, sám sebe škodí! Čo neurobia hostia, predložia pani kráľovnej koštiale na dvoch tanieroch a ponúknu ju nimi hovoriac: „Odpusťte, prosím, už nám nič neostalo inšuo, aspoň to, čo máme, vám podávame!“ Kráľovná sa zastaviac najprv myslela, že žartujú. Keď to ale išlo naozaj, pomyslela si, no počkaj, vezmem na ukážku môjmu mužovi, však vás ten naučí. Berúc jeden kúštik, musela i viac, ba celý tanier ju prinútili vziať. Dala to odniesť, prišla domov a ponosovala sa mužovi, čo jej vykonali. Muž vezme a obzerá a na podivenie vidí, že to boli len robené koštiale, a to z cukru. To teda v ten čas bol veľký dar pre kráľovnú, ktorá pôvodcov toho žartu hneď hodným darom okrášlila, dedinu dala postaviť a nazvala ju Kostiviarska.

Hľa, tu ju máme pred očami, nech sa nikomu divná nevidí, keď mu ju takto predkladáme, bo teraz pravda cele inak vyzerá, ale voľakedy taká vyzerala a pozostatky z toho i teraz sa môžu poznať. Jesto tu okolo hámre na meď i železo, v ktorých sa mnoho zvlášť železa dorába a nejedna šabľa maďarská stadiaľto mala svoj koreň a pod týmito hámrami jej železo sa kovalo. Ba i teraz ani nevie častokrát človek, kde by dobrý železný tovar mohol kúpiť. Jesto v Bystrici i kováči a zámočníci, kto si vo vačku cíti mladé, všetko môže mať, aj klin, na ktorý sa obesí.