ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Karol Jaroslav Zorkóci

Toto je príjemná dedinka ležiaca medzi čistými vrchmi, konármi to Veľkej Fatry. Pamätná je pre púte, na ktoré sem temer z celej krajiny chodievajú. Obraz tento nám podáva jej najprvší stav, v akom sa nachádzala predtým a z ktorého až doteraz mnoho podobného zadržala. Naokolo sú tu bane, v ktorých sa veľa striebra získava a všetko prichádza pod panskú ruku. Hory sú bohaté zvlášť na jedľovinu, z ktorého dreva veľmi veľký úžitok majú.

Podľa poviedky mali tu už veľmi dávno ľudia bývať cele utiahnutí do hôr, v ktorých aj svoje obydlenia mali. Najmä vo vojnových časoch bol tu útulok pre mnohých, ktorí si tu pred nepriateľom zachovali život. Takým spôsobom sa stalo, že si tu pomaly začali budovať chyže, chalupy stavať, k nim sa pripájali i tí, čo z horných krajov prichádzali. Keď sa ich počet rozmnožil, museli robiť dáke poriadky. Nedostali slobodu na založenie dákej obce alebo dediny, hoci spolu žili, bývali a ostatné všetko mali. Oni inde tak platili ako obyvatelia hocktorej dediny i druhé práva užívali, ale o nich sa vravelo: to sú ľudia zo Starých Hôr preto, že v tých horách už oddávna bývali, a tak im toto celé meno ostalo.

Čo sa ale predošlých čias dotýka, vedia tu naši ľudia rozprávať ešte o potope sveta, keď celý povrch zeme bol veľkou ťarchou vody prikrytý. Keď táto potopa mala byť, štyri týždne pred ňou veľké horúčosti trvali, zeliny už temer všetky od koreňa pouschýnali, vtáctvo padalo dolu, zver zvera zožieral a naposledy v diere utiahnutý musel predsa zahynúť a skapať. Ale i sama príroda to tušila, bo sa zem rozpukávala, potoky vyschýnali, ako čoby ozaj tú povodeň budúcu vypiť sa strojila zem, a preto jej priechod a brány pripravovala. Naposledy prišla potopa, to jest začal sa liať ukrutný dážď ako z kupy a po siedmich dňoch už všetko vo vode plávalo, už nebolo živého tvora vídať, okrem dákych preveľmi veľkých rýb, ktoré ale voda von vyhadzovala a zdochnuté nechávala. V takejto pomätenosti tuhý nával vody všetko rozbŕľal, rozváľal, voda počínala už odtekať, ale žiadneho tvora nebolo vídať. Smutno to teraz vyzeralo so všetkým, všade smrť otvárala ústa a zdala sa aj ostatné chcieť pohltiť. Kde sa vezmú ale tu sa vezmú dvanásti mocní chlapi, ktorí rovno ťahali ku týmto krajom, kde napodiv u všetkých nič temer zhubené nebolo. Vrchy stáli neporúcané, na nich stromy, pod stromami domčeky a chalúpky, ba i niektoré kvetiny sa dali vidieť.

Naši chlapi teda tu našli svoje, ako mali, kde ale doteraz boli, odkiaľ prišli a čo obmýšľajú, to nič nikto nevedel. Ľudia, čo sa ochránili a o tomto počuli, všetci sem ako na diváky leteli a dvanástich týchto obdivovali. Títo svedčili, že sú to ich obydlia, ktoré im boh zachoval. Odtiaľto potom, keď bolo všetko nové, len tento kraj tak ostal, volali ho Starým, meno dostal Staré Hory.

A toto, čo z poviedky vieme. Koľko z toho môže byť pravda, nech každý rozsúdi. To je ale isté, že v našich slovenských krajoch mnohé tajomstvá sú ukryté, na ktorých nám má toľko záležať, aby sme ich odkrývali a čo najskôr sa s nimi oboznali. A toto je teraz hlavná Slovákov úloha.