ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[41]

Pod tak vážne vzopnutým vrchom postavené je toto miesto. Komu by tu myšlienky neokriali pohľadom naň? Komu by sa tu duch nevydvihol do tých čias predošlých — čias slávy a povestí, v ktorých tento kraj aj so svojím tam na temene Oboru položeným hradom prekvital? Ale ako z jednej strany duch na predošlosť tú krásnu sa odblyskujúci potechu len pre seba nájde, tak z druhej strany, keď z myšlienky zoryplnej sa podvihne hore, ale podvihne do terajška — z poézie vypadne a nájde sa naraz v próze. Lež próza táto dumná, na čele pečať slávy zmazanú nosiaca, pečať, ktorá len vie zadumniť a na velikú predošlosť upamätúvať. I sám Váh ako svedok tej slávy temnejšie akoby hučieva, vlnky jeho voľačo tajné šepotajú a šepotom svojím sa zdajú, akoby za voľačím trúchlili a žialili. Veru, žiaľte vlnky, lebo ste videli to, čo už nikdy nebude, vám to potreba ako diamant a najdrahší klenot ukrývať, bo zub času aj to ostatné je vstave vziať a do hrobu zakopať.

Počujme povesť: Keď dvanásta odbije po polnoci, dvanásť duchov ako sneh bielych sa zdvihne z vôd Váhu. Celý vrch sa u spodku belie. Duchovia sa rozdeľujú na tri strany, začnú dumno spievať, tvárami k Váhu obrátení. Keď toto vykonajú, traja z nich tuhým skokom vrhnú sa do vĺn Váhu. Voda sa roztvorí a z duchov sa stanú tri kačice ako slonová kosť biele. Deviati duchovia za ten čas zmiznú a na ich mieste vídať zas toľko lovcov ozbrojených a kačice honiacich. Ako prvú kačicu zabijú, traja z lovcov zmiznú, keď druhú, zas ďalší traja. Keď tretiu, i tí ostatní traja zmiznú. Nevídať nikoho. Kde sa podeli? Tam na zámku hore sa už hostia, veselia, jedia pečienku z kačíc a upíjajú si dobré vínce, muzika hrá, tance počuť a povyk radostný. Izby hradu sú osvietené, celý kraj sa ozýva. Odbije pol druhej po polnoci, už všetko začne tíchnuť, svetlá pomaly vyhášajú, muzika voľnejšie ide i kriku toľko nepočuť. Odbije druhá, a už je všetko tak, ako bolo pred polnocou. Tu sa naraz ozve city a srdce prenikajúci hlas, takže kto ho počuje, musí sa zatriasť a vystrašiť. Povyk ten mení sa vždy v úpenlivejšie hlasy, až sa naposledok zmení cele v žiaľ.

Ktože to tak plače a narieka? Ktože to má tak úprimne plačúci a ponosujúci sa hlas? Ach, veru by som mu pomohol od srdca, keby mohol. Ach, veru musí hrozný toho žiaľ byť. Tma je, a preto nevidieť nikoho. Zrazu voľačo zažblnkoce vo vlnách vody a pri temnom svetle vidieť malú loďku — na nej deva, ako anjel krásna, cele bielo zahalená, len od drieku nahor má šat čierny. Jej krásna a nebeská tvár žiaľ a trúchlivosť vyobrazuje. Deva sama na lodi, v ruke drží veslo a chodí, akoby voľačo hľadala po vode. Loďka sa zvŕta a krásne ručičky daromne sa unúvajú. Och, vy zlaté ruky, čo sa tak ustávate, čo tak pilne hľadáte? Ruky vy devy anjelskej, hodné štetočkom Raffaela byť nakreslené, ty tvár ducha a krásy plná, ty živá božskosť, pred ktorou oči a pohľad ľudský vstave by bol sa koriť a na kolená padnúť — povedz, ty tvár roztomilá krásnej devy, čo chceš, čo ukrývaš, aký žiaľ nosíš a vyobrazuješ?

A moja zlatá deva len dumá, dumá a hľadá. Beda mne, ona sa mi cele smútkom zničí, jej ťahy sa musia zvráskať! Kto si, ty hriešny, lebo čo to za nešťastná príhoda, ktorá tohto príčinou sa stala? Takto každý musí ľútostivým a prejatým srdcom nad devou rozmýšľať, ktorý ju zazrie. Ona potom po mnohom hľadaní daromnom rozplynie sa do plaču — ach a plač ten nebeský, ktorý spolu prejme božskosťou, ale i žiaľom naplní. Ona len plače ako anjel z neba zostupujúci. V tvári je tým krajšia, líca tým červenšie, belosť šiat sa tratí — až naposledok i samu farbu zory a svitu raňajšieho na seba vezme a ju žiadne ľudské oko nevidí. Kde sa podela, v ktorú stranu išla, po čo tu bola, čo hľadala? Myslieť sa síce dá, po čo tu bola. Hádam, že tie tri zabité kačice zhľadúvala? A bezpochyby, ale ach — tie sú už aj strovené a deva krásna darmo sa takýmto smútkom tri razy do roka sužuje.

Základ môže mať povesť táto v tých najdávnejších časoch, ako sa po týchto krajoch divé hordy Mongolov a besných Tatárov zháňali. Bo vraj títo nevinných dvanásť duší vo Váhu potopili, medzi ktorými boli aj traja kňazi. U ľudu tamojšieho sa toto udržalo až posiaľ a každý, kto o tomto rozpráva, tak mu to ide, akoby to sám bol videl. Tá deva, to vraj má byť jedno mladé dievča, ktorej matku, otca i brata boli tu zatopili. Ona ich teda hľadá, žiali nad nimi, chcela by sa s nimi ešte raz zísť. Ale všetko nadarmo. Rodičov a milých už hrob vĺn strovil. Azda tam na velebnejšom duchov vidieku objíme matka velebnú dcéru, uvíta starý otec svoje milé dieťa, pritisne užialený brat svoju milú sestričku ku krvavému srdcu. Keď sa to stane, potom i deva loďku zanechá.