ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to pred pár rokmi. Maly byť poslanecké voľby. Z Martina naložili vystupovať^[1] voľakomu aj v našom okrese so slovenským programom.

My sme tu horliví Slováci, čítame noviny, kupujeme knihy, podporujeme študentov, ale poslanca voliť, to nám ťažšie pôjde, a kto sa nám na to aj dá s istým výhľadom na prepadnutie? No, že pre česť zástavy musíme sa ukázať!

Keď muselo byť, našli sme aj kandidáta. Slovákovi, ktorému je nie ľúto prepadnutia, ľahko vystúpiť za ablegáta. Peňazí nemá nikto, dávať niet odkiaľ, zástav netreba, a chvojiny za klobúk nájde sa kdekoľvek. A tak dívam sa, prečo v každom slovenskom okrese nevystupovalo sa. I to by budilo, otváralo oči národu, otužovalo do boja za tú našu slovenčinu.

Keď už kandidát bol, predseda okresu^[2] svolal nás na poradu, aby sme pomohli rozniesť chýr po dedinách a keď príde voľba, doviedli našich voličov, lebo neraz stalo sa, že ten vyhral, kto v poslednú chvíľu zachytil neuvedomelých ešte voličov, pravda, vždy na zhubu Slovákov. Tomu sa malo predísť. Spísali nás, kdejakého Slováka v meste, na hárok a istý večer pozvali do Národnej svetlice.

Boli pozvaní aj takí, ktorí pri voľbách nikdy agitačnej (kortešskej) účasti nebrali. Teraz ale pomysleli sme mnohí aj na výhru, preto bolo pohýbať každým slovenským človekom.

Tak do Národnej svetlice predsedom pozvaní zčiastky nevediac prečo, zčiastky pokladajúc si za vyznačenie, ponáhľali sme sa všetci, aj takí, ktorí sme akú-takú známosť mali po dedinách, alebo úradoch sa s ľudom dedinským stýkali a teraz vedeli, o čom má byť reč.

Do porady prišiel aj brat Tonko Čierny, úradník „Mestskej sporiteľne“. Úradoval tam už so dvanásť-pätnásť rokov, myslelo sa o ňom, že mnohých ľudí pozná (a on vlastne poznal len mnoho zmeniek, ktoré mu cez ruky šly).

Na porade v krátkosti predniesol predseda cieľ svolania, pár slov povedal i kandidát, privolali sme mu na slávu a praktický fiškál^[3] hneď rozpísal na hárok dediny, a už nás delili do nich za — kortešov slovenčiny.

Z dedín pochodiaci, alebo skutočne známi úradníci, remeselníci, gazdovia, prihlasovali sme sa dobrovoľne ten tam, druhý inam.

Nakoniec zostali tí, ktorí si dobrovoľne nikam netrúfali. Tých rozdelili. Tak Tonka Čierneho zadelili trom kortešom do Mocnín, že bude, čo tam aj neznámy, aspoň — ako chlapec za kosci — vodu nosiť, pesničky spievať, novinky, čečinku rozdávať.

II.

Tonko Čierny bol tridsaťročný, ženatý človek. Nízky, okrúhly chlapík s ručičkami ako pampúšik, s vyholenou okrúhlou tváričkou, podliatou sadielcom, ostatné čiastky tela tiež vzácnym mäkkým tukom naplnené. Asi ako keby sa taký zo snehu panák — poznáte ho — pohol a začal hovoriť.

Slovák bol on úprimný, verný, ale nevýbojný. Dobrý, mäkký človek, muche by neublížil.

Zo slušného úradníckeho platu si so žienkou dobre gazdovali, takže Tonko mohol si každý deň pred obedom pohár-dva pivca martinského dopriať, po obede si s hodinku pospať a po večeri v Národnej svetlici stroviť tri-štyri deci vínka pri preferanci lebo bakare na krajciar so starými pánmi. Knižiek žiadnych nečítal, novinky odberal len z národnej povinnosti a nie pre duchovný pokrm. Toho sa mu nežiadalo. Zato viac dbal o svoj žalúdoček, a verná jeho žienka silne pestovala jedine kuchárske umenie, v ostatnom držiac sa svojho muža. Slobodný čas venovala rozprávočkám s mamkou, rodinkou a malicherným mestským chýrom a novinkám: kto sa žení, kto sa s kým pohneval, aké šaty atď. Kým bol Tonko v „Svetlici“, žienka zašla si k mame, k rodinke, a on riadne chodiac domov, ohlásil si ju. Žili si ako hrdličky, v stálych službičkách, vzájomných nežnostiach, prekvapeniach, strojených jeden druhému. V tom, jedine v tom bol ich už poldruharočný manželský život.

Tonko, vrátiac sa z porady domov, nepotešil žienku pridelenou mu úlohou.

„Akože ty tam budeš!“ trápila sa, „bezo mňa.“

Ale Tonko nemohol sa povinnosti odrieknuť. „Už sa len musím pričiniť aj za tú našu slovenčinu,“ zopakoval dnešné heslo bez poňatia jeho obsahu. „Sa mi patrí, uznaj. Kandidát je predsa direktorom našej sporiteľne.“

„A čože to budete tam robiť?“ spytovala sa s kortešačkou neobznámená žienka.

„Nuž voľby budú o tri týždne, treba nám tam čo len tri razy zájsť, a potom voličov na voľbu doviesť,“ poučoval Tonko.

„Aj tam vari nocovať budeš?“ ustrašená pýtala sa žena.

„Pravdepodobne, že aj nocovať… poslednú noc pred voľbou.“

„Tonko,“ hodila sa mu do náručia žienka, „ja ťa nepustím! Nepustím, nech sa robí, čo chce. My radšej dáme na národné ciele desiatku, čo ako zaobídeme sa bez nej, ale… Veď ak sa tam dáka mrzutosť, nepríjemnosť, alebo — Bože — bitka strhne… jaj, Bože môj, ja strachom zomriem.“

Nie! Ja pôjdem hneď zajtra k mame, aby ho odhovorili — pomyslela.

„Čo sa mi môže stať? Veď nie som chlapec, žeby sa do bitky miešal. A konečne som tu!“ zastal v sobliekaní Tonko, že je hotový aj do bitky, vlastne prišlo mu to len tak povedať.

„Ty ma neľúbiš, neľúbiš ma, pusť ma, iď odo mňa, nehodník! Ja nešťastná žena! Mama, moja mama, keby ste vy vedeli…“ a plakala ako decko, ledva ju mohol Tonko utíšiť, odvolajúc zpoly všetky kortešačky, že to bude ako bude, vyjde raz-dva, aby sa ukázal, pôjdu štyria, zavezú sa a pre bezpečnosť požičia si revolver…

„Ešte sa strieľať budeš! Jaj, jaj,“ chytila sa za srdce a zvalila na pohovku.

Tonko letel po vodu a so slzami v očiach črpkal jej do tvári, dával piť a odprisahal sa revolvera. Že to len tak povedal, pre jej uspokojenie, ale že by ho ani do ruky nevzal, pľuhavstvo. Že veď ani zachodiť s tým nevie. On by nestrieľal, to myslel len na postrašenie, ak by ich maďaróni napadli.

Žienka sa prebrala, utíšila a po jednom podobnom výstupe u mamy a stálym vysvetľovaním a poučovaním i tým, že celé mesto, úradníctvo a všetko rozchodí sa po dedinách, že teraz už aj ženy, dievčatá rozprávajú o voľbách… potešila sa, že to len predsa nemusí byť také nebezpečné, „tá nešťastná kortešačka“… Smierila sa s tým a teraz už starala sa, ako Tonka čím lepšie vypraviť, aby neochorel, nepodľahol pod ťažkou národnou úlohou. „Kieže to len takých mladších, ktorí ženy nemajú,“ mudrovala.

III

Prišla prvá nedeľa. Odpoludnia malo sa ísť s kandidátom do troch-štyroch dedín, i do Tonkovi pridelených Mocnín.

Sadali sme do ovenčených kočov, so zástavou slovenskou, i Tonko, a k tomu do koča proti kandidátovi. Ženy sa dívaly a vidiac nás v takej ovenčenej sláve, radovaly sa strhnuté jedny myšlienkou, druhé zovňajškom. I v Tonkovej žene ozvala sa Slovenka a zavolala na odchode s ostatnými: „Sláva!“ Tonko sa jej usmieval a ona spokojná o bezpečnosť jeho, ako by jeho boli šli voliť, s radosťou chytila matku svoju pod pazuchu, a šly sa prejsť s ostatnými mestom, smerom za frndžiacimi kočmi s kandidátom a nami kortešmi.

Z prvej kortešskej cesty vrátil sa Tonko nedotknutý, len veľmi ustatý. Slováci po dedinách prijali nás s radosťou, obsypali kvietim, ako dákych kráľov — rozprával večer Tonko pri lipovom čaji o svojich skúsenostiach, a žienka s materou počúvaly. Krivda sa mu nestala žiadna, lenže zle sedel. Kolená skrčené, zohnutý, plané cesty, že sotva mohol čo pojesť a hneď si ľahol. Žienka silou vliala doň lipového odvaru, aby sa vypotil a ukrútila ho do perín, a v obavách hasla v nej odpoludňajšia horlivosť Slovenky.

Tonko trafil povedať, že museli aj traja zmestiť sa na jedno sedisko z dediny do dediny, lebo ich vyprevádzali. On mal dobré miesto, ale kým rozdával brošúrku „Slováci, koho voliť?“,^[4] predchytil mu ho Vŕba, stolár.

„Grobian,“ odbavila ho žienka súcitne.

„Ty si sa teda ustával, rozdával, a on sa uvelebil na tvoje miesto… Ale ja viem: ty si nedbal o seba. Tvoja národná horlivosť je taká slepá veru —,“ domýšľala sa, ako zle mohol jej Tonko sedieť na koči. „A keby si vypadol?“ horlila žienka, „cesta planá…“

„To je! Skalnatá, blata cez dedinu po osi, hrozné…“

„Ja ťa budúcne nepustím. Aby som ja strachom trnula, či vás tam nezamárni v blate… vode…“

„Veru toho tam jest,“ už ani nevedel Tonko, ako žienke prisvedčiť, zvyknutý iné od pol druha roka nemyslieť, nekonať, len čo rozmaznaná žienka vopred schválila.

Na druhú nedeľu išli už len sami korteši. Ačkoľvek bol máj, Tonko bol zababušený do bundy a do šálu. Pod nohami v koči kapce, ak by šli večer nazpät… Tonko dal sa hostiť, čo dobrého na dedine mali… (klobásky suché s praženicou mu zvlášť chutily), ale slabo kortešoval. Vykrútil knižočky, podával a spytoval sa, či už čítali.

„A čože je to?“ spytovali sa, ktorí brošúrky ešte v rukách nemali.

„Len si prečítajte.“ Druhým, ktorí ju už boli prečítali a sa oduševňovali, prisviedčal, že „bolo by už na čase, mali by sme sa, Slováci, pohnúť“. Viac z jeho reči pozoruhodného nemôžem zaznačiť. Čo ešte povedal, to sa netýkalo voľby.

Už aj dotiaľ a potom do večera celkom sa v dedine vyjasnilo, ktorí voličia sú za slovenskú, ktorí za maďarskú stranu. Maďaróni už pili po krčmách, Slováci boli sídení u dôverníka-gazdu a na potvrdenie, že všetci vydržia pri slovenčine, složili sa na víno. Židovo víno bolo ale plané, cigarky vlhké a grošovky iba… Tonkov premaznaný žalúdoček ho nepochválil a okúňajúc sa hlasne, ostatných kortešov šepmo pred voličmi sa po maďarsky dovedal, či nieto lepšieho trungu a pýtal si „poriadnu“ cigarku. Voličia, ktorí ich začuli, boli by sa naplnili nedôverou pre maďarčinu, nebyť medzi kortešmi rozumného, ktorý zahanbiac Tonka, slovensky mu odpovedal a dal piva doniesť, cigaru obstaral… Ale i to mu bolo plané, lebo podvečer píjaval vínko. Došiel však (a pípeť nedostal) šťastlive domov s ponosou na dedinský trúnok, židovské víno, pivo, cigary. Žienka vzdychala, kedy sa to už premelie a príde všetko do riadnej tichej koľaje sladkej domácnosti, života, ako len tá cukrová vodička (nepomysliac na to, že to patrí deťom a nie Slovákom dnešných čias)! O voľbe, opakujem, ani teraz neprehovoril s nikým slova. Počúval len, počúval. Po dedine sa neprešiel, aby neprišiel do srážky, ktorej opatrne vyhýbal, ani ju nerád počúval. Nikoho nepresvedčil, ale s naším jedným voličom diškuroval a aj toho zdržoval od práce agitačnej. Jeho koníčkom bolo zmenkové právo, o tom rád rozprával, menovite teraz, keď mu vytkli, že pozabudli, a oni protestovali zmenku. „To sa musí,“ a nepochopiteľne o tom gazdovi vykladal a potom prešiel na to, že lepšie je sedliakovi požičať si na obligátor,^[5] ako na zmenku, že už všetko bolo zunované to počúvať, až to sused vtipne zavŕšil, že lepšie by bolo na knižku ukladať, ako na čokoľvek brať…

IV.

Blížil sa deň voľby. Mala byť v pondelok. Korteši v nedeľu rozchádzali sa po svojich dedinách, ktorý ako, naplnený dôverou, obavou o zajtrajšie víťazstvo, lebo prehru. „Keby Boh dal a Slováci chceli,“ modlili sa horliví.

Tonko a jeho žienka sa nemodlili, lebo boli zaujatí starosťou o seba. Na krštení nemali by toľko trápenia, ako teraz vypraviť Tonka, aby vydržal do rána, jednu noc na dedine. Mladá žienka už tri dni bola plná starostí, rozprávok, hádok, že ako a kde to len budú? Či sa im naposledy dačo nestane, a ako ona u materi prenocuje. Vie, že oka nezažmúri celú noc.

Keď po Tonka druhý raz korteši odkázali, že už treba sa ponáhľať, nebolo sa poslovi treba ustávať, lebo Tonko už stál na dvore, bozkávajúc svoju drahú zaslzenú žienku, horšie, ako keby ho do Bosny vystrájala. Oblečený v zimníku, na ruke bundu, šál na krku, až sa potiť musel. Za ním niesla slúžka košík a veľký uzol čohosi mäkkého.

Ľudia, ktorí vonku vystávali, s usmiatymi tvárami, s vrelými túžbami, nadšenými očima sprevádzali kortešov, pomáhali im do vozíkov, a nakladali doviezť celé dediny k víťazstvu!

„Hej, keby dal Boh!“ vzdychali mnohí, len Tonko bol zamestnaný sám so sebou, naplnený obavami, žienka jeho jediným žiaľom, či sa a keby sa jej aspoň živý vrátil jej milovaný Tonko. Rozlúčka dlhá, bozky, objímanie, že slúžka, ač zvyknutá dívať sa na tie sladkosti, teraz už oči žmúriť musela a nevedela sa hnúť. Konečne sa Tonko vyslobodil z náručia žienky a tri razy sa obzrúc za ňou, dovedal sa slúžky, či všetko pobrali.

„Všetko,“ ubezpečovala dievka a pozerala na košík, batoh, či ozaj je tam všetko. Myslí: pečená kačička je v košíku, chlebík tiež; šunka, koláčiky, cukrovinky v druhej priečinke; čaj v škatuľke, koňak si vzali do vrecka; fľaši s vínom hrdlo trčí; uterák, mydlo, kefka na zuby, štrumpandľu na fúzy tiež kládla milosťpani… V batohu vankúš ako duchna, vlniak… Všetko. Spolukorteši vítali pána účtovníka vtipmi, že či sa na Sibír vybral. Ale on chladne a urazene odpovedal, že ak človek sám nie, ktože bude mať oň starosť?

Po ceste pretekajúci a doháňaní našimi aj maďarónskymi kortešmi, Tonko, keď ostatní pokrikovali, dumal, či má dosť cigár, cigariet, kde bude večerať a hlavne ako, kde bude spať. „Len dáku čistú posteľ,“ tonulo mu stále na mysli.

Dôjduc do Mocnín, ostatní traja korteši rozbehli sa po voličoch, Tonkovi kvôli musel zastať vozík pred známym gazdom. Bol by sa složil v škole, ale učiteľ nebol s nami, fary v dedine nebolo, u žida sa teraz nemôže, tam je krčma, krik, kde sa podeje? Ostatní korteši, poznajúc ho, nestarali sa oň, ani tým menej o seba. Ktorý Slovák by v noci pred voľbou ablegátskou spal, toho nezobudí ani trúba archanjela, ten bude spať na veky vekov… Naši korteši, keď sa shromaždení voličia domov od istého gazdu rozišli, každú chvíľu chodili pozerať do okien, či sa v ktorom nesvieti, či nezvádza protivná strana, a strážili celú noc.

Ráno o tretej už budili, bolo sa treba ponáhľať, chystať, o štvrtej, pol piatej pohýnať z dediny na voľbište.

V.

Tonko s chlapmi neporídil. Nikto nebral ohľad, ale každý sa ponáhľal ku kmotrovi, susedovi, do spoločnosti dohovoriť sa, že ako a čo; ktorý dá vozík, ktorý s ktorým pôjde, aj už len bratský pohár vína žiadalo sa spoločne vypiť za tú slovenčinu. Po dedine vo dvoch krčmách spev, i tu i tam slovenský, a predsa to spievali si Slováci, hotoví ísť ráno hľasovať za maďaróna. Taká je sila trungu, peňazí a panských sľubov…

Ženy, ktoré sa tešily, ktoré hnevaly na svojich mužov, ktoré sprosté, zatvrdlive pridŕžaly sa chlapov svojich, hoci by boli aj na čerta bývali hotoví ísť hlasovať.

Chlapci, mládenci robili od predvečera krik okolo krčiem, po dedine spievali „Hej Slováci“, „Pod Kriváňom slnko svieti“ a vše „íljen“,^[6] zase „sláva, nech žije!“ Do pozdnej noci bolo všetko na nohách.

Naši korteši a voličia besedovali si spokojní, že sa nikto neodhodil, u gazdu, kde boli sídení.

Tonko tam kukol, zašiel si zaolovrantovať zo svojho košíka, vrátil sa, posedel, a kým bol deň, prešiel sa s druhými aj dedinou. Ako sa ale zvečerievalo, popadla ho tieseň, strach, kde on bude, ako bude nocovať.

„Či z našich voličov nemá voľaktorý osobitnú izbičku, dáku komôrku? Bolí ma hlava, šiel by si trocha ľahnúť, aj kde by som spať mohol…“ dovedal sa po jednom voličov.

Našlo sa. Tonko šiel kuknúť. Znamenitá múranica vo dvore v úzadí. Hneď sa od známeho mu gazdu dal so všetkým preniesť do komory, kde stála aj posteľ, perinami naložená, s bielymi, ako jedna húska. Iste výbava dcére. Odprosil gazdinú, že ju unúva, tá ochotne mu hľadela pohodlia. Sniesli mu, čo len potreboval: odostlali vysokú bielu posteľ, do misky na stolec vody, do krčaha tiež, povnášali bundu, batoh, košík, a že keď pôjde spať, môže sa i zdnuky zavrieť, podali kľúč.

Tonko, zostanúc v komôrke sám, odstrel okenicu, otvoril dvere a skúmal, či je izbička čistá, či dáky hmyz sa neukazuje; chladno sa mu videlo, ale „keď nieto lepšie“, uspokojil sa. „Keby už bol tomu koniec,“ vzdychal si, odfukujúc od ustatosti pri usporadovaní sa a duševného rozpoloženia, vyvolaného tým, ako vydrží tu do rána. Vrátil sa však ešte k voličom na chvíľu, potom sa celkom nebadane vytratil a ponáhľal sa na kvartieľ.

Tam zohriali mu kačičku, lebo jemu chladná by mohla zaškodiť, zapil si vínka, ponúkal aj ženy, čo tie ale odoprely, lebo ich koláča sa on netkol, zvarily mu vody na čaj, napil sa i toho, najedol, zapálil si cigarku a driemavo rozprával o kadečom krome voľby materi, dcére, a keď táto vyšla na priedom (otec bol s voličmi), zunovalo sa aj materi s ním sedieť, driemala, a tak Tonko, nemajúc čo robiť, dal si zapáliť sviečku a pobral sa do komory vypočinúť kortešskú únavu, nasbierať síl k odvezeniu sa ráno zavčasu domov. Budiť sa nekázal, mysliac si, že aj tak nebude môcť zaspať. „Ale predsa, zavčasu treba vstávať, ľahnem si, ktovie, kedy zaspím,“ úfal sa predsa snu, zamkol sa a kladúc si vankúš z domu dovezený pod hlavu, spomínal si žienku, že iste aj ona takto sa mučí v obavách oň, že celú noc ani jeden oka nezavrie. Tonko skutočne sa rozcítil žiaľom za svojou domácnosťou, za tým pohodlím. Tu i tá posteľ aká príkra! „Aby po rebríku šiel hore,“ myslel, zapaľujúc si na sen ešte cigaretľu.

Zapadol do perín, prešiel ho chladný mrázik a tu hneď si pomyslel na dokonalé prechladnutie, nádchu, zapálenie pľúc, suchoty a čo ja viem na čo ešte.

„Za tú našu slovenčinu! Poručeno Bohu!“ vzdychal nábožne; opatrne dofajčil cigaretľu a zadriemal, začínajúc sa už potiť. V obavách o svoje zdravie zaspal.

Ulica už stíchla, z krčiem hluk nedorážal, spal Tonko, nevyrušený ani malou myškou. Dobrú noc! —

VI.

Ráno o šiestej tiahly už naším mestom dlhé rady vozov s vyjasnenými tvárami slovenských voličov, spevom, slávovolaním. Maďarónski Slováci, ktorí triezvi — zahanbení vyhýbali očiam známych mešťanov, ktorí opití — drze vyvolávali proti našim ženám „híljen“ a pretekali sa, ako by ujsť chceli hanbe.

Naše mesto bolo celé na nohách, ženy, dievčatá v posvätnom ohni národnom boly by hotové bývaly objímať, bozkávať našich mužov, mládencov, voličov i kortešov, menovite keď ich tak prešlo šesťdesiat-osemdesiat z jednej dediny, pod slovenskou zástavou, s chvojkami za klobúkmi. Oči vlhly, prsia sa úžily radosťou a strachom, či nás je viac, či tých bude…

Tonkova žienka tiež vyzerala z obloka, potom vyšla na ulicu a nasilu sa podľa druhých oduševňovala. Na mysli jej ale bol jej drahý Tonko, či sa mu dačo nestalo a v tomto ohni rečí, spevu, kriku, či aspoň oka zažmúril, a čo jedna dedina prešla, spytovala sa, či už prešli Mocňanci? Jedni vraveli, že už šli, druhí, že nie, nevedno, kade pôjdu: závozom bližšie, ale cez mesto lepšia cesta, a už sa len ukážu!

Mladej žienke, keď takto nemohla sa muža dočkať, navrela hrča v hrdle, bola by plakala od hrôzy, že sa Tonkovi dačo stalo, i zlosti, že ak sa tak oduševnil za kortešačku, že zabudol aj na ňu, nechodí, ako sa sľúbil, ale šiel rovno na voľbu… Snovala myšlienky, aké výčitky mu bude robiť za túto nevšímavosť, „ne-ne-ne-lás-ku“, zavdychalo žieňa a vošlo do izby založiť si ruky na oči a dumať, akí šťastní boli na pol druha roka, a teraz jej ho voľby odcudzily.

Vonku slávovolanie neprestávalo, čo citlivejšie srdcia modlily sa, plakaly za víťazstvo slovenčiny, krížom žehnaly voličov.

VII.

Keď už všetky vozíky prešly, mesto stíchlo v napätom očakávaní, aké — Bože — chýry priletia dakedy podvečer — zablatený do kolien, nie cestou, po záhumní tiahol Tonko.

Žienka sa ho zľakla a len potom hodila sa mu na prsia keď sa spamätala, že je ešte živý!

Keď si vydýchli, Tonko rozpovedal žienke, kde nocoval, ako sa nezobudil, zabudli ho, vozíky všetky na voľbe a on chcej-nechcej dobrej pol tretej hodiny, od hanby vraj pred sám sebou, musel chodníčkom, okľukami, záhumním pešky dupkať… z neslávnej kortešskej výpravy.

Táto cesta bola jeho najväčšia kortešská a slovenská zásluha o túto voľbu, ako to potom v Národnej svetlici kamaráti rozsúdili.

Žienka Tonkova vtipov nedbala, ona by bola rada vedela, ako ocení túto „zásluhu“ kandidát, už ako direktor Sporiteľne…