ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Skutočná udalosť)

V Hladoviciach ochorel obecný kanec. Čo prihodilo sa mu na zdraví, dosiaľ nevedno, ač je už sedem rokov, ako ho obec zjedla, vlastne len pol obec, lebo druhá polovička nechcela k mäsu ani privoňať.

Maško prechorel. Hlava obce, richtár, dal povolať slávny obecný výbor a sviniar vyviedol kanca, aby sa presvedčil na vlastné oči, či je s ním ozaj tak zle. Boli by zavolali aj zverolekára, ale to by stálo peniaze, a ak sa mu už nedá pomôcť — načo teda dvojaké výdavky? Čo by dali zverolekárovi, to môžu obrátiť aj na inšie, ak slávny výbor odhlasuje, že Maško už nemôže vyzdravieť.

Boli by sa ešte poradili aj s lekárom, čo ľudí lieči, lebo pán notár tvrdil, že brav má veľmi podobné vnútornosti človeku, ale lekára už na jedenásty rok nieto v obci, a to z tej jednoduchej príčiny, že keď starý umrel, učil sa na doktora jeden ich synak už štvrtý rok, a oni si umienili, že radšej počkajú na toho ich synka ešte rok-dva, ako by mali cudzieho pripustiť do obce. Miešal sa do toho aj slúžny, aj vicišpán, ale obec odkázala, že radšej vymrie na choleru, ako by sa dala liečiť cudziemu človeku! Oni majú všetko svojich: od farára, rechtora až po toho sviniara. A oni by uvideli, kto by im rozkázal pustiť si cudzinca k chorej žene.

Maškovi pohodili kukurice a obzerali ho. Sišla sa celá dedina. Maško ovesil hlavu, prižmúril oči ako opitý, a ani tá kukurica mu nechutila tak, ako voľakedy. Po chvíli si kľakol a potom aj ľahol, a viac nežral.

„Sviniar, hádam je tvrdá tá kukurica,“ poznamenal jeden pán výborník.

„A či mu ju ja mám prežúvať?“ zlostne odvrkol sviniar.

Maška začalo triasť a hlavou mu mykať. Jedni mienili, že má lámku.

„Je prestydnutý, neprirovnávajúc, ako keď sa aj ty prechladíš,“ obrátil sa druhý výborník k tretiemu.

„A ja si ho nebudem na noc do postele brávať,“ začal reč sviniar a veľmi sa zlostil. Lebo to ako keby prstom boli naň ukazovali, že je on vinný Maškovej lámke a prestydnutiu.

Pán rechtor bol kdesi čosi čítal o novej chorobe a furtácky prehovoril, že Maško má influenziu,^[1] keď je taký dolomený, na nohy vstať nevládze a slzy mu tečú, a ktovie, či ho aj hlava nebolí. Niektorí sa zasmiali, ostatní tomu nerozumeli, ale zasmiali sa tiež.

Notár prehodil zase, že či Maško nemá migrénu,^[2] čo i je vraj dosť možné, lebo že býval veľmi kúsavý a zlostný.

Občania medzitým obzerali, obťapkávali Maška, prihovárali sa mu, ale ten nič, len bol zarmútený, očká mal prižmúrené a ako by slzy v nich. Ešte sviniarovi ohlásil sa koľko-toľko, ale na ostatné obecenstvo, ba ani len na slávny výbor sa ani neobzrel. Ako by bol cítil, že v hlavách tohoto rodí sa ukrutná myšlienka — sniesť ho s tohoto sveta.

A skutočne: richtár, notár, rechtor a úradskí si čosi pošuškali, potom to povedali nahlas, a tak čochvíľa pol obce s úradom bolo za to, aby sa Maško odpravil.

„Ale neberte mu ten biedny život, nuž nech zdochne,“ zamiešala sa akási ľútostivá stará ženička. Povedala to takým hlasom, že sa to mnohých dotklo a títo jej dali za pravdu: „Áno, nech radšej zdochne, ako ho máme zabiť.“

Obec sa roztrhla. Jedni kričali: zaklať ho a užiť, kým je ešte dačo z neho, druhí volali, že treba ho nechať, či zdochne, lebo vyjde.

„Probujme mu ešte mlieka a horkej soli…“

„A studený obkladok na jazyk,“ ozval sa posmešne richtár.

„Ten by sa zišiel vám, aby ste sa nelakomili na obecný majetok,“ ohlásil sa ktosi zo zástupu. Richtárovi len tak trhlo bradou aj palicou, vyvalil oči, že kto sa to opovážil, ale notár ho zadržal.

„Poďte, páni, my sme hlava,“ volali úradskí okolo richtára a notára, „a urobíme, ako sa nám páči.“

Šli na obecný dom. Tam sa uradili, že Maška zakolú.

Druhá strana rozišla sa ale s hlasným protestom a s hrozbou žaloby.

Usnesené!

Do večera Maška pred obecným domom zaklali a obriadili. Sviniar dostal všetky vnútornosti a bol im rád ako Cigán dieťaťu. Slaniny súcej na odobratie nemal Maško na svojich starých rebrách. Mäso z neho rozsekali, vykúrili obecnú pec, a na ťapšách dali sa piecť neboráka Maška, dorezaného na nepoznanie.

Notár napísal kartičku, pán richtár udrel na ňu obecnú pečať a dalo sa od žida doniesť pár litrov vína aj špiritusu. Prišli aj dedinskí traja Cigáni, ktorí okrem kradnúť, klince kuvať, vedeli aj hrať, a začalo sa dýnom-dánom. Maško v peci škvrčal ako Cigán na base a obecný sluha prikladal zánet a svietil do pece, skúmajúc, ktorý kúštik je už upečený. Vytiahli dve ťapše, zaniesli do izby a veselo začali koštovať, keď si už vínka pro apetitorium^[3] boli povypíjali. Pán notár povedal pekný prípitok na nebohého Maška a Cigáni spustili tuš.

Druhá strana chodila hore-dolu dedinou, vykrikovala, búrila kdekoho, a čo zvedavší nazerali do okien a postávali na dvore obecného domu.

Kým obecný sluha s ťapšou meškal v izbe, potom rozrábal špiritus, po vodu chodil, otvoril ktosi dvere na pitvore, šibol zánet do pece a bĺk, bĺk! — chytilo sa v nej biedne mäso Maškovo. Ešte sa mu aj to muselo stať!

Že to už bolo večer, chcel si obecný hlásnik čím včaššie odspievať deviatu, aby tiež mohol medzi hodujúcich a keďže bol na veži a schválne tvárou obrátený k obecnému domu, zazrel hneď vybúšiť plameň z komína, začal kričať „horí, horí!“ a pár ráz udrel na hranu zvona.

Šťastie, že i tak bola celá dedina na nohách, voda tiež naporúdzi, nuž nestalo sa nič horšieho, ako že Maško v peci zhorel, tí v izbe poprevŕhali si víno aj pálenku a Cigáni sa rozleteli.

„Či zhorel, či nie, dosť na tom, že ho o život pripravili,“ hovorili nespokojne a na druhý deň šli k slúžnemu žalovať obecný úrad pre kanca aj pre neopatrnosť.

Slúžny došiel, vyšetroval a posúdil žalobníkov — čert vie, na akom základe a paragrafe — na dvadsať zlatých pokuty. Títo apelovali na vicišpána, ale ten bez všetkých dôvodov potvrdil výrok slúžneho. Apelovali na stolicu. Tá vyslala toho istého slúžneho ešte raz vyšetrovať a potom — potvrdila výrok prvý. Na to vzbúrila sa celá dedina, a že si ona musí pravdu nájsť, apelovala rovno na ministra. Minister apelátu vrátil, že neprišla k nemu riadnou cestou. Vyššej apeláty nebolo, iba ak ešte interpelácia na sneme,^[4] ale o tom obec nevedela.

„Pomstíme sa sami na úrade, keďže vrana vrane oko nevykole!“

A od tých čias na tých, čo na Maškovom kare brali účasť, začali vykrikovať: „Kšo, kšo!“ a tí sa na to veľmi hnevali. Okolití ale nevedeli, že kto drel kanca, kto nie, preto začali volať na každého Hladovičana: „Kšo, kšo!“ a dnes, ak si kto chce dať chrbát namastiť, nech len ide do Hladovíc a zavolá na dedine: „Kšo, kšo!“