E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

11

Cez sviatky bol zatvorený i obchod v ulici San Martin. Pán Vodopija nemal roboty. V druhý sviatok predpoludním prechádzal sa na námestí. Bol sám. Ak sa sňal so známymi, zastavil sa na pár slov, ale sa hneď odlúčil od nich.

„Spyšnel, odkedy prevzal obchodný dom. Dobre sa mu vodí, pýcha rastie. Nepokladá nás za svoju roveň.“ Veru tak, začala sa otierať i oňho závisť a pritajená zlosť.

Ale on nebol pyšný. Chcel byť sám pre inú vec. Vyzeral sem-tam, akoby hľadal niekoho.

Vyšiel pán Ramos z domu, že pôjde do hotela Central k zaťovi, pánu Flankovi, alebo že sa tiež poprechádza. Pán Vodopija skeroval k nemu, len čo ho zazrel. Podistým i vyzeral jeho, najviac chodil tou stranou, z ktorej prišiel pán Ramos.

Zvítali sa. Pán Vodopija bol uňho v službe, vážil si ho a ctil ako otca. Keď sa ho spýtal, ako sa má, pán Ramos začal sa žalovať.

„Samé starosti. Mešetar ma zviedol do podujatia; keď videl, že sa hatí, nechal ma v kaši, išiel na Sever pekne. Čo poviete, urobil poriadne?“ Pozrel na mladého, čo on na to. Oči hľadeli prísne spod sivých mocných obŕv.

„Nepoviem ani zle, ani dobre,“ usmial sa pán Vodopija. „Viem, že nemal úmyslu škodiť nikomu. Mne prepustil práva. Beriem na seba i povinnosti. Tak sme ostali. Čakal som na vás, čo vy poviete?“

Pozrel naň s prekvapením starý pán. Hľa, ako mu narástol hrebenček. Bývalý podriadený a aké sebavedomé reči. „Načo pustiť práva, ak sú dobré? Ak sú nanič, načo ich naškriepiť vám alebo mne? Vidím jednu vec zo dvoch, alebo je neustálený a vrtkavý, alebo, alebo…“

Pokrútil veľmi rozhodne hlavou. „,Alebo‘ nechajme tak. Nie je ani taký, ani taký. Vykonal, na čo sa podujal. Nevypadlo mu, ako si myslel, prestal sa zaoberať vecou, ktorej nemohol pomôcť. Zaujala ho iba myšlienka, pridal sa k nej. Kliesniteľ nových myšlienok nie je obchodník. Šiel za myšlienkou a práva pustil nám, obchodníkom. Boli trochu ťažké mojim pleciam, ale som ich prevzal.“

Pán Ramos bol sivý ako jabloň, ale bol chlap na mieste. Držal sa rovno, vykračoval mocne ani mládenec, oči pozerali živo. Jeho podriadený ho pozavracal; trochu sa zadivil, ale si neťažkal. Pozrel naň starostlive a opýtal sa ho, či sa nebojí strát. „Straty nebude, ak len budem môcť vydržať. Prídeme na svoje, i zarobíme.“

Pán Ramos sa usmieval. To sa vie, mladí kupci hovoria s istotou, v nich samá smelosť, podujímavosť. Prevezme obchodný dom, nevyplatí ho, už sa pechorí na zlaté bane. Na pleciach veľké zaviazanosti; dokedy ich unesie? Nech sa niekde spráši niečo a vytrčí hlavu znezrady dáka krízička? Banky zavrú truhlu, začnú vystíhať svoje: čím sa pokryje, komu je pokryvač prikrátky? Ale čo! Ohnivá mládež nemyslí na nezdar. Všetko vidí v ružových oblakoch. ,Neškodujeme, prídeme na svoje i zarobíme.‘ Kto, o kom hovorí?

Pán Vodopija mu vyjavil, že hovorí o nich oboch.

„O mne?“ zasmial sa mu. „Mne dajte pokoj.“ Ponúkol mu, či by nekúpil radšej i jeho podiely. Dal by mu ich lacno.

„Od vás ani lacno, ani draho, gazda. Ani darmo by ich nevzal ľahko.“ Pán Ramos zastal, čo to balamutí. On mu kývol a doložil: „Povedali by, že sa gazda dal oklamať, kúpil mačku vo vreci od dobrodruha, ktorému neveril. Ja nechcem takých rečí…“

„Veril som mu, i dnes mu verím. Viem, neoklamal by ma.“

„Nuž teda!“ zvolal. Začal ho odhovárať ešte väčšmi od predaja podielov. Načo vystrčiť nedôveru k podielom a ich pôvodcovi? Dozvedel by sa, že i sám predseda podujatia mu nedôveroval; mrzelo by ho. Pán Ramos sa smial ako ho nadháňa nepredávať.

„Nútite ma držať, od čoho mi chuť odpadla,“ doložil.

„Nútiť nie, ale vás prehováram. Ak nemáte vonkoncom vôle, kúpim vám ich. Ale tak by prišiel o spoločníka.“

Pán Ramos zvážnel. Slová mladého človeka trafili na akúsi strunu, ktorá sa ohlásila. Rozhodol sa razom nepredať.

„A koľko nás je v kamarátstve!“ Zľakol sa, keď zvedel, že sú sami dvaja. Pán Vodopija ho upozornil, že je v prevahe. Má celých deväť dielov a gazda iba jeden. Ale ak by chcel, že by mohli ísť napoly. Prepustil by mu zo svojich za tú istú cenu, za ktorú kúpil. „Ďakujem, dosť mi je, koľko mám. Budem len z desiatej. Vy povediete predok, ja pokuľhávam za vami…“

Skúsený kupec robil výpočty. Tu i tu hodil živým okom na mladého. Do akého stromu zaťal sekeru! Má sa čo sošiť veru na toľkú ťarchu. Veď tým činom ostal bez groša. Potknúť sa v najmenšej veci a búda pôjde na hŕbu. Ach, opovážlivá mládež! Podberá sa na viac, ako vládze. Kde vezme peniaze držať obchod v pohybe? Zďaleka sa vyzvedal, kde vypriadol peňazí na toľké podujatia. Uspokojil sa trochu, že pukli naň peniaze pána Katovića. Ten ho nevyužije, ani neohrozí. Ale je tiež prepiatec: vstrčí všetko, čo má na bydle, do takej neistoty. Ak sa dačo skúri, miesto jedného žobráka budú dvaja.

Prišlo mu ich ľúto oboch. Držia spolu, kto ich vie, prečo. Ale tento sa zachoval k nemu pekne, ukázal i prítulnosti. Riekol mu chladne, ale nie bez citu: „Ak by na to prišlo, že by sme museli predať, myslím, že by ste mne dali prednosť. Ani ja by nechcel kadekoho do kamarátstva.“

Poklonil sa mu na poďakovanie. Hoc nemá dôvery v jeho podujatie, prezradil, že má citu k nemu. Tú kúpu mu núka ako ostatnú pomoc, ak by prišla pohroma.

„Máte moc peňazí vstrčených do toho,“ napomenul ho starší. „Čo urobíte?“ Pozeral naň už ozaj starostlive.

Pán Vodopija pozrel naň okom, plným vďaky. Bolo mu dobre ísť pri jeho boku. Priblížil sa mu k samému boku. „Budeme ich hľadieť dostať zas von,“ riekol mu ticho. „Máme hlavné zhromaždenie podielnikov. Uzavierajme.“ I starší sa usmial, hoc mal starosť, nie o seba, ale o neobozretných. Počali s veľkým buchom, že urobia rozruch na všetkých burzách sveta účastinami a hľa, na čo spadli. Trochu heglo a odskočili v strachu, že sa voz vyvalí, aby ich nepripučilo. Boli, ako pozreli jeden na druhého, radi, že sa otriasli nečistého a pažravého, čo sa bolo zhŕklo okolo podielov. Špekulácia sa utiahla, keď videla, že nemôže upiecť pre seba sliepočku, ktorá má zniesť zlaté vajíčka. „Podiely máme čisté od zlých prvkov,“ dodal mladý. „Zavoláme si prácu na pomoc, tá im zas podvihne cenu. Bez práce z nich nič, hoc je v nich rýdzeho zlata.“

Tak sa radili ostatní dvaja z podielnikov. Keď zvonilo poludnie, lúčili sa akosi veselo; jeden pri druhom našli viac, ako si mívali do tých čias, že môžu hľadať. Tiež medzi zemou a štrkom natrafili na šľachetný kov: na priateľstvo.

„Valné zhromaždenie vyhlasujem za skončené,“ žartoval pán Ramos. „Uzavrelo, že uzavrie svojím časom, čo robiť. Vy, čo ako, pôjdete.“

Ešte stáli búdy na námestí, ale lístie na nich uvädlo, začalo opŕchať. Sviatky sa chýlili ku koncu. Trvať ďalej, boli tašli vysilením, takto iba čo opľasla veľká veselosť a prikrádala sa už ustatosť. Práca, ktorú boli pohodili v pitvoroch slávnosti, začala pretierať oči z driemot a chystala sa zas vodiť ľudí na kratšej vôdzke.

Na druhý deň hneď zarána dostavil sa Petar do veselého domca. „Nemám roboty, Kreše. Takto mi je otupno. Prekopem ti záhradu, skôr sa mi čas minie.“

Nevyjavil mu, že ho nepritiahla zanedbaná záhrada, ale túžba aspoň byť tam, kde je ona, hoc by neprehovorila k nemu. Hoc ho pohodila pre zmysel peňazí, on jej nadstrčí svoju prácu. Keď jej padnú oči na ňu, bárs ho pri nej nebude, musí naň pomyslieť. Keď ho vysúdila zo svojho srdca, vplichtí sa jej aspoň do mysle. Nech i nemá pekné predstavy o ňom, len nech myslí naň. I on nosí sebou veľkú kopu myšlienok o nej. Zbieral ich do hŕby a nosil sebou pri túlaní po kampe. Mal ich väčšiu kopu ako kožiek. Tu ostanú, v záhrade, vtelené do jeho roboty. Utaja sa, a keď ona príde pozrieť jeho dielo a na ňom úrodu, nech ju obletujú a šepocú jej o ňom.

Krešimír mu ďakoval za toľké priateľstvo. Ľúto mu je vraj, že mu nemôže pomáhať. Musí pozrieť na nákladný most. Popoludní, keď vyjdú z brlohov, pôjde zhľadávať robotníkov. Slávnosti ich držia tuho, ťažko sa s nimi zhovárať o iných veciach.

Petar zobral riad, zavesil kabát na plot a vysúkal rukávy. Bolo mu divne, keď sa chytil rýľa a tu i tu čakana, akoby sa dobíjal motykou do zahájeného, kde nemá stúpiť jeho noha. Šiel dohlboka, až pokiaľ zašli korene buriny, obíja ich, keď ich vykope, o porisko, aby prsť odpadla. Na medzičke pri plote sú ich celé hŕby. Robil tuho, zo štice sa parí, zabíja v sebe túžbu, ale tá sa nedá zabiť. Predpoludním kedysi prišla k nemu.

Ako pekne vyčistil ten kus! Za ním sa černie kus prekopaného. Zo zeme sa parí.

„Tento kus bude pod zeleninu, iba ho prehriebsť a deliť na hriadky,“ poučoval ju. „Tento tu by už nebol súci, zem je priťažká, ale bude pod zemiaky.“

Počúvala ho pilne. Prvý raz, čo ho vidí v robote. Jeho podoba sa v nej premiešala, spadlo z nej, čo na nej viselo smiešneho. Aký mocný, pekný človek, keď sa okrášli takou ťažkou, vydarenou robotou. Oči mu svietia, tvár sa zapálila chtivosťou k práci. Hotový hrdina! „Svedčí vám robota,“ pochválila ho.

Oprel sa o porisko, utrel čelo spakruky; perlil sa znoj na ňom. Jej slová ho udreli rovno do srdca. Oči mu zasvietili ani máčikovi v tme.

„Aspoň vidno, v čom sa zrodil a rástol!“ riekol hrdo. „Každá žila pýta robotu. Kto chce stať do roboty, nech má na čom stáť. Pozrite.“ Utrčil jej čižmiská, na ktorých zem lipla, prilepená o suché blato. „Máme sa na čo oprieť. A tuto!“ Ukázal jej ručiská ani hrable. „Nezľaknú sa motyky ani čakana.“

Obdivovala ho, dlháňa. Keď sa rozkročil, pol záhrady mohol zajať motykou.

„Nie ako vaše pačky a nožičky.“ Zasmial sa so znevážením. „Načo je to? Perly preberať? Mak lúčiť od prosa? Kde zájde poriadna gazdiná na takých nožičkách? Do maštale azda, podojiť kravy? Ruky, nohy ukradnuté kdesi, od dieťaťa.“

Zahanbila sa skoro, keď pozrela na ruky a nohy. Boli primalé, musela uznať. Ale pohodila hlavou. „I ja viem robiť, nebojím sa.“

„Veru, keď ju zdrapíte tou rukou, robota zjajčí. Ovalíte ju, že sa hneď vykopŕcne.“ Smial sa a pozeral na ňu ako na zore. Z jej žiary mu padalo svetlo na tvár i do očú. „Aspoň muža ste si mali pohľadať súceho. Kreše o rechtorských rukách. Razia psotou na strelenie. Umriete pri ňom od hladu.“

Zapálila sa. Popchlo ju, že ho pohanil. „A predsa vie robiť, i stačí. Zastane za seba!“ Veľké čierne oči sypali naň iskry. Keď on tak naňho, veď mu ona dá. Klepne mu rovno po hlave, aby ju nedvíhal privysoko. „Nie ako vy, bludáriť ako vtedy…“ Zajakla sa od rozčúlenia. Kývol na ňu, nech len povie doprosta, načo prehrýzať slová? „Nuž v ten večer na námestí…“

Začervenal sa, utrel si tvár. „Nuž čože bolo? Kabát naopak, pokrkvaný klobúk.“ Bolo mu smutne, zišlo mu na um, v čom je. „Poviem vám,“ riekol jej tichšie, „všeličo sa prilepí na nás. I starosti, i žiale. Zíde sa tancovať, skákať, v taký čas; skrútime sa tuho, odpadne z nás nekľud. Aspoň odľahne…“

„V robote skôr odpadne,“ istí ona. „Pri nej sa nelepí nečin. Robota ho očistí alebo prepáli.“

Mykol plecom. Môžbyť, ale môže i nebyť. Čo on vie? Nebol dosiaľ prívržencom práce. Veď je vlastne vývrheľ. Hádzal jej spurné slová do tváre, pozeral smutne a len ďalej kydal na seba. Pri ničom sa neosedľačil, nemohol zapustiť korene. Všade mihol ako hosť, privoňal k všetkému, i do roboty len hosťom. Dneska si stal tiež k robote, má sa u nej dobre, ale dokedy utkvie pri nej? Možno ju dokončí, ale dosť ľahko nechá ju v polovici…

Vypočúvala jeho výbuch. Bolo jej ho ľúto. Jemu sa stislo srdce. Čo má z jej ľútosti?

„Škoda byť,“ riekla s ľútosťou. „Hovoria, že práca je vraj bohatstvo.“

„Svätá pravda!“ z oka mu šľahali blesky. „Bohatstvo je robota. Ale či pripadne vždy tomu, kto robí? Netučnejú z bohatstva i tí, ktorí nepreložia krížom slamy? Alebo si myslíte, že sú všetci gazdovia ako pán Flank? Nie ich je mnoho! Preto je nás toľko, ktorí nelipneme na robotu, len privoniavame k nej. Keď budú dobrí gazdovia, bude i robota dobrá. Do tých čias budeme jej iba hostia.“

Pokrúcala hlavou; ako sa pokazil. Silená robota nebýva dobrá, okríkla ho. Komu osoží: gazdovi? Alebo vytrhne robotníka? Nehľaď, komu robíš, ale rob. Skazená robota je stratené bohatstvo. Neublížiš gazdovi, keď ju kazíš, ale iným, ktorí sú nie na vine.

Pozrel na ňu v hneve. Pekná nádobka; nalieva sa sporiadanosťou a poriadkom. Čula kdesi-čosi, opakuje ako kavka. Jeho sa tie zásady nechytajú, ako ani husi voda. Vymysleli ich tí, ktorí do svojej geletky žmýkajú bohatstvo z roboty a ju hodia do kúta ako vecheť. Jej muž a pán Katović omáľajú a prežúvajú všade tie isté veci. Žuj ich, žuj, ako smolu. Slinky tečú, prežieraj ich, ale sa z nich nenaješ…

„Zmysel peňazí!“ Porúhal sa jej a smial sa, nie od srdca, ale od jedu. „Zavesili vám ho, ten spiežovček. Keď sa pohnete, cvendží pekne o bohatstve, spokojnosti, šťastí. Náuky pána Katovića! Poznať ich po vôni.“ Pozrel na ňu akosi divne. Zahanbila sa, akoby ju zobliekal donaha. „Myslíte, pán Katović držal vždy ich zmysel za pačesy a-a za ním druhí…“

Zarazila sa, čosi stutlal za slová, ktoré pred ňou rozostiera ako nečisté handry. „Čo nedopoviete? Ak je dačo v piesni, vyspievajte, hoc nebude pekná…“

„Veru i Kreše,“ dopovedal. Popľul dlane a začal sa mať do kopačky. Zľakol sa, že vybúšilo z neho, na čo nemyslel veľmi naozaj. Videl, že zbledla, keď doložil Krešimíra. I oči sa jej rozšírili od strachu.

„Akože je to?“ nadhodí a prehryzne slovo v polovici. „Čo viete o nich?“ Rozbúrila sa, oči sa jej zaborili doň, akoby chceli nazrieť do temnej hĺbky.

„Dopovedať!“ začal ju tíšiť. „A keď neviete počúvať! Hneď blčíte ako slama! Zasmejte sa a vyzviete, čo chcete.“

Smiať sa, keď sa srdce v nej trasie, besnie búrka. Nebola nikdy v takých trápiech. Ale zvedieť musí. Zobrala sa do kôpky, prevládala búrku i usmiala sa. Čo-ako, musí nakuknúť do kútika, ktorý jej neukázal Krešimír. Čo bude v ňom?

Zas podvihla teda pred ním hlavu. Počkaj dokedy! Najedoval sa, že ju nezložil na zem prvým razom. Smial sa a zas ten divný pozor, ktorý duluje po nej. „Hľadali sme zmysel, môžete vedieť nielen v samých peniazoch: ja, ale i pán Katović, trochu i Kreško. Pán Zenobio z Chiloé tam pod horou má dielik. Držal kone, i kravy i sliepky… Pán Katović vie čosi o Dorinke. Rozprával vám o nej dačo?“

Pozerala naň, akoby jej bol ukázal vretenicu. Nemohla vypustiť slova. Vyrozprával jej dosť obšírne hlavné veci o pánu Katovićovi a Dorinke. Ach, chudák, tútor, ako sa zrútil z podstavca! Ležal v blate i smiešny i zababrený. Nemohla sa mu priznať. Ale či mu môže pomôcť? Čistiť ho, dvíhať? „A čo o Krešem? Ja chcem o ňom, o ňom.“ Oborila sa naň. „Čo ma do iných?“ V tie časy akoby nebolo tútora ani nikoho na svete. „Povedzte takoj!“

„Pán Zenobio mal i kozy…“

Hodila rukou. Čo má vyratovať, čo mal pán Zenobio vo dvore?

„Pani sa volala Fructuosa…“ (čítaj Fruktuóza).

„Aké mená!“ zvolala. Okolo úst jej potrhávalo; v strachu by sa bola rozosmiala.

„Divné — nie?“ usmieva sa i on. „Ale sme privykli na ne. Seba kladiem napredok, ale sa pýta i Dargaš i pán Andrija Gojčević a veru i on.“

„Môj!“ Ledva pretisla to slovíčko, hoc nevedela, čo ešte vyjde najavo.

„I on, ale len zo strany, uznám i ja. My traja sme viedli predok.“

Zasmiala sa akosi sipľave. Na ústach mala smiech a tam dnu strach a úzkosť. „Už je v mláke, načo ho vynímať.“

„Nevynímam. Bol trochu zo strany, ale býval i on. Čo by mal z toho, keby ho vynímal?“

„A čo bolo? Nepoviete? Vari okolo nej? Fructuosy?“

Položil dlaň na prsia, bola statočná žena. Vyprážala chýrne empanády ako pražené pirohy. V nich bolo sekanej baraniny, šunky, olív, cibule a také vecičky. Chutne si zajedli neraz. Ale bolo najkrajšie, keď pribehla Pepita, Anita a Rosita…

„Mali tri,“ pozerala naň. Prisvedčil jej. „Pekné?“

„Nie najhoršie. Radosť bola pozrieť na ne.“

Pozerala do zeme. Stistla zuby kŕčovite, aby zadržala výbuch plaču. Veľký bôľ jej stisol srdce, sťaby ho trhali na kusy. Veď i trhali z neho, čo naň prirástlo.

„Chodievali i iní dívať sa…“

„Dosť už!“ zahriakla ho. „Netreba. Načo bolo i toľko? Načo bolo spomínať?“

„Vystíhali ste, tak čo, mal som mlčať?“

„Nemali ste hovoriť, nie — nie. Načo?“ Pozrela naň smutne. Kde je jej sloboda? Viazaná je už k nemu, nemôže sa od neho odlúčiť, keď sú už jedna duša, jedno telo. „Veľmi zle od vás, veľmi zle. Nebolo vám ľúto?“ Pozrela zasa naň, s takou výčitkou, že nemohol vydržať. Začal kopať veľmi tuho, zem letela okolo neho. Postála ešte trochu, nepovedala slova, vošla do domu.

Krešimír prišiel na obed. Mal roboty i na moste, zhľadával i robotníkov, ktorí ešte sviatkovali. Nemal sa kedy obzerať, nezbadal, že je žena veľmi smutná. Ledva zložil lyžku, poberal sa zasa. Petar sa odpratal do záhrady, kopal tuho. Pozdejšie prišiel pán Simon, pozeral hodnú chvíľu ponad plot, ako chutne robí. Na olovrant prišiel i Krešimír. Obriadil sa na moste, i robotníkov doviedol pánu Flankovi.

Zavolali i Petra do jedálne. Bolo mu smutne. Pri obede neprehovorila slova, nepozrela na nikoho. Popoludní jej už nevidel v záhrade. Keď vošiel do jedálne, videl ju pri obloku pozerať na prázdnu tichú ulicu. Pozrela naň, ale oko bolo smutné, sťaby bol prestrel naň závoj. Okolo úst nehrali jamôčky. Naprávala oboma rukami vrkoče. Ruky sa jej triasli. Pán Katović šiel živo proti nemu, stisol mu ruku.

„Pred chvíľou som sa kochal, ako schuti robíte. Závidel som vám.“

Mykol plecom; čo na tom, že robil? Roboty všade dosť, len ju nemá kto dávať. Nieto Flankovcov. Robiť môže každý, len chcieť. Ale ľahšie hovoriť o robote, ako priložiť k nej ruky. Premeral si ho očima; bolo v nich jedu i závisti. Mocný, zažitý chlap. Mohol by pohnúť robotou. Ale čo, nemá zákalu v tvári, ktorý dodáva práca zdravým ľuďom. Zmľandravel i on od pohodlia. Chlap ako buk a hodiť ho o zem, ktovie či by sa zrepetil dovedna. Nemá ho rád. Kedysi mu prisviedčal tuho o zmysle peňazí, ale od tých čias bol pod oblokom. Zmysel a jeho výmysel o peniazoch podrazil mu nohy.

Pán Simon nebadal, že Petar sa vadí s ním. Mal ho pred očima, ako sa pasuje so zemou, prevracia ju vo veľkých kavaloch, rozbíja hrudy okolo koreňov o porisko. „Viete, čo som zbadal?“ spýtal sa ho pán Katović. Petar pozrel naň nesmele. Predpoludním ho ohovoril pred ňou a popoludní počúva chvály od neho. Nebolo mu dobre. I ona pozerala naň smutným okom. Jej pozor bol ako cudzí, nebolo v ňom veselej teploty. „Videl som, ako vás púta robota. Poznať, ako ju radi, hádam, lebo vám dáva spokojnosť, veselosť ducha a bohatstvo.“ Hovoril s presvedčením: Petar sa zapálil. Samé chvály, ktoré nezaslúži. Robotu neľúbi, spokojnosti a veselosti nemá a kde je bohatstvo? Pozrel dohora, zachytil pozor Krešimírov. Bolo v ňom výsmechu a pochybnosti.

Aké ozaj slová hádže naň? Veď padajú ako kamenie na hlavu. I z jej oka padol naň ťažký kameň. Ľúbi vraj robotu, má spokojnosť a veselosť! Nemohol vydržať, chcel odhrnúť od seba chvály. „Poviem vám, ako bolo, pán Katović,“ začal mu vysvetľovať. „Robota ma neťahala veľmi a lásku neviem, koľkú mám k nej. Ale som videl záhradu, že ju treba prekopať. Čas je dobrý, tak ju prekopávam.“

Tak sa oslobodil jeho chvály. Vydýchol si. Každej veci spôsob, i ľudí ľahko povodiť za nos. Predsa im nerozpovie, že ho privábila do záhrady nie robota, ale žena milým úsmevom a jamôčkami okolo úst, ktorej sa chce natisnúť, aby musela naň myslieť. A myslí, nezabudne naň tak chytro; pozrieť len na záhradu, už ho bude mať pred sebou, keď kopal a rozprával. Tam v zemi je podozrenie, strach; on ho zasial. Vojsť jej do záhrady a už vytrčí hlavu jeho siatina; pri nej zazrie rozsievača.

„Práve to je divné,“ vysvetľoval pán Simon, „aký mocný je popud v našom ľude k robote. Zrástol s ním, že tvorí krásny celok s jeho bytosťou. Náš človek ho už nebadá, iba ide za ním, kde ho vedie. Vidí neurobenú robotu, hodí sa na ňu. Nemôže pozerať na ňu bez účasti, musí k nej priložiť ruky.“

Padali naň kamene; boli ešte ťažšie. Sklopil oči na obrus a zhŕňal omrviny prstom. Čudné slová! Podkiadzajú, ale i pália ako žeravé uhlie, dvíhajú krv do tváre. Keď zodvihol oči a pozrel na nich, z ich očí akoby sa lialo naň roztopené olovo. Jej veľké oči sa tiež zavesili naň. Na nich leží hlboký žiaľ. ,Láska k robote!‘ Kričia naňho. ,Aká hnusná robota! Zakopať do zeme moju radosť a spokojnosť…‘

„Nebol by sa hodil na ňu, hoc som ju videl,“ začal sa s ním dohadovať znovu. Jej oči ho prenasledujú, nemá sa kde podieť pred nimi. „Potiahlo ma do roboty, lebo je Krešimírova. Nebyť jeho, nebol by sa jej dotkol.“ Pozrel už smele na ňu. Neprivlastnil si pochvalu; vyjavil, že prišiel pre inú vec, nie pre robotu. Ona už vie, pre akú…

„Ďakujem ti, kamarát,“ ozval sa Krešimír. V hlase mu zazunel akýsi teplý odraz. „Nepotiahla ťa robota, ale priateľstvo: tým krajšie od teba.“

„Veru, pekné sú u nás obyčaje!“ zastarel sa pán Katović. „Keď v daktorom dome zaostanú v robote, prídu im pomáhať. Či môže byť krajšieho daru, čo zavďačiť sa priateľovi robotou? Čo poviete na to?“

„I mám ho za mnoho, ten dar,“ potvrdil Krešimír. „Iný dar môžu urobiť i z falše alebo líškania, ale kto daruje svoju robotu, akoby doniesol na dlani lásku a úprimnosť.“

Petar pozeral na stôl, ale nemohol obstáť; musel pozrieť naň. Z jeho oka žiarila naň nielen povďačnosť, ale i oddanosť. Musel pozrieť na ňu. Jej veľké oči ho volali, volali. Hľadeli naň cudze a s hnusom. Zamiešal sa tu zababrený, ranavý medzi čistých, úprimných. Nemohol vydržať. Zas zhodil oči na stôl. Ale v ňom sa strhla búrka. Sám na seba dvíha kamenie. Keby sa bolo zahrabať podeň! Zdvihol k nej oči, prosí o milosť. Podľahla v ňom spurnosť; čaká, čo mu povie.

Jej oko, akoby bolo zmäklo, ale sa neusmialo. Zviezlo sa kdesi na stranu. Do tváre mu udrela páľa, dúcha do nej z akejsi horúcej pece. Leje sa mu pot tvárou, väčšmi ako v záhrade, keď hlušil najväčšmi. Bolo mu zle. „Lapajte ho! Zlodej, zlodej!“ volalo naň skadiaľsi.

Nastala tichosť. Mohol si v nej sčítať vlasy na hlave, vlas za vlasom, tak dlho mu trvala. Našťastie zazvonilo na vonkajších dverách. Pani Tereza vyšla, zhovárala sa s kýmsi v pitvoríku. Tu vošiel pán Vodopija. Petrovi nebol nikdy taký pekný a milý. Z jeho tváre akoby naň svietilo slniečko po dlhých, dlhých slotách. I ostatným bolo akosi ľahšie. Spoločnosť cítila, že zaviazla kdesi v trasovisku. S ním vtiahlo do domu čosi veselého, bystrého.

„Drží sa ma šťastie,“ trel si dlane v radosti, keď sadal k nim. „Prišiel som vás hľadať, gazda; a tu i iní priatelia!“

„Čo takého?“ začudoval sa pán Katović.

„Zberám sa na dakoľko dní; či by ste mi nedozerali v dome, kým prídem.“

Pán Katović sa zaradoval, ožil. Zas bude mať čo robiť. I on môže darovať iným, v čom sa skrýva úprimnosť a láska: prácu! Skoro by mu bol ďakoval, že nezabudol naň. Pán Vodopija vydýchol. Zberá sa do Ohňovej zeme pozrieť pozemky v Caňadóne Arriagadovom. Zabaví sa tam za dakoľko dní a zas cesta sem a tam jedno päť dní.

„Nenáhlite sa, priateľ, poprezerajte si, čo vám treba. My vám už tu opatríme!“ Pred nedávnom túžil sa sprostiť obchodu, dusil ho ako mora, dnes sa raduje, že mu ho zveril načas.

Pán Vodopija sa radoval. Naháňa ho šťastie vo všetkom; do čoho sa chytá, samo sa mu podáva. Gazda pristal hneď a ako vďačne! Obrátil sa k Petrovi. „I vás som hľadal, majster. Nešli by ste so mnou do Caňadóna? Samému mi bude otupne. Len na dakoľko dní.“

„Do Ohňovej zeme!“ vykríkol, oči mu zaiskrili. „Veľmi vďačne — hoc zaraz!“

„Pozajtre ráno o siedmej na parníku, ktorý sa hýbe do Porvenira. Pokrývka, plášť do dažďa, sedlo a iné veci…“

Petar nevedel, čo robiť od radosti. Oslobodilo ho razom od tlaku, ukameňovaná hlava nebolela. Vyšumela z nej zlosť pre zmysel peňazí i závisť. Len dakoľko dní pobudol v meste a už sa začal zabárať do akéhosi trasoviska. Ktovie, kde by bol zasa zapadol. Po Ohňovej zemi roztratí mrzké myšlienky.

Ale mu zapadla veselosť. Všetci boli rozkochaní, ale ona, ona… Sedela na strane, von z radostného kruhu. Pozerala na nich starostlive, oči blúdili z jedného na druhého. Nemala účasti v ich radosti. Jej oči v blúdení stretli sa s jeho pozorom; pozerali naň zas cudze, akosi placho.

Keď odchodil, uhľadel si chvíľu; priblížil sa k nej. „Zas bude všetko dobre,“ nadhodil jej. Pohodila hlavou, odvrátila sa od neho. Čo sa jej stalo, že sa nedá presvedčiť? Teraz je nie, čo bolo dneska ráno. Veď od tých čias sa všetko premenilo. „Zajtra prídem dokončiť záhradu!“ riekol jej ticho.

Pozrela naň cudze, akoby sa videli prvý raz. Pohla plecom, ale tak, že to len on sám pozoroval. Videl, čo je v nej; myslí si teraz: ,Príď, ak chceš, ale ak neprídeš, sotva pôjdem vyzerať predo dvere, či ideš.‘

„Nehnevajte sa už,“ riekol jej. A či jej ani nepovedal? Musel povedať, keď ona pozrela naň ako z veľkej diaľky. V jej oku nebolo ničoho, čo v ňom vídaval. Bolo prázdne; keď nazrel doň, videl iba tmu.

„Hnevať sa? Nieto prečo. Mne preto ani osoh, ani škoda…“

Keď šiel popri šramkách, pozrel do záhrady. Polovicu jej prekopal. Že zakope do nej pokoj a bezpečnosť ženy, prinúti ju myslieť naň; pokoj a bezpečnosť jej zrútil, ale si ju odohnal. Pozerá naň cudze ako na neznámeho. Čo zvíťazil? Urobil zle jej i sebe. Nebude myslieť naň.

Hnev sa v ňom zbúril. Ešte má jeden deň: zajtra. Predsa zaženie cudzotu z jej oka. Musí naň myslieť, musí, čo by čo bolo, keď pozrie na záhradu.

Ona ostala v jedálni, sedela pri nich, ale nepočúvala. Tútor, chudák, padol do blata. Zababril sa, blato prischlo na ňom. Zmysel peňazí prilepil sa od vrchu, ale nepozotieral nečistotu. Ona ju vidí pod nálepkou. Krešimíra tiež socal do blata; narútil ho dobre. Len-len že sa neprestrel i on. Ona ho nedala, zadržala ho trochu. Pepita, Anita a Rosita boli tri: chodil za nimi Petar Gojčević, Dargaš a vraj i Krešimír. Štyria k trom dievkam. Jej Krešimír vraj len zboku. A ak bolo tak zboku ako vtedy, keď pozerala z obloka pani Flóry, ako šiel s Ramosovou dievkou? Tiež ho posotila do blata, sama ho zapáckala a na druhý deň stál pred ňou, musela ho sama očistiť znovu.

Na druhý deň ráno prišiel Petar zavčasu, Krešimír bol ešte doma. „Čo máš v tej záhrade, Petar? Bol by ju večerami prekopal sám. Dneska by ti pomohol, ale nemám kedy. Čaká ma robota na moste.“

Vyhovoril sa, že ju dnes dokončí sám. Beztoho nerád kamarátstvo, najmä pri robote. Krešimír ho vysmial; práve v kamarátstve sa robota míňa lepšie. Ale Petar, že sa nemíňa. Dvaja dovedna neprekopú nikdy dva razy toľko ako jeden. Na pol chlapa roboty vyničie pri dvoch. Pri štyroch na celého chlapa; spoliehajú sa jeden na druhého a každý by ťahal za tenší koniec. „Keď som sám, urobím za poldruha chlapa!“ pechoril sa.

„Tak nič zo spoločnosti!“ ľutoval Krešimír.

„Spoločnosť rád v kupectve. Ak chceš, mohol by v Ohňovej zemi pohľadať zmysel peňazí, keď ta pôjdem. Bude i tam kožiek. Líška na tých stranách je nie malá ako patagónska. Zarobili by sme viac na nej.“

Ostali na tom, že kupectvo rozšíria i na Ohňovú zem. Krešimír sa podobral zaopatriť peňazí, koľko bude treba.

Petar kopal za dvoch chlapov. Šiel dohlboka, sťaby tam dnu kutal, čo mu tu uniklo. Keď sa vystrel, utrieť znoj a vydýchnuť, pozrel do oblokov, či ju nezazrie v daktorom. Hľadeli naň prázdne, škúlila z nich hluchá tma naňho.

O olovrante skončil robotu. Poobzeral sa zas, dom bol ako vymretý. Šiel do kúta v záhrade, vykopal jamu do kolena. Na vŕbe odrezal mocný dlhý mládnik a zasadil ho do jamy. Zem poutláčal okolo neho dotuha čižmiskami.

Poobzeral sa v kúte, ako bude v ňom vŕbke. Bude jej dobre, podmokne odspodku, keď prídu dažde. Ale v lete ich bude málo. Treba ho polievať sprvoti, kým sa prijme. Vošiel do kuchyne po bľachové vedierko a natočil doň vody. Pozerali naň ženy, načo mu je voda. „Mám čosi tam poliať,“ oznámil im. „Vám,“ obrátil sa k nej, „rád by povedať, kde bude čo. Ak chcete, poďte; ukážem vám.“

Váhala trochu; či má ísť s ním? Ale ju čakal, pozeral zasa nesmele, v očiach mu bola nemá prosba. Stál pred ňou ako pes, keď nevie, či ho vybijú alebo pohladia. Pobrala sa za ním smele. Nebála sa ho.

„Neprišli ste pozrieť, čo robím,“ vyhodil jej na oči, keď vošli do záhrady.

„Včera sa mi zle vyplatilo,“ odpovedala mu vážne. „Nebolo hodno.“

„Nebojte sa,“ prosil ju a položil dlaň na prsia. „Čo vám ublížilo, je tu,“ ukázal na prekopanú zem. „Zakopal som záškodníka.“

Poukazoval jej, kde môžu sadiť zeleninu, ešte i kvietie. Bolo by treba vyviezť trochu prehnitými pilinami pod kvietie. Na ostatný kus ukázal, že je súci na zemiaky. Doviedol ju do kúta, ukázal jej, kde vykopal jamu a zasadil do nej mládnik. Z vedierka polieval pomaly okolo neho.

„V kúte som vykopal jamu. V našich cmiteroch do kúta, alebo za plot pochovávajú tulákov a samovrahov. Ja som tiež tu pochoval, neviem, či bol samovrah alebo tulák.“ Pozrie na ňu, z jeho očú nehľadela naň prázdna tma. Vošlo do nich očakávanie, čo chce od nej. „Na hrobe mu porastie vŕbka. Prijme sa i narastie; bude mať z čoho dužieť, kým stroví zdochlinu…“

„Zdochlinu? Kde sa vzala?“ vyšla celkom zo zatvorenej komôrky. Oči jej zažiarili, hádam od zvedavosti.

„V sebe som ju mal,“ priznal sa jej ticho. „Ledva som ju vytrhol. Bola tuho prirástla, i korene pustila hlboko. Bolelo, ale som ju vytrhol. Tu leží závisť a zlosť proti iným, ktorých vy rada.“ Sklonil hlavu, polieval pomaly a doplnil pre seba: zlosť a závisť proti Krešimírovi, ale i nedorozumenie, to spod obloka. Vytrhol ho tiež, držalo ho mocne, bolelo, ale tu leží pri mrcine. „Kde bola divá šelma, aby neostala prázdnota,“ vysvetľoval jej ďalej, „zasadil som žičlivosť. Priesada je trochu mľandravá ešte. Neviem, ako sa prijme. Bude ju treba opatrovať veľmi.“

Zadívala sa naň; stál so sklonenou hlavou. Prečo smúti nad mŕtvym, keď bol mrcha záškodník? Zlosť a závisť proti mužovi; prečo sa naň hnevá, čo mu závidí? A tu skočil jej pred oči obraz všetkého, čo bolo vtedy pod oblokom. Vidí ho, ako stál odsúdený jej výrokom, keď mu dala balík na Rio Colorado. Ledva ho mohol vziať do ruky. Zahrúžilo ho, že obecala inému, čo myslel, že je už jeho. Muselo ho zabolieť, keď mu napomenula zmysel peňazí. Preto ho toľko spomínal.

„Prečo ste nepochovali mŕtveho zaraz?“ vytýka mu. „Nebol by vás trápil. I mňa nastrašil včera…“

„Nechcel umrieť,“ žaloval sa jej. „Musel som ho zabiť. Ale už neožije!“ Pozrel na ňu, v očiach mu žiarila spokojnosť. „I vy pochovajte strach. Nemá čo hľadať u vás.“

Pokrúcala hlavou. Nemôže ho pochovať; neumrel celkom.

Zasmial sa, pozrel na ňu veselo. „Tak utečie, keď ešte žije. Vyženiete ho ľahko. Choďte k Zenobiovi; uvidíte, ako utečie.“

Pozrela naň skúmave, trochu nedôverive. Keď je v ňom taká miešanina! Nájde sa hodnôt, ale po kútoch i zlých usadlín a nečinu. Nevedieť nikdy, čím ťa zatne: mládnikom rozmarínu, alebo ostrým tŕňom. Napomenula ho, načo to vláči so sebou. Prečo nevyhádzal mrcha nečin a nezariadil sa nanovo? Bol by už čas stať sa novým človekom.

Poškrabal sa za uchom, že je to veľké podujatie. Noví ľudia nerastú, treba ich prerábať z vyplanených. Mal dosť z toho, čo bolo treba vyhadzovať a pochovať. Keď ochorel a prišiel k pani Tereze, nechal u nej jeden smradľavý hrob. Na Rie Colorade nechal druhý, ale menší. Tu v záhrade vykopal tretí. Či príde i na Ohňovej zemi pochovávať? Odrazu vyhádzať nečin? Ťažko, veľmi ťažko. Oliva, keď oranavie veľmi a zaje sa do nej bútľavina prihlboko, vyvrátila by sa, nech ju očistia razom. Vyrežú, vyškriabu krivákmi nečin čo zväčšieho, rany zatrú vápnom a hlinou. Strom, ak má v sebe moci, zaleje zdravými miazgami veľké diery a rany. Druhým razom zas očistia, čo priškrelo priveľmi. „Odrazu nie,“ krútil hlavou. „Nezdolal by možno. Čím zatrieť rany? Neraz bolia, bolia.“ Keď pozrela naň, z oka hľadel na ňu žiaľ.

Uľútilo sa jej ho. Pozerala naokolo, či nájde, čím mu opatriť rany. „Mali by ste pohľadať dakde trochu vápna a hliny na ne.“

„Prvej sa vám aspoň oči smiali,“ žaloval sa. „V nich bolo tiež lieku. Teraz sú zamyslené. I utekajú, nechcú sa vrátiť.“

„Prestrašili ste ich včera.“ Pohrozila mu. V očiach sa zas ukázal úsmev a okolo úst zahrali jamôčky.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.