ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I.

Ondrej Lipka za dvadsaťpäť rokov bol úradníkom v Pešti, a jednako neopustila ho prítulnosť k rodnej dedine slovenskej, vytisnutej do úzkej doliny, v ktorej miesto ovocných stromov až do potoka rástly buky, svrčiny a borievky.

Po záhumniach, medzi zamachnateným slivčím a nejakou plánkou, ktoré raz za sedem rokov rodily a nikdy nedozrely iba na mraze, bujnely jasene, bresty, javorce.

S hôľ a hôr vialo dolinou i v lete chladom a na poli popod hory rodil sa riedky ovsík, na brehoch studeného potoka jačmeň, sypké zemiaky, tuhá zelená kapusta, voňavé konope, a pred rodným domcom Ondrejovým, ohradeným žrďami, zapletenými ostrvím, už zpod snehu tisla sa pivónia, lipštiak, božie drievce, lístok panny Márie, krutá vňať, promincka a všelijaké iné kvety a zeliny, pekné a užitočné — ľuďom i statku. Rástly tam od Ondrejovho detstva (a iste už i driev) až dosiaľ. V záhrade každý rok tá istá burinovitá tráva, zelená, svieža, ktorá ani skosená uschnúť nechcela na chladnej zemi a málo slnci a pre tôňu stromovia, ktoré neznámymi i známymi rukami a konečne i Ondrejovou rukou preštepované šľachetnými druhmi rodilo — grmany, trpké pieskovité, vŕbovej chuti jabĺčka i hrušky. Slivky sialy sa samy a o Demitre^[1] mohol sa z nich i lekvár variť, také boly sladké a mrazom sošibané. A hrušky, keď uhniličely — nebolo nad ne v dedine lepšieho ovocia! Dľa porekadla, že i tŕpky sú dobré, kto ich môže užívať.

Na hriadkách sievala Ondrejova stará mať i mať a potom bratova žena mrkvičku, petržlen, ako myší chvostík, cvikľu, fazuľu — švábľovku — na paličkách, ktorá každú jar raz-dva mrazom obškvŕkla, celé leto načerveno kvitla, rodila a nikdy nedozrela. No na Jána vše mali už aj šalát svoj, hoci len o štyroch lístkoch, a niektorý rok vydarily sa i uhorky a narástla vyše hnojiska i tekvica ako mliečnik… A pre to všetko čo bývalo kriku, hriechu so sliepkami, kvočkami i kurencami, najmä s tým pľuhákom kohútom, ktorý plašený kríkal síce, ale nič sa nebál sliepky po hriadkach prevádzať, na jedno zrnko alebo chrobáčika všetky svolávať, že podjeseň bola záhrada, ako — holohumnica,^[2] vravely ženy, a kohútovi tak sa neraz vypomstily, že ho — predaly. Ale dostalo sa predsa pár zlatých za kurence, vajcia, najmä ak Ondrej sám a potom so ženou nemohol ich prísť každé leto pojesť… a tak sa škoda nahrádzala…

S kraja záhrady, v rade ostatných, záhradami, humiencami, stajňami oddelených domov, zväčša drevených, s pekným, na spôsob vychádzajúceho slnca latkami obitým štítom, s dvoma okiencami, z ktorých obyčajne trčaly kosy, s dvoma „veľkými“ oblokmi do ulice, nad hlbokou, skalnatou, vždy vlhkou a zahnojenou cestou stál rodný dom Ondrejov. Drobný, ale milý, ako klietočka. Drevený, ale na dve strany — na dvorec a do ulice — okovaný. Zalatkovať a obhodiť ho dal nedávno Ondrejov otec, iste Ondrišovi či jeho žene hľadiac kvôli spraviť a trocha „popanštiť“. Okná „do cesty“ zo štyroch na šesť očiek^[3] už driev vypilovať pomáhal ešte starému otcovi Ondrejko ako deväť-desaťročný chlapec, práve keď začal do mesta do školy chodiť. „Aby mu bolo vidnejšie sa učiť,“ vravel starý otec. Vypílili po jednom brvne, a starý Kolenička, dedinský ich stolár i kresár i tokár, „naturalista“ a Ondrejov krstný otec, spravil nové, mocné smrekové okná, na ktoré dosky pod strechou schly čajsi za tri roky! Snôtili to znamenite, ibaže stará mať sa hnevala, že bude cez zimu väčšmi duť a že pri robení okien u Koleničov, a potom zase doma, do týždňa sa „babrili“ a slaninku piekli i pálenku pili, a Ondriš cválal po dohán, lebo majster Kolenička kúril zo „štiavničianky“,^[4] celého „mažiara“… Ale okná spravili i na nebovo — ako keď do vápna svetličky naleješ — zafarbili a Ondriš dlho si pamätal, že ich boli i po rukách chľapli, keď firnajzové pľuzgiere^[5] pod farbou s mladším bratom Jankom pučili a roztierali…

Pitvor širokými hladkými žabicami vyložený; naprostriedku pred pekárskou pecou jama, doskou prikrytá, a vždy luplo, keď kto na ňu stupil… Do jamy spúšťaly ženy nohy, keď piekly chlieb, opekance, alebo pred sviatkami, keď boly plné ruky roboty, že i Ondriš s Jankom koláče podávali, alebo ešte radšej odnášali a trčiace hrozienka z nich štibrali… Nad čeľustím ohnisko, na ňom varievali, a chlapci povedľa sediac načúvali rozprávkam starých… Ondriš podával do fajočky uhlík starému otcovi (a toho bratovi), lebo nezapekali, fajčili len „naľahko“, strúhajúc, krešúc zvlášte v zime niečo z dreva, kým ženy uvarily zemiaky a zapálilo sa v izbe svetlo. Kým sa zemiaky uvarily, nebolo slobodno zapáliť svetlo, a Ondriš rád odložil učenie, radšej sa dal ráno „zduriť“ včašie, aby sa doučil.

Srážok prudkých, hriechu, nikda u ohniska nebolo, skorej vtipy smiechy a — konečne… všetko ušlo hor’ komínom, do ktorého každý rok zavesili z dvoch bravcov bôčky, klobásky i chýrny „švankés“,^[6] ktorý načínali hneď, ako ho z komína sniesli… či sa nepokazil? S ohniska kúrilo sa i do zelenej a lekvárom náležíte obmazanej popukanej pece v izbe. S dvoch strán bol múrik, zakrytý širokou doskou, na ňu ukladávali tie báječné i pätorakou plnkou nadievané, sťa šafran žlté koláče (zvlášte ak bolo mledziva!), a za pecou v zime spávali oni chlapci, Ondriš s Jankom, v horúčosti, často pekelnej, ale milej na kĺzkach, v sankovici poziabnutým deťom… Odo dvier pri peci kozúbok bol už zapchatý… Ondriš už nevidel z kozuba svietiť… Čo sa pamätá, s hrady nad stolom vprostred izby visela lampa na dróte, v lete iste príjemné ihrisko múch, veselých, brnčiacich čiernych múch… Na prostrednej hrade, keď nazrelo slnko do okien, ľahko sa dal prečítať pekne rezaný československý nápis: S pomocí Boží vybudoval Gan Lipka — 1793. Ondrišov praded. Nevedno, kde sa už na cintoríne rozsýpa, ale mozole jeho ešte trvajú a zábudlivé deti na nich žijú…

O komore, stajničke a v nich o sušených plánkach, slivkách, páchnucich dymom a chutiacich popolom („lepšie žalúdok vystrúhajú“) o Beľane — krave, ktorú Ondriš znal za dvadsať rokov, lebo bola dobrá dojka, a ktorá ho raz za podávané hnilé hlúbie kapustné aj na rohy vzala a za chvost prehodila, rozprávať — to by sme si museli zavolať Ondriša. Preňho to všetko malo veľké, rozhodujúce kúzlo…

Ja vám i toto dosavádne už i tak zdĺhave vykladám… Ale to len všetko preto, aby som vás presvedčil, že Ondriš svoj rodný dom, svoju dedinu slovenskú ľúbil i vo veľkom meste, že na ňu nezabúdal, za ňou sa ťahal a do nej azda i skutočne dôjde…

Dedinka neveľká, asi štyristo duší; ale tým bližší, milší, známejší, v rodine s ním všetci. A keď ich nezaprel ani v škole, ani po školách ako úradník pri pošte, ani nikdy — to v lete šťastní boli môcť ho pozdraviť hoci s druhého grúňa… podať mu ruku… prichodiť k nemu na posedenie… A on im rozprával, ako, čo vo svete, čítal im novinky slovenské, a že im je dobre, že sú sebe pánmi… Že on medzi nich príde na penziu…

Že by im „dobre“ bolo, to mu neverili, lebo že nemajú peňazí „ako vy v meste“, že len čo vyžijú a trápia sa po biede…

„Prídem vám pomáhať tú biedu zaháňať,“ ubezpečoval občanov a prezradil i jeden-druhý svoj plán: budú sa učiť lepšie obrábať lúky, siať viac krmu, piť menej trúnku; čitáreň, družstvo, divadlo spomenul… Ani to všetko všetci nerozumeli.

„Budeme sa tešiť a ťa čakať, len aby to bolo isté,“ pochybovali mnohí a spytovali sa, čo sa mu tak na dedine páči, keď im je celou panorámou mesto, kde vidíš a máš od boh-sveta všetko… Vrstovníci Ondrišovi všetci, chcej-nechcej, museli mu tykať. On si ich dobre pamätal, a veď ich aj tak radom, skoro každé leto — na prekvapenie — v dome, v poli navštevoval. Zábavné boly zvlášť ženy, ktoré mužom tajne i verejne za tykanie dohováraly, že sa to len predsa nepatrí: „Teda oni aký pán, zlatý golier, hviezdy štyri, a ty čo…?“

„Ale či tvoja žena privykne, keď je tej vraj len veľa smradu, hnoja a svinských chlievikov v dedine… A my sme tomu najradšej: čo smrdí, to hnojí a kde kvik, tam šmyk…“

„Daj sa mi bože, aká veľkomeštianka!… z Liptova,“ zľahčoval Ondrej pochyby dedincov, ktorí veľmi dobre znali z letovísk Ondrejovu, že si nikdy nesadla v dome, ba často ani nevošla, nikdy „chleba nekrájala“, no a váry, „ani len mäska“ do úst nevzala, a ulicou chodila upätá „do kolien“, či bolo blato alebo prach, a na prechádzkach, proti kravám sa náhodou dostanúc kričala, hrešila pastiera a driapala sa na plot, alebo sa nazlostená vrátila s pol cesty. Čo bližší susedia, i psov priväzovali… Ondrejova iba v záhradke pred — alebo za — domom bývala doma, i to len keď bolo sucho, teplo, slnečno. Ináče Ondrišov brat držal kone, mohla kedykoľvek do mesta. S perovej bričky kočírovala si sama, ibaže chlapec musel ísť opatriť hoviadka, kým obehla známe panie a sklepy, a vracala sa vše i o polnoci s návštev v meste alebo so stanice, s návštev v mestách susedných. Ondriš sedel doma, to jest pomáhal v poli seno zrábať, na huby, maliny chodil, sbíjal chlievce, klietky, na hole si vyšiel dva-tri razy cez leto, ryby, hláče s chlapcami chytal, ako niekedy pred štyridsať rokmi…

„On je náš,“ šepkali si sedliaci, „ale ona… Škoda, že sa bol oženil, keď za štyridsať rokov mládenčil… Uvidíte, že sa nevráti…“

„Vráti sa…“

„Nevráti…“ hádali sa sedliaci.

II.

„Ešte päť rokov, a dám sa penzionovať,“ to mal Ondriš tak umienené, že nikdy nepochyboval o tom; ale ani žena sa neopovážila, iba v duši úfala, že za päť rokov môže sa mu vôľa zmeniť a zostanú v Pešti, kde ona za päť rokov tak privykla, že jej iba v letnej horúčosti schodily na um liptovské rodné doliny. Peštianske ulice, lesík,^[7] asfalt, móda, dostihy a všelijaké pohľady na športy, konečne divadlo a dve-tri úradnícke kamarátky, vzájomné návštevy, klebety a kuchyňa — to bol Ondrišov svet, do ktorého uvedená zpočiatku Ondrišom, „aby skorej privykla“, obľúbila si ho tak, že jej nevoľno bolo, keď mala pomyslieť, že to všetko o pár rokov bude musieť zameniť za Ondrišovu zablatenú dedinu. Keby mali deti, myslela si, ľahšie by ho bolo v Pešti udržať — školami. Takto si nevedela nájsť dôvodu, s ktorým by obstála pred Ondrišom; lebo čím viac sa blížil tridsiaty rok jeho služby, tým býval obavnejším, že ho ha penziu nepustia… Ondrišova líškave vyzvedala sa v taký čas muža, koľko penzie by mal po tridsiatich, päťatridsiatich, a koľko celej po štyridsiatich rokoch? Ale Ondriša to v duši popudzovalo, lebo mal pár tisíc korún zgazdovaných, a pre dvoch ľudí, zvlášť na dedine, tak môže stačiť dvesto, ako dvesto štyridsať korún mesačne.

To žene dva-tri razy zopakoval, pripamätal a potom už dumal si každý svoje: Ondriš bol stále doma mysľou, žena v Pešti.

Kto a čo bola Ondrišova Emília a či Milka?

V Tatrách, ktoré Ondriš temer každé leto krížom-krážom preliezol, padol medveď do jamy, a už bol dosť starý, štyridsaťročný. Pamätá, ako dnes, šiel so Štrbského plesa na Popradské. Sám, iba s valaškou v ruke (lebo kapsu nechal na plese). Dohonil spoločnosť. Jednu rodinu. Slovensky sa shovárali a vlastne pišťaly tri dievčatá, a s nimi „teta“ a okrúhly pán. Pozdravil, prihovoril sa, zastali. Predstavil sa a z nadšenia, že i druhí majú radi Tatry, pomáhal cez skaly dievčencom i tete, nabídol chrbát na odnesenie ich kapsy a s plies vrátil sa s rodinou, železnicou k nim do mestečka N.

Už bol v jame, vlastne na hostinci. Okrúhly pán bol krčmár a mäsiar; doma vítala ich vľúdne „oberučná“ mamka. Ondriša jej už predstavily dievčatá, a ešte lístie nežlklo pod Kriváňom, na tretiu návštevu bol Ondriš ženatý s devätnásťročnou Milkou. Zaľúbil sa ako slepý, vzal dievča do Pešti a sám mu smýšľal zábavky a bezstarostný život.

Dievča, uvedené do toho života, čim ďalej, tým sa ho oddanejšie chytalo, a domov kuknúť, písať — iba z povinnosti. Odrodilo sa cele kraju, rodine i ľuďom, žijúc si domácnosti a ulici. Neplané žieňa, ale slobodné od starostí, od detí — spohodlnelo pri Ondrišovi, alebo už doma bolo chované k ľahšiemu, nerobotnému, nemyšlienkovému životu. Rodičia mali sa dobre. Milka mala výhľad na pár tisíc korún dedičstva.

Tým viac „ideálčil“ Ondriš. Knižky, novinky, a v nich všelijaké kultúrne, sociálne návrhy, zdary i nezdary slovenskej práce rozpaľovaly mu sluchy. Bol by chcel zatočiť kolesom času, aby už tu bol ten tridsiaty služobný rok, a už sa videl doma, v skromnej drevenici: ale každý vie, „kto“ v nej býva, každý ho „v srdci nosí“, ako on celú rodinu a celý svoj rod, — úfa sa s básnikom.

Rodičia sa pominuli; Ondriš pri delení s bratom prepustil mu všetko pole otcovské, a nechal si iba rodný dom so záhradou. Janko rád pristal a pristavil na ženinom otcovskom.

V to leto Ondriš zaviedol ženu domov, a on šiel usporiadať teraz už „svoj“ dom. Žena „po pamäti“ mala námietky a žiadala reparácie; zpočiatku ozaj praktické. Zasypať hnojisko, bližšie a skrytejšie prestaviť záchod, izbu vymaľovať, pitvorec rozdeliť na prednú izbu a kuchyňu, miesto ohniska šparhert a zavretý komín; potom steny a hrady aspoň zafarbiť, keď už nie štukatór spraviť atď. Slovom: „modernizovať“, ako mu to pod nos potrela, a hlavná vec dve izby aby boly. Teda i komoru prerobiť na spálňu. „Ja sa inak nebudem dobre cítiť…“ vyhrážala sa so smiechom, ale požadovačne, hladiac Ondrejovi bradu, že to Ondriša zlostilo i zmiatlo. Bol by jej rád pripomenul ich dom, ale pomyslel si, že tam — darmo je — všetko majú zo skaly, pivnice, bočné stavy, štyri izby… Darmo je, tak vychované neprebýva mi v drevenici a v jednej izbe, hocakej priateľskej a slušnej…

Šiel reparovať. Jedno leto „to“ druhé „inô“, tretie „inak“, Milka ho už iba navštíviť prišla i s otcom svojím, a mali návrhov, že Ondriš zlosťou zuby zatínal… Ale robil s ľuďmi i sám. Bratova žena musela mu dať otcovskú košeľu s tkaničkou pod hrdlom, vysúkal rukávy a čím ďalej, tým viac staval, i zastavil vyše tisíc zlatých. Už bol ozaj neveľký, ale najkrajší domček v dedine, lenže utratil na originále; bol už vilou, a Ondrišovi ľúto bolo za každým vyhodeným brvnom, nálepkom, hriadkou, dverami, vybíjanými kovanými klincami s hlávkami ako starý dvojgrošník.^[8] I strechu spustil na jednom mieste a chystal zasklené podstenie, „besiedku“.

„Ty sa budeš so sedliakmi zaoberať, aby mi aspoň blata nenavláčili do izby…“ podotkla žena, keď jej „besiedka“ na um sišla.

„To má z domu,“ pomyslel si Ondriš. „Od sedliaka iba peniaz dobrý… ináče nepusť ho do izby, lebo ti blata donesie…“ a bol by dobrák zaplakal, že dievča tak prevrátene v dome vychovali a on sa od desať rokov o iný smer a náhľad iba škriepil, ale múdrou výchovou nepostaral.

Teraz musí byť „besiedka“. „A iste i odtiaľ nás vytisne…“ trápil sa a bál sa pomyslieť, že keď prídu a žena urazí jeho zemkov, čo on si počne…

III.

Ondriš slúži už vyše tridsať rokov. Nepýtal sa na penziu a i ďalej dochodia do rodnej dedinky Ondrišovej len v lete na štyri-šesť týždňov.

Ondriš navštevuje sedliakov i na poli, v hore sa s nimi schádza a s roka na rok ubezpečuje ich, že už prídu; budúcim rokom sa už iste dá penzionovať a sa prenesú…

„Nie tak ľahko sa odtrhnúť, kde si vyše tridsať rokov žil…“ dôvodí. Má si všeličo v Pešti zariadiť, aby mal potom už pokoj…

A neprenášajú sa.

Na Ondriša hľadia dedinčania už len — ako predtým — ako na dobrého pána z ich rodu, ale predsa len „na pána“. Už sa mu neúfajú. „Žena nechce,“ šepkajú a uspokojujú sa, a Ondriša — čo iné — jedni ľutujú, druhí by mu poradili lieky, dobré, „ostré“ lieky, aby ženu, zvlášť keď detí nemajú, odohnal. „Lenže, kdeže by, také dobrotisko!…“

Ondriš sľubom už sám prestáva veriť; ale keď sa spamätá, hľadá a nachádza v duši uspokojenie v tej tajnej svojej myšlienke, že aspoň príde umrieť do rodného kraja, a rodný dom svoj poručí na letovisko slovenským spisovateľom, ktorí azda „a iste lepšie, ako ja“, odtrhnutý vyše tridsať rokov od svojich, vykonajú i tú prácu v jeho dedine, na ktorú sa on tak celý život strojil a tešil…