ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Akože sa držíte?“

„Nuž my len vari ako vždy,“ odpovedal mi dôverník našej slovenskej strany.

„Koľkí sú za maďarčinu?“

„Traja: richtár, podrichtár a žid.“

„To by teda za slovenčinu bolo osemnásť.“

„Nie, len sedemnásť.“

„A ktože chýba?“

„Všetci sú doma; ale starý Tvrdoň že nepôjde.“

„Netárajte. Iba ak by chorý bol. Dosiaľ bol predsa vždy prvý.“

„Nič mu je; ale že nepôjde, lebo že mu náš kandidát, už ako advokát, prehrali akúsi pravotu.“

„Čože má voľba s pravotou? Na snem nevolíme advokáta, ale Slováka lebo Maďara! Iné ohľady tam nepatria.“

„Choďte k nemu, uvidíte, čo vám povie.“

Šiel som hneď.

„Počkajte, počkajte! Ak sa chcete so mnou shovárať, najprv ma vypočujte. Rozpoviem vám moje pravoty,“ pretrhol ma starý Tvrdoň, keď som sa pustil doň, že či by pre takú daromnicu, čo to ani sem nepatrí, chcel vari odpadnúť od slovenskej strany. Ale najprv vám poviem pár slov o jeho povahe, lebo by sme to s tou voľbou veľmi chytro skončili a dakto by to uveril, dakto zase nie.

Tvrdoň má do sedemdesiat rokov, ale aj dnes — a bodaj by bol aj ďalej — je ešte rezký ako päťdesiatnik. Dobrý gazda a vie aj, že čo má, to je jeho a hodne pár tisíc zlatých. Stojí na svojich voči komukoľvek.

V šesťdesiatom šiestom roku bol v pruskej vojne,^[1] síce len kuchárom, ale sa mu aspoň nič nestalo a jednak veľa skúsil. Potom kupčil s koňmi, aj teraz si vše ešte zájde na jarmok. Len tak pre pasiu. Tam, na jarmokoch, naučil sa vari aj tak chytro a sekano hovoriť.

Tvrdoň vyzerá dobre; je okrúhly, červený. Aj kroj má taký voľaký, čo si sám smyslel; preto ho prezývajú belaskárom.^[2]

Ráno na lačnô píjava studenú vodu, do pása sa každý deň umýva, za mladi sa strihal, teraz zrednuté vlasy začesáva si od pravého ucha k ľavému. Má ich žlté ako starý sneh. Fúzy v týždni mydlom, do kostola pomádou vykrúca. Stačí; lebo on sa už veľmi nenamáha. Preháňa viac ženu, syna, nevestu a čeľaď. Na nose kostené okuliare s motúzom; kuká však popod ne, ponad ne na ľudí. Cez ne hľadí iba do novín a knižky; na ľudí len vtedy, keď ich rečiam neverí — aby ich lepšie pozrel. Nefajčí a pije len vínko, málo, ale musí byť dobré. Hovorí hlasne, neposedí a keď stojí, trhá celým telom. Žene, deťom, čeliadke vždy je za pätami. Majetok je celý na jeho meno, a nedal by na ženu, dcéru a syna prepísať kus poľa ani za božemôj.

„Ja som zdravý chlap ešte. Môžem dožiť deväťdesiatich rokov, a potom si ja pôjdem od teba pýtať? Ha?! Modli sa, aby som sa skorej vyvrátil, ak chceš mať majetok; alebo sa tráp naň, ako som sa ja musel. Tento ti neujde.“

Zarmucoval, trápil ženu aj deti takýmito rečami, ale v srdci bol dobrák. Taký chvíľkový človek; preto ženy ešte, ale syn si nerobil nič z toho, ani sa nezastarel, keď vše takto krik robili.

S cudzími bol Tvrdoň mlčanlivý, so známymi ako s bratom.

Hostí svojich napájal vychváleným „pravým ruským čajom“ aj na ruský spôsob: cukor medzi zuby a preliať cezeň za hrnček horúcej vody. On sa ho tak nabumbal aj tri razy cez deň.

„Sadnite si“, potisol ma za stôl k malému samovaru a prisadol. „Teda takto sa vec má: počúvajte dobre a poviete, že to musíš vyhrať aj bez fiškála a — ono už som to dupľom prehral a zaplatil k tomu ešte dvoch fiškálov. Veď keď mi to na um príde,“ a stiahol pravú ruku, ako by ma bol chcel cez zuby prasknúť, a ono to len chcel povedať, že „nikdy…“

Tri roky pred voľbou požičal bol mladému kamarátovi — čo mu takto vše aj kone pomohol dohnať — raz na jarmoku sto šesťdesiat zlatých.

Mladý kamarát nemal žiadneho svojho majetku, len čo zarobil; lebo gazdovstvo držal v ruke ešte otec. Ale ako kone na najbližšom jarmoku predá, sto šesťdesiat zlatých mu vráti aj s úrokmi. Starý Tvrdoň si síce myslel, keď nemáš peňazí, nekupuj; ale zase veď ho ešte neoklamal. Toto je prvý raz, čo pýta. Dal.

Kamarát šiel a predal; ale sa mu zase trafilo kúpiť, peniaze nevrátil, chýbaly mu do ceny.

„Nuž ešte ti ich do jarmoku nechám, ale poď k otcovi tvojmu, doma bude aj brat, aby o tom vedeli.“

Kamarát totiž nebýval pri otcovi. Netajil; ale tí povedali, že čo zarobí, to je jeho, žije so ženou oddelene, aby teda požičané vrátil.

Ten už ale peniaze nemal. Dva-tri jarmoky, a prídeš aj o košeľu, len sa daj s koňmi na kupectvo. A od zlosti počal piť, spúšťať sa.

Sľúbil, že po čiastke. Nesplácal. A keď raz starý Tvrdoň naň doliehal, že vie, že zarobil, odštekol mu, že on má dosť, aby počkal. Pohnevali sa a náš Tvrdoň premýšľal, ako si od neho sto šesťdesiat zlatých vymôže, čo už aj bez úrokov. Zašiel k pravotárovi.

„Kde nieto, tam ani smrť neberie,“ hovoril mu. „Ale keby vám dal aspoň dlžobný úpis,“ radil advokát, potom kandidát slovenskej strany.

„Čože mi je z toho, že mi povie: dlžen som ti, a ja tuto nič,“ podložil dlaň a druhou rukou mlel prstami, ako sa peniažky čítajú. „To je nič nie isté. Radšej by mu ešte dáku zlatovku a čo aj dve daroval, nech by to už čert vzal, len keby sme ho mohli priprieť, aby mi to dáko odfrckal.“

Pravotár sa vyzvedal, že či zhola nič nemá?

„Nemá, nuž ale po otcovi bude mať,“ odpovedal ďalej na otázku.

„No, tak sa potom zaintabulujeme na jeho čiastku.“^[3]

„A bolo by najmúdrejšie ju hneď aj predať,“ pomáhal advokátovi a tešil sa, že z toho dačo bude.

„To sa nedá, len po smrti otcovej.“

Krútil hlavou, ale konečne pristal, ač sa mu to nijak nevidelo, tak dlho čakať.

Tvrdoň chodil za dlžníkom, až mu ten naveľa podpísal dlžobný úpis. Dlžník však prv, než by bol podpísal, poradil sa druhého fiškála a ten mu naradil, aby sa zjednal s bratom a prepustil mu čiastku, čo po otcovi dostane. Tomu to prišlo vhod, že bude môcť ďalej sám kupčiť a nie — ako teraz — hajčiariť.^[4] Zjednal sa lacno s bratom, spravili písmo a potom sa už podpísal Tvrdoňovi.

Prešiel rok, dlžníkov otec skutočne zomrel.

„Chytro intabulovať!“ priletel Tvrdoň k pravotárovi.

Iba keď vysvitne, že je všetko bratovo. Fiškál nemohol nič. Tvrdoň mal ešte trovy a preto sa tak nahneval na pravotára, že bežal mu nadať, že čiastku nepredával, kým bol čas.

„Nedalo sa.“

„Eh, horký nie! Len by ste sa boli zavrtli; ale šanovali ste ho, alebo zabudli. Takô to bude. Naberiete od kadekoho, a potom pre babské klebety (keď on žalobu podával, boly tam práve ženy, čo si nadaly, a Tvrdoň si to zapamätal) aj spravodlivá vec prepadne. Keby som si bol vzal druhého advokáta, bol by sa toho inakšie chytil atď.,“ aj mrzko mu povedal.

Zanedlho sišiel sa na dedine s mladým kamarátom, nadal mu verejne do cigáňov, zbojníkov a kadejakých ešte horších. Ten ho žaloval, bežal náš Tvrdoň k starému svojmu advokátovi (uznal, že sa onehdá neslušne choval, nuž aby ho usmieril), aby ho aspoň v tejto veci poriadne zastúpil.

„Tá vám tiež tak vypadne, ja to ani neprijmem. To je isté, že prehráte.“

„Veď keby bolo isté, že vyhrám, nepotreboval by som vás,“ čo najúctivejšie chcel povedať starý Tvrdoň.

Advokát dosť prekrúcal, vyhováral, že bol a mal byť prečo nazlostený a že bol aj kus podpitý (ač práve to nebol), ale jednak ho len posúdili, ba skoro sa aj do áreštu dostal, aj fiškálom, aj svedkom musel zaplatiť.

„Ja — ja — jáj!“ od zlosti len mu už tak sipelo a keď advokátovi: „Za to vaše veľké ustávanie, že ste ma tak obránili,“ hodil, nepovedal nič, len schytil palicu pod pazuchu, čiapku do hrsti a vo dverách sa zvrtol, zaškúlil a päsťou pohrozil, že ďakujem ti — — — (advokát už, pravda, ďalej hľadel do písma).

Kliať mu nedalo, vravieť nie, len palicu stískal v hrsti, tou by si bol vari najskorej odľahčil.

Zanevrel na súdy, že aj tie často pravdu vykolú odtiaľ, kde by mala bývať, aj na advokáta svojho nazlostil sa dupľom, že by ho bol do týždňa vari ani nepoznal, ač ináče znali sa už dobrých štyridsať rokov.

Tvrdoň odjakživa bol na slovenskú stránku, ale teraz, keď tento jeho planý fiškál vystupuje, nebude, nepôjde. Ba keby vedel, že by mu poškodil, išiel by na maďarskú stránku hlas oddať.

„Lebo mňa to veľa stálo! A to ešte k tomu to, že som prehral. Tisíc okovaných! Ja som tuhý Slovák,“ a búšil sa do pŕs, „čo by ktokoľvek druhý bol, aj o polnoci, ale za toho, ani jeho meno nevyslovím, kým žiť budem… Za tú hanbu, čo som si do vrecka vopchať musel. A ani ma nezačnite prehovárať, lebo sa ešte viacej nazlostím, a to mi škodí, sedemdesiat chvalabohu už tu!“

„Tak sbohom!“

„Sbohom!“

Boli za mnou uňho ešte so traja z našej strany, ale tých odbavil ešte kratšie ako mňa; ani čaju im nedal.

*

Je voľba.

Tvrdoň sa zamkol, lebo teraz akosi viac vstúpila doň zlosť, než jej predtým bolo v ňom.

Do obeda neprišiel. Voľaktorí voličia sa už vrátili domov.

„No, akože? Bude dačo z nás?“ Posiela od nich dovedať sa syna, ženy a usmieva sa nad dobrým chýrom.

Eh! Raz ho to poprechodí, nepovie nič, ani sa ho nikto nespýta, len sa soberie a ide.

„Hlasovať? Hlasovať, strýčik, krstný otec?“ a už každý mu inak, voličia, známi, s ktorými sa po ceste stretal.

„Ach, ja som už starý na to, idem súkna kúpiť do mesta.“

„Keby ja len jeho meno nemusel vysloviť. Ale poviem, keď sa ma spýtajú, na koho hlasujem, že na slovenčinu!“

Už bolo podvečer, keď došiel a odhlasoval:

„Ako sa voláte? Odkiaľ ste?“

„Tak a tak. Odtiaľ.“

„Na koho hlasujete?“

„Na slovenčinu!“

„Ale meno kandidáta?“

„Nuž veď sami viete, že sa Maďar ani žid Slováka nezastane.“

„Ale meno, meno povedzte.“

„Meno?… Hrom a peklo!… Nuž nech žije N. N.“ a menoval slovenského kandidáta, toho jeho nanič advokáta.

Chýr, že je Tvrdoň tu a že už aj odhlasoval, sa rozniesol; šli sme mu naproti, aby vošiel na pohár vína. Tešili sme sa mu a podávali, stískali mu ruky.

„Nič, nič,“ odtískal rukami a robil chladnú tvár, ač sa mu usmievala a staré oči ešte iskrily. „To len, že mi nesišlo toho Maďara meno na um, tak čo som už mal potom robiť?“

Už mal pohár s vínom v ruke, ešte sa chcel nahnevaným ukázať. Štrngli sme si.

„Dosť som chcel, a keď ja to nemôžem inak, ako mi srdce káže…“