ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Starí Kreškovci mali dvoch synov a jednu dcéru, a keď tieto deti boly už skoro odrástly, po pätnástich rokoch narodil sa im ešte poškrabok-chlapec. Krešková — načo tajiť? — sa veru i hanbila a zlostila, že nevesta mala už dievča, mladší syn mal teraz na jeseň z vojny prísť a tiež sa oženiť, a dievka — na vydaj… Iba sa bude svet zamýšľať, či dať dievku Kreškov alebo brať Kreškovie z domu, keď takto, ktože sa zakľaje, že nebude ešte piate, šieste — a čím viac, tým menej majetku na jedno. Ale zbytočné boly strachy, Kreškovcom sa už viac detí nenarodilo a malý Miško kublal sa^[1] medzi strýčnymi, a totčenými deťmi tak, ako by ani nebol štvrté dieťa starých, ale mladých niektorého. Chlapča bolo útle, slabé, ale múdre, ani nejaký nedorastený ostarok. Nuž iné deti maly každé len jednu mater, jedného otca, a o Miška dbali starí: mať, otec a oba bratia a obe nevesty, lebo videli, že čím viac lásky oni preukazujú Miškovi, tým viac vďačnosti dostávajú od matere a hlavne od otca, ktorému bol chlapec miláčikom, lebo mu už ako trojročný doniesol zo sklepu „pakjík“ dohánu a čochvíľa „nepomýlil“ ani fľašky, do ktorej mal židák-krčmár namerať „starému otcovi“ špiritusu za dva groše^[2] a do druhej „starej materi“ octu pol litra. (To len pozdejšie zvedeli, že žid fľašku ovoňal.) Chlapec bol múdry a keď vychodil dedinskú školu, pomyslel si otec, že dá chlapca do školy, nech sa vyučí, ako sa bude chcieť, hoci za farára, a čo len za rechtora. Farár, notár pomohli, napísali svedectvo chudoby a chlapec sa ozaj tak chytil, že len radosť! I seba, i druhých učil, i ho prechovali v alumniách, a ešte od piatej latinskej^[3] každé leto doniesol dvadsať-tridsať i štyridsať zlatých štipendií. Bolo mu na háby.

Pravda, keď maturoval, otec mal už blízo sedemdesiatich rokov a matku robota už tiež bola shrbila, ostarievaly i deti a vnúčatá dorastaly; dievčatá sa vydávaly, chlapci, ktorý doma, ktorý na remesle, ktorý v škole, lebo teraz už bedlil Miško na to, aby sa chlapci vyučili, keďže toho majetku nie ľahká vec nashŕňať, a len je veľa na všetky strany u synov, u dcéry tých detí. Starý otec ich už ani nepoznal, ktoré je čie, a mien im už vôbec nevedel. Na starosť i pamäť slabne. A on mal svojho Miška, ktorého už nevedel prenačúvať a ktorý bol taký dobrý a poslušný chlapec, že už ani vinšovať si nemohol poriadnejšieho. Na Vianoce, keď prišiel na pár dní domov zo školy, ukázal sa vo fare, v škole, na pošte, ale potom preobliekol staré háby, obul krpce, pripäl podkovice, a poď s ostatnými do hory, a otcovi vytiahol sane, že si ten mohol chrbát vystrieť, fajčiť a iba ak sa klanice držal. Cez vakácie, ako na Jána zo škôl došiel, tak do septembra bol v robote: kosbe, žatve, pri dreve… Ešte i v nedeľu šiel s otcom na lúky vodu narážať alebo odrážať, koscov hľadať, a keď nebolo inšie, tak na huby alebo ryby. Starý Kreško bol z tých čias, keď ešte všetko bolo dovolené: pušku mať, a strieľať kedykoľvek a čokoľvek, sídla, chlopce stavať, ryby chytať, dohán sadiť, a teraz všetko zakázané… A keď zavše ani celé odpoludnie nechytili jedného-dvoch pstrúžikov, nezabili veverice, orešnice, sojky, starý vyriekol súd: odobrali páni chudobnému ľudu, odobral im i pánboh. Nemáš nič, ani srsti ani peria. „I tie vody vyschnú,“ zveličoval od žiaľu. Ináč po ceste mal Miškovi vždy čo rozprávať, či zo svojej mladosti, či práve o tom, čo videli alebo počuli. Nepisklo vtáča, aby mu nebol mena vedel; neprešli diery, skaly, vŕšku, doliny, o ktorej by nebol vedel povesti o Jánošíkovi, zakliatych pokladoch, o nešťastí, keď otec ustal jemu rozprávať, rozprával on otcovi, a čo sa pridalo, furmanom, rubačom a svetu vôbec. Miško bol vnímavý šuhaj, rád čítal také príhody, histórie, a chudák starý vše sa potom i splietol a rozprával, motal to, čo od Miška počul ako svoje. Ale celé leto boli nerozluční kamaráti. Otec kúpil rovnaké dve fajočky a dal jednu Miškovi, a hoci Miško šúľal cigarety, musel si do fajôčky zapáliť, a hnusil mu „handry“, papier. Ak mal za štyri v skleníčke a upiekli si slaninky v hore, Miško musel aspoň obliznúť pálenky a len potom sa smel vody napiť. Rovnaké kosy, krátke, vybral otec. „Ja som už starý a ty si ešte primladý.“

Miško si obliekol do poľa hrubú otcovu košeľu s motúzom na hrdle a tak si jeden druhému narážali, hoveli, a čo oni v dome, proti tomu božechráň sa ozvať. Iba poslúchať. Všetko to už žiarlilo na Miška, a nech nejaký čert povzbudí, ešte bude hriech, že Miško vari preto tak všetko otcovi robí po vôli, lebo pôjde na vysoké školy, aby mu neľutoval, a „my aby sme robili a utiahli ešte hádam i našim deťom“. Ale mať tíšila a všetci usilovali sa pochopiť otcovu prítulnosť k učenému synovi, ktorý otcovi nikdy napriek nepovedal, nespravil, ako schválne i neschválne ostatní, a ktorý ide na vysoké školy a chce sa vyučiť za doktora, a otec už veru slabne i ho zadúša. A v tom klíči nové semä otcovej lásky k synovi, budúcemu doktorovi.

II

Prvý rok skončil Miško dobre. Stálo to veľa peňazí, ale otec ho už ledva dočkal, lebo z Pešti neprišiel Miško domov, iba na leto.

Pribrali si i z vnúčat dvoch chlapcov, čo „probovali“ tiež v meste do školy, a tak v dome žili dvojakí ľudia: starý otec s učeným synom a vnukmi, ktorí nemusia „tak tuho“ robiť, a ostatní všetci so starou materou, ktorým sa tým viac treba obháňať, aby bolo všetkým všetkého dosť. A toho jedla sa ešte len nájde, ale tvrdšie sa robia v gazdovskom dome peniaze, a tých treba a riadne, mesačne a načas. Ale sa potrápia a čo sebe utiahnu, čo by sa hneď i zadĺžilo niečo, ale keď sa deti učia, netreba šanovať: rozum je hoden viacej, ako kus lúčky alebo role. A Miško je už celý doktor! Má tých knižiek, len kukne, a už píše lieky alebo poradí i z hlavy a pomôže, najmä otcovi, materi, deťom a všetkým, svojim i cudzím. Celé leto nevolali z mesta doktora do dediny. Veď bola robota, a keď kto prechorel, zašli do Kreškov a Miško alebo podľa ucha i domáci poradili, čoho sa držať, čo užívať. Celý dom zmúdrel od neho.

Len to bolo čudné domácim — ale nikto sa neozval — že Miško v poli už menej pomáhal; ak vyšiel, doniesol si ,štuc‘ (flobertku), alebo knižku a šiel, ľahol si pod kríček. A v nedeľu zahral sa kolky a v týždni kedykoľvek sobral sa do mesta a tam bol u „kamaráta“ i dva-tri dni a od otca, matere vše pýtal peniaze. Dali bez pomyslu na niečo zbytočného, zlého. Mrzelo ich iba, že mu dochodí veľa novín („ktoré ani čítať nestačí“), listov, a mnohé akousi ženskou rukou písané. Preomáľali, preomáľali listy, počítali noviny, ale mať, božechráň, otvoriť niektorý; zamykala do truhly.

V druhý rok pýtal Miško mesačne vše raz toľko, ako v prvý. Ale nič sa nenaprotivíš, keď si list prečítaš a do haliera nájdeš vyrátané, na čo na všetko mu peňazí treba. Vzdychali a posielali.

Na leto už Miško neprišiel domov, že bude chodiť v Pešti do špitála a tam pomáhať a tam učiť sa na mŕtvych choroby poznávať. „Strašné, čo všetko musí taký doktor vedieť!“ mysleli Kreškovci. Mysleli si, že keď už bude pomáhať, že ho za to aspoň prechovajú. Ale veru nie. Len pošlite, pošlite! Počali sa trápiť, lebo už museli na zmenky požičiavať. A keď preto počal byť v dome nepokoj, vystúpila z úzadia mať, prešla k notárovi a ako, nikto nevedel, požičiavala na svoju čiastku a posielala. Popri peniazoch však Miško počal dostávať i listy, plné prosieb, plaču, žeby sa utiahol, že nemajú toľko, že už toľko a toľko dlhujú do banky a že ak to i takto pôjde, vyjdú na mizinu a potom bratia, švagrovia i spolu i osve začali sa vyhrážať i grobianske listy mu písať, lebo nedalo sa utajiť o Miškovom živote v Pešti došly všelijaké nepekné chýry. Lumpuje, pije — krátke, ale stručné dve slová pre rodiča, ktorým ani veriť nechce. Dusí v mysli, v srdci, sotrie tajnú slzu, vzdychá, spať, jesť nemôže, a len dusí, len ukrýva. Celý svet bude hovoriť o planom decku, a ty predsa odpovieš: „Ešte ta… dobre. Učí sa. Bude z neho človek…“ Tak i Kreškovci. Doma plačú, zúfajú, a pred svetom sa len držia a svet, čo sa už dopočul o živote Miškovom, obviňujú ho zo závisti, neprajnosti, a hotové sú hnevy… Miškovi to všetko napíšu, a on sa vyhovára a v čom môže, do čoho sa na dedine nikto nerozumie, o učení a skúškach, klame.

Potom už jeden z bratov mu nenapíše do listu: „Milý bratku,“ lež hneď začne, že ich na mizinu nesie; druhý ho tituluje: „Ty lump!“ Chlapci píšu strýcovi, čo mať v žiali nadiktuje. Konečne priprú otca, aby mu ešte on napísal. Akože písať, keď on už tridsať rokov nepísal, iba ak svoje meno, ako, toť, na tie zmenky… Musí. Sídu sa v nedeľu popoludní všetci starí, chlapi, prichystajú papier, atrament a pero. Založia okuliare s motúzom vôkol šedivej hlavy starého otca a podávajú mu pero, len aby písal, že oni budú diktovať. Každý si už premýšľal, čo citného zadiktuje, čím ovalí. Starému sa ruka trasie, na široké fúzy tečú slzy a rovno na papier. Utrie sa rukávom a chce písať: „Milý synu,“ ale okrem matere všetci sa ozvú, že tak nebude nič, tak si k srdcu nepripustí. Podajú druhý papier. Starý dumá, akože nenapísať „milý“, keď mu za dvadsať rokov planého slova nedal… I sane vytiahol… i pokosil za neho… Rodina dopustí napísať: „Syn môj!“ Akože ďalej? „Napísať mu, koľko tisíc už stojí, že nás na žobrotu nesie, a ak má ešte svedomie…“ „Nemá ten už,“ pochybuje druhý. A otec, uvážiac všetko, píše trasľavým švabachom a chlapci čítajú zpod pera: „Čože si tak splanel, syn môj milý?“ Nesúhlasí nik a počínajú otcovi dohovárať, papier zpod ruky ťahať. Otec teda pokračuje: „Či ťa nátura prenasleduje, a či kamarátstvo hubí?“ „Má rozum, nie je chlapec, sám je oplan!“ začne jeden i druhý a všetci si vylejú zlosť svoju podľa Miška i na otcovi, materi, ktorá už iba tíško plače. Otec počuje vzlyk a ďalej nemôže… No musí ešte dopísať: „Príď robiť, ak sa učiť nevládzeš,“ a myslí si, ožije mu celá mladosť Miškova, keď bol takým dobrým, robotným chlapcom. A dopisuje zo svojej vôle: „Veď ti ja, kým sa chytíš, ťažkej roboty nedám. Ešte sme tu, ešte i ja, čo vyvládzeme i za teba. Len už poď domov.“

To sa nepáčilo. Načo ho volať? Robiť nebude a bolvana chovať nebudú. Netreba mu poslať, nech tam väzy láme, keď sa zopsil…

Otec nechcel viacej ani čiarky. Vzali teda papier iní, a Miškovi nakládli, ako planému koňovi šariny za rebrinu, a všetci sa popodpisujúc, list na druhý deň poslali. „Nech sa hanbí, ak sa vie,“ uspokojovali sa navzájom.

*

Zhumpľovaný, o zdravie donesený Miško prečítal list od kraja do konca. Dostal už takých dosť. Ale tie prvé riadky, tú ruku poznáva. „Čože si tak splanel, syn môj milý… Ešte sme tu, ešte i ja…“ a Miško váži riadky od rodiny a riadky od otca. Spomienky detstva budia sa v duši, jasné, radostné. Ide na prechádzku, vojde do kaviarne, berie noviny, a nerozumie, čo číta. Myseľ inde letí. Vráti sa v noci na byt a vyťahuje list. Hľadí na otcove slová, azda i tú roztretú slzu vidí, a myslí, čo teraz. Dvadsať rokov ako sklo, ale tri posledné nechvalné… „Ale ešte je otec tu…“ A Miško napísal mu list, že príde domov, zreparovať pokazené zdravie, a potom sa ukáže, čoho sa chytiť…