Po devätnásť
Autor: Jozef Gregor Tajovský
Digitalizátori: Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Vladimír Fedák
V čisto zemianskej obci[1] rozpovedal vicišpán u richtára shromaždeným „pánom bratom“, dvadsiatim voličom, aby nezradili svoju zemiansku krv, že sa im len tak vrátia staré časy.[2]
Čo, aké, to im už nebolo treba vysvetľovať. Oni si myslia, že už potom nebudú musieť nič robiť, porcie platiť nebudú,[3] peňazí budú mať dosť a že len sa im tak bude žiť, ako tým princom, kráľom v rozprávkach, čo iba hodovali. A už sa to začína, len hľaďte.
Teraz sa už vraj nesmie podplácať, ani napájať. A títo páni voličia do voľby — ako sa židák-krčmár potom pochválil — len prepili a prefajčili za tristo osemdesiat zlatých. Tristo osemdesiat delené dvadsiatimi — jeden teda padol za devätnásť zlatých.
Voľakedy slobodní páni predávali poddaných, teraz sa predajú aj sami slobodáši.
Je to tma, otroctvo.
Lenže to otroctvo Slováci nevedia pochopiť. Oni vedia, čo ich tlačí, ale nechcú vidieť, kto ich utlačuje!
[1] V čisto zemianskej obci, rozumej slovenskej, akých bolo hodne na Slovensku. Boli to, pravda, už len bývalí zemani, ala sa ešte stále pokladali za čosi viac ako ich spoluobyvateľa — nezemani, prípadne ako iní Slováci. Preto sa (už aj len ako „páni“) i ľahko dali získať pri voľbách na maďarskú (tiež „panskú“) stranu.
[2] Vrátia staré časy, aké boly pred rokom 1848, totiž pred zrušením poddanstva. Vtedy boli zemani ozaj pánmi — a len oni — a vozili sa do vôle nielen po sedliakoch, ale aj ostatných nezemanoch.
[3] Porcie platiť nebudú (lat.), dane.
Galéria obrázkov
Obrázok
