E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

3

Keď dopravili barany, pán Simon sa dal do roboty: nie prehrebať sa v knihách, ale konať sobáš. V jedno poludnie ohlásil sa po mladuchu. Pani Tereza poslala po Krešimíra do kôlne.

„Vy ste pomohli mne. Nebol by si poradil s baranmi; teraz je rad na mne poslúžiť vám.“ Poklonil sa dievčine, ktorá predstúpila pred neho trochu zahanbená, ako bývajú mladuchy obyčajne a oznámil jej, že ju povedie pred pána sudcu.

Zapálila sa ako pivónia. Obzerala sa, či to musí byť. Krešimír sa usmieval, pani Tereza mlčala zanovite. Nebolo inej rady, ako nastúpiť i ten chodník, ak chce prísť pred oltár.

Na druhý deň sa poberala s budúcim tútorom na súd. Vykračoval si hrdo pri nej. Mal za mnoho byť tútorom takej stvore a najmä ukázať sa pred sudcom magallanského územia.

Sudca už úradoval. V čakárni bolo hodne stránok v občianskych dielach. Trestné sa odbavujú odpoludnia. Vošli do protokolárne čakať, kým príde rad na nich.

I tam bolo čosi stránok; tuším i pravotári. Musela si sadnúť a čakať. Pán Simon bol pri nej, ale o chvíľu sa obrátil na úradníka za stolom a zaplietol sa s ním do rozhovoru o akejsi záležitosti. Nevedela, kde sa podieť, takto sama vo verejnej miestnosti. Mladší spomedzi stránok, ale i spoza úradného stola šibali na ňu okom podchvíľou. Taký zriedkavý vtáčik na týchto stranách: bolo by vedieť, čo ju sem zavialo.

„Nie, bratku, z toho nebude nič. Nevykrúcaj!“ To počula z chodby v našej reči, hneď spoza dverí. Nevidieť kto hovorí, ale hlas jej bol známy. Zvučal pokojne, ticho, ako vo veľmi dôvernej zhovôrke. „Líška v klepci odhryzne, za čo ju lapilo a bzikne pod bralo. Stadiaľ breše, akoby sa rehotala, že im vytrela zuby. Nedávaj mne úpis, keď je nie hoden fajku dohánu. Čo mi je z neho? Daj radšej moje statočné peniaze…“

Nachýlila sa k pántom dverí a pozerala špárou. Bolo vidieť pásik chodby, v ňom zazrela pána Andriju Gojčevića, pri ňom staršieho chudorľavého človeka. Mal schlpené svetlé vlasy, oči mu behali nepokojne, v strachu.

„Vieš, že by ti ich odčítal, ale nemôžem. Nemôžem ich zadovážiť; dosť som sa nabehal pre ne…“

„Sám vidíš, synku, čo mi pomôže tvoj úpis, keď na slovo nemôžeš vypriasť ani groša. Načo mi je? Na pamiatku vari? Mám tých pamiatok, mám!“ Vzdychlo sa mu. „Dal som sa učankať s podpisom. Predaj pekne dom a záhradku. Kupca ti nájdem. Hneď budú peniažky.“

Chudorľavý chlap pozrel naň v strachu. „Preboha, Andrija! Nevyhadzuj mi deti na ulicu! Žena leží druhý mesiac: nevedieť, čo bude z nej. Ak zvie, v čom som, zľakne sa — ešte sa jej dačo stane. Pozhovej, priateľ. Čakám od brata z Bolívie, že sa ozve. Zaplatím statočne.“

Andrija sa zasmial, tuho krútil hlavou. „Dosť som sa načakal, braček. Na bolívijské nedám nič. Daj čo máš, v našich čílskych, Kolčić ti zaplatí hneď; pusť dom a záhradôčku.“

„Joze Kolčić!“ Chytil sa za hlavu. „Odveď ma na bijáreň radšej, daj ma šarhovi. Ale ste sa spriahli zvliecť ma donaha?“

„Vidíš, krajan, aký si neuznanlivý!“ Pristúpil k nemu, dohovára mu priateľsky. „Zratoval som ťa mojimi pečami, keď si nevedel, kde ti hlava stojí. A keď pýtam, špinceš. Ale ti beriem dom na chrbát ako slimák? Pýtam iba svoje. Smrdí ti Joze Kolčić; choď ich pýtať k pánu Rozalesovi alebo k Anonime Puerto Bueno. Mne i ich peče budú dobré!“

„Mne netreba, Andrija. I mne sú dlžní. Ale ja nenaháňam ako ty a v najhorší čas. Brat z Bolívie ešte nemohol odpovedať. Pováž, ako som platil statočne úroky. Aké úroky, aké úroky!“ Chytil sa oboma rukami za hlavu a knísal ju sem-tam.

„Drahý braček, nech ti ich dá kto iný bez úrokov, nebol by sa šiel s ním pobiť. Vidíš, že mi je náhlo. Mám inú vec pred sebou a peniaze mi treba. Povedz, čo myslíš. Už som tu nakrátko. Pôjdeme pod pravdu alebo sa spravíme? Pravota ti prehltne i dielňu i riad.“

„Umrie mi od žiaľu, umrie, umrie!“ Bedákal pri ňom. „Nemôžem, pozhovej, ja nešťastný človek.“ Chytil ho za rameno, prosil ho temer pošepky. „Obmäkči to srdce, nie je azda skala!“

Andrija obrátil sa od neho. Obočia sa stiahli, pery stisol, pozerá prísne kdesi do kúta. Iba pohodí hlavou, čo mu domŕza toľko. Chudorľavý chlap nahliadol, že darmo prosí. Vošiel si prstami do vlasov.

Jelka nemohla sedieť ďalej na mieste. Vstala potichu a vyšla do chodby. Pozdravila ich mäkkým hlasom, ktorý sa ronil kdesi z hĺbky. Pán Andrija vytreštil oči. Kde by sa jej bol nazdal tuná? Pozeral na ňu, čo tu hľadá.

„Prišla som konať na súd,“ vysvetlila mu. „Nemám tu nikoho známeho. Vidím, že ste tu; počkám, reku, pri našich, kým ma zavolajú…“

Chudorľavý chlap pozrel na driečnu stvoru, ktorej ešte nevidel, hoc je z našich strán. Zaujala ho jej krása, najmä ho prejal jej hlboký, milý hlas. Pozabudol na svoju biedu načas. „Máte dačo konať sama?“ zadivil sa. „Mohol by vám pomôcť, ak neviete, kde ísť.“

„Ďakujem. Tu je môj tútor, pán Katović.“

„To konáte sobáš!“ domyslel sa. Pozeral na ňu s obdivom a usmial sa, pri všetkej starosti, keď videl, ako sa zapýrila. Pokyvoval, odobrujúc hlavou, že je to v poriadku. Poznať, že nedávno prišla z našich strán; nebodaj z Dalmácie. Bol by sa jej spýtal, za koho sa vydáva, ale jej nechcel domŕzať. „V dobrých ste rukách,“ riekol naostatok. „Pán Katović vám to vykoná; nie mu je prvý raz.“

Pán Andrija obledol, keď počul spomenúť sobáš. Ešte väčšmi ho mrzelo, že tu ten chudorľavý krajan. Keby sa ho mohol sprostiť!

„Že vám chorie pani?“ obrátila sa k nemu. „Čo jej je?“

Stisol plecia. „Obľahla, akoby ju podťal: Voda na pľúcach. Raz jej už vytiahli a že sa znovu nalialo. Náhlive prišlo, pomaly pôjde, ak pôjde. Choroba je ako nešťastie. Nepríde sama, pojme si kamarátstvo…“

„Veď ju liečite!“

„Kým môžeme. Ale vidíte, v čom som. Počuli ste dačo?“

Pán Andrija sa pohol prudko. Z očú sa mu sypali iskry na chudorľavého chlapa. Pod jeho pozorom sa zhákol. Zľakol sa, že ak sa požaluje, vtrepe sa do horšej galiby.

Pán Andrija stál, akoby bol dostal kiahnicou po hlave. Teda predsa sobáš! Práve tu jej musel podbehnúť, keď si ho koná. A podbehnúť práve v tejto hádke!… Ak počula dačo? A musela dopočuť čosi, keď zvedela o chorobe jeho ženy. Musela ho prichytiť pri takej robote! Obyčajne ju odbavuje medzi štyrmi očami, nie po chodbách súdu. Ale teraz mu dohára: má iné veci pred sebou! Chcel by sa vypliesť z Puntareny. Hľadí pokončiť a pri tých robotách prichodí držať sa tuho, i postískať rebrá. Mal onehdy zhovôrku s pánom Katovićom. Bol sa dal vyknísať trochu zo svojich zásad; nebol istý, či sú veľmi pekné. Najradšej by ich ukryť. Odhodiť ich a zameniť za veľmi slávnostné, ako radí pán Katović, nemôže. Vidí boh i svet, nemôže! Zháňa svoje peniažky do kôpky. Mal veľké straty. Trhol ho krajan so smutnými očami; jeho písemko spálil. Dvanásť stovák ho jednostaj máta. Zas podiely vyšli na psí tridsiatok. Ako zapchať toľké diery, ak začne s ľuďmi mäkko? Veď tak by vyšiel nahý a bosý z Puntareny!

Pán Katović sa obrátil v tie časy od úradného stola, čo robí dievčina. Temer sa zľakol, keď jej nebolo na sedadle. Vyšiel na chodbu, našiel ju pri nich.

„I tu, priatelia!“ Zaradoval sa. Podáva im ruku. „Vari pokonávanie? A vaša pani, majster? Hovoria, že vraj zle! Vidíte, náš najlepší stolársky majster,“ vysvetľuje Jelke. „Odvediem vás raz do úradovne spoločnosti Puerto Bueno, uvidíte, ako ju vystrojil! Máme sa čím honosiť, máme!“

„Nejdú lepšie roboty, pán Simon,“ ponosuje sa stolár. „Zasekli, nevedieť prečo. Minulý týždeň, povážte, musel som sa dať na tesárstvo. Staval som kôlňu.“

„Premenia sa i časy. Budete zas skladať kusy s rezbami a vkladanými ozdobami z drahocenného dreva. Nebojte sa! I pani ozdravie. Dakedy nadídu skúšky, šľahne nás z jednej, druhej strany a nenazdáme sa ako — otvoria sa veselé, utešené vidieky…“

Stolársky majster, keď počul veľkokupca sľubovať iné časy a krásnu dievčinu z našich strán hovoriť mu o žene mäkkým, hlbokým hlasom, schápal sa. Jej hlas mu bol balzam na rany. Vošla mu do údov sila, akýsi nový popud; tu je čas zvrtnúť sa znezrady, zhodiť zo seba pažravých vlkov, ktorí ho zdrapili, že ho načnú.

„Ale ako čakať tie vidieky, kým sa otvoria! Dlžen som tuto krajanovi.“ Ukázal na pána Andriju. „Nemá vôle ani on čakať, kým sa otvoria. Plať na mieste, alebo sa prac z domu…“

Pán Simon pozrel na pána Andriju akosi v zmätku. Jeho sivé oči sa hneď zviezli na stranu, ale v nich zachytil hlboký tieň žiaľu. Pán Andrija stŕpal; bolo mu akosi ťažko, akoby bol osirel. V prázdnych zatvorených sklepoch sa rozšírila tma. Akoby v nich počul sovy húkať. Sivé oči sa vrátili zas k nemu. Akoby nepozerali tak cudzo, priznávajú sa mu po troche, i úsmev sa zjavil v nich.

„Hádam nedorozumenie, majster! Dohovorte sa. Nie je možno, ako ste si namysleli! Krajan, pán Gojčević, tiež je robotník. Uzná, ako ťažko prísť ku grošu, keď nieto zárobkov. Istý som, že vie, čo sú peniaze, načo sú. Nebude vám kopať jamu s nimi. Všakver viete, pán Andrija, čo je zmysel peňazí?“ Položil mu ruku na plece a pozeral mu s prosbou do očú. „Či nie?“

Na pleci pána Andriju tá ruka vážila ako centy. Pána Simonove oči naháňajú ho na mrcha chodník; samá hrobľa a jama. Zalieča sa mu, zvádza ho naň. Či si naloží na plecia zásady, ktorých veľkú ťarchu neunesie planou cestou? Ach, ako ho bolí! Staré zásady držia sa ho tuho, nedajú sa odšmariť. Ľahko jemu hovoriť, keď ho nebolí. Čo máš v hrsti, drž, nepusť. Zmysel peňazí je iba jeden, zdravý a pravý: ber, kde môžeš; zavri kešeňu pred ľuďmi, ktorí pýtajú. Zaoceľuj srdce; to vystíhajú neúprosné záujmy. Háj svoje, neodpusť! Vystíhaj, neúfaj sa nikomu, že ťa vytrhne, ak padneš do biedy. Mešec najlepší priateľ a dobročinec… Pozeral do zeme. Ľúto mu, veľmi ľúto jeho priateľstva, ale bolí, veľmi bolí vytrhnúť zásady, ktoré majú korene v samom srdci. Pozeral do zeme, tvár akoby bola vykresaná zo žuly.

Keď pán Simon videl tvrdé bralo, žulu, ktorá odbíjala milosť, oči sa mu obrátili k deve, akoby pýtať pomoci. Bolo v nich hádam viac žiaľu ako v majstrových. I na ňu sa zavalil ťažký žiaľ, akoby ju chcel pochovať. Vzoprela sa, nedala si podraziť nohy. Pozrela na pána Simona, v očiach úsmev porozumenia. Prišiel sluha po nich, aby šli k sudcovi. Pán Simon sa strhol, že pôjde, ale ona ostala ešte a riekla majstrovi:

„Tak sa pozhovárajte ešte, majster. Nebojte sa! Veď sme ešte ľudia; i pán Gojčević uzná. Ak by ste sa nemali ku komu obrátiť, príďte do nás. Viete, kde bývame?“ Povedala mu ulicu a číslo domu, lebo nevedel, kde ju hľadať. Ešte raz sa obzrela a dodala: „Príďte ako k svojim. Zachovajte si!“

„Bodaj ti ruže kvitli, kde kročí tvoja noha,“ riekol, keď poodišla. „Čo povieš, Andrija? Či si si zachoval to o zmysle peňazí?“ Pozeral naň s výčitkou, z očú sa konečne odpratala starosť; zažalo sa čosi svetlého. Pán Andrija zložil čelo do hlbokých brázd. Hľadal zmysel peňazí po zemi. „Nuž nič, Andrija?“ vyzvedal sa majster. „Neodmäkol kameň?“ Počkal chvíľku, pohodil hlavou a rozhodol sa. „Dobre! Ak nezaplatím, daj ma Jozemu Kolčićovi…“

Pán Simon šiel smutnejší zo súdu ako na súd. Pozrela naň dakoľko ráz bokom. Čušal a ona sa mu neprihovorila. Prešli hodný kus, keď sa ohlásil. „Prepáčte, ideme tak smutne. Ale som videl smutnú vec, takú smutnú, smutnú…“

Nedávno v tú nedeľu bol už istý, že ho má. Duša sa mu bola počala prebúdzať, pohlo sa svedomie. Dnes ho videl v pazúroch sebectva, v moci Zlatého teľaťa…

Pozrela naň s úsmevom. „Vinovatosť, pán tútor, pripúšťať si každú vec k srdcu. Nie je taký zlý, ako sa stavia.“ O chvíľu dodala štipľave. „I on skrotne. Udrie kosa na kameň. Okrútia si ho ešte okolo prsta.“

„Tvrdý je, nedá sa ohnúť,“ vystríhal ju. Padá mu pred oči, ako stál pred nimi s tvrdou tvárou ako zo žuly. Len ho okrúcaj takého!

„Odmäkne, nahľadíte sa. Boli mocnejší, zohlo ich…“

Pán Simon zastal, pozrel lepšie na svoje skoro ako pastorča. Podpísala sa na súde. Pred zákonom jej ostal skoro ako otec. Obzrel si ju; čo sa mu to ušlo tým podpisom! Nuž žena, mäkké srdce! Zapálila sa pod jeho pozorom. Okolo úst ožili jamôčky, úsmev pohrával i v očiach. Spadol odrazu i z neho smútok.

„Ako to viete, Jelka?“ spýtal sa. „Vari zo skúsenosti!“

„To nie! Skúsenosti nemám. Ale viem, slúchajú. Sprvoti sa chlapia, že ani za svet. Ale podkľaknú.“

„Keď sa oženia!“ zasmial sa.

„Vtedy, pán tútor!“ Zasmiala sa i ona. „Mali ste sa oženiť. Boli by ste skúsili ako iní.“

„Ktorí?“

„Azda budete mať priateľa ženatého. Ak ste ho znali pred ženením, budete vedieť, čo sa s ním stalo.“

Nemal mnoho priateľov, ale ktorých mal, boli niečo hodni. Prvý medzi nimi bol pán Fortunato. Pred ženením nedal sa ľahko zohýnať, mal hlavičku a, naozaj, ženba ho premenila. Jeho tuhosť a neohybnosť preliala sa na formičku pani Flóry. Chce obyčajne, čo ona chce, vidí veci a ľudí, ako ich ona vidí. Všeličo by mohol mať od neho, kto by naň poslal pani Flóru, skryjúc sa za jej kepienok.

Veľkú pravdu vynašla, bisťubohu! Pozrel na žriedelko tej pravdy s obdivom, ako kráčalo pri ňom. „Na ňu som dosiaľ nemyslel, Jelka. Nepomyslia ani iní, hoc je zjavná, len ju chcieť vidieť.“

„Pomyslia, pomyslia,“ prisviedča ona, „i neraz pomyslia: ale ju pritajujú. Nesladí sa ani jednému vystatovať sa ňou.“

„Nehovorte proti sebe, narobíte si zle!“ napomenul ju. „Ak je pravda, čo ste vynašli, vyšlo by, že chlapi sme nie ničoho pôvod, ale ich ženy; čo robia, nerobia zo svojej náuky, keď ich žena môže navdať, na čo chce! Tak by prischlo na vás všetko zlé, ktoré páchate vy i my.“

„Myslíte, že je v nás samá dobrota?“ pozrela naň s posmechom. „Nie je všetko zlato, čo sa blyští.“ Pozdejšie dodala už vážne: „Možno i z nás pochodí kúsoček zla, ak ho ešte ostalo dačo na semä…“

Pán Simon vyšiel popri nej na čudnú vyvýšeninu, kde dosiaľ nebol; z nej vidí nové strany života, ktoré boli prvej v tme. Skutky, ale i prechmaty chlapov prifarbili sa ženskou náukou. Zodpovednosť znášajú, hoc hriech nie je ich, lebo sa nevyliahol z nich. Hlava slúcha cudziu vôľu; nevie chcieť, ale vie vykonať. Ako mu dobre poukázala na tieto veci, neskúsená dedinská dievka!

„Kde ste chodili do školy?“ vyzvedal sa nedôverive. Možno je viac, ako sa ukazuje.

„V Širokom Dolci,“ riekla hrdo.

„Tak len dedinská škola, ale bude chýrna!“

„Veru!“ prisvedčila. „Koho neodtŕhajú veľmi ovce pásť, môže sa naučiť písať, čítať, i počty. Či je to nie dosť?“

„I moc, Jelka! Čítať, a vedieť, čo čítate, je kľúč k vzdelanosti. Koľkí ho máme? Neraz učení čítajú a nevedia, čo čítajú alebo vyčítajú z písma, čoho tam niet.“

Stál pred záhadou. Vidí dievča, hoc z lepšieho domu, ale z dediny. Nevychodilo viac ako dedinskú školu. Nemá učenosti, ani veľkých vedomostí, ale predsa vie pozerať na svet svojím okom i posúdiť ho dosť zrele. Odkiaľ to vypriadla? Nebadať, že sa jej duša topí v sprostote a nevzdelanosti.

„Neboli ste nikdy zo Širokého Dolca?“

„Akoby nie!“ Skoro sa urazila. „Bola som v Sinji[2] moc ráz a v Splite tri razy. Naostatok som v Amerike!“ dodala hrdo. „Hodný kus sveta som skúsila!“

„Nie malý — nie malý,“ uznal vďačne. Čo ako rozhľadom a umom podletela hodne nad obzor dedinskej školy. Kde sa vzdelala, otrela o svet, že pozerá na život voľne a dosť samostatne?

Keď jej to spomenul, zapálila sa. V očiach jej blysla radosť. Jeho pochvala ju pozdvihla. „Prepáčte, pán tútor, vy ste vychodili veľké školy?“

„Len menšie,“ priznal sa. „Máločo vyššie od vašich. Mal som tri triedy strednej školy.“

„A z rečí vám razí veľká škola,“ istila veľmi rozhodne. „Poznať ju naďaleko. Najväčšia múdrosť bola tá o zmysle peňazí. Kde ste ju našli?“

„Život nás učí, Jelka. Podáva dobré naučenie, i kreše z nás hrče a divé výhonky. Viete, tie, ktoré vyhučali na vospust sveta a nechcú hnať do kvetu a obrodiť.“

„I dedina je svet, i v nej učí život. Hoc i chudobná a nevedomá, ale sa drží starých obyčají. Tie sú ako zákon: kto žije v nej, musí ich zachovávať, ak chce vychádzať dobre s inými. Čo máme dobrého, zobrali sme v dedine. Naša múdrosť nie je naša, ale našich predkov. My sa ňou len vynášame. Predkovia, myslím, boli múdrejší i lepší od nás.“

Rozpamätal sa, že tú istú vec mu raz povedal i Nikola Žeravić. Dedina očistí svoje deti zo zlého, čo do nej donesú zo sveta. Ale že by boli bývali lepší a múdrejší od nás, kto by to istil? Či vieme, akí boli?

„Vieme dosť dobre,“ postavila sa mu. „I múdrejší i lepší. Akých pekných pesničiek naskladali! Z nich si vyberte, akí boli. Myslíte, že od nás pripadnú také krásy našim potomkom ako tie, ktoré sme dostali od predkov?“

„Máte pravdu, Jelka,“ prisvedčil s presvedčením. „Predkovia boli niečo. Môžeme sa honosiť nimi. Mali svojský život. Vliali si ho, a všetko, čo mal, do svojej formy; dali mu za pevný podklad zdravé zákony a svojské obyčaje. Máte pravdu. U nich ste vychodili teda vyššiu občiansku školu. Hádam ste sa ju učili z piesní! Lenže potom nepovedzte, že ste z dedinskej školy, keď ste z vysokej školy predkov!“

Bol hrdý na tento krásny kvietok zo zastrčenej dediny v dalmatínskom Záhorí, ktorý, hoc si viedol skromne a neovešal sa umelými okrasami, bol svieži a šíril okolo seba ľúbezné kúzlo domáceho kraja. Kto si ho zastrčí za kabát, zadováži si múdrosť a dobrotu všetkých pokolení, ktoré prežívali v Širokom Dolci od počiatku dodnes. Musí sa okresať a ohnúť a čo by bol ozaj tvrdý ako skala.

„Bude z nás niečo, Jelka,“ zveroval sa jej. „Len oddajte mužom a deťom, vy, naše ženy, poklady, ktoré ste prijali od otcov. A čo len bude potom, keď pridáte k nim poklady vzdelanosti, ktoré nájdete v novej škole! Predsa po mestách už máme škôl, kde ženy zbierajú múdrosť a dobrotu z celého sveta. Aký pokrok sa ukáže k dokonalosti, keď sa tá múdrosť a dobrota rozleje po všetkých našich krajoch!“

„Bude nám lepšie a budeme spokojnejší všetci,“ prorokovala.

„Nuž, na to sa i trápime a zháňame vzdelanosť, aby sme boli lepší a šťastnejší,“ potvrdil i on. „Pokrok cieľa iba na to.“

Mali i inde pokonávať. Na matrikárskom úrade zostavili spisy k ohláškam. Bol s nimi už i Krešimír a druhý svedok Nikola Žeravić. Odtiaľ sa pobrali do farského úradu.

Pri hlavnom chráme, kde je fara, sú i školy. Duchovný bol v dlhej chodbe s breviárom v ruke. Urobil si v ňom znak a venoval sa ich veci.

„V nedeľu máme ohlášky!“ šúchal si ruky pán Simon, keď vyšli pred faru. „Tak my v Amerike ideme, keď sa raz pohneme!“ Dal pastorke ruku, oznámil jej, že je už, hľa, naozaj mladucha.

„Teraz by sme sa mali preukázať,“ pozrela na Krešimíra, pýtajúc ho o radu. Pri konaniach sa veľmi zoznámila s tútorom; mala ho rada, akoby bol z rodiny. Zblížili sa akoby chytro, akoby ho bola znala od malička.

Ostali na tom, že u mladuchy bude obed pre všetkých.

Krešimír s mladuchou a pani Terezou šiel, ako obyčaj, k zlatníkovi kúpiť pamiatku na tento deň, i obrúčky objednať. Majster vytiahol zo šuplíkov mnoho vecí. Nemal by pozerať mladý zať, koľko pýtajú, keď má takú mladuchu. Zachmúril sa, keď musel popratať drahé veci, odkiaľ ich vytiahol. Vybrali si veľmi skromný darček. ,Má mocnú hlavu,‘ myslel si majster. ,Nedal sa drieť do nej ošiaľom, keď sa mu ušla taká dievčina.‘



[2] Sinj — pútnické miesto v Dalmácii




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.