ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Včera podvečer videl som, ako až traja (dve ženy a chlap) viedli jedného opitého. A ani by som to tu nespomínal, keby mi nebolo bývalo ľúto toho opitého. Vždy mi je ľúto, keď človek umrie, alebo keď sa premení — na hoviadko. Každý ho znevažuje, ešte len aj ten židák, u ktorého sa opil. Lebo keď sa opitému rozviaže trocha jazyk, vyhodí ho von, ak nepríde preňho mať, žena alebo svokra a nasilu nevytiahnu ho z krčmy: keď nejde ináč, aj za vlasy.

A to mi je ľúto, lebo potom nás znevažujú, že vraj keď dáš Slovákovi za groš tej pálenky, môžeš mu aj remence párať z chrbta, o nič nedbá.

*

Tak sa stalo aj včera tu u nás. Mladý hofier Čabrda^[1] pílil s otcom a so ženou u Fuchsov drevo. Napoludnie mali ho už aj odnosené z ulice. Fuchs vyplatil, mladý Čabrda odobral peniaze a sberali sa domov, na koniec mesta. Na nešťastie, ako starý Čabrda zazrel peniaze, hneď mu prišlo zle od žalúdka, pred očima akési mráčiky, v údoch slabosť veliká, šťastie, že nebolo ďaleko k Rótovi, ten má dobrú borovičku. Dali si naliať dva deci. Stála za pitie, a otcovi hneď uľavilo. Aby som necigánil, dali si ešte dva deci uliať a že potom pôjdu domov.

„Pôjdeme sa najesť, len aj materi kvapku vezmite, Zuzka,“ hovoril starý Čabrda neveste.

Stará Čabrdová ostávala obyčajne doma variť, aj štvoro malých Čabŕdeniec opatrovať.

Zuzka vzala materi jedno deci borovičky do skleničky, z nej sa ráno pri práci posilňovali. Naložila chlapom, aby sa dlho nebavili a odišla domov.

„Mne, ako vám vravím, otec, iba pálenka smäd uhasí,“ navrhol syn.

„Pán Rót, nechže dajú dva deci,“ hneď sa dovtípil otec. „Aj dohánu dva paklíky. Však nemáš ani ty?“ pýtal sa dobrosrdečne syna.

Náhodou každodenne staval sa u Rota sused Smrčko, ktorý robil u Léva v pálenici. Rozvážal po meste likér, rum a podobné panče a idúc povedľa, vše sa mu zažiadalo kvapku preglgnúť. Nechal vozík pred krčmou a vošiel.

„Á, vitaj, kmotre!“ vítal Čabrda Smrčka hneď so skleničkou v ruke. Či ozaj boli kmotrovia, neviem, ale podľa toho, ako svorne sa vše v krčme pri skleničke držali, mohli sa aj „bratmi“ titulovať.

„Otec, či si vypijeme ešte?“ a keď ten plecom mrdol, že „nedbá“, rozkázal mladý Čabrda pálenky, nalial aj Smrčkovi a vo trojke počali si kadečo pripomínať, nariekať na ťažkú robotu a plané zárobky a že nestačí ani na škvarku omasty a tobôž nie na dáku tú handru do kostola.

„A štvoro detí tiež voľačo skotmelí.“

„A mojich pätoro,“ prisvedčil Smrčko.

Tak si ešte asi za pol hodiny narážali, aj Smrčko uctil Čabrdovcov pol litrom, kým neprišla Zuza pre Čabrdu, aby už šiel domov.

Otca doviedla, lebo už driemal a nemohol piť, ale muž zostal ešte dopiť „túto slzu“, čo mali vo fľaške. Ešte ju potom na rozlučné raz dali naplniť a dopili, že mladému Čabrdovi už ovisla hlava. Počali sa tichšie shovárať, potom šepkať a konečne nedalo mladému Čabrdovi už ani hovoriť a začalo sa mu driemať, a len vtedy mykol hlavou, ako kôň nad opálkou, keď ho Smrčko drgol, aby dopil. Vzal, odchlipol, ale už mu kútikmi úst tieklo von a nevládal sliny odpľuť.

Prišla mati: „Zase si sa už doriadil, akože dôjdeš domov? Jaj, jaj.“

Smrčko počal núkať aj „mater“ skleničkou, ale tá že si doma aj s deťmi kvapku vypila a teraz že od zlosti nemôže, dala sa ponúkať, no za skleničku predsa ju priprel a či vari aj za dve…

„Len ako ho ja odvediem. Idem vari pre mladú, nech si ho vezme na chrbát, keď si ho tu nechala.“

Mladý Čabrda, zvalený na táfli, už spal na ruke a na prsiach chrčalo mu ako starému kocúrovi.

„Netrápte sa — vám ho ja pomôžem — alebo, aha, vozík predo dvermi,“ ponúkal svoju pomoc Smrčko, a aby sa stará naňho neťažkala, zadušil sa, že len pol litra vypili spolu a že ich on už tam našiel. „Ale je ustatý, preto ho tá kvapka tak vzala,“ doložil.

Fajku mu z ruky vyňali a položili do vrecka, postavili mu klobúk na hlavu, vzali pod pazuchy a zodvihli. Mati utrela mu zásterou ešte slinavé ústa, načo Čabrda otvoril oči a mykol hlavou dozadku, že mu odpadol klobúk. Zdvihla mu ho vyprevádzajúca ich Rótka a položila na hlavu. Ale Čabrdovi kväcla hlava dopredu a klobúk sfrkol zase. Bolo to už na prahu. Podal ho vedľa idúci chlapec a stará pripäla ho do zástery.

„Takto ho nezavedieme ani do večera.“

„Vravím vám, položme ho na vozík.“

Chlapcov, učňov bolo sa už shŕklo aj tridsať a pokrikovali, smiali sa na peknom príklade. Starší tiež museli postáť, kým ho na vozík vyložili. Ťažko to šlo, lebo sa mladý Čabrda, keď ho čerstvý zimný vzduch ovial, počal spierať. Ale ho vyložili predsa. Pomohlo dohováranie, mykanie matkino a ukazovanie na ten svet, čo sa díval, a vlastne že ho nasilu pritisli na vozík. A či náhodou, či naschvál obrátili vám ho hlavou k zadným kolieskam, a čo mati jajkala, deti sa smialy, učni vypiskovali, len vám to bolo ako na komédii, celá ulica zastávala, a čo vše aj Čabrda zachrchlal a chcel sa na vozíku zodvihnúť, nuž ten jeho hlas s tým tenkým celkom tak sa odrážal, ako keby sviňu k mäsiarovi viezli. Smrčka tiež točilo, ale z huncútstva chytil sa s druhej strany ojca učeň, a ten už potom akosi viedol smer a vyhýbal vozom.

Na krik vyšla z chalupy aj Zuza, aj dvoje bosých, skoro nahých a špinavých detí a väčšie, asi päročný chlapec, nerozumejúc veci, bežal za materou a čo mu hrdlo stačilo, s radosťou kričal: „Otca nám ožraného doviezli!“ a malé trojročné dievčatko za ním bežiac tľapkalo si ručičkami a tiež kričalo „oča ožaného!“ Ale hneď bolo po radosti. Ako dobehly k vozíku, mati búšila aj jedno aj druhé po chrbte a deti šly plačom do izby.

Mladého Čabrdu složili a traja zaviedli z ulice do dvora a do chalupy.

Starý pod pecou chcel zodvihnúť hlavu, ale mu odkväcla nazad na podušku. S mladého stiahla žena halenu, mati krpce a vyložily ho na posteľ.

Ženy chodily von a dnu, kadečo robily, ale väčšie dve deti zabávaly, kolembaly menšie dve a neprestajne na prštekoch chodily pozerať a šepkaly si: „Aj otec špia ožraní, aj stají oteč špia ožaní.“

Na večeru sa chlapi poprebúdzali, a aby otrávili „červíka“, doniesli mati tri deci špiritusu, za šesť krajciarov cukru, zvarili hriateho, pekne svorne si povypíjali a dali aj deťom — aby sa odvykaly posmievať rodičom.