ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pána Fortunata nebolo treba poháňať. Keď sa dorozumeli o podrobnostiach, šiel rovnou cestou domov. Vletel do čistého domku ako víchor a oznámil pani Flóre: „Priprav sa, anjelik! Najbližším poštárskym ideme na Sever.“

„Naozaj!“ Nezaradovala sa, ako si vždy predkladala. Skôr sa zľakla. Cesta prišla znezrady. „Čo prihotoviť?“

„Čo ponesieme so sebou. Domáci už má výpoveď. Veci v dome predám razom. Nedostaneme, čo nás stáli; ale to sú straty, ktoré neminú nikoho, kto sa sťahuje. Priekupníci tiež chcú žiť.“

„A záclony som práve namočila!“ zalomila rukami.

Tak ukladá do kufrov svoje poklady. Ortenza sa smoklí okolo nej, obracia všetko čím hore tým dole. Narieka; sama nevie, čo robí. Ale pani Flóra si premyslela: sľúbila jej, že ju zavolá k sebe, len čo si zariadia dom.

Keď pán Mešetar predal, čo mal v dome, v meste sa rozniesol chýr, že ide na Sever.

„Akože je to? Kde sa dieme s podielmi?“ Obstali ho ktorýsi deň, keď sa bol ohlásil v klube.

„Podiely tu ostanú, i čo je v nich. Svoje som predal priateľovi veľmi výhodne.“ Keď im povedal po čom, zhíkli nad toľkou ľahkomyseľnosťou. „Mne vychodí osoh. I tak nejdem obrábať. Mám pred sebou závažné podujatie, musel som sa oslobodiť od všetkého.“ Vystrel sa, pozeral okolo seba smele, ako vtedy, keď plával v najväčšej sláve.

Čo ich doň, či je jemu výhoda alebo ujma: zle je, že dali hotové peniaze, z ktorých utratia týmto činom tri pätiny.

„I ja škodujem, hádam viac. Mohol som mať na dlaň desať ráz toľko ako teraz, keby ich bol chcel predať. Vie každý, prečo som ich nepredal. Ale i takto zbaví. Obchody v zlate nejdú v rovnej čiare. Skáču sťa pochabé, lámu kolesá…“

Čo mu mali povedať? Zabohovať niekde v kúte. Vedeli, že zohrdil hotových štyristotisíc, len aby nezradil spoločníkov. Stál pri nich až do konca. Ak výsledok oklamal ich, jeho oklamal ešte väčšmi.

Keď odišiel z Puntareny, ostali ako ovce bez pastiera. Kedysi mysleli, že nevyžijú bez podielov; teraz zasa vidia, že nebude pokoja, kým sa ich nesprostia. Pán Vodopija bral nazad podieliky, ktoré popredal onehdy. Boli skoro napospol tie isté a predsa iné. Zotrelo sa z nich kúzlo, hlavná ozdoba: nádeje, ktoré na ne nalepili majitelia. Ani si nevšimli, že prišli o peniaze v tom kupectve. Bolo im najväčšmi ľúto za nádejami, ktoré padli kdesi do prachu…

„Ale tak!“ vyskočil pán Kolčić, keď zvedel, že pôvodca podielov odišiel na Sever. Zobral sa i on k pánu Vodopijovi. Keď mu vyjavil, ako spadli z najväčšej štebliny na najspodnejšiu, a či skôr temer na samú zem, vzkypel v ňom hnev. „My sme odčítali hotových dvadsaťtisíc a teraz vraj za tisícku!“

„Ľutujem. Viac nemôžem dať. I tak sa vystavujem. Prevzal by vám ich preto, že sú odo mňa.“

„Ale na tento spôsob, pán Kuzma!“ Chytal sa za hlavu. „Či je to poriadok? Z dvadsať spadnúť na jednu. To je hra, nie kúpa!“

Vykrúcal sa, že kúpa je kúpa. Kupec háda, kedy kúpiť, kedy predať. Ak nevie hádať, nech sa vraj nepúšťa do kupectva. „Onehdy som vám núkal pôvodnú cenu,“ vysvetľoval mu. „Boli by ste dostali celých päťtisíc. Mali ste ma chytiť za slovo, bol by utratil štyri tisícky ja, nie vy. I teraz vám radím: predajte! Ak nie, utratíte i ostatok.“

Pán Kolčić, pomýlený, šiel sa radiť. Keď videl, že i druhí pristali na tú cenu, šiel zasa k pánu Vodopijovi. Nebol by ho zobral na sedem vozov.

*

V také pohnuté dni zavítal Krešimír do mesta. Prišla s ním i karreta z podniku, vraj po tovar do Puntareny. Ale to bola len výhovorka. Karretu o troch koňoch mu prepustil pán Boby na kožky. Pán Ipolito sa díval, keď ich skladali do kôlne. Nebolo už v nej údeniny ani pšenice; bolo kde držať kožky. Ale ani tak neostali v nej dlho, išli ku kušnierovi.

Zárobku i na nich vyšlo dosť hodne. Petar ostal v kampe; skupuje kožky po podnikoch, ktoré ešte nenavštívil. Sklad má na Rio Colorade. Tam ho ešte čakajú niektoré roboty, ktoré sa bol podobral pokončiť.

Len čo sa zložil v kôlni, šiel k pani Tereze. Jelke vypadla robota z ruky, klbôčko sa zakotúľalo kdesi pod stôl. Skočila proti nemu, ale on ju pretiekol. Dvoma krokmi bol pri nej a privinul ju k sebe.

„Čo sa stalo?“ zmiatla sa. „Odkiaľ sa berieš? Čakali sme ťa na druhý mesiac, i to na konci.“

Krešimír stál pri nej uveličený. „Všakovak sme robili, len sa odbaviť čím skôr!“

„Kolíky sádzali kadejako!“ zľakla sa.

„Nie, nekazili sme robotu. Oddali sme ju v poriadku. Z noci sme robili deň, keď bolo mesačne. Usilovali sme sa. Naostatok som pribral kamarátov do zmluvy. Tak sme pomkli robotu. Zgazdovali sme pekných pár týždňov…“

I ona sa smiala. Radovali sa ako deti, že sú zasa spolu. „A zmysel peňazí?“ prekárala ho, pozerajúc mu do ohorenej tváre. Vlasy mu narástli, chlpili sa samy od seba vo vlnách; ona mu ich pochlpila ešte väčšmi. „Čo povie pán Katović, že vpúšťate ľudí zo strany do kontraktu?“ Smiala sa, že vtiahla do veci i pána Katovića. „Vyctí ťa, uvidíš. Zarábaj, kým je roboty, nedel sa s ňou, keď ju máš.“

„Nepovie nič,“ odporoval. „Za peniaze sme zvýšili času. Vieš, že je čas peniaz?“ Pritiahol ju k sebe a šepol jej: „Nemyslíš, že bolo hodno oželieť zaň dakoľko pečí? Za náš milý, zlatý čas…“

Pozrela naň ako na nový zjav. Nemusí už letieť od nej na Rio Colorado! Nie — už ho nepustí, nikdy, nikdy tak ďaleko od seba. Koľko sa namyslela naňho toľké týždne!

Keď sa natešili, pozerali si do očú. V nich horela žiara ako na okrášlených oltároch. „Čo teraz?“ pýtal sa jej starostlive. „Slobodný som, môžeme ísť, kde chceme. Pôjdeme domov?“

„Domov!“ Zarazila sa; zabudla i na dom. Pritúlila sa k nemu. „Dom je, kde si ty, ale iba keď si môj. Bojím sa doma sama. Pôjdeme, ale iba keď budeme svoji.“

Keby sa vybrali hneď, prišli by domov hádam o Turícach, keď je najkrajšie. Bolo by krásne. Ale z očú sa vytratil smiech, vkradla sa do nich starosť. Bála sa ísť. Pýtali by od nich počet: prečo tak a nie inakšie. Zastareli by sa postranní, chceli by hádam naprávať. „Nepôjdeme ešte!“ pohodila hlavou. „Poslali ma do Ameriky na vydaj: vydala by sa najprv, ak by si chcel.“ Jej veľké oči spytovali sa ho vážne, čo myslí.

Pritúlil ju k sebe. Spadol mu ťažký kameň zo srdca. Príde teda odrazu k všetkému, za čím túži. Má v rukách šťastie, budúcnosť.

„Nevieme, čo je budúcnosť!“ riekla ticho. „Keď sa nám smeje, chyťme ju, zverme sa jej dôverive. Azda nás neoklame. Dali mi slobodu, vzala som si ju a doniesla semka. Mne jej už netreba. Bude tebe; môj ostatný dar. Urob s ňou, čo chceš…“

Ako jej bolo sladko zriecť sa razom všetkého, čo mala. Pozerala naň oddane, s horúcim citom. Bola šťastná, že sa mu môže oddať a ostať bez všetkého.

Niečo veľkého sa mu stalo; zbohatol odrazu, zastal si na pevnú pôdu, mocne a povedome. Zriekla sa slobody i veľkej slávnej svadby tam doma, len aby im nerobili prieky. Možno niektorým málilo by sa šťastie, ktoré si našli v Puntarene.

„Nedostala som odpovede ani na prvý list,“ zverila sa mu. „Neviem, čo povedia. Teraz im odpíšeme spolu, čo máme pred sebou; kedy príde odpoveď? Punta Arenas je ďaleko, nebude nám dlho čakať, čo povedia? Nech si premyslia, ako vedia. Keď príde ich odpoveď, my budeme už svoji…“

„A ak neodobria?“ skusoval ju.

„Nech si rozmyslia; my budeme svoji. Ak nás nechcú mať, budeme i bez nich svoji…“ Pozrela zas oddane, v očiach sa zjavil bôľ. Hľa, zriekla sa i svojich zaňho. Dáva mu naozaj všetko odrazu.

Myslel oddávna o liste, ktorý bude musieť písať do Pravého Zorovca i do Širokého Dolca. Vždy mu bolo ťažko. Ako sa zveriť, najmä krstnej materi! Čo mu povie? Ale dnes i tá úloha bola mu ľahká. Po jej slovách a veľkých daroch bolo mu všetko ľahké. Čo mu môžu odoprieť, keď má všetko, čo si len zažiadal? Nehrýzol dlho pero pri liste na pána Iliju Kmetovića do Širokého Dolca; teplé slová sa mu samy hrnuli doň. Napísal i pani Uršule, vdove Gojčevića; ani do toho listu nemusel zhľadávať slová a chytať ich z povetria: samy sa mu núkali. Nevedel ani, ako ľahko odbavil i túto povinnosť. Nezaťažela mu.

Keď listy boli na pošte, začal chodiť po meste, hľadať hospodu. Skoro pri intravilánoch na kraji mesta našiel pekný domec s dvorčekom, pri ňom kus pozemku pod záhradu. S ním dostal i celé zariadenie. Rodina, ktorej patril, v službe preložená na Sever, bola rada, že mala komu predať zariadenie.

Mali odrazu dom zariadený i s kuchyňou; ďaleko síce od centra, ale v závetrí, na peknom mieste. Nebolo treba nič, iba popraviť čo-to, premeniť papier, natrieť obloky a dvere novou farbou. Tie roboty urobil sám. Pani Tereza očistila dnuka a vydrhla, čo bolo treba. Dvorček dal naviezť štrkom, aby nebolo primokro, pod stenu tiež nasypal i chodníky pri dome, aby nebolo veľké blato. Domáci pán musel dať popraviť šramky okolo záhrady. Pracoval, ako vždy, s ohňom, ale teraz radostne ako vtáča, keď si vije hniezdo. Zadovážil jej pohodlia čím viacej. Bude sa skôr cítiť doma, keď sa nemusí nasťahovať do zanedbaného domu.

Bolo pekne v dome. Pani Tereze sa ušla pekná izba. Ostala ešte jedna, kde si môže zložiť, čo jej ostalo málo-neveľa. Zaplakala od radosti, že pôjde s Jelkou na novú hospodu. Dala sa nahovoriť vďačne, že ostane s nimi i po svadbe. Bez nej by vraj mladucha neprivykla. Nevie ani kaštelánsky a hádam sa už nenaučí. Má vraj tvrdú hlavu…

Pani Tereza sa zamračila, tvár jej bola zanovitá ako málokedy. Chce jej naškriepiť, že by sa vraj nezaobišla bez nej pre španielčinu. A rozumie všetko: naučila by sa i lámať po kaštelánsky. ,Ľahšie ako ja bez vás!‘ myslí si pri drhnutí kdesi v kuchyni. ,Vy sa zaobídete; a čo ja samotná stvora, načo som? Zavadzať po kútoch.‘

Mladá ju už znala dosť dobre; uhádla, čo si myslí. Začala ju hrešiť, že áno; bude hovoriť kaštelánsky za ňu, učiť ju gazdovať a variť a nie robiť prieky.

Bol pyšný na domec. Keď natrel i šramky na záhrade na bielo, bolo veselšie pozrieť naň. Na jednej strane boli pri ňom vŕbky a rakyty, a hoc už nemali lístia, boli mu pekné, ako ich kýval vetrík. Prihovárali sa jeho domcu, klepali mu konárikmi do obloka a po zinkovom krove. Keď sa usalašili v ňom ženy, chodieval k nim na návštevu z kôlne. V nej si zariadil kútik, do ktorého dal posteľ, ale jeho kúsok vlasti nebol v kôlni. Bol za bielymi šramkami; tam bolo všetko jeho bohatstvo.

Keď sa zariadili v domci, vyobliekal sa sviatočne, poradil sa s nimi za potokom a poberal sa do mesta trochu zamyslený. Prišiel do ulice San Martin, na rohu s Tarapacà, k obchodu pána Katovića.

„Čo ste to zas vyparatili!“ prijal ho pán Vodopija veľmi starostlive. „Včera bol u mňa pán Kolčić, že ste sa vraj oborili naň.“ Nevedel, že by mu bol kedy skrivil vlas na hlave; nebol skoro ani na slove s ním. Čo sa má ponosovať naňho? „Vidíte, akí sme,“ začal mu vysvetľovať i zahradil mu cestu do pisárne: tiež mal plné srdce. „Čím máme viac, viacej chceme, ale všetko na istotu. Nič nepostaviť na kocku. Prepasú dobrý čas a keď im vyjde zle, vinu dávajú iným. Na mňa zle, že som skupoval podiely; na vás váľajú hory, že im kazíte obchod kožkami.“

Krešimír pohol plecom; nebral si k srdcu ten hnev. Kupuje, čo mu predajú, neberie nasilu. „A čo sa stalo s podielmi?“ spýtal sa.

Vysvetlil mu, ako ich predávali, keď odišiel pán Mešetar. Neveria, že je v nich zlato, keď si ich nezadržal. Nechce sa im kopať zlato. Hotovili sa kupčiť s účastinami na burze. Ožil, oči mu zažiarili ohňom. „Držte so mnou. Mám skoro všetky podiely. Poďme robiť. Nedajme vyjsť nazmar dielu nášho krajana. On chcel dobre, chcel zaviesť ozajstnú prácu na zdravých základoch, ale nevydržal. Založme ju my.“

Zaďakoval mu za pekné slová. Počuť ich pred pol rokom, bol by prikryl veľmi vďačne. Dnes mu už znejú z veľkej diaľky, akoby z iných krajov. Srdce sa priviazalo o iné výhľady.

„Škoda byť. Hľadám spoločníka,“ zveroval sa mu. „Že ponúknem Andrijovi, ale zas sa ho bojím. Čo poviete?“

„A čo povedať, pán Kuzma?“ vyhovára sa. „Viete, že mi je ako brat. Haniť ho nebudem. Teraz ma zašli iné starosti. Pán Katović je doma?“

Krešimír sa tiež zobzeral v pisárni. Bolo v nej akosi veselšie. Pán Katović vstal. Úsmev mu prekvital na tvári. Oči mu iskrili.

„Čím vám poslúžiť, pán Zarada? Dávno, čo sme se nevideli. Vy z Ohňovej zeme?“

Ani sa už nezadivil, že uňho máta ešte Ohňová zem. Pozná mu z tváre, že zas lieta ktovie v akých krajoch. Zas mu vysvetlil, že je rovnou cestou z Ria Colorada.

„Veď hej!“ Udrel sa po čele. „Predošle ste mali údeniny. Azda ste jej zasa urobili?“

Rozprával mu nie o údenine, ale o Jelke. Vyrukoval s prosbou, či by jej nebol za svedka pri sobáši. „Nemá tuná nikoho z rodiny. Sama si vás vybrala. Málo je našich tuná, aby ste im neboli bývali na svadbe, ak nemali rodiny. Teraz sa i my osmeľujeme unúvať vás.“

Vrátil sa chytro z ďalekých krajov do Puntareny. Vytreštil oči na hosťa. Zišiel mu na um výjav s druhým na námestí: jeho pridusený jed. Hľa, tu je vysvetlenie! Voňavá ruža z Dalmácie príde inému na prsia. Pamätá sa už dobre na ostatný rozhovor s ním, tiež tu v pisárni pred nedávnom. Pristúpil k nemu, radosť mu zasvietila v očiach. „Takej milej deve! Ďakujem za priateľstvo a dôveru! Mne radosť a vyznačenie.“ Stískal mu ruky a prinútil ho sadnúť. „Zas nová domácnosť naša; a aká! Ako ma teší. Veľmi som zábudlivý, ale na vašu oddanicu som nezabudol!“

Začal ho naúčať, čo všetko musia konať pred svadbou. Vycibril sa pri toľkých svadbách. Hotový pravotár v tej veci. Keď dievka nemá rodičov, vrchnosť jej pridelí tútora, aby je mal kto dovoliť vydaj. Je pyšný, že bude zastupovať otca pri nej.

Krešimír okrial. Radosť z jeho srdečnosti miešala sa s jeho veľkým šťastím. Bolo mu uňho ako u svojho; ani by sa spúšťal z holých prímorských brál do ľúbezného kraja, kde hreje večne jasné slnce a usmieva sa nad čistou hladinou mora. Ďakoval mu za veľkú lásku a zaujatosť.

„A začo, priateľ?“ rozvráva mu veľký kupec. „Moja skúsenosť pri sobášoch nepatrí mne. Ja ju nepotrebujem, nežením sa. Patrí mojim, len by im bola vždy na prospech a šťastie…“

Krešimír zadíval sa naň: „Čím sa mu odslúžia?“ spýtal sa.

„Odslúžite sa!“ tíšil ho. „Možno ste i dosiaľ, ak ste pomohli iným, najmä našim. Veď sme odkázaní jedni na druhých.“

Vstúpil sluha telegrafného úradu. Pán Katović vzal telegram; včera ho oddali vo Valparaise; otvoril ho náhlive. Ruka sa mu trocha triasla. Skočila mu radosť do tváre, keď pozrel doň.

„Vidíte, priateľ!“ stal si pred neho a kýval telegramom. „Spytujete sa, ako sa odslúžiť. Tu máte odpoveď!“ Dal mu telegram; stálo v ňom: „Esperando mercaderia — Amigo“. (Čakajúc tovar — priateľ). „Heslo prišlo, treba sa chytiť do roboty.“

Vyrozprával, do čoho sa idú dať. Prvú zásielku musí odpraviť najbližším nákladným.

Zas ho ovialo čímsi vznešeným v pisárni. Ovzdušie chrámu a nie kupeckej činnosti. Chytili sa do neistého podujatia; pri zdare nemyslia toľme na svoj prospech ako na službu, ktorú by mali urobiť iným. Jeden nechal i zlato zlatom a hodil sa celou dušou do roboty, o ktorej nik nevie, ako vypadne.

„Čo poviete?“ spytoval sa ho pán Katović.

Bol by mu celým srdcom predpovedal zdar. Takto nemohol; srdce by mu stislo, keď mohol pochváliť iba myšlienku, že je smelá a veľká.

Pán Katović vystriehol, že sa nevyslovil o veci; hádam pochybuje. Hľadel naň dychtive; bol by chcel zvedieť, čo myslí, čoho sa obáva. „Bojíte sa dačoho? Dlhej cesty hádam?“

„Nuž jesto sa čoho báť. Statok vydrží i väčšiu cestu i horšiu, len nech má opatery. Barany a ovce jemného plemena prišli do Magallanesa po mori z Anglicka, i z Austrálie a Nového Zélandu. Prvé ovce prišli tiež z Anglicka po dlhočiznej plavbe na plachtových lodiach na Falklandy; stadiaľ na malých plachtovkách, keď začalo kvitnúť ovčiarstvo na Falklandoch, doviezli ich prví majitelia na územie Magallanesa. Ovca i lichva dá sa prevážať na lodiach, hoc je i more horšie, ale po ceste musí mať dobrú pašu, aby prišla k sebe. Či si zadovážili hádam pasienky niekde okolo Valparaisa?“

Pán Katović mu poukázal na telegram. Zhovárali sa o pasienku i dohovorili: nepýtal by zásielku, keby nemal zaopatrené, čo treba. Bol natešený, že predsa uhádli, čo treba najväčšmi. I Krešimír sa rozveselil, že pamätali na hlavnú vec. Sľuboval im, že sa im podujatie vydarí.

„A vy nám pomôžete, priateľ!“ radoval sa pán Katović. „Vidíte, ako ruka ruku umýva. My vám trochu a vy nám mnoho.“

Sľúbil sa vďačne prispôsobiť na palube miesto i prehnať barany na loď. Pán Katović šiel na jednateľstvo, kde mal vyjednaný kus paluby na veľkom nákladnom. Čakajú ho kedysi na druhý týždeň.

V „Anonimnej spoločnosti Puerto Bueno“ vykonal si bol kŕdlik baranov, ale s podmienkou, ak z obchodu bude dačo. Spoločnosť mu ich sľúbila dať pod rukou. Mala pevné zmluvy s frigorifikmi na statok, ktorý má na predaj, ale tento razík správa prestúpila zmluvu, prepustila mu ich najlepších, koľko mu bude treba i držala ich napohotove vo veľmi trávnatej ohrade. Zadržala sa k nemu veľmi úslužne, čosi po známosti, ostatok z vypočítavosti. Hoc nikomu nezjavili, čo zamýšľajú, chýr, že idú s baranmi na Sever, predsa len presiakol do verejnosti. „Anonimná spoločnosť“ a statkári boli zvedaví, ako vypadne drahý pokus: či budú môcť vyvážať živý statok na Sever alebo nie. Vydariť sa pokus, chytili by sa kupectva i sami statkári i statkárske spoločnosti vo veľkých rozmeroch a hádam s väčším zdarom ako jednotlivci o malom kapitáliku. Ovčiari a znalci krútili hlavou; bolo počuť i o stávkach, či sa obchod ujme alebo nie.

Keď prišiel nákladný, Krešimír dostal celú zadnú palubu. Na nej založil cáročky, ako bývajú v pajtách na striženie. Medzi cáročkami nechal chodníky ovčiarom, aby mohli opatriť statok. Pán Simon s Krešimírom sa vyniesol do intravilánu, kde čakal kŕdlik; všetko škopce dvojročné, urastené a vypasené. Sám správca dal vybrať najkrajšie kusy: ako je obyčaj, pridal tri-štyri barany na prídavok.

Kŕdlik dohnali v jedno ráno bočnými ulicami. Barany sa zadívali na more, ako sa šíri po Ohňovú zem. Toľkej lagúny nevideli v kampe. I tu ich čakali ploty, z nich ulička na môstik z nábrežia na nákladnú bárku. Barany preskakovali do nej jeden za druhým, kým sa nenaplnila.

Nie je ľahká robota naloďovať barance z kampa po mostíkoch, po ktorých ešte i paprčky ich strašia, lebo klopajú. Boli by mali i s týmto veľkú robotu, nebyť Luku.

Luka bol škopec z veľkého mäsiarskeho obchodu. Považovali ho čajsi za zamestnanca v dome; rozmaznali ho, gazda i jeho ľudia. Slúžil za kolompoša pri kŕdľoch, keď ich príde hnať, kde baran nerád ide. Zamiešal sa i tu medzi zjašené barany, šiel na môstik a do nákladnej bárky. Škopce išli za ním; tak i pri lodi, keď bolo treba prejsť z bárky na ňu. Luka všade popredku za chlapom, kým neodviedol svojich do cárkov. Keď jeden náklad obriadili, Luka sa vrátil s chlapmi na bárke po iný: veselý, šantovný, akoby bol urobil veľkú statočnú vec.

A práve pri tej nepeknej robote stihlo ho nešťastie.

Keď obriadili i ostatný náklad, chlapi sa vracali z lode. Pri chlapoch poskakoval Luka so zalomenou šijou, akoby sa posmieval. Poskákali do člna: nebolo treba ísť s veľkou bárkou, keď nebolo baranov na brehu. Luku vzali sebou a o veslách šli k nábrežiu. Keď vyšli na mostík, Luka vyskočil tiež, ale zle. Mostík nestál rovno, kýval sa z boka nabok. Luka ho vyskočil, tak sa mostík zakýval a hodil ho do vody.

„Luka, Luka!“ kričali naň. I smiali sa podajedni. „Chceš sa kúpať? Neblaznej, zdrapíš zapálenie alebo reumu. Voda je studená.“

Poskákali zas do člna, vystierali ruky, že ho zdrapia. Žmurká tuho, frklo mu hádam slanej vody do očú. Stisol gamby, pláva pod mostík, že sa naň vydriape.

„Kde ideš, mamľas! Ešte sa utopí!“ kričali, keď sa tmolil okolo mostíka, kde nemôžu pristúpiť člnom.

„Zakosíľte ho povrazom,“ kričali z brehu. Pribehli z ulice i z nákladného mostu sa dívať.

„Žinku mu na hrdlo!“ hrmel pán Ipolito. Tiež prišiel, keď sa strhol krik.

„Založ mu hák pod pazuchu,“ radí zasa ktosi.

Pochytali i drúk, i hák, i žinku. Zdvihli naň i veslo, pochytiť ho. Hádzali rukami, kričali.

Luka sa zadivil, čo zmýšľajú, keď videl drúky, háky a veslá; zľakol sa, že mu toľkí hrozia. Hádam ho chcú lapiť a urobiť mu ako kamarátom, ktorých vodieval do bijárne po veľkých mlákach krvi. Bolo s ním zle; zabudol na vzdelanosť, stratil dôveru k ľuďom, s ktorými sa bol kamarátil. Stal sa obyčajným baranom.

Nechcel sa dať vytiahnuť, ale sa obrátil do mora. Bol by tam ďalej vyplával ľahko na nízke brehy, ale sa zľakol i toho miesta, kde sa more váľalo po piesku ani na perine. I tam stála hŕba ľudí. Kričali: „Do člnov! Do člnov! Kde ho čerti nesú! Už nevládze!“

Ale vládal. Trúfal si oplávať mesto oblúkom a vyjsť za mestom na breh, kde nebude ľudí ani domov. Nájde pampu, ktorá mu neublíži…

Z tej strany šli člny proti nemu, z protivnej tiež; nemohol ísť okolo mesta. Zazrel ďaleko v belasej hmle vrchy Ohňovej zeme, azda dopláva na ne.

„Obkľúčiť ho! Do prostriedku s ním!“ kričali okolo neho. „Ujde zasa, ohava!“

Tak ho naháňali, lapali. Luka sa zmýlil; obracal sa tu sem, tu tam, či by neutiekol. Ale bol v kruhu; videl, že neutečie. Nevládal už; časom ho vlna preskočila, hlava prišla pod ňu, oči mu zaslepilo, nevedel už, kde je. Hádzali naň vôdzku, ale ho nezachytili, zaháňali sa naň veslom, ale ho len udreli alebo väčšmi potisli do vody. Tak zmizol pod vodou medzi samými člnmi…

„Kde je Luka? Kde je?“ Hľadali ho, či ho nezazrú ešte; ale ani chýru o ňom.

„Kto by bol povedal, že sa nedá vytiahnuť!“ horekovali. „Taký krotký baran! Víno pil z pohára i pálenku. Guláš jedol…“

Vyšli smutne na breh. Bol tam i gazda. Ktosi mu šiel povedať, že je zle s Lukom.

„Kde je Luka?“ oboril sa na nich.

„Padol do vody. Utopil sa!“

„Radšej ste mohli utopiť celý kŕdeľ ako Luku!“ okríkol ich. Pochyboval, že nájde druhého Luku. Koľké tisíce baranov zaviedol pod nôž na bijárni alebo do veľkých pitvorov krvavého frigorifika!

Krešimír netušil, čo sa stalo s Lukom. Bol ostal pri baranoch rozsádzať ich, aby ich nebolo primoc v daktorom cáročku. Zamrzelo ho, že mu neprišiel pomôcť ovčiar, ktorý má ísť s baranmi do Valparaisa. Naostatok pobral sa ho hľadať. Našiel ho v kúte za kajutou kapitána.

„Akože je to, kamarát,“ dohovára mu. „Mali by ste sa lepšie ozrieť o statok. Poďte, poukazujem vám, kde čo je.“

Ukázal mu baly s lucernou; vedrá, keď bude treba napájať; chodníky v oddeleniach, ako pristúpiť k nim s krmom a vodou.

„Bude veľa roboty,“ sľubuje mu, „len ich napojiť! Aby neostali o smäde! Od hladu by im nebolo nič, vydržali by i celú cestu. O smäde by nevydržali ani dva dni.“

„Viem ja, čo je statok!“ prikyvuje chlap.

Krešimír pozrel naň zboku. Nepoznať veľmi, že by bol mal so statkom mnoho do činenia.

Prišiel k nim pán Simon; bol v kabíne kapitánovej. Keď zazrel chlapa, zaradoval sa. Oči sa mu usmievali.

„So statkom pôjdete vy, pán Dorin?“ zvolal natešený.

„Korin, pán Katović! Jakov Korin,“ opravil ho. Bol by radšej niekde inde teraz. Hoc za vrecami tamdolu pod palubou alebo ešte radšej pri dobrých raňajkách. Má tú závislosť uňho. Ešte za ten tovar, ktorý vybral vlani kedysi, keď to zakladal nový Hotel-restaurant. Dosiaľ akosi nestihol zaplatiť. Trochu ho omínalo.

„Teší ma!“ podal mu ruku srdečne. „Dostala sa vám dobrá robota. Máte dobrého gazdu! Veď vás zjednal pán Mešetar?“

„Nuž, poprosili ma…“

„A ako sa máte? Ako? Obchod ide dobre?“ vyzvedá sa.

„Ešte ta, pán Katović.“

„Usilovní ľudia, poriadni. Znám ich odprvoti!“ chváli ho Krešimírovi. „Majú obchod. Založili si ho sami. Ide im dobre, ako počujete; a vidíte, podoberú sa ísť na obťažnú cestu so statkom. Podstúpite, priateľ, narobíte sa, ale mne odľahlo dať statok takým spoľahlivým rukám. Šťastnú cestu, priateľ!“ Stisol mu ruku a potriasol srdečne.

Jakov nepočúval veľmi jeho pochvaly. Obracal sem a tam myšlienku v hlave, či ozaj pamätá na tú dlžobu alebo nepamätá? Poznal ho zaraz; spomenul i Hotel-restaurant, iba mu netrafil dobre na meno. Azda by ho nevzal za Dorina miesto Korina, keby sa bol prehrebal často v knihe dlžníkov. A ak predsa nezabudol? Tak by i pochvaly boli štyravé. Zle je, zle, že nevedieť, čo iní vedia a nevedia. I keď odišli z lode, prevracal myšlienku v hlave, či vedia alebo nevedia. Hľadel sa jej striasť, ale sa nedala odohnať…

Keď schodili do parnej loďky, na nákladnej sa priberali vytiahnuť kotvu. Krešimír myslel na Jakova. „Znáte ozaj toho chlapa?“

„Veľmi dávno,“ uistil ho hrdo. „Predstavil sa mi hneď z príchodu. Hodný človek. Usilovný ako mravec. Chytá sa akejkoľvek roboty, len môcť zarobiť a pomôcť rodičom. Máme ešte ľud nenačatý, máme!“

„Bojím sa o barany; či ich bude vedieť obriadiť. Neukazuje veľkú zbehlosť.“

Pán Simon sa len usmial a pokrúcal hlavou. Takí neveriaci Tomáši! „Počuli sme, že ho zjednal Srećko. No, ten už pozná svojich ľudí; môžete sa spoľahnúť…“