ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

K bohatému naďlackému Slovákovi-gazdovi prišiel večer sused, človek chudobný, ktorý však predsa mal skladom s bohatým pásik roličky.

„Báťa Jano, keby ste ma počuli, čo vás chcem prosiť.“

„Sadni, brat Mišo, a vrav!“ posmeľoval ho gazda, mysliac, že prišiel niečo požičať, ako susedia vše prichodia.

Zapálil si do veľkej tajtíčky-fajky a sadol za stôl, odtiahnuc hosťovi stoličku.

Sused sa odo dverí nepohol a nevedome krútil si na chudom bruchu z hlavy zložený klobúk. Gazda pozrie a už vidí, že sused Mišo prišiel s nejakou neobyčajnou vecou. Hádam chce si peňazí požičať. Ale ponúkol ho ešte raz stoličkou.

Mišo sadol pod pec na lavicu a zostal v tôni. Lampa na stole bola guľou i papierom zaclonená, lebo báťa Jano rád čítal.

„Teda vrav, čo máš.“

„Báťa, vy ani neviete, alebo i viete a robíte sa, že neviete. Ja som si umienil prestúpiť na pravú kresťanskú vieru…“

„Počul som… Vraveli ženy, že ťa tam videli v Nazarénskej ulici a chyži… Nuž a čože? Tá naša otcovská sa ti zunovala?“

„Nie preto, ale chcem byť spravodlivým človekom, ak mi Boh bude na pomoci.“

„Spravodlivým… to je pekne, ale takými môžeme byť i v našej starootcovskej viere.“

„Ja neviem byť. Takto som si už i zaumienil, ale keď som vošiel do kostola a videl tam tú pýchu, rozdiel bohatých a chudobných, uvažoval reči a skutky kňaza a učiteľa… nie, ja už prestúpim. Vošiel som do nazarénskej modlitebnice raz, dva, a tak ma ta ťahá, takí tam všetci rovní, bratia, ozaj bratia, deti božie. Modlia sa, spievajú, slzy im v očiach… Plakal by si. Nehnevajte sa, báťa Jano.“

„Čože by sa, každý hľadá spasenie svojej duše, ako vie. Teda to si mi prišiel povedať, aby som už nikdy nezavolal na teba cez plot: ,Miško, zvonia tretí raz, poďme!‘ To mi bude onakvô, i sa možno pomýlim, starý človek. Nemaj mi to niekedy za ublíženie…“

„To nie, báťa, vás poznám. Ale, báťa môj, v druhej, a to hlavnej veci som ja k vám vošiel. Ani nemyslíte.“

„Povieš, budem vedieť.“

„Poviem, lebo dlžen som to obrodenému svedomiu a dlžen vám. Báťa, jedenásť rokov mám skladom s vašimi záhonmi svoje ostredôčky.“

„Chceš mi ich vari predať a kúpiť od brata?“ pomyslel chytro gazda Jano. „A veru by kúpil, lebo aby čeľaď a statky nenarobili na susedovom záhončeku škody, musím z roka na rok nechávať hodne širokú medzu.“

„Možno, že už celá moja roľa, keď si porátate, vám prepadne,“ zavzdychol Mišo.

„Ako?“

„Tak, báťa. Ja už celých jedenásť rokov som planým vaším susedom. Ja som vás okrádal.“

„A nikdy sme ťa nechytili.“

„To bolo moje nešťastie. Hádam by sa bol už skorej prebudil k milosti božej.“

„Akože si ma teda okrádal?“

„Tak. Vy ste mali veľa, a vše skorej, vše lepšie, vše krajšie. Nenarástlo, neurodilo sa vám ničoho, z čoho by ja či prvý, či už aspoň za vašou čeľaďou nebol bral. Kravu som choval vaším krmom, slamienky som plietol z vašej raži, sviňu choval vašou kukuricou, deti vaším makom, vašimi dyňami.“

„A že sme my na to neprišli,“ čudoval sa gazda a krútil hlavou. „Ej, ej, teda tak si mi ty pomáhal gazdovať. No, no.“

„Čeľaď spala, psi ma poznali, ani nezaštekli, a ďaleko váš salaš a moja chyžka chrbtom o vašu medzu… Len si porátajte, a ja nedbám, i keď mi tak vyjde, že mi hneď príde vám ostredky oddať,“ presvedčivo hovoril Mišo.

„Akože ja to porátam, keď neviem, koľko si bral. Keď si sa priznal potiaľ, priznaj sa, i koľko si bral.“

„Ak ma pamäť nesklame… Vezmite papier a píšte…“ Mišo prešiel k stolu na stoličku.

Jano pozrel naň a Mišo mu hľadí rovno do očú. Zlomený je, visia na ňom všetky údy; trápil sa, poznať mu, ale oči úprimne hľadia.

Jano zapisoval: na drobno od roku 1895 kedy dva-tri snopy raži, kedy pol kríža pšenice, vrece maku, kukurice atď., pekne po poriadku. Zapísal celý hárok, ale vyrátať ceny, to by trvalo do polnoci. Jano riešil, že to poráta so synom a že mu odkáže…

Mišo odišiel, Jano odložil hárok, zapálil si ešte na sen do fajky, ľahol a premýšľal, ako sa to zobudilo v Mišovi svedomie; proboval i rátať, koľko to ročne asi činí, ale len vše sa vracal k Mišovi a trápilo ho, prečo už teraz, keď bude poriadnym človekom, musel starú vieru nechať. Nuž ktoráže viera dovoľuje kradnúť, žeby statočný človek musel z nej prestupovať do druhej? Ani židovská — dumá gazda. — Čo Mišo vzal, to ho netrápilo, veď by mu toľko bol na zaprosenie i vari daroval; veď on viacej nemilobohu prefajčí… A keď vzal, choval deti z toho, Mišo to neznivočil, nezmrhal…

Ráno sa gazda Jano zobudil, na okne našiel hárok. Vzal do ruky, hľadí, počtuje. Veľa je toho, ký parom to poráta, kedy čo za čo bolo… Syn by vari. Ale ešte by si syn mohol pomyslieť, že ho otec bude zľahčovať, keď za jedenásť rokov zbojníka nechytil. Dobre, že je na salaši a že ženy boli v kuchyni. Nevie nik. Len aby sa Mišo nedotrepal, keď budú v chyži. Gazda schoval hárok medzi písma do almarky a kľúčik hrk do „žabky“-peňaženky.

Na tretí deň stretli sa na ulici. Mišo išiel rovno k báťovi Janovi.

„Ešte sme neporátali…“

Mišo prosil, aby čím skorej, lebo nemôže medzi „bratov“, húta si v duši.

O týždeň klope v podvečer zas Mišo na dvere.

„Nemôžem nájsť toho hárku… A veď nám to neujde…“

O tri týždne zas došiel Mišo.

„Ale už ani nechoď a ži, ako ti svedomie káže. Ja už budem tiež spokojný, že mám statočného suseda,“ a podal Mišovi ruku. „Ale ak ideš prestúpiť a potrebuješ nejaké písmo pred tých nových „bratov“, ja ti ho podpíšem, že sme vyrovnaní, ja v starej viere a ty v novej… v skutkoch s božou pomocou obidvaja spravodliví. Iď zdravý, slúž Bohu a o hárok sa netráp…“

A susedia sa schádzajú: ten starej viery a ten novej; ale to medzi nimi do reči nepríde. Len tak si po starom vravia „brat Mišo“ a „báťa Jano“, a keď sa na medzi stretnú, jeden povie: Pánboh pomáhaj, druhý: uslyš pánboh.

Vôkol mestečka na pažitiach vídaš od prvej trávičky do jesene na tisíce husí a kačiek. Obhajujú ich staré ženy a deti.

Otec slúži, mať trápi sa doma so štyrmi deťmi, a dve už pochovali. Sú dvanásť rokov spolu, robia, neprepijú, a čo zgazdovali? Iba deťmi ich Pán Boh obsýpa. Zbožie, čo otec vyslúži, len by bolo na chlieb toľkým ústam; čo na groši dostane, to ide za háby, za obuv. Čo mať vyrobí po šichtách, to je na drobnosti: za mlieko, soľ, olej, cukor atď.

Otec býva u gazdu; chodí iba raz za dva týždne na pol dňa domov, preobliecť sa. Mať s deťmi kutí sa na kraji mestečka v nízkej, nedláždenej komôrke, prerobenej zo stajne na chyžku, a v pitvorci takom úzkom, že kto nevie spôsobu, nevopchá lopaty do pece. A jednako i taký kvartielik stojí do roka dvadsať zlatých. Ale pri usilovnosti a striezlivosti žijú a opatrujú sa Zvolenskovci spokojne, len aby Pán Boh zdravia dal.

Ale čože! Žena Mara, deťmi oslabená, robotou pretiahnutá, má už do smrti chybu: pretrhnutú slabinu. Chlieb miesiť stojačky nemôže, ale musí si sadnúť a tak sa trápiť. A koľké roboty tak vŕši! Je telesne strápená, ostarená, bez farby, iba čierne vpadnuté oči hľadia na človeka ako strašidlo na mraku.

Otec Jano rád vidí i ženu i deti, dá im, čo vyslúži, ale viac nemôže. Myslel už i do fabriky ísť na väčší zárobok; ale tam robota neistá: vše robotu skracujú, vše plácu znižujú, vše robotníkov rozpúšťajú. A gazda len inak hľadí na človeka. Dá i napredok, ak si inak rady nevieš. A u Zvolenských sa to stalo i tej jari. Umrela im Judka, najstaršie jedenásťročné dievča.

Vyležalo, chúďa, osem týždňov a odtiahlo od zárobku ešte i mater.

Jar bola chladná, suchá, vetry, a potom mrazy ešte i v pol máji také, že lístie zaškrelo a potom pršalo zo stromov ako v jeseni.

Vtedy zhynula i Judka.

Zvolenská, i aby sa mimo otcovej pláce nejaký groš do rúk dostal, i že tie deti, dievčatá, budú dorastať, každú jar i dochová i nakúpi kuriatok, kačičiek, husičky, a že sú tie deti, voda, pažiť za chyžou, kuble to a predáva s väčším-menším šťastím, i piera zbiera.

Tam, na pažiti, ochorela Judka. Chodila do školy i s mladšou deväťročnou Markou, ale včasné zrána alebo podvečer odmieňali menšie deti, chlapcov: Ondriška a Ďurka. Keď bolo chladno, prihodili sa vše otcovou starou širicou, Marka materiným kabátom; bosé nôžky pokrčili pod sukničky ako Cigánčatá…

Také tenké, vyhúknuté, chudé dievčatko bledých líčiek, čiernych ako trnka očú. Na mater. A aká žiačka dobrá! Ale to už žiaľ spomínať. Hoci jej roky nevychodili, bol by ju pán učiteľ, aby sa zo školy čím skorej vydriapala materi pomáhať, pripravil už k spovedi. Lebo Judka bola múdra, štebotná, milá dievčička, materi slúžka, sestričkám a bratom mať. Spievať, rozprávať — ani na vydaj dievka alebo stará mať pod pecou! Z knižiek školských ona toho síce veľa nezískala, lebo boli maďarské; ale gazda, u ktorého slúžil otec, tiež mal deti v škole, a dobrý Slovák, majetný, i novinky predplácal, i deťom slovenské knižky kupoval. Z tých jej dávali, požičiavali deti gazdove. Tam vše nakukla Judka i do istej knižky, hrubej, peknej, obrázkovej, so zlatým chrbtom.

Boli to „Slovenské povesti“, z ktorých potom Judka rozprávala doma, že vše mater, alebo keď otec prišiel, aj ich vraj „uši zboleli“ od počúvania.

Ale deti boli dobré, počúvali ju ako proroka a poslúchali. Boli ste už v takej rodine, kde sa všetko láskou odbavuje? I toto bola taká. Otec síce veľa nerozprával, málo domov chodil, ale keď došiel, tešili sa mu všetci.

Judka ochorela tak počiatkom marca a hneď i ľahla. Prišlo dievčaťu so zimou, vydrvilo ju, počal ju kašeľ dusiť, dievča oslablo, jesť mu nedalo a Judka musela meškať i školu, ani nemohla odmeniť Marku, ani bratov, tým menej mať.

Zvolenská premáhala chorobu, čím len ľudia poradili.

„Prechladlo. Len mu zelín, semenca, ukrútiť, upotiť, prejde mu,“ radili susedky.

Mara robila všetko, potom už i kadila i mastila, ale dievčaťu neprechodilo. Žltlo, že v belasých perinkách bolo akoby z vosku. Žilky v sluchách a po rúčkach zbelaseli, očká vysadli, reč posipľavela; Judkina živosť uvädla. Prišiel otec a usúdili s matkou, že treba zavolať doktora.

Doktor prišiel a prezrel dievča; rodičov však zarmútil. V chyžke počalo byť živšie od nariekania, vykladania a plaču, a na dvorci pišťali, čipčali kuriatka, húsky. Deti ich málo vyháňali na pažiť, opatriť ešte nevedeli a museli obsluhovať Judku: podávať lieky, keď mať šla do roboty kaliť, prať a iné.

Judku kukli vše i žiačky-kamarátky; jedna jej doniesla jabĺčko, druhá zavárané ovocie a rozprávali, čo v škole nového, a mali veľkú radosť, že na sobotu pôjdu do hostinca také obrazy pozerať, čo po stene lietajú; tma je, a jednako ich vidieť. Treba päť grajciarov, Judke by vyprosili doma i všetky, len by mohla ísť.

Tak nebolo v dome smutno. Veď Judka ani to nevravela, že by ju niečo bolelo. Len bola nevládna, oblieval ju studený pot, zima, kašlík a slabosť. Marka a bratia tešili sa hosťom a ich darom, ba i tým liekom. Lebo keď mali Judke podať liek a jej to nechutilo, vďačne nedali, alebo ak bolo sladké, popili sami; vše bola i škriepka, kto viac medicíny chlipol — Ďurko či Ondriš.

Tak to trvalo dva, tri, štyri týždne. V dome na Judku ako na chorú privykli. Mať jej vše z roboty nejaké osobitné jedlo priniesla, ale dievčaťu nič nechutilo. Keď deti pásli a ostala v chyžke sama, čítala si knižky školské, učila sa, čo žiačky povedali; mučila sa maďarskými čítankami, učila spamäti történelem, földrajz,^[1] a ako všelijako deti tie knižky volali, a zberala sa zo dňa na deň do školy. Keď bola zima a mať naložila jej mladšie z izby nepúšťať, rozprávala im slovenské povesti… A deti tak držala v chyžke, že na nejaké zhony ani nepomysleli.

„Čo ti je, dievka moja? Čo s tebou bude?“ nahla sa v nedeľu nad ňu mať, keď dievča preobliekala a videla, že je už ako triesočka, a rúčky, nôžky sotva si už vládze.

Zaliali ju slzy a šla k doktorovi, do apatieky.

„Ani sa netrovte, už nič nebude z nej,“ vyjavil doktor, ktorý sa na druhom, treťom raze naisto presvedčil, že Judka má suchoty, a to teraz materi povedal.

Mať vrátila sa domov a dievča oplakali. Plakali všetci s ňou, len otec bol v službe, ten to nevidel, iste by bol i on zaplakal nad nešťastnou dcéruškou.

„Čo ti dám, dievka moja, kde ti pôjdem lieky hľadať, aby si mi vyzdravela, bože môj!“ nariekala mať.

„A Marka vravela, že tetka Bora povedali, že nám Judka umrie, že ju zahrabeme do zeme,“ žaloval Ondriš.

Mať, spomenúc si na susedu Boru, ktorá jej povedala, aby sa už ani netrovila, ešte viac zaplakala, a deti pustili sa nariekať za ňou.

„Mamička moja, neplačte. Čo i umriem. Veď mňa nič nebolí,“ tešila Judka mater. „Len mi je dlho ležať, všetko ma tlačí,“ zažialilo dievča.

„Máš handričky, máš knižočky, s tými sa zabávaj. Ja by som rada bola pri tebe, ale musím do roboty,“ tešila ju mať.

„Už som všetky prečítala. Ale, mamička moja,“ vhuplo dievčaťu do umu, „keby ste mi kúpili ešte jednu knižku… Viete, ja by som potom vydržala s ňou i do roka ležať,“ sľubovala Judka, a materi bol tým väčší žiaľ.

„Kúpim, dievka moja, len mi povedz, akú?“

„Viete takú, ako má Anka. Viete, tie rozprávky…“

„Veď si tú už mala; druhú ti kúpim na pľaci vo štvrtok,“ sľubovala mať.

„Nie, mamička, len mi takú. Viete, že mi ju boli vzali… Nedočítanú… Že ju Ďurko s Ondrišom pofúľali a Marka nalepila do nej obrázkov; keď sme v zime piera párali.“

„Dobre, kúpim ti ju, kúpim,“ sadla mať na posteľ a objímajúc hladkala Judkinu hlávku. „Na štvrtok. Zajtra pôjdem po dva dni do židov prať, nuž budú peniaze. Čo všetky dám za ňu, ale ti ju kúpim, oj, kúpim,“ sľubovala mať.

„Viete, kde majú knižky? Pán účtovník v banke, kde som bola tie tri koruny nosila…“

Mať už vedela, že to bolo v slovenskej banke. Mali z nej pár zlatých na zmenku. Videla tam i ona na polici veľa kníh, to iste na predaj.

„Pôjdem, kúpim ti, ako mi zaplatia,“ ubezpečovala mať.

„V tej sú i obrázky,“ zastarala sa Marka a spýtala sa Judky šeptom, či dá i jej pozerať.

Ďurkovi aby nedala, lebo že ten rozdrapil kartu, živo si spomínala, a Ondriš dosvedčil.

„Ja si spravím bič, a budem mať,“ mykol plecom Ďurko. „Ale ti nedám puknúť,“ zastrájal sa Ondrišovi.

Vo štvrtok ráno s osemdesiatimi grajciarmi v ruke, ktoré Mara za pranie dostala, vošla do banky a predniesla svoju žiadosť. Bolo jej ísť do domu účtovníka, ktorý knihy predával.

„Žena vám ,Povesti‘ vyberie, len choďte,“ odbavil ju skrátka, lebo mal robotu.

Judka padla do triašky, ktorá stíchla, len keď mať doniesla knižku.

A skoro prišla bez nej. Lebo Slovenské povesti stáli viazané päť korún šesťdesiat halierov. Účtovníčka Zvolenskú nepoznala, bála sa knižku na „veru“ dať a ponúkala druhé, lacnejšie. Ale keď mať zaprosila, že korunky donesie, že to pre choré dievča a že len tú chce mať, nie inú, knižku vydala.

Zvolenskej nikdy nebolo v mysli tak ľahko o štyri koruny, ako teraz. Bola rada, že knižku dostala, že ju môže zaniesť chorému decku. Po ceste ju roztvorila, kukla obrázky a, spomenúc si po tých, že je skutočne taká, ako v zime mali deti požičanú od gazdov, rýchle ju zavrela, zakrútila do šatôčky a ponáhľala sa, akoby bola niesla všetko zdravie v rukách.

„Tu máš, dievka moja, čítaj a nájdi si liek v nej. Donesiem ti ho čo zo sedemdesiatejsiedmej krajiny,“ a vykrútila knižku.

Judkine očká zasvietili. Vzpružila sa na postieľke, rúčkami sa opierajúc, s plačom sadala a ustatá vzala knižku do rúk.

„Tá je, mamička moja,“ a pustiac knižku na perinku, objalo dievča mater a bozkávalo ju, kde zachytilo.

Deti sa zhŕkli okolo Judky a jedny brali do rúk, druhé nazerali pod obálku, a strhol sa plač, že Ďurko nevidel obrázok. Judka mu ho ukázala a Ďurko, vyhikujúc, prestával plakať.

„Nerozdriapte, deti moje. Judka bude čítať a vám rozprávať,“ tíšila mať, a nepomysliac na cenu knižky, tešila sa s deťmi, že im takú radosť spravila.

„O čom?“ spytuje sa Ondrík.

„O Valivrchovi ti budem.“

„Miesiželezo, Lomidrevo! Tú ja viem!“ ponáhľal sa Ondriš.

„I ja!“ kričí Ďurko, a hneď by bol začal rozprávať.

Judka celý deň čítala, v noci nespala, a keď aj, zo sna rozprávala, v horúčke blúznila. Knižočku hrubú, viazanú nevládala už v rukách držať, položila ju na perinku a podoprela kolienkami a tak čítala a čítala o zlatej priadke, zakliatej panne… a vše poriadkom a vše skokom.

Celú knižočku Judka jednako neprečítala. Oslabla a ležala celé dni nepohnute, len keď ju kašeľ podusil, a potom ešte tichšie. Oči tratili lesk, vše sa slabo privreli, na znak, že už mizne jej krátky život… Judka zaspala. Takto ešte večer čítala povesť „Pamodaj šťastia, lavička“, a ráno ju už nič nemohlo zobudiť. Nesplnila sa jej túžba — môcť dočítať celú knižku. Keby nebola začala odpredku, len tie, ktoré ešte nebola čítala, mohla skončiť, takto zostala knižka nedočítaná, a mať v žiali chcela jej ju pochovať. Ale susedky rozsúdili, že sa nepatrí, keď je vraj knižka nie modlitebná. Odložili.

Otec hneď po pohrebe šiel do služby, dohovárajúc žene, že keď nehľadí na seba v žiali, aby aspoň na tie tri deti zhliadla a utíšila sa v mene božom. Tak jej i ostatní priatelia:

„Pomodli sa radšej otčenáš!“

Mara o pár dní prala hábočky Judkine a v plači pri prekladaní prišla jej pod oči i knižka.

„Bože, ešte i tam som dlžná štyri koruny! Kde ich vziať?“ trápila sa, spomínajúc, že doktor, lieky a pohreb Judkin bude stáť vyše tridsať zlatých, ktoré vybrali sčiastky na otcovu službu, sčiastky sú ich dlžní.

Do jesene už groša nedostanú. Z čoho budú žiť, sa šatiť? Čo ona zarobí, len by bolo na mlieko, soľ. I tam, i tam sú ešte dlžní… gazda sa zaručil, len tak dali. Hydina sa potratila, nedostane, čo dala za ňu. Z čoho zaplatiť?

Pomyslela si mať, zakrútila do šatôčky knižku a pobrala sa k pani účtovníčke.

Vítala ju v dobrej vôli.

„Ja že ste už zabudli…“

„Ach, prepáčte, pani moja, nenesiem štyri koruny. Nemám ich. Dievča mi umrelo, zadĺžili sme sa… Ak by ste mohli, vezmite si knižku späť. Veď ju ani neprečítalo všetku, chúďatko. A keby ste to boli videli, ako ju chytilo do tých suchých ručičiek! Spávalo vám s ňou! Vždy mu tam musela byť…“

„Chúďa, teda umrelo,“ povedala účtovníčka, obzerala knižku, či je celá, zachovaná. Bola, ale predsa… „Mali by ste si ju nechať na pamiatku…“ z úprimného súcitu mienila mladá pani.

„Ale ako vám zaplatiť? Veď vám to tiež darmo nedali…“

„Netrápte sa… Tu máte i osemdesiat grajciarov, čo ste…“

„Tie si nechajte, zafúľali ju predsa deti, zafúľali…“

„No, len si vezmite peniaze. Načim sú vám skorej, ako mne. Ja detí nemám…“ vypadli panej slzy.

Žena vzala a chcela jej bozkať ruku.

„Nechajte, nechajte,“ bránila pani. „A čože jej už bolo? Akože sa volala?“

„Judka naša, Judkou sme ju volali. Nuž čože jej bolo? Dlho nevedeli pán doktor, alebo nechceli povedať, až potom už vyjavili, že vraj malo suchoty. Prechladla na pažiti a dostala suchoty. Ani osem týždňov, a už je tam…“ utierala si mať slzy ručníkom.

Pani ustrnula, zbledla.

„Suchoty!“ blyslo jej mysľou.

Bacily! Vstala, pozlátka na knižke jej v očiach skrvavela, podala knižku, trhla rukami a utrela si ich do zástery.

„Tak suchoty… To sa chytá,“ utajeným dychom šeptala si preľaknutá… „Načo ste ju doniesli?! Ta na oheň s ňou!“

Schytila a hodila knižku do sporáka prv, než Zvolenská stačila sa spamätať a povedať:

„Dali ste mi ju na pamiatku…“

Pani kročila umývať si ruky, žena neisto postávala za ňou.

„Bacily, huby… Treba všetko po dievčatku v lúhu vyvariť, spáliť, aby vám neotrávili i ostatné deti… Upokojte sa pre knižku. Knižka bola a bude, ale tú zamorenú vám dať bola by nesvedomitosť odo mňa. Príde muž, dá vašim deťom inú, novú…“

„Ach, ďakujem ponížene, ale to som ešte nepočula… drahá pani moja…“ utierala v plači zastavená mať stolec, na ktorý ju bola pani usadila, a nevedela, ako sa odporúčať, ako zmiznúť z domu, do ktorého ju nevolali, do ktorého, hriešna, doniesla vec, ktorú hodili do ohňa…

Idúcej domov predstavila sa jej horiaca knižka v ohni a na nej nevinné ručičky jej drahej, nešťastnej Judky…

„Čo len pre tie ruky… nemuseli páliť,“ pomyslela si nakoniec, „a knižka nás mohla pretrvať všetkých…“

Bývame v Prešove. Nie dávno, a preto vychodíme si so ženou za mesto, aby sme poznali okolie.

Včera podvečer sme sa prešli smerom k Župčanom, po ceste, po ktorej chodil spisovateľ Jonáš Záborský.

Obzerali sme si domy, vŕšky a všetko, čo pozornosť môže zachytiť. Ja zbieral som vedomosti svoje o Záborskom a rozprával ich žene.

Za mostom za Torisou sú podľa cesty ešte ktorési domy, potom záhrady a tehelne vari tri.

Predbehlo nás niekoľko vozov, zodvihli prach z cesty a vietor niesol nám ho pod nos.

Svietilo ešte slnko a na ceste a popri nej bavilo sa niekoľko detí a robili krik, nás si ani nevšímajúc.

Do veselého kriku detí, hrmotu vozov vmiešal sa z diaľky detský plač. Ale nikde sme nič nevideli, nevšimli si ho.

Ba žena sa predsa upozornila, a iba keď sa rozbehne po ceste a beží dolu brehom z cesty do priekopy.

„Kam bežíš?“

„Či nevidíš, ako to dievča kope tam druhé?“ a rozpálená hodí sa dolu z cesty a nech nezavolám na ňu: „Spamätaj sa, Anička!“ a bola by narobila z jedného plaču dva.

V priekope ležal asi trojročný Cigánik, polonahý, strapatý, uzimený, zaslzený a pre kašeľ, ktorý ho dusil, nemohlo, chúďa, ani plakať, len sa tak zajíkalo.

Z detí, dvoch dievčatiek, päť-šesťročných, dobre oblečených, obutých do panských topánočiek, jedno potrhlo druhé, že ho žena tak prekvapila, stálo a sa neisto smialo proti žene.

Žena len, že ho nechmatla za ruku a neubila. Ale zmiernil som ju a tak potom už len spýtala sa dievčatka:

„Čo ti spravil Cigánik, že si ho kopala?“

„A nič,“ odpovedalo dievča, uškŕňajúc sa i ďalej a čakajúc, čo bude.

Bolo by hádam odbehlo, ako to druhé, ale že videlo, že som sa zastavil i ja, že by som ho chytil, nebežalo.

„Či je to pekne — kopať? Či ty nevieš, že to bolí? Počkaj, pánboh ťa potresce, ty zlá, ty zlá…“ chcela žena udrieť na cit decka, ale to sa len stále uškŕňalo.

„To takého slova od rodiča iste nepočulo, darmo sa namáhaš, nerozumie ťa. Také by bolo treba len poriadne vysekať. V tom nebudia rodičia, okolie ľudské city, to vie iba, čo ho bolí, keď dostane od mocnejšieho, a toho sa jedine bojí…“ poučujem ženu.

Dievča z nohy na nohu, račkujúc, odchádza.

„Ale veď ti to bolo hrozné, ako ho kopalo. Ako sme z mosta zišli, dívam sa, že čo sa raz zodvihlo, zas ho do chrbátika tou topánočkou… Ale som nemyslela, že by to bolo dieťa, a zdalo sa mi, že plač ozýva sa z inej strany. A potom viem, aký si nervózny, hneváš sa, keď ťa v reči pretrhujem,“ vysvetľovala žena.

Cigánik, stále drhnúc a plačúc, si sadol.

Dať mu grajciarik, prišlo mi na um, ale to by nebolo po ľudsky. Ešte by si pomyslel, že to bol bolestne zaslúžený rožtek, ktorý by mu zaň kúpili, a museli by mu slzy naň padať, keby ho jedol. Čo mu teda? Nič mu nemôžem pomôcť, iba že ľutujem človiečika a spytujem sa, kde sa tu vzal, čí je.

Pred tretím domom ďalej stojí žena. Blížime sa k nej.

„Ja sa už chvíľu dívam, čo tie deti s tým Cigánčaťom robia — kopú ho, ako psíča.“

„Nuž a kieže ste ho šli obrániť?“ dohovárala žena.

„Ja som z dediny, ale to som ja ešte nevidela také deti, a panské, ako tu… Bola by som šla, ale ja som veľmi prudká, bola by dievča ubila, nuž zgalibím sa s rodičmi jeho,“ vyhovára sa žena.

„Ja som už tiež, že ho dobijem,“ dokladá moja žena.

„A kde mu bývajú rodičia?“

„Tu v tomto dome,“ ukazuje prstom a tichším hlasom suseda.

„A čie sú?“

„Remeselník, čižmár. Ale on pijan a ona ich má štvoro…“

Vtom došli k nám po ceste Cigánky.

„Je to vaše dieťa?“ spytuje sa žena, ukazujúc na Cigánča, ktoré sa už driapalo hore brehom z priekopy.

„Naše, žaba naničhodná!“

„Kieže si ho opatríte. Prečo ho necháte na ceste? Tam ho teraz tie dve dievčatá kopali, len mu tak hučal chrbátik.“

„Potvora. My robíme tu na tehelni, a ono podvečer vždy sa ukradne a príde proti nám. Vše ho na ceste stretneme.“

A stará Cigánka zohla sa poň, chytila dieťa za ruku a hodila mu niekoľko rukou na premrznutý, ukopaný chrbátik.

Cigánik znova zaplakal.

Dievčatká bežia do poľa, druhá Cigánka hrozí za nimi rukou a vykrikuje.

My ideme ďalej prechádzkou. Ja nadpriadam niť o Záborskom, ale neviem jej nájsť, lebo biedne Cigánča neschodí mi z umu…

Ono, chúďa, prešlo takú skúšku, kopanie, a mať, ktorú keď zazrelo, nechalo plač, chápalo sa na cestu štvornožky, ako mačiatko, a mať, mať ho za lásku ubila…

Vrátili sme sa domov, nesúci do bezstarostnej besedy. Hovorili sme, a Cigánik nám z umu neschodil…

Priateľ Dovský rozprával mi:

V komasácii vydelili gazdíkovi v ktorejsi dedinke pod Kriváňom miesto role — medzu. A keby len medzu! Ale na medzi velikánsku hrobľu drobného kamenia, navyhadzovaného za stá rokov z role jednej i druhej strany.

Gazdík spočiatku božekal, spieral sa, ale na obci mu povedali, že darmo je, keď ho taký lós zašiel. Dostal nato miesto niečo viac.

Komasácia bola v lete. Na jeseň, keď sa obrobili, chytil sa sedliačik do roboty: zapriahol koníky, zachytil ženu a synka a poď hrobľu do jarku odvážať.

Vozili do týždňa, za dva, na hrobli ani poznať — všetka ešte tam a chlieb sa jednak každý deň minul a do komory nič nepribudlo a grajciara do truhly tobôž nie. Vyviezli ešte za sto vozov, očistili, ako na stôl, ale chleba už zas nebolo a jesť sa chcelo.

Už si mysleli, že hrobľu neprevládzu. Je aj iná robota, i na zárobky treba ísť; lebo z humna, z komory sa vyvláči, a nebude ani role, ani čoho jesť. Šiel teda otec so synom do hory na zárobky, a mať hneď bola spokojnejšia, lebo na sobotu doniesli peniaze za furmanku. Ale otcovi, čo raz vyšiel na roľu, len nedala hrobľa pokoja.

Žena však vraví, aby už tak nechali, že jej neprevládzu. Chlapec, čo vše ustatý i nariekal, úfal sa otcovi, a otec sa nepoddal, neklesol na duchu. Keď bol čas, šiel na zárobok, keď nepohoda, šiel prplať do hroble a zachytil i syna. Hnala ho myšlienka, že vyrobí kus novej pôdy, a keď peniaze za furmanku sa vždy minú; ak môže odpredať kus statku — to treba dávky poplatiť, to hábu kúpiť a tak i tie sa len minú: ale ak vyrobí nový kus poľa, to ostane naveky!

Týmto oduševňoval malomyseľnú ženu i syna a na jar na vyčistený fliačik zasial jačmeňa. Bol krásny, až ho povalilo. To dodalo im všetkým novej chuti, a tak potom v jeseni a na jar vyviezol konečne otec posledný, azda už dvetisíci voz skália. Porovnal, zasial chlebíkom a vzdychol k Bohu, že pri ťažkej, dlhej práci dal mu zdravia, vytrvalosti.

Tešili sa všetci, čo tu bude chleba!

No aby nebol bez soli, prišla v lete búrka a bolo po ružovej nádeji.

Na druhý rok zasadili zemiakov; svet híkal, závidel a zjedol im ich očami — v kvete počalo ich čosi podžierať a v jeseni nakopali menej, ako na starej roli.

Až keď sa zem vyžila a bola ako ostatné vôkol, mohli zasiať ovsík, na ktorom sa víchor nezastavil, zasadiť zemiačik, ktorý chrobák nenašiel, lebo bol riedky a malý.

A náš sedliačik potil sa iba, keď sa za skalkou milión ráz zohýňal. Teraz, pri zberaní úrody, ľahko sa vypotí.

No jemu, čoraz pozrie na novú roľu, vždy sladký úsmev preletí tvárou v tom vedomí, že vykonal, čo mu sily stačili, a ostatné je v rukách božích…

V Turci je skorej žatva ako na Kysuciach.

Štyria chlapi požičali si od žida po zlatke, že idú do Turca na žatvu. Zlatovku vrátia a za požičanie budú židovi po jednom dni odrábať. Pobrali kosy a šli na stanicu. Keď si kupovali kartičky, pristúpili k nim dvaja žandári.

„Kam idete?“

„Do Martina na žatvu.“

„Kde máte knižky?“

„Aké?“

„Robotné!“

„Nemáme.“

„Poďte so mnou!“ a jeden šiel vopred.

„Nuž ale nás takto železnica nechá,“ mienil jeden z chlapov.

„No, ber sa!“ strčil ho druhý žandár.

Odviedli ich pred slúžneho a ten ich pokutoval na dve zlaté každého, že nemali robotných knižiek.

Vyhovárali sa, prosili a jeden konečne odvážil sa povedať, že on bude apelovať.

„Nie ste spokojní?“ osopí sa na neho slúžny.

Ostatní traja kývali mu hlavami, rukami: ,Nechaj, radšej zaplatíme.‘

„Nech ho čert vezme,“ odľahčili si za dverami, vrátili sa domov, požičali si ešte po dve zlaté, zaplatili pokutu, šli k notárovi o knižky, ale kým ich im vydali, začala sa žatva i na Kysuciach. Mali už po tri zlaté vracať a po tri dni odrábať.

„Ale sme len predsa mali apelovať, čo by nám bolo vyšlo,“ hovoril štvrtý, keď židovi odrábali.

„Keby ti to vyšlo, ale keď ti to — vyšlú,“ pretrhol ho druhý. „Už aj zo súdu dávno páni pravdu vyklali.“

„A keď je, vieš, vraj taký poriadok,“ zamiešal sa tretí, „nech ho tam čert vezme aj s našimi troma zlatkami…“

A veselo kosili, cítiac v svaloch dosť sily i odrobiť i zarobiť na čierny chlebík.

Na Čabe za slovenské mozole postavený a udržovaný kostol chcelo zopár zradcov pomaďarčiť, a vrchnosť im v tom pomáhala. Zvolali konvent a prišli naň všetci sluhovia sveta, vydávajúc sa za sluhov božích. Prišli i takí, čo od krstu, sobáša v kostole neboli.

Zostal však i národ v kostole: tisíce ľudí, a každý s Tranosciusom v ruke.

Vrchnosť predniesla, že konvent má povoliť maďarské služby, vlastne odstúpiť od slovenských.

„Komu?“

„Spoluveriacim bratom Maďarom.“

„Kde sú ti Maďari? Tu ich niet, a páni do kostola aj tak nechodia, a tí všetci vedia slovensky. Nepovolíme!“ ozvalo sa z tisíc hrdiel. „Komu sa nepáči, nech si postaví kostol a platí kňaza.“

A keď páni tíšili, hrozili, zodvihlo sa tisíc Tranosciusov: „Ešte slovo — zahádžeme vás!“ A len žandárom a bočným dverám mali páni čo ďakovať, že nestihol ich zaslúžený trest pod ťarchou tisíc po čabiansky okovaných Tranosciusov.

Tento príklad obrany prišiel mi na um, keď som čítal, ako podobne statočne obránili si kovačickí evanjelickí Slováci svoj kostol od maďarského boha. Zahnali ho nábožným spevom, ako katolíci zaháňajú čerta krížom.

Tretí príklad obrany slovenčiny v kostole rozprával mi starý baťko Cablk, pre slovenčinu úradu zbavený a od žitia nevôle za morom tráviaci posledné dni života svojho.

Rozprával mi, ako dlho, za tridsať-štyridsať rokov, bránili sa evanjelickí Slováci proti pánom, ba proti vlastným deťom, a len smrť ich zlomila…

Slovenská dedinka N., kdesi vo Vesprímskej, viete, kde už roku 1827 na smrť palicovali, žalárovali Slovákov preto, že nechceli odstúpiť od slovenskej reči pri službách božích — táto dedinka postavila si bola kostol a školu. Zôkol obtočení Maďarmi, držali sa ako hrad prepevný a za sto rokov nič nemohli im ublížiť.

Premýšľal však čert, ako by ich otrávil, a vynašiel spôsob. Začal im odberať deti. Najprv vzali, pomaďarčili im školu. Učiteľ, farár sa zohli. Ba farár len sa chcel ohýbať, ale ho vystreli. Škoda, že nie aj učiteľa. Na tohoto zabudli, keď o deti, o školu sa neobzreli.

Spočiatku teda zaviedli im len pre deti maďarské služby; o desať rokov aj pre deti aj pre mládež; o dvadsať už aj pre rodičov — ktorí chceli.

Tu sa starí spamätali, ale — bolo už neskoro. Predsa, ako mohli a vedeli, bránili sa. Keď sa spamätali, boli už nedbanlivosťou popustili polovičku: jednu nedeľu boli služby slovenské, druhú maďarské. Na jedny chodili starší ľudia, rodičia, na druhé mladší a deti.

O pár rokov predstavenstvo už razom chcelo zakrútiť starým krk: naložilo kňazovi odbavovať len po maďarsky. Ľudu sa ani neopýtali.

Kňaz — maďarón — slúchol. Na budúcu nedeľu miesto slovenských služieb, začal po maďarsky. Svet si myslel, že sa pomýlil; ale keď na druhú, tretiu nedeľu zase len po maďarsky a dedinou rozniesla sa zvesť, že to už tak bude bývať, zohriala sa v starých Slovákoch vplyvom okolia zastudená krv a nešli viac do kostola, ale pomodlili sa, zaspievali si doma, v komore, pri statku.

Tak prišla jar. Bolo načim farárovi role obrobiť, potom kosiť, žať. Kostolníci chodili rozkazovať, ale na roľu prišlo málo ratajov a všetko iba mladí.

„Čo je to?“ divil sa farár a spytoval sa niektorých už oddelene žijúcich synov, kde sú otec, strýc atď.

„Odkázali, že neprídu. Komu vraj slúžite, ten nech vám obrába, vás platí.“

Deti napraviť už nevládali; strhla ich maďarizácia ako povodeň, ale starí vydržali. Opozdene obrobené role vydali slabú úrodu. Z jarných kureniec tiež chýbala polovička, z cirkevného zosypu ešte viac; tu kosba, žatva — videl farár, koľko má a koľko ešte bude mať škody, ak to tak ďalej pôjde.

Deti držali s farárom, proti svojim rodičom; ale čo nesvoji gazdovia nesmeli vyviesť farárovi ani vecheť.

Rozmyslel si to farár — a poď ten pekne z dom do domu, že „len mi poďte porobiť, bude tak, ako bolo, po starom: raz slovensky, raz maďarsky“.

Keď ho v prvú nedeľu skúsili, šli mu porobiť a dali, čo patrilo.

A tak ešte chvíľu, pätnásť-dvadsať rokov, kázal farár a spieval i po slovensky. Vrchnosť o tom nevedela a myslela si, že je dedina už dávno zmaďarčená. A ono horkýže! Ešte potrvalo, kým bolo badať, že slovenský spev už tak hlasne sa neozýva z kostola, ako kedysi… Starší ľudia vymierali.

Ale ešte i potom, keď už zaviedli čisto maďarské služby, pred nimi alebo po nich probovali vše staručké ženy a chlapi zaspievať bojovnú: „Hrad přepevný jest Pán Bůh náš!“ Srdcia kypeli im citom, oči svietili svätým ohňom, ale na pľúcach už sedel záduch. Ustali, uznojili sa, kým vše dospievali. A keď už v istú nedeľu nedovládali iba po: „Nástroj lidský jest v tom špatný, snadníť jsme my k zmožení…“, hoj, či im smutná, bolestná mohla byť tá chvíľa… a tisíc ráz smutnejší pohľad na nemé tváre vlastných, umom i srdcom tupých detí…

Keď sa sused Slabko druhý raz oženil, mal už po prvej žene šesťročné dievčatko.

Pred svadbou dieťa nikomu neprekážalo, ba i nová macocha chovala sa k nemu láskavo. Na svadbe Zuzku s ostatnými deťmi posadili, uhostili ešte viac, ako ostatné deti z rodiny, a otec bol rád, že zapustené dievčatko bude mať zas matku, veď sa druhá žena so Zuzkou láska ani s vlastnou.

Trvalo to asi tak do roka, kým žena Slabkova nemala svoje dieťa.

S dieťatkom prišlo do domu viac práce, viac starostí. Sedemročná Zuzka mala byť slúžkou v dome, varovkyňou dieťaťa i žiačkou… a ona nevedela a nevládala ešte ani seba obriadiť a do školy mala doniesť zapísanú tabuľku i písanku. Pri tej robote dieťa v poduške jej na rukách plakávalo a Zuzka s ním; keď bolo staršie, zvrátilo sa jej v slabých rúčkach, na potok tiež ho nemohla macocha poslať, lebo Zuzke brala voda plienočky…

Počala macocha dievča nenávidieť, ustrkovať, buchnátovať, za trest nedala mu vše „žrať“ a žalovala otcovi, že je nepozorné, nepočúvne, sprosté.

Dohováral a potom vybil ho aj otec.

Ešte Zuzke nebolo osem rokov, vyhnala ju macocha do služby.

„Čo sa ja budem s cudzím pankhartom zlostiť a ho chovať, obchodiť a vši po ňom zbierať…“

O tom čase naučila sa susedovie sliepka prelietať do Slabkových záhrady a pripojila sa k Slabkových sliepkam, ale večer s vajcom šla domov.

Žena Slabkova to hneď zbadala, zrnom, pekným slovom vovábila cudziu sliepku do komory, uklokala ju a chytila. Mala vajíčko. Zaprela ju, striehla, kým znesie vajce, zase jej pohodila zrna a tak sliepku priúčala…

Sliepka privykla a macocha brala z komory vajcia, a videlo sa jej zo sliepky viac osohu, ako z osemročnej Zuzky, ktorá už spokojne pásla u gazdu húsky a domov nešla ani nazrieť, lebo macocha a popri nej i otec nemali pre ňu ani toľko láskavého slova, ako pre tú cudziu sliepočku…

Snúbenica moja nevedela, že som lovcom, a keď som ju doviezol do nášho manželského hniezda, bolo už neskoro robiť vydaju podmienky. Ale strachovať sa o mňa, to som jej nemohol zabrániť, ani vyhovoriť.

Čo ako opatrný, predsa len doniesol som vše na kapse, na šate zaschlé krvavé škvrny, a tie ženu až desili, i keď boli zo zajaca alebo jarabičky, ktorá žene ináče veľmi chutila, hoci šklbala ju so žiaľom, najmä mladú.

„Chudiatko, ešte to nie je ani poriadne operené, a už ho zjeme. Sme my len predsa dravci… ale ja budem vegetariánkou a ty tiež, a nemusíš zvieratká zabíjať a ja sa báť, že sa ti pritom niečo stane.

Tak žena, najmä keď sa robili väčšie hony, v poli, v lese sa nocovalo, brala sa do ploskej sklenky slivovička, na prípadné ovlaženie úst, ak by človek k vode neprišiel…

„Ty za fľaštičku, druhý za väčšiu, tretí bohatí, čo sa im doma rodí, donesú aj liter, a bude nešťastie… A ja nebudem celú noc spať, aby si vedel, a budem sa báť a plakať…“

Viete, ako to také mladé, nežné stvorenie straší-plaší, prosí, tuľká, že keby si sa nehanbil kamarátov, starých ženáčov, ostal by si ozaj doma.

„A ja pôjdem tiež! Ja ťa chcem mať na očiach, aby sa ti pri streľbe niečo nestalo…“

„Netáraj, dievča; akože, kdeže ty, keď tam ženy nebudú, a počasie, a zima a dážď, vietor, a v horách hromy bijú…“

Strašíš ženu, tá ťa objíma, že ťa do takej nepohody nepustí; nie, ani nie.

„Ale veď ešte nebijú. Ja len, že môže sa stať, zajtra, pozajtre…“

„Tak iď, ty tvrdohlavec; ale aby si vedel, že budem aj plakať, ak si pomyslím, že sa ti niečo stalo.“

„Ty moja naiva,“ utuľkal som ženu, nasľuboval všetkých sľubov opatrnosti, aby sa vyprostil.

„Ale keď pôjdeš sám, pôjdem s tebou!“

„Pri najbližšej príležitosti ťa vezmem.“

Nadišla onedlho. Zberal som sa na zajačka pod Háj. Chodili ta od jari z lesa, na mladú ďatelinku a kapustu, i čo v ostredkoch pre seba našli. Pravda, v celom našom chotári bolo ich málo.

„Teda poď, aby si videla, ako sa to strieľa, i aký som opatrný.“

Bolo teplé odpoludnie počiatkom októbra, žena vzala olovrant do košíčka a šli sme v besede.

„Teraz však ticho! Aby ďaleko nevyskočil. A ty jednou brázdou, ja druhou.“

Milá žienka tíško sa kolísala na vysokých podpätkoch po brázde, zarastenej starou trávou, a v briežku pod Hájom iba keď spiští:

„Jaj, ako som sa ľakla,“ a chytila sa za srdce.

Vyskočil jej spod nôh zajac.

„Mladoch!“ volám a mierim; ale zajko stiahol ušká a krútil sa, nevediac, kam bežať.

„Nezastreľ ho, chudáčika, nezastreľ!“ spamätala sa hneď z ľaku žena a prosí tak dojemne, že som nespustil. Zajko sa vymotal zo starej trávy a uháňal do Hája…

„Si dobrý, že si ma počúvol,“ pribehla žienka a vykrútila mi z košíčka kúsok sladkého kapustníčka.

„Ja si zapálim; zjedz ty.“

Zjedla; zjedla ešte niekoľko kúskov, ja som si zapaľoval cigarety, motali sme sa čím ďalej, tým usilovnejšie popod Háj, až slnce sadlo; ale zajačka sme viac nesplašili. Žena ustala, sadli sme si.

„Vidíš, nazdávaš sa, že tu zajacov ako myší,“ s malou výčitkou hovorím žene.

„Nazbieram húb pod Hájom. Poď! Ja len, že chudáčik maličký… Keby bol starý býval, nuž zastreľ; ale mladúšika sa mi uľútostilo…“

„Dobre, no. Teda do Hája. Ty pôjdeš napravo, ja naľavo a tak sa stretneme,“ nedal mi zajac pokoja.

Žene sa nevidelo v blížiacom sa šere samotnej ísť, ale šla. Ja som išiel kradmo naľavo popod Háj, že azda vyjde z neho zajac na večernú pašu, alebo že ho pohne žena, keď sa bude na druhej strane motať za hubami. Posedával som, postával za kružinami, žena obišla celý Háj, ale nenahnala zajka ani volaním, krikom, keď ma dlho nestretla a od strachu odvážila sa volať nežne v zdrobnelej forme moje meno. Konečne musel som sa ohlásiť a ísť jej oproti.

„Jaj, tam ti čosi šustlo,“ držala sa za srdce, „iste niečo veľké… skoro som omdlela… Samú ma pošleš, a ani sa mi neohlásiš… Rýdziky ti zbieram, razom akoby všetok suchý list sa zodvihol…“

A žena celou cestou mi domov obrazne vykladala, ako sa tam neďaleko nej zodvihol všetok list…

Na večeru spravila nejaké masláčiky s vajíčkom, a keď videla, že ma už prešla myšlienka na zajačka, pritúlila sa mi k boku, kamarátsky položila ruku na plece a spýtala sa:

„Tak to bol mladoch, ten zajko?“

„Hej.“

„Chudáčika, bol by si ho zastrelil…“

„Čože preto? Na to je.“

„On, chudáčik, ešte ani nežil, a už by… Hľaď, on sa ožení, budú mať detičky, veľa detičiek, a keď pôjdeme do Hája na kvety, na jahody a na huby, a nás tam vidia všetci, si pomyslia: to sú tí dvaja lovci, čo nám otecka zachránili…“

„To len o tebe si pomyslia. Ja by ho bol spálil, nebyť tvojej prosby…“

„Nebol by si ho.“

„Bol!“

„Tak ja už s tebou nepôjdem, keď si ty taký ukrutný človek… A ešte ako ma nohy bolia… A čo som sa nastrachovala, keď si ma pre toho chudáčika samotnú vyduril okolo Hája…“

Viac ráz žena na poľovačke ozaj nebola. Pomaly zmierovala sa s tým, keď som doniesol zajaca, len keď som o každom tvrdil, že je už starý, sedemročný… Ale vášeň zachraňovať, čo slabé, maličké, choré, drží ju celý život.

Muž-otec, robotník na panskom dvore v Čechách, poslal na cestu.

Mať len to čakala. Zohriala vody do diežky a šesťročnú Lórku postavila, pokrčila do nej a neľutovala mydla.

Dievčatku šli mydliny do očú, i bol plač.

„Akože by si šla taká zašubraná pred pána doktora. Veď to ako keby si k pánkovi šla.“

Lórka vo fare u „pánka“ ešte nebola, ale pozná ho z kostola a najmä z koledy: pánko jej dal prstienok.

Včas ráno zobudila mať Lórku, vytrela jej mokrým uterákom očká a obliekla čistý rubášik, vyšívané rukávce. A že bolo chladno a daždivo, priodela dievča plachtičkou. Bolo ako biela húska v krpčekoch.

Dom a menšie dve deti zverila mať kmotre a s Lórkou sa pohla do Žiliny a Bratislavy.

Bola jeseň. Za džberík dažďa, za voz blata. Šli dve hodiny do Žiliny a Lórkine biele onučky a krpčeky zablatili sa do kolienok. Mať ju i okrikovala i cez väčšie kaluže prenášala, ale nedalo sa blato obísť.

„Akože pôjdeš do sveta a pred pána doktora takáto?…“ trápila sa mať a v Žiline premyslela…

Vošla do obchodu a kúpila dievčatku tvrdé, ale pevné, neohybné žlté sandálky a červené pančušky. Preobula dievčatko z mäkkých krpčekov akoby do dreváčkov, že Lórka nemohla chodiť, sťa by jej nôžky v kolienkach boli zmeraveli.

„To sa naučí. Len kým si noha zvykne,“ uspokojoval kupec, a mať s dcérkou šli na stanicu a že do Bratislavy.

Sandálky po asfalte pekne klopkali a to Lórku zaujalo, len sa potkýňa, a mať ju okrikovala, aby dvíhala nohy…

Tým vlakom prišlo viac žien i chlapov z okolia žilinského do Bratislavy a strážnici mali dosť roboty na stanici a na počiatku Štefánikovej ulice vyrozumieť podľa choroby alebo žiadosti a rozdeliť, upraviť babky i chlapov na patričné nemocnice. Jedni šli ako chorí — sami nevedia kam; druhí na návštevu svojich chorých detí, tretí po uzdravených.

Lórka mala na železnici zo sandálkov takú radosť, že premáhala i plač, keď ju mať i cudzí pripravovali na to, že zostane v Bratislave.

„Bez mamky?“

„Neplač; hľaď, aké máš krásne sandálky. Ako nikto v dedine!“

„Sandálky,“ opakovalo dievčatko, kuklo si na nôžky a stíchlo v plači na chvíľku.

„A že sú ti dobré?“ prihovárali sa jej tetky a mädlili Lórke nôžky.

„Tlačia ma… Tuto… Aj tuto…“ ukazovalo dievča a mrvilo sa na lavici.

„Len kým si noha zvykne,“ opakovala mať, čo povedal kupec. „Pochoď si troška,“ postavila mať dievča na nôžky.

Ale ani nebolo kde sa prechádzať, ani to Lórke nešlo v sprostom, tvrdom, však lacnom fabrickom výrobku.

Mať a cestujúci sa zhovárali a Lórka sama, posadená k oknu, hľadela na svet, a bola by sa spytovala: čo je toto a toto, ale mať i cudzí zunovali jej odpovedať, bavila sa sama a celá myseľ a oči boli na sandálkoch, ktoré čím ďalej, tým viac cítila vo vykúrenom vagóne.

„Sandálky, sandálky,“ opakovala si Lórka nové slovo, i boli by pekné, akých nikto nemá, keby… Omakávala ich ručičkou na miestach, kde tlačili; chcela tajne i vyzuť, ale tvrdé spinky nemohla hnúť jednou rukou. A druhou?

Tú mala Lórka zaviazanú do plachtičky a pod plachtičkou na prskách, lebo už vyše roka nemôže ju vystrieť v lakti, a práve preto ide mať s ňou do Bratislavy na kliniku prof. Chlumského, ako dáva čítať, kto čítať vie, kartičku, na ktorú jej napísal doktor adresu. Je tam ešte i nejaké iné slovo: „or-tho-ped“ — „klin-ika…“ čítajú všetci a myslia, aby ich to slovo nejak nezamotalo, že by šťastlivo došli…

„Ale… Za jazykom potrafíš včuľ aj na koniec sveta,“ poučuje nejaký skúsený občan. „Teraz i na železnici i v meste všade naša reč alebo česká, a to je tiež ako naša…“

„Čože sa jej to stalo?“ spytujú sa cudzie ženy.

„Čože sa jej to stalo,“ vykladá mať, „sami nevieme. Len ako nám ona povedala. Malo sa jej to stať minulej zimy. Kĺzali sa deti na rieke i spúšťali sa dolu bokom za riekou. A ono, na nešťastie, tiež ušlo z izby, hoci náš otec je prísny na deti i na mňa ako žandár. Ale bol v humne, mlátil, a dievča sa mi vykĺzlo z chyže. Tam sa zháňali chlapčiská a ono sa im podplietlo. Schytil ju niektorý galgan za ruku a odsotil. Už to bolo! Iba keď mi príde dievča s plačom. A ja, hlúpa, okríknem, dievča: ,Čuš, lebo ak ti otec zvie, ešte ťa zmláti a mňa s tebou.‘ Dievča stíchlo, lebo otec je prísny. Nedá dieťaťu ani zaplakať. Hnevá sa, že sú už tri a že všetko pojeme, čo zarobí vo svete, a nikdy nám nie dosť do jari a musí dlžoby robiť. Nevšimla som si ja, hriešna mať, dievčaťa. Ale keby bolo zaplakalo alebo povedalo, už by som si len bola, čo mi ako ťažko pri našom otcovi; veď hoci prísny, ale dobrý je na deti. Až keď on zase po fašiangoch odišiel do roboty, obzrela som si viac deti, a tu vidím, že dievča nevystiera ľavej rúčky a že do nej nič chytiť, zodvihnúť, podať. Prežehnávalo sa pravou, jedlo pravou, tak ktože si ľavej všimne. ,A tebe že je čo?‘ A dievča mi teraz už povedalo, čo sa jej stalo v zime. A to už bolo svätého Jozefka… Ak ti to otec zvie… prešla ma hrôza. Lebo ich má rád, že sú podarené, čo aj nakričí, že nestačí posielať nám do hrdla.“

„Hja, deti, veru zjedia, akoby pálil,“ jednohlasne prisviedčajú si všetci.

„Aby o ničom nezvedel, poď ja s dievčaťom k starému Miškovi. Ten napráva u nás zlomené, vychlopené údy. Bola som ja u toho aj tri razy, ale nenapravil. ,Zastarané, zrastené, iba zlomiť‘, hovorí. Dieťa sme utrápili, a keď dotiaľ ešte aspoň koľko-toľko pohlo rukou aspoň k ústam, čo jej ju starý Miško ponaťahoval, teraz už nič, nosí mi ju ako drevenú. Bože, čo ja hriešna mať robiť? Ak mi to muž zvie, ešte pribehne z roboty a tu nás pobije, a mňa prvú, že som nedozrela. Má ich rád. Aby mu to nedoniesli nejak cudzí ľudia, čo sú tam na robote, sadni ja sama a napíš, čo sa dievčaťu stalo a že idem k doktorovi do Žiliny… ,Aby si mi dieťa ratovala,‘ napísal i naodkazoval mi a poslal sto korún. ,Bež, a ani ma doma nečakaj, ak to dieťa má byť mrzákom.‘ A ja som chodila i s dievčaťom i sama k doktorom a platila. Oni naťahovali, ja som naťahovala ruku, mastila, parila, ale celé leto nič nespomohli, a otcovi sme čoraz napísali, že je ruka lepšie… Myslím, je jeseň, otec príde z robôt, bude zle s nami. A tak som poprosila doktora, aby nás poslal k múdrejším doktorom, ako sú u nás. Nuž dnes ideme,“ pritúlila k sebe dievčatko, „s mojou holubičkou ubolenou…“ a materi vypadli slzy, a utreli si ich aj iné ženy.

„Trápenia na tom svete,“ vzdychla si mladá tvárou, krojom biela mať a vykrútila z batôžka biele koláčiky.

Lórka kúštik zjedla a potom prosila vyzuť sandálky a hneď usnula, opretá o mamičku.

Ostatní sotva dočkali konca rozprávky, začali vykladať svoje biedy a choroby, a tak sa im minula noc. Došli do Bratislavy.

Bolo včasné ráno. Pre zobudenú Lórku nevídaný svet a ruch. Ako keby si kuriatko vyložil. Sotva ju mať zniesla a postavila na nôžky, Lórka spadla. Vzrušená mať postavila ju zase a vykrúcala kartičky. Lórka, zababušená v plachtičke, potkla sa a spadla medzi koľajnice. Nič to! Vstala a prvé bolo zastaviť sa, ako naprostred izby, a kuknúť na sandálky. Jeden sa zamazal. Zohlo sa dievčatko a utrelo si ho holou zdravou ručičkou a zase kráčalo na stĺpikoch ďalej popri mamke, ktorá ho jednou rukou chránila pri hlavičke, držiac v druhej uzol batoha i kartičky.

Na hlavnom východe hrmotiace autá, krik, lomoz; nestačila mať financom rozpovedať, čo má v batôžku, púšťali ju von. Dievčatko držalo sa sukne materinej, ale idúc dolu schodmi, spadlo zase i sa udrelo, lebo sa nemohlo rukami podchytiť. Začalo plakať, ale vtom si pozrelo na nôžky a spokojné, že sa sandálkom nič nestalo, stíchlo razom a, pustiac sa sukne materinej, utieralo dlaňou jeden i druhý sandálik.

Strážnik medzitým vykladal príchodzím, kam sa im hýbať. Na Štefánikovej spýtali sa pre istotu znova…

„Vy máte najbližšie,“ súdi z kartičky strážnik. „Tu za uhlom, veľká budova naľavo…“

Napoďakúvali sa všetci a šli.

Lórka dupkala popri materi v krásnych sandálkach zase len neisto, ako včera v Žiline.

„Jej, ty máš nové, krásne sandálky,“ obdivuje schválne istý pán, ukazujúc materi neďalekú nemocnicu. „Predaj mi ich. Dám ti…“

„Jejda, vás by tlačili,“ prerušuje mu reč dievča. „Aj som už spadla,“ vyhŕkne s plačom.

„To len kým sa jej na nohu vezmú,“ rozpráva mať, zhýba a napráva rukou, ako by inak umiestniť v nich nôžky…“

„Hej… Keby vás tak tlačili…“ bije si Lórka päsťou po sandálkach.

„Ty by si vari krpčeky chcela?“ spytuje sa pán.

„Dajte mi ich, mamka, lebo ešte zase budú schody, spadnem.“

„Vyvediem ťa za ruku,“ berie mať Lórku a kráčajú proti klinickým schodom.

„Tak, čo ti je, dcérka moja?“ spytuje sa otcovsky pán profesor.

„Tlačia ma sandálky, potvory!“ hľadá bystré dievčatko v prvom rade pomoci od týchto a prv, než by mať mohla začať rozprávku o vychlopenej ruke.