ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondrej je Cigán a môj spoluväzeň.

Ačkoľvek už piate leto neoprelo naň slnce vyše hodiny denne, predsa je ešte vždy čierny, ba so dňa na deň černejší, ako by mu krv vyschýnala. A v tých plátenných, áreštantských hábach vyzerá ako za mlynára preoblečený mladý čert: smiešny a predsa strašný. Chudý ako tá trieska, trčia z neho všetky kosti. Hlboko v hlave sedia mu nehybné oči, jedno slepé, zatiahnuté beľmom a obe podbehnuté belasými žilkami. Zuby ako koly hrubé, sinavé pery, na hrdle červená šatka, vraj „od ždravia“, ruky skľavené, nohy veľké, široké, ako má hus, a k tomu vyvrátené ako krtičie rylá.

Takto vyzerá môj Ondro.

Robiť nevládze, lebo ho kole a sa znojí, uznali ho za chorého, a z nariadenia lekárovho mal by sa prechádzať s nami „panskými“ áreštantmi dve hodiny denne, ale strážnici, aby nemuseli dva razy dvere zatvárať, vezmú mu z prechádzky týždenne čo len tri-štyri hodiny, lebo je „len Cigán“, rád sedáva na posteli (čo mu je vždy zima), a tak sa hnevajú naň, že vždy musia s ním krik robiť.

Ale neradi ho vidia aj ostatní Cigáni, s ním v cárku zavretí, lebo je málomluvný, nesadá s nimi do kola, nenávidí smiech, je zlostný, rád sa bije a každý týždeň je v „čiernej“ na holej zemi a bez jedla. Tam potom zmäkne, poplače si a na druhý deň je tam tým „krotším“, mne sdielnejším, keď sa mu na prechádzke prihovorím, poľutujem ho a mu dačo podám.

Ondro je chorý, suchotár; ale to ešte z áreštu nevyslobodzuje. Tu ti pred časom nepomôže iba — smrť.

História Ondrova je veľmi krátka, kratšia ako sa on sám nazdáva, lebo nepríde už k nej iba jeden punkt.

Má dvadsaťtri rokov, ale vojakom nebol. No vyslúžil si on svoju „kapituláciu“^[1] v árešte. Ženatý je tak po cigánsky, ale z čistej lásky, už sedem rokov. A keby jeho Róza bola taká verná ako on, nebolo by krajšieho manželstva.

On vlastne ani nemôže jej byť neverným, o to dbajú žandári, ktorí ho už štyri razy odovzdali súdu, a tento zas áreštu, kde Ondrej vysedal už spolu pol piata roka a teraz mal by ešte pol štvrta. To by ho tak netrápilo ako to, že Róza už dávno má druhého muža, a jemu ako z áreštu vyšla, ani nepísala.

Ondro rozprával mi, zpočiatku si myslel, že pán veľkomožný fiškál neposiela Róze jeho listy, že je ako nie sobášený s ňou, preto jej písal potom ako „sestre“, ale ani tak nič, až mu noví áreštanti Cigáni povedali, že Róza naň viac ani nepomyslí… Preto jej už teraz odkazuje, aby ho nečakala v dedine, lebo ju zabije, ak sa k nemu nevráti. On jej uzná, odpustí, ale len ak bude zase jeho ženou, ináč čaká ju smrť! Lebo on vlastne viac pre ňu ako pre seba dostal sa už po štvrté do áreštu. Pre ňu ukradol plátna, čižmy a ak aj čo na zjedenie vzal, vždy prvô na ňu myslel.

Hriechy jeho počínajú sa s jednou „hnušnou hušou“, za ňu aj Róza odsedela osem týždňov. Aj tie dostala iba náhodou, lebo už aj vtedy bola „prešibaná“, posielala iba jeho kradnúť. Ale raz išli v noci cez voľáku dedinu, ohlásila sa na nešťastie hus zo dvora, do Ondra ako by strelil, nezdržal sa, Róza ho ešte podvihla cez plot a Ondro šťastlive zapchal husi gágor, že sa viac neohlásila, iba ak krídlom trepla, nôžkou trhla. Psa na dvore nebolo, gazdiná nezbadala. Vzala Róza hus pod sukňu a ponáhľali sa behom preč. Prišlo im cez horu. Tu im napadlo, že ak pôjdu do koliby, bude pýtať aj otec (mať bola v Nostre)^[2], aj sestra, švegeriná s deťmi — nedostane sa im nič. Vošli do hory (noc bola jasná), Ondro rozložil ohňa. Róza zatiaľ prešklbala hus, rozrezali na dvoje a poď na ražeň. Perie spálili, aby nebolo ani znaku po husi. Nebolo im treba ani soli, ani chleba, a húsku spoločne strovili, keď — tuliby! — horár. Poľoval, prišiel za nosom čiže dymom.

Ondro s Rózou sa rozbehli, ale horár, že ak nestoja — strelí. Nedbali, len v nohy! Strelil, len tak lístie nad nimi sprašťalo, ako sám Ondro rozprával.

„Ten nešpašuje,“ myslí si Ondro. „Róza, štoj! Máš len jeden život, ak ti ten vežme, čože už potom bude ž toho šveta? Ja vežmem na šeba“ — a zastali.

Horár zaviedol ich na obecný dom, odtiaľ k žandárom. Tí ich vzali natvrdo. Ale keby Róza nie, Ondro by bol tajil, čo by ho boli „žabili“. Čím mu viac kládli poza uši, tým bol tichším. On len tvrdil, že hus našli v priekope zdochnutú. Ale Róza sa priznala, lebo hneď ráno zvedelo sa, čia bola hus, a ju nalakomili, že sa jej nič nestane, ak zradí, ako čo bolo, kto ukradol a ako?

Už hneď tu sa začína jej nestálosť k Ondrovi, aby seba vytiahla, zamočila jeho.

Ondro teda vzal všetko na seba, ba ešte zastával Rózu, že ona je celkom nevinná; „tú nech hneď puštia domov“.

Keď im súd vyšiel, Róza musela odsedieť osem týždňov, Ondro šesť mesiacov.

Vo väzení sa aspoň vídali, usmiali jeden druhému, a Róza keď vše dlážky po kanceláriách umývala, nasbierala Ondrovi močky a povedala po cigánsky, kde ju „na lufte“ (prechádzka vo dvore) položí, a ľahko niesli pokutu. Ale Róza odišla domov a hneď si našla druhého muža, doniesli chýr noví áreštanti-Cigáni.

Ondro keď sa vyslobodil, aby si Rózu nazpät získal, chcel spraviť dáke príchodnô — hostinu. Slaninu už bol z komory cez oblok vyložil, ešte chcel trocha múky zo suda načrieť. Ale bola tam kdesi sliepka na vajciach, drgnul nohou trocha do koša, sliepka zavrešťala, gazdiná vybehla z izby, že tchor, porobila krik, gazda bežal na dvor, ledvy stačil Ondro z komory vyskočiť — gazdovi do náručia.

Dostal rok.

Po roku zase len Róze odpustil a už na ceste domov idúc hútal, čím by sa jej zafatingoval. Akémusi pláteníkovi z voza šťastlive pojal tri rífy plátna, ale pri čižmách s krásnymi žltými podkovičkami ho dochytili a našli v uzlíku aj plátno.

Nebol ani doma, a dostal sa znova na pol treťa roka do Leopoldova, kde ho naučili aj trochu čítať a písať. A robil tam pri kováčoch, vrátil sa teda po železnici, riadne oblečený, aj ešte sedem korún vo vačku. Tie dá všetky Róze, len aby ho chcela.

Róza trocha ho aj, kým trvaly peniaze a hostiny. Po hostine ale strhla sa medzi ním a Róziným frajerom zvada, bitka a Ondro tak trafil mlatkom zaraziť po hlave Fera, že hneď ohluchol. Ondro sa naľakal, odišiel na lúku do senníka nocovať, opitý rozkladal oheň a podpálil senník.

Dostal štyri roky. Dosť sa on pri pojednávaní bránil „pani veľkomožnej šedrii“,^[3] že bol opitý, že len náhodou podpálil senník, že bol prázdny; potom aj tak proboval, že veď on v tej dedine, kde sa narodil, aj kde za mladi býval, neukradol ani pod necht, ale nič mu to nepomohlo, ako ani tajenie, že nebol ešte len raz trestaný. V súde majú jeho životopis na papieri, a kdejaký významnejší punkt, všetko vypísané, lepšie, ako by sa na to on chcel pamätať; len to mu nejde do hlavy, že ako to tí páni všetko o ňom vedia.

Apeloval (ako každý Cigán vždy), pri tabuli^[4] zarátali mu vyšetrovacie väzenie, a teraz je už na kúrii^[5] jeho záležitosť. Sedí už pol roka a strojí sa zase do Lepoldu.

Jednu vec by on rád povedal ešte kúrii. Že totiž hoci aj nebol sobášený s Rózou, ale bol s ňou ako muž so ženou, prečo mu ju Fero odviedol? Že keby nie Fero, nebol by šiel do senníka, nebol by podpálil. (Lebo že sa s Ferom pobili, to pri súde neprišlo ani do reči, keď Fero ani nežaloval.)

Rózu, pravda, vyhlási tým za nestatočnú, ale len mu je predsa zunované sedieť bez nádeje, že dakedy ešte predsa Róza bude jeho.

Aby som mu dal dáku radu.

„Pýtaj sa pred fiškála^[6] a rozpovedz mu, uvidíš, čo ti povie.“ — Keby on len Rózu nemusel do toho zapliesť.

Proboval už aj päť ráz, ale pre tú Rózinu „statočnošť“, kým sa priberie k veci, začnúc strážnikovi veľmi okúňavo, prívetive a pomaly: „Pán vachman,^[7] pán N., ja by šom váš prošil ponižene pekne krášne, keby šte ma pred veľkomožného pána fiškála predviedli…“

„A čože chceš, čo?“ už je strážnik netrpelivý, lebo má inú robotu, a Cigána ktože počuje, kto poľutuje keď sú medzi nimi aj oplani, čo sa postavia aj do očí, že je jemu už všetko jedno, či ho zastrelia alebo obesia…

„Já by šom ša rád š nimi pošhovárať…“ A nie žeby chytro doložil: svedčiť, alebo — apelovať, ako mu ja radím.

„Nuž akože, pán fiškál nemá inej roboty, iba sa s tebou shovárkať —“ posmešne odbaví ho strážnik, a už je Ondro zapretý. Krúti hlavou, pretiera si oči, čelo a pustí sa do plaču, len tak hučí. Taký žiaľ ho nadíde. Vše sa mu zase za to „revanie“ dostane, a musí byť ticho. A tu si rozmyslí, že neurobí Róze tú „hanbu“, že ešte má muža živého a už s druhým žije atď.

„Probuj písať tvojim domov, otcovi, materi…“

„Mati už zomreli, a otec nedbajú o nás deti. Majú druhú ženu.“

Ach, cigánsky svete! — „Nuž píš na obec, kde si zrodený alebo kde si býval, aby tá prosila za teba milosť kráľovskú,^[8] keď si takýto chorý —“ potešujem ho, ako viem.

Rozhodnul sa. Svedčiť na Rózu už nepôjde, ale že ozaj ak by „milosť dostal“. A môj Ondro plakal od radosti nad dobrou radou, a jednu nedeľu (kedy smieme písať) pýtal si aj on papier. Zavolal si aj mňa na pomoc, a tak sme spoločne vysokoctenému pánu richtárovi a slávnym výborom pekne, úctive napísali a ich pre všetko drahé a sväté prosili, že on je nehodný, hriešny človek, ale aby slávna obec poslala pred svätú milosť kráľovskú písmo, aby jej verný syn a obyvateľ Ondro Baláž dostal milosť.

Nasľuboval im, že sa bude za nich modliť, zdravia od Boha prosiť, len aby si ho vymáhali, lebo že je chorý a že škoda ešte v takom mladom veku atď., že sa odslúži a nakoniec niekoľko stotisíckrát dal pozdraviť celú obec a čo nezabudol, voľaktorých gazdov aj podľa mena.

Celá strážnica sa smiala na Ondrovom liste, a poslali ho na obec, aby sa snáď aj tam zabavili na mojom Ondrovi, neborákovi.

Voľaktorú noc sa mu snívalo, že ho len na hodinu pustili domov sa odobrať a potom že do Lepoldu. Róze chcel prvé slovo povedať, ale tá že ho už nechcela poznať. Počal sa s ňou vadiť a sa — zobudil.

„Ej škoda, bol by ja tej vyviedol! Bol by ja tú ždriapal…“

„A či je pekná?“

„Veru pekná, akých málo na švete!…“ Rastie Róza so dňa na deň v Ondrových očiach, a rád by ju vraj na špatu spraviť, aby si taká skorej aj naňho spomenula…

Na list ktože vie, čo príde za odpoveď, a či vôbec aj príde; lebo je už šesť týždňov, ako list šiel. Ale Ondro úfa sa tomu najlepšiemu (od svätej „pani kúrii“ veľa nečaká), a keď príde nový áreštant, vyzvedá sa, či nepočul. Keď idú ľudia do súdu, driape sa na oblok a vyzerá richtára…

Nejde, len nejde. Ale on sa úfa, a ja ho teším, že to potrvá aj tri-štyri mesiace, aby bol trpezlivý, a to drží v ňom dušu.

„Oj, boženko môj, ja vari škorej žomrem, ako to dožijem —“ narieka Ondrej a nevedomky cíti svoje položenie, svoj blízky koniec.

Ja mu v duchu prisviedčam, že zomrie iste za tie tri-štyri mesiace, ale naoko ho teším a spomínam mu „spravodlivosť“, že nemožno, aby jemu pre jeho „statočnosť“ a „otrhaný senník“ dali šmutne (ako si on vraví) žahynúť…“

A veru tak, môj Ondro, tvoja história so dňa na deň blíži sa viac k poslednému punktu. Bez svetla, povetria a v tých vlhkých studených múroch, bez slobody vädne, schne. Zlomili aj jeho tvrdú prírodu. Už je po ňom. On to, ačkoľvek si zaopatril kúštik zrkadla a prizerá sa doň každú chvíľu, nepozoruje predsa na sebe, ako rýchle hasne. Boh s ním!

Potom ťa už, Ondro môj, vytrú hádam aj v súde z lajstrov, v nichž máš zapísané, že si ukradol: hus, tri rífy plátna, čižmy, že vlámal si sa do komory, ublížil Ferovi a nechtiac podpálil senník v poli. Ošacované to bolo všetko spolu na tridsaťsedem korún štyridsať halierov a krome senníka všetko sa navrátilo, ale štát stál si štyristo — päťsto zlatých.

Dal si im za to dvadsaťtriročný, od rodu biedny, od sveta zanedbaný cigánsky svoj život.

Neveľa! Ani celý árešt nedozvie sa, že si už pod zemou, a nebude človeka, kto by ťa poľutoval. Ani tí tvoji kamaráti väzni, ani tá, za ktorú si trpel a ktorú si na svoj spôsob tak vysoko postavil…

Sbohom!