ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Životopisné úryvky)

I.

Bol som hosťom u priateľa lekára v meste N. Večer sme sa dlhšie zahovorili, ale ráno jednak som sa včaššie zobudil, vlastne zobudil ma hrmot na ulici, vozy a zvlášte okolití kupci, ako by mi po hlave bubnujúci železnými roletami: nech sa páči!

Vstával som a tíško sa obliekal, aby som nezobudil priateľa.

Pred domom lekárovým zastal mliekár. Známy mestský obrázok. Chudý kôň, za ojom truhlica a v nej kaňvy cínové, do slamy poprevŕhané, znak: mliekár ide už domov. Starý múdry kôň zastáva i sám, a vďačne zastane kedykoľvek mu to mliekár povie. Tak i teraz. S truhlice sliezol paholček v širici po päty a pod baranicou ako mýtovnica.^[1] Obzerá sa, ako by touto ulicou nechodieval.

Vošiel som do kuchyne ku starej gazdinke lekárovej, že sa tam doobliekam. Po príklade lekárovom a známy častý hosť, nedal som sa obsluhovať do izby. Gazdiná, nízka tučná starenka, už varila kávu, v kuchyni bolo voňavé chutné povetrie a teplo. Svítali sme sa, a ja som sa počal pri sporáku vystierať, vyťahovať, a nevyspatými údy rozlievalo sa mi teplo ani elektrina, až svaly zmäkly. Razom zabrnčal elektrický zvonec nad posteľou gazdinky.

„Ktože im už nedá pokoja?“ strhla sa a zasipela gazdinka, a aby sa nedovolil niekto ešte raz zazvoniť, čo by bolo aj do izby počuť, ponáhľala sa otvoriť dvere na pitvore. Bola by nečakaného včasného „pacienta“ (tak volala všetkých i zdravých i chorých, čo do domu vošli) iste odpravila vo dverách, ale si pomyslela, že pokypí niečo na sporáku, a preto náhlila sa zpät, a za ňou okúňave na prstoch neisto šiel ten mliekár, čo som ho toť z okna zbadal. Sklené dvere za gazdinkou zostaly otvorené, a mliekár nevedel, či má vojsť, či zostať v pitvore. Na mňa v košeli fúklo, a bolo to vo februári, kývol som mlčky rukou mliekárovi, porozumel, zadrobčil, a na prstoch chytro sa mi vtiahol popod ruku do kuchyne. Zavrel som dvere.

„A čože je tej tvojej materi, že ti je tak náhlo ráno o siedmej?“ pozrela na budík, či je ozaj toľko, a robila si s hrncami poriadok na sporáku.

Mliekár hlasno si vdýchol voňavého povetria a prerývano odpovedal: „Majú zá-duch,“ práve ako keby ho on mal. To iste od strachu nevládal vydýchnuť.

Svetlu do kuchyne preniknúť prekážaly schody, vedúce na poschodie, i bolo v nej šero. Odstúpil som k oknu a tak sa prizrel šuhajovi. Snímajúc baranicu postrapatil sa bol na rešeto. Belasú rukavicu o jednom palci aj s čapicou pritisol jednou rukou na prsia, druhou holou chodil po čapici, ako keby mačku hladkal. Stál na jednom mieste, len práve že za dvermi, ale gazdinke, čo sa raz zvrtla, chcel sa ustúpiť, i uhýbal jej s nohy na nohu. Hľadím: postava detská, ale hlava veľká, osadená ako vajce na švíbalke, a tvár stará. Pod nosom, širokým a trčiacim ako gombička, na gambe pravidelne vyškerenej očnými zubmi, ako by mliekárovi vždy bolo do smiechu, akési riedke žltkavé fúziky, a ústa i brada tenká, predĺžená nejak, ako u vtáčaťa. Širica súkenná, nie naňho šitá, a čižmy tiež chlapské a zagrieždené suchým i čerstvým blatom. Očí som mu nemohol rozoznať, boly akési riedke, zelené, hlboko v hlave a drobné. Čapica, širica a čižmy boly na chlapa, ale z nich ľahko by bolo vytriasť chudé, iba so štrnásť-pätnásťročné paholča.

„Odkiaľ si?“ púšťal som sa do reči.

„Zo Závodia; z kaštieľa,“ veľmi ochotne odpovedal mi mliekár, ako by ma chcel len upamätovať, či ho nepoznám, keď jeho alebo aspoň vozík a či koňa zná celé mesto. „A vy ste nie doktor?“ spýtal sa ma hneď on, a to per „vy“, a pozrel na mňa a ja videl som, v akej je neistote, kde je pravý doktor, a či príde k jeho materi. Gazdinká mi ponúkla kávu.

„Počkaj za chvíľu,“ a vošla do izby povedať lekárovi.

„A ktože ťa poslal po doktora?“

„A to len ja som si pomyslel, ak by prišli,“ rozkladal mi nesúvisle mliekár. „Mater mi má zadusiť. Majú záduch už tretí rok… Ležia od jesene, a že im je už na umretí… Nuž aby si nepomysleli, že som im ani doktora nezavolal, keď im otec nechcú… Tak čo som predal dva zajace… by som statočne zaplatil, keby chceli prísť, alebo čo by sa zaviesť, keď je planá cesta. Tu stojím,“ a hodil rukou za seba, že na ulici stojí mliekársky jeho vozík.

„A koľko máš rokov?“

„Na dvadsiaty.“

Tak, myslím si, aký naoko nasprostastý, a múdre hovorí. To vari že má dvadsať rokov.

„To si ty už celý mládenec,“ vlastne som si myslel ,a taký chlapec‘. „A do školy si chodil? Vieš čítať?“

„Doma som chodil, ale potom sme šli do kaštieľa slúžiť, a potom som už nechodil. Ale zo Spevníka viem čítať.^[2] To aj teraz, keď je materi ťažko a nespia, nuž im v noci čítam pesničky, a tú ,Hrad prepevný…‘ viem skoro celú bez knižky, aj spievať. Aj tú ešte viem: ,Čas radosti…‘ aj ,Moc boží divná…‘ dva verše. — Aj ešte…“

„A kto ťa naučil?“

„V škole, aj mať vedia…“

„A otec? Máš otca?“

„Mám, ale tí nebývajú s nami.“

„A kde?“ začala ma páliť zvedavosť.

„Už celú zimu u tej rúry…“

„U koho?“

„U kraviarky. Ani nejedávajú s nami.“

„Prečo?“

„Lebo mati ležia, a moju váru že oni nebudú žrať, a mati zjedia, i ja zjem. Aj že ich nemá kto oprať, obšiť. A ja sám si…“

„Ale ju, mať, príde otec vše pozrieť?“

„Vojdú… Ale všetko si odvliekli ku kraviarke, a pri nej žijú.“

„A mať čo vravia kraviarke?“

„Neprídu na slovo, ale sú radi, že otca opatrí.“

„A mať za otcom už nemôže?…“

„Ba sa v jeseni boli vytiahli a volali ich… ,Umri alebo oži, potom pôjdem k tebe,‘ povedali otec. Ale teraz, keď sa opijú, vše prídu plakať k materi… ale sa dozlostia, aj by ich na posteli dobili, ak by sa ich nezastal.“

„A prečo sa dozlostia?“

„Že vraj mať sú na vine ich pádu…“

„Akého?“

„Nuž keď tá kraviarka bola len taká… Iba ten ju nenaťahoval, kto nechcel… Hanbia sa vari.“ Toto asi napočúval, a opätoval za druhými.

Vyšla gazdinká. Doktor hneď nemôže, ale popoludní príde iste.

„A čo to bude stáť? Zaplatím, aj do apatieky…“ potešený mliekár očervenel, nevedel, čo s čiapkou, i si ju postavil a zasa strhol, a cele zmätený rozháňal širicou, idúc kamsi pod pazuchu po meštek s peniazmi.

„Mne budeš platiť?!“ okríkla ho gazdinká. „Pánu doktorovi tam, potom, ty Kubo!“ ako známeho dovolila si ho gazdinká prezvať skrytým prímenom sprostáka.

„Ale iste. Nedajte im zabudnúť!“ potešil sa mliekár dôvernému prímenu a, sťahujúc baranicu oboma rukami na uši, volal hlasne „dobrého zdravia“, a zabudol ísť kamenným pitvorom po prstoch…

II.

Závodský kaštieľ a pri ňom nový červený komín stojí na dvadsať minút chôdze od mesta. Vtedy sídlil už v ňom žid, neviem či len árendátor, či už majiteľ.

Starý opadaný zemiansky kaštieľ poschodový, so zvláštnym dreveným dvojitým krovom a pri vrchu okrúhlymi oknami. Neobyčajná pevná stavba, samé sklepenia.

Hradská ponad kaštieľ rozprestrená je pred panským vchodom, bránou so stĺpy, zaštítenými strieškou, pod ktorou badať ešte opukaný zemiansky címer.^[3] Tam na tej ploščinke čakávali voľakedy vyšnurovaní kočiši na svojich pánov, keď ešte sedliak zadarmo robil…^[4]

Do dvora či majera odráža sa cesta niže kaštieľa, ale i povyše neho letí tiež s hradskej, sbiehajúc sa s cestou od hornej strany, s poľa.

S priateľom lekárom netrúfali sme si odraziť sa spodnou cestou do majera, lebo celý dvor videl sa nám ako jedna rozrytá hŕba slamy a hnoja, ale obišli sme kaštieľ a spustili sme sa odhora, že azda bude prístupnejšie. Bolo koncom februára. Sneh, blato, čliapanina ukrutná, a bolo už podvečer. Slnca nebolo, nad krajom stál tmavý oblak. Spúšťajúc sa od kaštieľa dolu vŕškom k rozchliabeným vrátam, privolaly nám voľaktoré ženy, čo tam z hroblí burgyňu vyberaly a čistily, či nemáme nožíka, a taký samý hnusný dvojsmysel, a chichotaly sa iste preto, že nevieme trefne odpovedať. Medzitým dočapkali sme sa do dvora. Páleničný červený komín bolo vidieť už od cesty, ako i kaštieľ, teraz sa nám ukázal od základu, a zavial nás smrad neobyčajnej hniloby… Výpalky.

Zastanúc u vyvrátených vrát, videl som pod dlhočizným krovom nízke, naširoko rozložené hospodárske stavy: stajne, ciene a sluhovské kutice, ako som sa hneď presvedčil. Naprostriedku dvora velikánska kopa hnoja, slama po celom dvore rozvláčená. Psa nebolo, hydina už bola šla spať, vcelku bolo ticho, iba z ktorejsi stajne ozývalo sa okrikovanie statku a dupot koní. Pod verandou, s ktorej šly na jednu i na druhú stranu kamenné schody, na ktorých stály dva stĺpy, držiac vyčnievajúcu strechu, stála ohromná rázsocha a pri nej dlhý válov. Studňa. To všetko stačil som očami prebehnúť, lebo na dvor kročiť, to vyžadovalo rozvahy. Vše sme zastali na jednej nohe, druhou zvoniac a hľadajúc kam kročiť. Kaluže, blato, tak že si neuhľadíš pohodenej skalky, tehly, aby si nemusel po členky do bahuriny a nenechal v nej galoše. Na dvore ukázaly sa tri na chlapských nohách pohybujúce sa viazanice slamy.

„Kdeže je tá chorá?“ spytuje sa doktor zďaleka, dostanúc sa pod stenu stajní, kam sa, kolíšúc sa na skalách, ako komediant na povraze, konečne dostal a chytajúc sa múru, bezpečne zastal, prekročiac odkvapové brvience.

„Tam do tých tretích dvier,“ odpovedal človek zpod viazanice, ale zastali všetci traja a nachýlili viazanice na hlavách, aby nás lepšie videli.

„A ktože jej poslal po doktora?“ bolo počuť tichú otázku.

„Ktože by? Iba ak Mišo sa poň ohlásil. Zasa mu otec nadáva!“ ozval sa druhý.

„Keby sa už doň nechytal,“ začul som takýto rozhovor chlapov, vchodiacich do stajní.

Lekár ponáhľal sa k tretím dverám; skočil som za ním, aby som privrel za sebou dvere, ktoré mi nechal otvorené a z ktorých ma zavialo teplým ľudským pachom. Ako by na míľu bleslo sa mi svetlo ako nejakou dierou. Šiel som proti nemu. Izbica s osem metrov dlhá, ale dvoch neširšia. Okienko dosť veľké, štvoročkové, ale jedno vrchné očko zalepené, a spodné dve skoro cele založené handrami a machom, a k tomu dosť hustá starodávna mreža. Voľakedy iste komora, lebo vedľa háčika s motúzom zbadal som na verajach i dverách spravu na kladku. Doktor, známy už v takých i horších kuticiach, šiel smelo k oknu, ja za ním. Teplo je a smrad ako na pohorenisku.

„Vy ste chorá?“

Ale žena nestačila odpovedať, keď jej už doktor vychytil čosi z ruky a hodil na zem, mne k nohám. Krčím sa za čímsi, a zodvihnem — fajku. Nezabila sa, ale jednak som nevedel, čo s ňou a položil som ju nad stolík do okienka. Už som sa rozhľadel a videl na lôžko chorej ženy. Na nejakej z dosák sbitej, kolíkmi podopretej priči, nastlanej slamou, prikrytou plachtou, polosediac ležala prostovlasá žena, prihodená tmavobelasou tlačenou parušinkou,^[5] a keď jej lekár fajku z rúk vychytil, sopäla ich proti nemu, ako k modlitbe. Ľakla sa a prosebne pozrela — „zmilujte sa“.

„Poradili sennú mrvu,“ ospravedlňovala sa chorá sipľavým, prerývaným hlasom, ale vtom ju vychytil kašeľ, nedalo jej dýchať, až jej lekár pomohol sa posadiť a ju popustilo. Ja obzeral som sa po chyži, ba som sa vrátil k dverám, lebo lekár začínal chorú vyšetrovať, preklepávať, načúvať. Vtom vtiahol sa do chyže tíško mliekár Mišo, ja som zodvihol proti nemu ruku, že „ticho“, a on už potom založil si dlaň na ústa a bál sa pokročiť, iba uprene hľadel na posteľ. Vtiahly sa ako duchy ešte dve ženy, súcitne zalomily rukami a nemo kývaly hlavami, a keď sa po chvíli začal lekár s chorou shovárať, ja som už len úryvkovite počúval: „na tretí rok“, „od jesene“, približily sa im ženy, počaly ony za ňu odpovedať, i to vše ako by jedna na druhú čakajúc a tisnúc do odpovede, keď sa doktor začal spytovať na opateru, službu, muža. Stiesnený v duši všetkým, čo ma okružovalo, nemoc, chudoba, bieda, — pritlmil som i dych i hlas, zastavil som Miša u dvier pri sporáku, na ktorom boly so štyri plechové i črepené hrnce, pod ne začal Mišo oheň klásť, nahol som sa k nemu a, držiac ho za plece, šuškali sme si, že zapekačku novú on kúpil materi, aby im ľahšie dýchať dalo; i vedel som, ako sa bude trápiť, keď od materi zvie, že lekár fajku zakázal, o zem hodil. „Či on s fajkou horšie nenarobil materi?“ pomyslí si neraz. Spýtal som sa ho, kde je otec, a to isté začúvajúc i tam od lôžka chorej, že otec „nevojdú“, „tí by ich radi pochovať“, „má druhú“, — zbytočné bolo sa šuhaja viac vyvedať, a upozornil som sa za dvermi na dlhú nízku klietku, od predku obitú latkami, pomedzi ktoré pchaly nošteky domáce zajace.

„To sú tvoje? Koľko ich máš? Staré?“ mal som plno otázok, lebo rád vidím zajačiky.

„Pätoro ich je, mladé.“

„A starých nemáš?“

„Tie som materi pohlušil. Však aj tieto sú už hodné, a do leta dorastú, i kotiť sa budú,“ s istotou odpovedal Mišo.

„Ale predsa si nemal všetky staré vyhlušiť. Mohly sa kotiť…“

„Som ich mal plnú stajňu kravskú. Diery maly… Ale čo sa otec oddelili, vše mi jedného srazili a s Ančou zožrali… Iba tieto čo som uchytil a jednu samicu a samca…“ žaluje Mišo.

„A tie?“

„Tie som predal.“

Aha, to budú tie predané na lekára a apatieku, a okúňal som sa vyzvedať na pekné city…

„A otcovi si čo povedal?“

„Čože som im mal?… Prileteli by za mnou, a ešte by sa svadili s materou, že už nezdochnú. A ja, keď sa ich zastanem, uplieskali by ma, keby som sa ich bál.“ Odpoveď trocha nepristávala na otázku, ale som ju prijal, lebo som videl, že zajacov Mišo otcovi neľutuje, len by materi neubližoval. „Ale som im povedal, že keď budú materi ubližovať, vykrikovať, ja sekerou do nich zatnem.“

Pozriem, a tento starý chlapec by to urobil, prešlo mi mysľou. Hľa, ako sa mu oči roztvorily. Či silu cíti zapasy s mocnejším, a či tak má rád svoju mať, že by oželel sa obetovať za ňu?…

„A či pijú otec?“

„Pili by, keby mali… Ale pán im nedajú napredok.“

Doktor prezrel chorú, začal naúčať, poučil o fajke a čistom povetrí, napísal recept; Mišo sa upozornil, a keď už i dosiaľ strihal ušami, mrvil čosi vo vnútornom vrecku vesty a hľadel k oknu, teraz ma už nechal a šiel tiež načúvať doktora.

Keď sme sa porúčali, predstúpil Mišo a smele sa spýtal, čo je dlžen?

Ženy až hlavy vypäly, a hrdo hľadely naň, pokyvujúc a štuchajúc jedna druhú, že hľa, aký gazda!

Lekár nechcel nič. To ženy rozľútostilo, utrely si slzy a Mišo krútil hlavou, akože on to nemôže prijať, a počal tisnúť doktorovi peniaze do dlane, a ktovie, ako dlho by sa bol musel lekár s vďačným Mišom naťahovať, keby mu jedna žena nebola šepla: „Nechaj, a aspoň im ruku bozkaj“. A Mišo schytiac ruku, silou tisol ju k ústam, že to lekára cele rozladilo, a ponáhľali sme domov. Bola už i tak tma.

III.

Mišovu mať lekár niekoľko ráz ešte navštívil, ale srdce nevydržalo choroby. Umrela.

Mišo rumádzgal nad ňou tak hlasne, že to bola vraj až hanba na dvadsaťročného corgoňa, a nevedel sa zdržať, ani ho nik utíšiť, aj keď kňaz prišiel, a pri všetkých pohrebných počestnostiach. Otec s ovesenou hlavou stál nemý, slzy neutrel, škúlil zpod obočia na syna, a by mu bol najradšej hrdlo pridusil; nie že by mu nebol doprial plaču, ale že všetci boli ticho, načúvali spev a kázeň, ktorej sa muž bál, ale ešte dosť suchý obišiel, i prekonané bolo najťažšie. Už ho nič netiesnilo. Miša mykali aj druhí, aby stíchol, ale keď mu čo šepli do ucha alebo ho drmli, zatíchol, vypočul, ako by nad tým začal myslieť, ale ako kňaz, rechtor prišli na prvé slovo smrti, zasa ho to strhlo a bôľne zavýjal do konca. Keď mu mať spúšťali do jamy, dupkal nohami, ako by sa chcel rozbehnúť za ňou skočiť… „Taký nevyvinutý rozum má,“ šeptali vôkol. Aj ju zahrabali, aj si už riad sbierali hrobári, i povedali mu sopár chladných slov, že už, ani čo bude hlavou o zem biť, jej nezobudí, kým sa Mišo od mohyly pobral, obzerajúc sa na cintor, zastávajúc, nevediac, kam sa teraz dieť, a večerí sa…

Keď prišiel domov, našiel v izbe plno sveta: rodinu i sluhov panských. Svitlo mu v očiach i v hlave. Gazdinou už bola Anča-kraviarka. Anča — baba tučná, červenolíca, širokých kĺbov, asi tridsaťročná, vyfintená na dievčicu. Dosiaľ frajerka všetkých slobodných paholkov a sluhov, teraz od jesene prilipla na Mišovho otca, a myslela na vydaj zaň, ak mu žena umrie. V kuchyni ju mali radi, že bola „čistotná“, a že i bola robotná do pretrhnutia. Podojila osem-desať kráv tri razy denne, ako valach oviec. Pre hanbu nebola ani na pohrebe, ale ako truhlu vzali, začala riadiť a chystať na kar. Strčila mach a handry s okna, izba zvidnela. S priče vyhodila slamu, perinky vniesla do Mišovej stajne. Ta prevliekla i truhlu, a pohádzala do nej všetky háby po nebohej, i ten voľaktorý hrniec. Nie od zlosti alebo nenávisti, ale že mala svoje, a toto patrí teraz už Mišovi; aby ju nepotvorili z lakomosti. Izbu zamietla, preniesla sa, a stavala nachystanú pálenku a mäso na sporák; chlieb, pečivo od pekára na stôl, zakrytý obrusom, a viedla si už ako gazdiná. Všetko, pravda, na dohovor s Mišovým otcom, ktorého preto málokto pohanil, veď „dosť sa natrápil s chorou osobou za dva roky… a že nevydržal?… Ktože vedel, že umrie… A čože má robiť, keď sa už s ňou splietol…“ vravely i dobré staré ženy vo dvore, sluhovky.

Keď Mišo došiel, voľaktorý sluha súcitne vítal ho, aby sa ponáhľal, že „už máš tam veselie“. Skutočne už stáli, sedeli ženy, chlapi a podávali si skleničku. Reč viazla, lebo mŕtvu spomínať — nešlo, a začať o službe a robote, to ešte príde. Ale najtiaž si zapiť, zajesť, rozviažu sa i jazyky a vybŕdnu z neistej nálady. Paprikáš bude hneď, pri sporáku vrtí sa Anča, i druhé pomáhajú dodať mu všetkých dobrých chutí…

„Čo ty tu chceš? Hneď ťa zabijem!“ zreval na ňu vstupujúci Mišo, a zhýbal sa po polienko. Anča sa ho nebála, postrčila ho, Mišo sa prevalil, priskočil otec, hodil sa naň a „chlapča“ by bol zadrhol, keby mu ho ostatní, po porade, či sa zastarieť komu do nich či nie — neboli vydriapali. Skrvavil mu všetky ústa, nos, celú tvár, tak ho bil päsťou po nej; ale i Mišo vytrhol otcovi v zúfalstve a úzkosti, že tu teraz jeho smrť, chlp fúzov, vrazil päsťou do oka, a keď ho vydriapali zpod otca, vytisli ho za dvere. Mišo v zlosti prezýval príhodným menom nečestným Anču, viac štvornožky vliekol sa po sekeru pod cieňu, a revúc, že ich všetkých tam pobije, nemohol sekery chytro nájsť a tak dal sa pristaviť starému pastierovi, ktorého za priazeň volal „ujčekom“. Ujček na kar pozvaný jednak nešiel, lebo nepáčil sa mu „taký poriadok“, ale vzal Miša za ruku, zaviedol do stajne, a ukázal mu v priečinku všetky materine i jeho háby, vynesené z izby.

„Tu sa upokoj a tam viac nejď,“ hlesol starec.

Miša skutočne pohľad na materine veci, hoci sem vyhodené, nerozzúril väčšmi, ba práve, čujúc ujčeka a zazrúc po materi perinku, hodil sa na ňu a plakal, plakal, ako s materou vše, keď im otec slovom, skutkom poubližoval; lebo ako sa pamätá, otec s materou a s ním žil ako by v stálom zápase jeden mocný proti dvom slabým: materi a nemu. Nerád ho videl, bíjal ho, že je taký „nepodarenec“, ani vravieť, ani sa zvrtnúť, a že nebude mať od neho nijakej pomoci, a nebol a nie je súci iba toho starého koňa opatriť, aj ten, ak nechce, nedá si mu ohlávky zavesiť a Mišo musí na válov stávať… Tri zlaté mu platí pán na mesiac, a chleba zje za šesť… výmer si duplom preje… sto a sto ráz počul si Mišo. Inak mať. Materi bol i tak milý, vyhovárala otcovi „božie dopustenie“, a Miško jej bol počúvny, usilovný, čo aj slabý, a keď aký groš dostal, letel s ním k materi. Iba že tie cigaretle naučil sa šúľať, odkedy mlieko vozí, ťažkala si mať; no i to málokedy kúpi dohánu, ale donesie si „obhorkov“ z hostincov a kaviarní, kam mlieko rozváža.

Mišo viac do otcovej izby ani neňuchol. Sbil si s „ujčekom“ postieľku nad starým koňom v stajni, čo mlieko vozil, o otca sa neobzrel, iba ako psík na psa, či ho nejde zadrhnúť, a či by si už mohol trúfať sa do bitky pustiť, a či by ho ten väčší nezaškrtil… Ale práve toho bála sa Anča, že keď sa Mišov otec vše opil a zaprel do Miša, že sa Mišo môže daraz „zbesnieť“ a otca i vidlami bodnúť… I robila všetko možné, aby sa Mišo zo dvora odstúpil.

Od smrti materinej jedol Mišo v kuchyni s ostatnou slobodnou čeľaďou. Ale pán si rozmyslel cez leto, že bude držať sluhov na komencii,^[6] ženatých, aby bolo viac robotníkov naporúdzi, a tak nebolo Anči treba Miša viac zo dvora vyhrýzať…

IV.

Po Všechsvätých bol už Mišo v meste u „ostatného“ žida-mäsiara, ktorý dával mäso vždy lacnejšie, a o ktorom sa preto vravelo, že choré kúpi, zdochnuté zareže, a vôkol jeho jatky na predmestí býval nešeredný smrad od kutľov, ktoré bral od všetkých mäsiarov. Ale chudobní ľudia radi šli k nemu.

Mišo bol v novej službe všetkým, slovom: dvorným sluhom. Mal zas podobného koňa, vozil pána, svine, teľce, i drevo štiepal, vše i v jatke pomohol, i barany pásol. Na leto potom vše ho i vyobháňali mešťania za mestom, ktorí tam role mali, lebo pustil aj na neárendované strniská a úhory, ba mu sľubovali vyraziť tie dva kolozuby, pre ktoré mal vždy usmiatu tvár, a Mišo naopálal sa dosť po úzkych záhonoch za dvadsiatimi-tridsiatimi baranmi. Pásaval vše u cesty, a idúc prechádzkou, zastavili sme sa neraz pri ňom — porozprávať, alebo pristavil aj sám, pýtajúc zápalky, a keď poznal, i on rád sa prihovoril: „Kde idú? Na prechádzku. I ja sa prechádzam za baranmi… Nech mi dajú tú cigaretľu…“ a v očakávaní celej cigarety usmieval sa na celé široké ústa, že sa mu tvár od ucha k uchu sbehla vo tri švy a oči mu zavrelo. V ruke krivuľa liesková, ktorou zavracal barany, vyhadzujúc ju do nich a za nimi, kľajúc im, ako by sa Otčenáš modlil. Na nohách panské široké a pridlhé nohavice (s pána), zaviazané u spodku „po vojensky“ motúzom na baganče, aby sa mu zem nesypala. Klobúk tvrdý, ale prehnutý do vajca na vrchu, a za stuhľou dve-tri liskavé perá z kohúta, a podľa toho, či bolo teplo alebo chladno, dážď, buď jeden kabát (ovšem i ten „panský“) oblečený, druhý zahodený, a pod hrdlom cez dierku na gombičku špagátová „spinka“, alebo (v teplom čase) obidva len prevesené na pleciach, a vtedy zo súkennej sedliackej vesty od prvej gombičky do vrecka skvela sa oceľová retiazka a na nej nie síce hodinky, ale plechových črienok nožík, kovaný „na rybku“ s obrúčkou na chvostíku. Pod spodným kabátom trčalo mu vždy biele veľké plátenné vrecko, skoro od pazuchy až niže futra na dlaň, nabité jedivom: chlebom, záhradným lebo divým ovocím a keď nie inším, aspoň kvakou, mrkvou, bôbom a čo kde, pečlivý o svoj žalúdok, pochytil. Vídali sme ho ukrajovať, alebo sa postaviť a vyzývave kúriť cigaretľu, držiac ju v privretej dlani medzi palcom a ukazovákom; sediac — stružlikoval, vŕtal, škrabal nožíkom, čo inšie — cigaršpice, fajočky z kadejakých rovných i krivých halúz a koreňov. A vtedy mu často zašly barany na cudzie. Vychytil sa za nimi, ale keby to neboly práve barany bývaly, boly by mu mohly všetky ujsť do škody. Zavolal, už sa splašené odhodily.

„No, Miško, vedel by si ešte ukázať, kde ti mať ležia? Bol si ju niekedy pozrieť?…“

To mu boly také neslýchané otázky, že sa na chvíľu zamyslel, kým odpovedal, že vari by ich len našiel.

„Nuž a či si od pohrebu nebol?…“

„Nebol…“ A to už bolo na druhý rok v jeseni. Závodčanov nepochovávali do mesta, ale ďaleko jednak nebolo. Nie preto. On zabudol už, a čo sa naplakal za tri dni i potom vysotený do stajne. „Ale na dušičky mi boli na ume…“ Predsa. To je tak asi všade u ľudí blízkych prírode. Koľko detí neoznačí ničím, ani stromkom, hrobu rodičov, a o pár rokov zaspí i spomienka, a v druhom kolene niet už ani sna…

„A otca vídaš?“

„Mm…“ zakrútil trochu hlavou, že nie.

„Ešte sa hneváte?“

„Mm…“ zas zakrútil hlavou, že nie.

„Pre mňa ako by ich nebolo…“

„A žijú?“

„Vari žijú, ak neumreli…“ zakončil ako v slovenskej povesti.

U žida sa Mišo spravil. I popravil sa, zdužel, i podučil novej robote, a tak najal sa ku remeselníkovi-gazdovi, ako sú v menších slovenských mestečkách skoro všetci remeselníci. Vypomáha jedno-druhé. Najal sa za paholka na predmestí. „Teraz poriadneho sluhu ťažko dostať, a toto nebude sa vláčiť do mesta za dievkami, besmi… viac bude hoden, ako dorastený,“ dumal pán, a Mišo sa zjednal. U žida, znechaný na seba, nestaral sa oň nik, ani čo obliekol, čo obul, kto ho opral. Ale v novej službe, kde bol poriadok a Mišo považovaný za človeka a nie len za živý robotný stroj, trocha sa oň obzreli. Oriadili, obliekli ho, a z Miša vylúpil sa „mládenec“. Dedinské háby už bol cele dodral, podala mu i tu pani s pána. V tom bol v týždni, na nedeľu vybrali mu hotové v sklepe. Už keď ich vyberali a „mladý pán“ — majster — spýtal sa i jeho, aké sa mu páčia, nemohol sa rozhodnúť ani za farbu, ani za strih, a dvadsatoraké probujúc, hladkal rukávy, mädlil súkno (ako videl pána), za čo by ho rád bol kupec po hrubej nejemnej ruke čľapnúť, a iba sa sladko naširoko usmieval, a zakrútené do papiera, ďaleko od seba niesol v paklíku, ako mendík, oplátky, aby sa nepokrčily. Doma do nedele dva razy ich proboval, teraz už štipkajúc aj nohavice vyše kolena, či sú dosť hrubé a mocné. Uznal, že nekúpili ledačo za dvanásť zlatých, čo od jesene zo služby nevybral, a už je jar, Veľká noc bude.

„Keby ma mamka videli, očiam by si neverili,“ prisviedčal v kuchyni pánom, keď sa na prvý sviatok ráno vyobliekal: tie šaty, vyleštené baganče, biela košeľa i s extra golierom,^[7] na ňom červená mašľa, za klobúkom kaška zo záhrady… Medzi prsty cigaretľa…

„To ty zajtra pôjdeš kúpať…“ poštipla ho slúžka, parádnica, mladá, ktorá ho obišla, ale božechráň, aby sa jej bol dotkol. Nebola preň. Naňho hľadel celý svet len ako na sprostáčika, — hriech by mu bolo ublížiť, dosť ho pánboh ukrátil… Však on nemusí sa s touto zapodievať, čo si drží nos ako kuchárka! Poznal on aj iné, vďačnejšie, a ráno skutočne šiel kúpať do voľaktorých dvorov, čo poznal slúžky ešte z jatky, i sa s nimi, čo už len podľa druhých paholkov, obznal. Sišli sa piati, všetko mladší, a keď si jedni mysleli, že s Miškom bude im veselo, nasmejú sa na ňom, druhí sa ho zastali a nedali schválne zaliať nové háby; dostalo sa mu len ako iným: keď držal dievku, a tá sa proti hrncu, vedru, zohla, vyšustlo sa aj na Miša, ako na iného. No častovaní, podtrundžili sa parobci, a mu predsa v shone po ulici rozpučili nedovarené farbené vajíčko vo vrecku… Ale to sa vymrví, keď uschne, a Mišovi bolo voľne, a veselil sa… Večer šiel na tanec, a keď ho ktorá ohrdela, nehneval sa, ale točil takú, čo vďačne šla, lebo jedno jej bolo: tancovať s Mišom alebo stáť.

Tu sa začal jeho mládenecký život, „doba strasti nežnej“, ako hovorí Puškin.

Dvadsaťtriročné srdce zobudilo sa pohľadom na pätnásť rokov staršiu slúžku u pánovej sestry, vydatej za gazdom na druhej ulici, ktorá držiavala nespanštené slúžky z dediny. Mišo, nosiac odkazy sestre pánovej, posluhujúc a vše i pomáhajúc v poli, spoznal sa s Rózou, ktorá v ten rok od Všechsvätých bola prišla z dediny, práve z ktorej bol Mišo, ale sa neznali. Raz akosi mali viac času a rozpovedali si, že sú z jednej dediny a ešte i v rodine, a to po Mišovej materi, a známosť bola hotová. Mišo Róze dosiaľ vravel „ty“, ale ako o rodine zvedel, naplašil sa, začal jej dvojiť, ale Róza to neprijala. Prichodilo by mu skoro vravieť jej „tetka“, ale už sa toľko vracať nebude, keď si ju predtým dovolil tľapnúť niže chrbta. Teraz sa začervenali obidvaja, ale bez slova si porozumeli, a strhlo sa také priateľstvo, že svet až híkal, keď ich videl spolu: vyparádený Mišo, čistý, vyholený, červenkavé fúziky, vlasy zastrihnuté na „frizúru“, a stuhľami, čipkovou bielou šatôčkou vyzdobená Róza v slovenskom vyšívanom kroji. Mišo kamarátov nechal vôbec, oddal sa cele Róze, že tí za ním už iba pokrikovať mohli: „Kú starú mater si to našiel…?“ Mišo nedbal, Róza vedela sa i sama obrániť a grobianstvo vrátiť. Šli a vodili sa po meste i poza mesto, Róza pospevovala, Mišo kúril, alebo hral na ústnej harmonike, chytili sa za ruky a idúc rozháňali nimi… Na jarmoku spolu sa vodili popod šiatre, kupovali si u pernikára sladkosti, dali si papagájovi i bielej myške vo tri vrhy ťahať planéty, a Mišo čítal, že im tie iba o láske, šťastí a bohatstve predpovedajú, a že bola „láska“ medzi nimi, uverili aj ostatnému, a večer už spolu sadli do korby na ringišpíli a tam sa im tak hlavy zatočily, že na druhý deň dala Róza Mišovi tri zlatovky, kúpili u „zlatníka“ pod šiatrom dva strieborné prstene, ona jemu hodný červeno-zelený šál, on jej ružovú šatku na hlavu. Ač bolo leto, Mišo uviazal si šál, rozopäl vestu, a večer zas sa šli povoziť na korbe, a sladkosť na duši i tele len sa prelievala v nich…

S tým začaly sa i starosti. Dohodli sa však ľahko, že od Všechsvätých vypovedia službu, poberú sa a pôjdu za hofierov k majetnejšiemu gazdovi do mesta. Miesto sa nájde. Bude odrábať, chodiť na šichtu, a tak sa chudobne, ale statočne živiť…

V.

Žijú spolu už jedenásty rok, ale planéty akosi sa neplnia na nich. Z „lásky“ narodilo sa im, za čas požilo a umrelo pätoro detí. Už len to: päť krstov, päť pohrebov spraviť chudobný človek… Bola by z toho celá kronika kebych to chcel vypísať. Ale taký život prežíva tisíce, milióny chudobných ľudí, nič by z toho nebolo, ani poučenia, ani potešenia, iba žiaľu… Nuž čo? Hral sa život s nimi, ako mačka s myšami.

Na svadbu sa vytrovili zo všetkého, čo mali vyslúžené. Boly treba háby, obuv, do truhly, voľačo riadu, a konečne robiť „veselie“ bez hostiny, to v tom kraji ešte ani najchudobnejší nevedia, a často sa radšej zachytia pýtať po domoch „na chudobné veselie“. I Mišo s Rózou strovili vďačne, dali všetko, veď zdravie bolo, úfali sa zárobku a životu.

Od gazdu vzali chyžku, kuchynku i komôrku. Prichodilo za to zaplatiť osem korún mesačne, odrobiť dvadsať dní chlapských a tridsať ženských. Róza odrábala, Mišo nádenníčil, ak bolo kde; ak nebolo roboty, postával na rínku, krútil cigaretle, dudrúc s kamarátmi na plané zárobky, a prišiel sa domov najesť…

Keď tak ďalej nešlo, šiel do fabriky robiť. To bola istá pláca, ale jednak nedochodilo od výplaty do druhej. Mišo i žena videli, ako druhí žijú, zachceli i oni tak. Aby vládali ťažkú robotu, i lepšie zjedia, i vypijú a pokúria, a život im je vari tiež daný na radosť, nie na večné trápenie a hrdlovanie v prachu, v smrade každý deň alebo i noc za desať-dvanásť hodín. Brali na knižku v sklepe, a vše nedoplatili, čo ako chceli, a nijak nedošlo, ak ich v rodine niečo zastihlo. Keď sklepár nechcel ďalej dávať, po príklade druhých, nechali ho a prešli k inému. „Budeme priatelia“, a začali brať. I tam čosi dlžoby zostáva, hoci múdry sklepár tak vie rátať, že jedenástimi mesiacmi zaplatíš mu i dvanásty… Počína ťa ukracovať. Pýtaš kilo cukru, dá ti pol; kilo masti, dá pol funta: i vše je hlad, vše ješ nemastné, vše chleba niet… Prejde sa celé mesto a začne znovu. Už sa ti aj ukáže, že vyžiješ, hneď zasa niečo príde, a keď ti je najhoršie, vtedy ti povedia: „len za peniaze“. I zlostíš sa, i plačeš… Mišo sa neopúšťal, ba keď robili „od kusa“, bolo sa mu skoro celý jeden rok tak pošťastilo zarábať, že „hodila“ Róza, kde komu boli čo dlžní (zvlášť domový za kvartieľ už veľmi driapal), a z márnivosti kúpil si Mišo za päť korún hodinky, a starú retiazku, čo na nej nožík býval, vytiahol, previazal v nedeľu „po bankársky“ z vrecka do vrecka a miesto „žužu“ naviazal trojakej farby strapec zo šávolu,^[8] vari z toho šála, čo mu bola Róza kúpila, keď sa sberali, a už boli tri roky spolu.

Ale vo fabrike je robotník len ako vajce na žrdi. Sekne robota — prepustia ťa; povieš slovo faktorovi — choď si po knižku; zarobíš lepšie, strhnú ti. Nazlostíš sa, ideš si po knižku, že veď roboty aj inde dosť, a horkýže, nenazdáš sa, kedy máš „vakácie“, a jesť sa chce. Vytrovíš sa zas. Pritisne ťa núdza, alebo ešte choroba, krst, pohreb, začneš premýšľať, ako by si sa „stiahol“ na svete, ako si poľavil starosti. Hútaš, že kým sa „zachytíš“, vezmeš alebo ideš do spoločného kvartieľa. I menej sa platí, i odrába, i menej dreva na spoločnej kuchyni. Ak ti je aj to veľa, ideš do kvartieľa bez kuchyne a bez komory, kde je sporák v izbe. Zpočiatku s druhou rodinou ide všetko krásne. Deti i svoje i cudzie zabávaš harmonikou. Spolu si vypijete, spolu zjete, alebo sa častujete, i do roboty, čo len to nejaké drevo píliť spolu sa zachytíte… Ale vše nemáš ani ty, ani ten, a deti hučia, dozlostíš sa z ničoho, a je ochladnutie, zazeranie, nedôvera. Už najradšej ješ kutle, toho je i hodne i bez kostí i lacno. Ženy varia.

„Boly mi ako oko, a teraz nič masti!… Sčrpla mi ich,“ počuť zlostný nárek.

„Nech mu oči vytečú, kto masť sobral!“ odklínaš sa, a pohnevajú sa ženy, a začne sa stále vykrikovanie, dohľadúvanie alebo ustupovanie. Ty si lepší človek, ustúpiš. Dosť sa bolo za dva roky zhrýzať. Hľadáš nový kvartieľ i hoci za záhumním, i hoci z preborenej stajničky… Otvorí sa ti nový svet! Vôkol pole, ostredky. Ideš vedľa, že na huby, maliny, drevo, a podvečer z ostredka všetko ti ruku podáva… Naučíš sa vziať si cudzie… I žiješ, biediš nejak. Ale minula sa jeseň, je o pol zime, už niet ničoho, a robotník načože je v zime komu? Iba ak do hory. Ta nemáš šiat, zmrzneš, nejď. Veď čo si sa natrápil, kým si sebe za viazanicu dreva dovliekol. Snehu do pása, na doline vietor. Ale nakrútiš handár na nohy, oblečieš všetky kabáty a pod ne ženine vizitky a ideš, lebo už iba zemiačikov v jame trocha… Ideš sa ponúkať. Pochodíš všetkých známych gazdov, a Mišo z vďačnosti, že ho voľaktorú zimu starý jeho gazda-remeselník na príhovor panej znovu vzal do služby, počal paniu hladkať a, plačúc od rozcítenia, objímať a sľubovať poslušnosť.

To by si už zase bol pod krovom, ale zo šesť zlatých mesačnej pláce ženu s deckom nevychováš, a ona od decka nemôže, s ním ju nechcú do roboty, nie by do služby. Aby vyžiť, necháva ho doma, a ono zachodí sa plačom. Ľúto ti je, a od úst si odtrhneš, žene, decku zanesieš i cestou, čo môžeš uchytíš…

Prežiješ tak dva roky, tri roky, a už vari unesieš ten život, hútaš si. Ale narodí sa ti decko, a ty vyberieš plácu na dva mesiace napredok. Nijaké hostiny, len čo muselo byť… Pribudlo decko, už vidíš, že ani tak sa ďalej nedá žiť. Všetko dražie, a pláce nepribúda, žena do zárobku ledva sa kedy-tedy dostane a odtrhne od detí. „Už je vysušená na triesku.“

Vrátiš sa do fabriky, odtiaľ na denskú,^[9] odtiaľ na jeden rok „do žatvy“, druhý rok „do repy“, tretí „na roboty“… a nikdy nedôjde. Už to bieda, že si chlap, cigaretle kúriš, a platia ti za ženskú, menej o desať krajciarov denne, a ty štyri prefajčíš, čo si hneď papierikov nekúpiš, ale nastriháš toho z dohánu, a dohán zašúľaš, aký len najlacnejší na svete predávajú. Na jeseň donesieš predsa osemdesiat zlatých so ženou. Poplatíš, nadobudneš, teraz už aj zemiakov kúpiť prichodí, do Hromníc sa krajciare minú, umrie už aj tretie, štvrté decko, žiališ za nimi, a jednak si myslieť musíš, aj svet ti vraví, že dobre sa mu stalo, „netrápi sa“, a ty biedna mať, nech ťa žerie žiaľ, poď po dobrých ľuďoch, aby bolo za čo pochovať… i ten karček spraviť, čo len chlebíka a po skleničke pálenky, častý žiaľ znovu zaliať…

Už si zúfaš, voláš na boha, či to všetci ľudia takto sa trápia a či len ty, ideš do kostola prosiť zmilovania, vianočné opekance poradia poliať svätenou vodou… ničím, nijak biedy nezaženieš. So ženou už dávno nežiješ ako ľudia, ale ako psi: ktorý ktorého prešteká a lepšie pokúše. Nedostatku i nešťastia vinu dávno sme našli jeden v druhom. Len keď bieda na pár dní stíchne, blesne lúč dobra aj Mišovi do chyže. A vše to príde náhodou. Tak v jeseni prišla cholera na hydinu; však ty od nej neochorieš. Gazdinej Kováčke zdochlo prasa, mala ho zakopať. Pýtaš si ho a oriadiš v noci, aby si nemusel nikomu z neho dať… Bolo masti do Vianoc!

Taký bol život môjho Miša a jeho Rózy, len to rozpísať na dni. Načo však? Niet v tom už ani „lásky“, ani „šťastia“, a „bohatstvo“ i pripomenúť — posmech.

Sklamala planéta…

VI.

Je vojna a mesiac január. Studený vietor až kosti preniká. Hviždí, ako hádam guľky na bojišti, až sa mi záclony v oknách uhýbajú, že mi v teplej izbe zimomriavky idú na kožu. A čo tí tam chudáci?… Koľkí moji bratia rodní v tejto chvíli, namárno zaviati v snehu, snívajú posledný sen o teplej chyžke v drahom domove…

S cesty zabočí k nám do dvora žobrák. Zvláštny, shrbený do „C“, s krivuľou v ruke, ako by sa vetru uhýbal. Hlava v akejsi kapucní, ale šaty panské, tmavé, tým ostrejšie sa odráža s krku visiace biele vrecko na prsiach „na múku“, ale prázdne, a druhé s trakmi cez plecia na chrbte, v ktorom je s mierka zemiakov.

„Veď je to Mišo!“ zhíknem. „Ach, či ten už na to vyšiel?“ a stiesnený, ustrašený zamyslím sa, čo bych mu dal, keby som mal, a pomyslím na svoj zimný kabát…

„Hrad přepevný jest Pán Bůh náš!“… zaznie mi od dvier pieseň, ale nie ako velebná hymna, ale ako smutná elégia. Zvlhly mi oči. Hľa, načo sa mu zišly piesne, čo ho v škole naučili, čo si s materou prespevovali…

„Nuž vy takto, Miško?“ a mimovoľne hladím ho po vychudlej tvári, zarastenej ryšavými vlasmi. Nepoznal ma, a mne sa razom preň videlo hanba či čo obnoviť známosť. Mišo hľadí ako krepý, kto ho to po líci hladí.

„Či to život tak spotvorí za pár rokov?“ dumám si.

„Kradnúť sa bojím, musím si pýtať…“ žalobne prednáša Mišo, že ak máš dušu, zavolal by si ho rozprávať, aby si mal príležitosť rozcítiť sa. „Ale len do jari, potom pôjdeme so ženou na roboty…“ ospravedlňuje Mišo žobranie, a ja hľadím a vidím, čítam mu to z očú, z poctivého slova, úprimnej tvári, že tento človek má úfnosť do života, „do jari“…

„Teraz žobre, lebo nemôže inšie, ale ,na jar!‘…“ A ja chladnem v súcite k nemu, lebo mne sa, zbadajúc ho, veľmi zažiadalo zaplakať s ním so všetkými hladnými, mrznúcimi, biednymi, smutnými; s ľuďmi nešťastnými, zúfalými, ničoho nečakajúcimi od sveta, od života… a tuto, takýto Mišo úfa sa „jari“, a pristavuje mi už narazený prúd sĺz…

Vydýchnem si, dávam mu žobrácku almužnu, a sbieram si nádej z jeho slov.