ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V to ráno tiež bol v robote na nákladnom moste; ukladal vrecia s múkou z vagónčekov do stôsov.

Pán Ipolito zakýval naň napaprčený.

„Spýtajte sa ho, bibasa, čo chce.“ Ukázal na chlapca, ktorý sa triasol pred ním. Bol ozaj nepatrnosť, zakrpatený chlapec, keď stal pred ozorného pána Ipolita. Dnes bol veľmi vážny, až prísny. Nikto by neuveril, že len pred dvoma týždňami sedel v búde, mal klobúk na hlave po napoleonsky a plieskal dlaňami pri výskočnej kveke.

Krešimír sa začal vypytovať chlapca trpezlive, čo chce. Vyrozprával mu horko-ťažko, fikajúc, že ho poslala mama. ,Pán‘ vraj ochorel.

„Ktorý pán?“ vyzvedal sa Krešimír. Chlapec sa bál i jeho, nevedel sa vysloviť. Ukázal zasa len na pána Ipolita, že ho zná.

„Viem toľko, že u nich býva pán Simon. Bol som u nich dakoľko ráz. Čo nepovie zaraz, čo chce?“ Skríkol a vytreštil naň hrozné oči. „Čo je? Spievaj!“

Chlapec sa naľakal celkom; začal sa pratať z mosta. „Ja nemôžem pre robotu. Som prikovaný. Vyspýtajte sa ho rúče!“

Krešimír dohonil chlapca, ktorý už utekal. Keď urobili jedno dvadsať krokov, vyzvedel, že pán Simon je chorý. Pobral sa s ním teda.

Našiel ho skutočne v posteli, polosediac. Pozeral netrpezlive k dverám.

„Ďakujem, priateľ!“ vyriekol trhane, s úzkosťou. Hlas mal premenený; akoby nešiel z pŕs, ale len z hrdla. Slová netiekli, socal ich ako v kúskoch; musel čakať, kým zoberie dúšku na ne. Oči mu behajú nespokojne sem a tam.

Krešimírovi uletel úsmev z tváre. Stŕpal, čo sa stalo. Chcel sa ho spýtať, ale videl, že nemôže hovoriť. Ako sa mu to stalo? Chorý pohol plecom, že sám nevie.

„Neviem — neviem,“ opakoval tým hlasom, ktorý bol ako vypožičaný. Hádam ani sám sa mu nemôže priznať. Pozerá v zmätku na Krešimíra, či on nevie dačo.

„Kedy vám prišlo?“

„Do dňa — v noci. Včera večer trochu. Ráno tuho. Tak po Ipolita… Tu nevedia, kde bývate… Poslali k nemu…“ Zadychčal sa, ledva oddychoval. Keď sa stíšil trochu, schytil ho za ruku. Stisol mu prsty tuho. Pozerá naň pomýlený; chcel by mu vyčítať z tváre, čo je toto.

Krešimír sa hneval, že neposlali prvej. Pán Ipolito sa vraj veľmi hnevá, že nemôže prísť. Má moc roboty. Zakázal mu i hovoriť. Videl, ako tažko dýcha. Hovoril radšej on, čo mu zišlo na um, len aby zatušil, ako sa ho veľmi dotklo, čo tu našiel. Najhoršie bolo, že oko chorého uprelo sa naň. Stopovalo ho pozorne. Kde sa obrátil, všade sa stretal s ním. Naostatok sa ho až bál. Cítil, že sa nedá skryť pred ním ani najtajnejšia myšlienka.

„Najprv dovoľte, pôjdem po doktora.“

Pristal veľmi ochotne. Potešilo ho, že uhádli, čo si sám žiadal.

V pitvore ho čakala domáca pani ustrašená. Mnoho podstúpila. Zbadala na svitaní, že sa čosi robí v izbe. Nevedela, čo urobiť; vojsť k nemu alebo nie. Načúvala, či nebude volať; mohol zabúchať na stenu, bola by pribehla. Keď nedal znaku, čakala, kým sa nerozvidnilo.

„Hlavatý je, nedá si povedať,“ žalovala sa. „Okúňal sa vraj. A ja som sa neopovážila vojsť. Bála som sa. Nezišlo mi v strachu na um prísť po pána Ipolita; ten by sa nebol bál vojsť. Rozum sa podeje kdesi, keď ho najväčšmi treba.“ Nevedela, koho ľutovať väčšmi, chorého, či seba. Čo by zvedel od nej? Počúvať ju, ako božeká?

Hnalo ho nemárniť čas; ponáhľal sa po doktora. Ešte bol doma; bez vypytovania pobral sa naskutku k chorému. Poprezeral ho bedlive, zakázal mu hovoriť. Dal im hneď prvé rozkazy: pokoj a tichosť. Pobral sa domov vyšetriť, čo zbývalo, sľúbil sa hneď vrátiť.

Pán Simon prikývol hlavou na rozkazy. Pokoj a tichosť — hoc i veselosť, neškodili by. On by si ich tiež žiadal. Ale tamdnu čosi rozkazuje, nechce slýchať o pokoji a veselosti. Na prsiach ležia centy, ako ich dvíhať?

Krešimír niesol za doktorom, čo zostalo vyšetriť. I v jeho izbe čakal, kým doktor vyšetroval a robil skúšky. Bol ako na tŕni, ale bál sa ho spýtať. Keď sa konečne odbavil, obrátil sa k nemu.

„Ste v rodine s ním?“ spýtal sa ho lekár prísne. Aspoň on badal veľkú prísnosť pri ňom. Zastrašila ho. Odpovedal, že sú priatelia, skoro ako rodina. „Mne môžete vyjaviť všetko,“ posmeľoval ho.

„Dobre, poviem vám. Máme do činenia so srdcovou chorobou.“

„Tak znezrady?“ pochyboval Krešimír.

Znezrady ako znezrady. Mohol ju vraj nosiť v sebe oddávna. Ale Krešimír neuznal. Mať ju v sebe, bol by sa žaloval; a nežaloval sa nikdy dosiaľ. Doktor sa usmieval na jeho odpor. Povedal mu, že veď sa počal žalovať i dosť naliehave.

„Nebolo mu nikdy nič!“ istil Krešimír.

„Verím,“ uznal mu. „Netušil sám, že má chybu v sebe.“

„Zdravý, mocný chlap,“ protivil sa. Keby nebola vec taká smutná, bol by sa smial. Aká mohla byť chyba v ňom, keď o nej nechyroval, ani neprechorel nikdy.

Ale načo sa dohadovať? Doktor zobral, čo mu bolo treba, šiel zasa k chorému. Dal mu i predpis na liek. Chorému trochu odľahlo. Zas mu dal napomenutie: mier, pokoj, nemať zbytočných starostí. Pred večerom ho príde pozrieť.

Krešimír šiel domov veľmi zamyslený. Vyrozprával ženám, hoc len zďaleka, čo sa stalo. Neverili vlastným ušiam. Veď v nedeľu bol u nich, veselý, zhovorčivý ako obyčajne. Bolo vidno, že sa cíti dobre.

„Bude chorieť dlho?“ spýtala sa ho žena.

„Nevieme ešte.“

Zadivila sa mu, čo hovorí. Načo je doktor? Nemôže sa ho spýtať?

Stál pred ňou ako vo vine. Dokázala mu presvedčive, že doktor, ak vie, čo je chorému, mal by i vedieť, dokedy mu potrvá choroba. Ako sa neobhodil okolo neho? Skôr by sa vynašiel pri Pepite a Rosite — pomyslela si hneď — ako pri doktorovi. Usmiala sa vtedy Petrovi, ale tŕň ostal v prsiach. Neodpustila mužovi. Vykrúcal sa v trápiech, ledva sa dotkol obeda. Bál sa jej vyjaviť, čo zvedel; vie, že má rada tútora, hoc v ostatné časy bočila od neho. Ešte sa jej dačo stane od ľaku, ak zvie, že je s ním nie dobre.

Pani Tereza poznala na ňom, že nechce povedať, čo vie; i vedela prečo. Má na zreteli ženu; dáva pozor i na potomstvo, ako patrí dobrému mužovi. Priskočila mu i na pomoc, že nebodaj sám doktor nevie ešte, čo mu je. Príde prvým razom, poprezerá, ale nemôže hneď ustáliť, čo je vo veci. Spytuj sa ich, vykrúcajú. Jej mužovi tiež nepovedali zaraz, čo mu je. Hádam čakali, ako sa choroba obráti: na tú, či na inú stranu…

Pohádali sa. V ostatné časy bola veľmi zádrapčivá. Samodruhé ženy majú vrtochy, zlé vnuknutia, ťažko im uhovieť. Treba moc trpezlivosti. Krešimír to už skúsil neraz. Nebol by sa nazdal kedysi, že ho Jelka bude cúdiť, ako ho cúdieva. I teraz doň, že chorému nepovie, čo mu je. Vysvetliť mu aspoň čo zväčšieho; neistota vraj trápi horšie ako najhoršia pravda. Ale vraj poniektorí vstrčia pravdu pod nádobu a nadstrčia nevinnú tvár, akoby nevedeli vody zamútiť.

Krešimír cítil, že padajú naň akési žaloby, ale nemohol si vybrať, odkiaľ ich vyťahuje. Bol by ju už dávno poskrúcal, kým by mu nevyjavila, čo má proti nemu, ale vidí, že je trochu prudká. Ktovie, čo by neskrslo z takých priekov. Kým je v tom, v čom je, musí mať trpezlivosť a nedať poznať na sebe, že sa cíti ako pod obžalobou.

„Vieme, že ochorel,“ rozhodla hádku pani Tereza. „Ochorieť v cudzom svete samotnému, je ako mať dve choroby. Choroba zjedá, siroba jej pomáha. Aspoň sirobu treba odohnať, keď nemôžeme chorobu. Pôjdem ho ja opatriť, aby nebol sám.“

Krešimír sa zaradoval. Ako sa hneď vynašla! Ale mladá sa sprotivila. Neostane sama v dome ani za svet; zhrýzala by sa nič po nič, keď by nevedela, čo sa robí. „Pôjdem i ja aspoň pozrieť!“ oznámila im veľmi rozhodne.

Ach, čiže je ťažko vyjsť s hlavatou ženou! Ani sa jej neopovážil sprotiviť. Zas by sa na ňom skúrilo. Za to pani Tereza sa nadurila. Nakričala na ňu, či nevie, v čom je; či sa nevie mať na pozore? Či takáto pôjde okolo chorých? Alebo sa chce preľaknúť a obľahnúť i ona? Tak budú mať v posteli dvoch miesto jedného.

Urazila sa veľmi, za akú ju majú. Či je z púpavy? Prečo by sa ľakala, keby zvedela, čo mu je? Sto ráz je horšie nevedieť. Ak pôjdu iní k nemu, pôjde i ona.

„Viete čo!“ začal ich prehovárať. „Pôjdem najprv sám. Uvidíme, ako sa má. Prídem povedať, ak by mu nebolo lepšie.“

Pani Tereze sa nepáčila jeho rada, ale musela pristať. Vysvetlil jej, že je izba neveľká; kde sa popracú toľkí odrazu a ešte v cudzom dome?

Tak ostali obe doma, on odišiel sám. Na ulici začal váhať. Predsa sa im mal zveriť, čo je vo veci. I tak im musí raz vyjaviť, čo je; ak nie dneska, teda zajtra. Starej by mal povedať pravdu; hádam by našla rady a skôr nakriatla ju. On si nevie s ňou rady. Čo má odrazu proti nemu. Cíti, že zadiera doň, nájde vždy zádrapku, neraz ho i uje, že zabolí, veru zabolí. Čo to ide byť? Kochal anjela a koho si vzal? Obzeral sa k domcu, či nezazrie hádam staršiu dakde v obloku alebo vo dvore, ale jej nebolo vídať nikde. Pohol sa znovu v starosti čo robiť. Nezaslúži, ale kvôli potomstvu musí jej voľkať a chrániť ju od škodných otrasov a strachu. Či by sa mu sladilo mať syna so zrádnikom (božechráň), alebo dievku, ktorej sa pohadzuje plece a pošklbuje kútik na ústach? Zazrel na šťastie vdovu Grgovú s košom zeleniny, ako išla proti nemu.

„A vy už máte šalát?“ zhíkol. „Ako ho ja rád!“ kúpil viazanicu. „Doneste do nás. Povedzte pani Tereze, ale iba ak by bola sama, že jej mám čosi povedať. Počkám ju tu. Ale iba ak bude sama!“

Uškerila sa mu, čo kuje za chrbtom ženy s vdovami. Ale jej smiech prešiel, keď jej ukázal tvár veľmi vážnu. Oznámil jej, že pán Katović ochorel veľmi vážne. Chcel by sa o ňom pozhovárať s gazdinou, aby žena nevedela.

„Veď ju ja zahovorím, nebojte sa,“ sľubovala mu. „Môžete sa zhovárať. Zavčerom som videla pána Simona. Ešte sa ma spýtal, či som dobre spala!“

O chvíľu prikvitla pani Tereza. Tvár mala nahnevanú, akoby zanovitú, ako málokedy. „Hneď som si myslela, že je zle,“ prehovorila, keď prišla. „I ona šípi čosi. Nedá sa oklamať. Bola by som sa hneď vykradla, ale ma strežie. Bože môj, aký je s ňou kríž.“

Prikývol i on. Netušil veru, že tak chytro po svadbe musí prekladať kríže. Prvej strach, že prischne v Puntarene do smrti, teraz súžba, lebo zadiera doň pre čosi. Ale čo by to bolo ešte, keby nie tento pád! „Zle je s ním, zle,“ potvrdil jej. „Doktor dal znať, že mu nevoňajú prsty od neho. Nepovedal doprosta, ako je teraz, ale chodil okolo toho. Pochybuje.“

Pozerali si do očú, hľadali radu. Najhoršie, že sa ona dovtípi. Čo to bude, čo to len bude!

On rozšíril ruky bez pomoci. Nešťastie prišlo i hneď vo veľkom kamarátstve. On chorý, ona v takom stave, že by nemal zlý vetrík fúknuť na ňu: k tomu zlá naňho, hryzie ho vo dne v noci. Čo urobiť s ním? Nechať ho, kde je, samotného? Ako ho opustiť? Dať ho do nemocnice? Tam by mu bolo hádam najlepšie…

„Nie do nemocnice!“ sprotivila sa. Má síce pekné chodby, vo dvoroch kvietie, obetavé panny v bielom, ale má izby s chorými a tam v zadnom dvore kdesi studenú komoru, do ktorej vynášajú na nosidlách pod bielou plachtou tých, ktorým už ani v nemocnici nieto miesta.

„A kde — kde?“

Lámali si hlavu, hádali sa. A práve vtedy ukázala sa Jelkina tvár spoza rohu domu, za ktorý zašli. Hľa, čo urobila! Prišla si po dielik nešťastia a žiaľu, keď ho on chcel vziať na plecia za ňu, nie pre ňu, ale pre potomkov. Ona nezaslúži. Stíha ho ako najhoršieho. Za ňou dociepkala vdova Grgová. Krútila hlavou, ako ju nemohla prekabátiť. Prešla jej cez rozum, hoc je mladšia.

„Nebolo sa vám lepšie poradiť doma ako po uliciach?“ oborila sa na nich. „Jednostaj pritajovať, mudráci! Nieto tajomstva, aby nevyšlo najavo; zachovaj si,“ hodila mu do očú a odvrátila sa. „Nevieš, že sa vie, o čom myslia opatrní, že je pod pokrývkou?“

Tu máš zasa! Na ňom sa skúrilo všetko! Len čo zadiera; či je on na vine, že ochorel pán Katović a nieto sa kde podieť s ním?

„Veď je len kríž s tebou, stvorička!“ zaťala ju pani Tereza. „Pasieš sama za nešťastím, kým ťa nevezme do tanca. I beztoho nám je hlava ako šop. Treba ho opatriť a nieto ako v cudzom dome.“

Zas len doňho, že utajuje. Ale kto sa naučí skrývať zlé chodníky, zakráda sa i na dobrých. Ale sa im ona bude tisnúť, kde nevolajú? Nech ho opatria, ako vedia, len by chcela vedieť, čo sa robí. Prečo by nemohol byť u nich? Majú miesta, komu by zavadzal? Nebolo by mu lepšie ako po všakovakých kuticiach?

„Báli sme sa o teba!“ priznal sa jej.

I ju prejalo, ako to povedal. Vidí mu na očiach, že sa trasie; ak nie o chorého, hádam pre ňu alebo pre dieťa? Ukazuje, že stojí o ňu, i veľmi, keď sa bojí toľme o ňu. Vďačne by zabudla na Pepitu, Anitu a Rositu; možno i on zabudol na ne pri nej. Bol by sa jej zas zapálil ohník lásky, ktorý bol Petar prihasil, keď nahádzal naň toľko mokrej zeme vtedy v záhrade. Ale nie, nemôže zabudnúť. Je tichá voda, podmýva brehy; potmehúd, má zákruty a skryté chodníky.

Tútorovi dávno prehliadla Dorinku. Neutajoval sa, šiel rovno na Sever na oči celému svetu, lebo nechce mať tajných chodníkov. A ktovie, kde je už Dorinka! Ale Pepita, Anita a Rosita je tu.

Tu už i on prevládal strach v sebe a oznámil jej, že keď je raz tak, musí jej povedať, čo je vo veci. Rozpovedal jej všetko, ako pred chvíľou pani Tereze.

Rozžialil sa, hlas sa mu zatriasol, hoci sa premáhal. Zahrali i jej slzy v očiach. Žmurkala tuho, že ich pošle, odkiaľ prišli. Slnce ju oslepovalo, keď musela pozerať cez ne. Ale sa zobrala dovedna. Zaplakať pred ním od srdca, namyslel by si, že plače preňho, falošníka. Nie, neopustí preň slzy, kým bude Pepita, Anita a Rosita a čo by hneď puklo hlúpe, oklamané srdce. Povedala im cele pokojne, že nepôjde, kde ju nebudú volať. Ale samotného nech neopustia. Bude mu ľahšie pri nich. Ak je celkom zle, nemajú sa prečo ľakať; vie, že choroba nevyberá. Keď udrie hodina, musíme i umrieť.

„Má pravdu, dieťatko,“ prisvedčila i vdova Grgová. „Všetci sme smrteľní. Čo vidíš na druhom, čakaj na sebe.“

„Nikoho neminie,“ potvrdila mladá. „Vysvieti sa každému, aké mu boli cestičky.“ Pozrela naň ostro.

Nuž boli by sa potešili; mohli nájsť útechy jeden pri druhom. Bol by sa pobral veselšie k chorému, ale ako sa mu môže kráčať, keď ho zatne raz z tej, raz z inej strany. Akoby sa bola zišla, taká ostrá sekerka na brata! Bola by mu nebodaj okresala hrče i všakové jalové mládniky, ktoré vyhučali rovno zo pňa. Má ju rád, lebo bola milá a ľúbezná, ale keď takto zatína, dožičil by ju bratovi. Pán účtovník vtedy tiež sa spýtal spolovice do obchodu; bol mu povedal, že nemá miesta tretí pri ňom. Dnes by to už sotva povedal. Prepustil by mu vďačne polovicu, hoďas i dve tretiny tejto objedze.

Čo ako, chorému odľahne, keď bude u nich. A ktovie, či sa neschápe? Ochorejú neraz i na smrť a prídu k sebe.

Keď prišiel k nemu, nemohol na ňom pobadať, že mu je omoc ľahšie. Sám lekár pred večerom poradil im zavolať i druhých lekárov. Zozvali ich na poradu, bolo vyšetrovania, vstrekovali lieky; urobil, čo by bol urobil i Bekavac, byť pri chorom. Keď bola temná krv na miske, odľahlo všetkým, divákom i chorému. Krv má veľkú moc nad ľuďmi. V iných príhodách predesí, v týchto poteší.

„Dajte sa preniesť do nemocnice,“ poradili mu naostatok doktori. „Budete mať opateru i väčšiu izbu.“

Pán Ipolito stál kdesi v kúte, aby nezabral toľké miesto svojou ozrutnou postavou. Keď spomenuli nemocnicu, zmrklo sa mu pod očima. Ale sa vtedy nazdal, že bude taký dobrý prorok, keď spomínal špitál? Oprel sa o stenu. Inak by sa bol hádam zvalil na zem ako klát. Ľútosť sa mu tisla kdesi do hrdla; chcela by ho zahrdúsiť. Taký človek a špitál! Taký znamenitý chlap…

Keď lekári odchodili, Krešimír ich zastavil pod stenou, Ponúkol im veľkú, čistú izbu vo svojom dome, či by ju neprijali. Nemali nič proti nej, ak bude opatera a nadovšetko pokoj.

Na mrkaní, keď ulice zatíchli, zatiahol Vid Dargaš so svojou viktóriou pred dom, v ktorom bol chorý. Pri chorom bol pán Ipolito i Nikola. Najprv, že ho ponesú medzi sebou do koča. Ale Nikola sa sprotivil. Vynesie ho sám. Toľko si ešte trúfa, ďakovať bohu!

„Ani ja by sa nezľakol!“ postavil sa pán Ipolito.

Pán Simon sa mu vtedy usmial a kývol mu. „Vyplnilo sa. Špitál ma neminul. A naostatok, čo? Hoc i špitál.“

„Kto vám to naklebetil, pán Simon,“ rozhorčil sa, očervenel ani moriak. Je pravda, uznáva, hromžil, hrozil mu i špitálom. „Ale to nepadalo na vás. Môžete mať inú opateru. Máte priateľov.“ Pozrel na Krešimíra ako nikdy dosiaľ. Ratoval česť všetkým priateľom. Neradil sa dlho, ani sa nevyhováral; otvoril dokorán dom i priateľské srdce. „Dobre, veľmi dobre!“ prisviedčal myšlienke, o ktorej všetci vedeli, iba chorý nie. „Azda ani to nepotrvá týždeň alebo dva. Ako prišlo, pôjde. Nemáme sa na pozore. Tiež nehľadím, či prší alebo duje. Nadužívame a nešianame zdravia. Pán Simon je už hotové dieťa v tej veci. Dá sa oklamať od kadečoho, i od vetra; sadne na prievan a teraz má.“ Najedoval sa na našu krehkosť a neopatrnosť. Kto si dáva pozor, neochorie. Kto ochorie, vylíže sa, ak sa nepoddá, ale, hľa, on hneď ukazuje, že podľahol.

Nikola ho zakrútil do pokrývok, ako ležal, vzal ho na ruky ako varovkyňa dieťa. Pán Ipolito sa poberal za nimi. Tesným pitvorom šli poľahky, aby nebúšili do náradia. Pán Ipolito robil malé krôčky za nimi. Pridŕžal čiapku chorému, aby nepadla. Od holej hlavy mohol by prechladnúť ešte väčšmi. V tichosti jarného večera prešiel pán Simon hodný kus mesta vo viktórii. Vdychoval s pôžitkom povetrie, v ktorom cítiť vôňu jari. Myslel, že sa vezie do nemocnice. Spamätal sa, keď zastali pred domom, okolo ktorého sa belejú šramky.

„Nie — nie! To už nie,“ vzpieral sa tuho, keď ho snímal Nikola. Či má nadužiť najlepších priateľov? „Do nemocnice — nie sem!“

Nikola nepočúval. Vniesol ho do domu. Obe krídla boli otvorené, pri nich pani Tereza, za ňou bola ona, mala tvár trochu bledú. Jej veľké oči sa rozšírili a sliedili za chorým. Počula, ako sa prvej vzpieral.

„Čo sa hneváte, tútor?“ položila mu ruku na plece.

Kývol jej hlavou. Keď počul jej hlas, stislo sa mu hrdlo. Neprotivil sa už a pozoroval akosi starostlive, kde ho nesú. Položili ho na posteľ. Oblokom rozoznať drevá vo dvore; druhým, ktoré je na štíte, vŕby a rakyty vo večernom mraku.

Pritvoril oči. Do nich zavrel obraz veľkej izby, okolo postele tváre najlepších priateľov. Sladilo by sa medzi nimi, nebyť výčitky, že im vniesol starosť a nepokoj do domu.

Pani Tereza ho opatrila ako vlastná mati. Napravila hlavnice, aby hlava ostala vyššie, pokryla ho. Obzeral sa na ňu, ako sa má okolo neho. Zamračil sa. Na Krešimíra pozrel s výčitkou. Trápilo ho, že ho sem doniesli.

Mal dobrý rozsudok, hádam lepší, ako keď bol zdravý. Šípil, že mu je veľmi zle. Sám nevie od čoho, ako mu to prišlo: neznáma, zriedkavá akási choroba. Takej nevidel pri nikom, koho navštívil v chorobe. Veď je pri sebe, má vlády, a predsa sa nemôže hnúť. Že je nie obyčajná, uznal i doktor, keď dal na ňu zavolať ostatných lekárov. Poznal na nich že ju majú za zlú. Usmievali sa, tešili ho, ale cítil, že by sa neopovážili predpovedať, koľko potrvá a ako sa skončí. S takou chorobou vtiahnuť do cudzieho domu, kde je mladá žena neprivyknutá chorobám, ktorú treba držať ďaleko od nepokoja.

„Ľutujem. Nesúhlasím. Mňa do nemocnice,“ odvrával ticho, trhane. Ešte nevýhoda k tomu, že nemôže hovoriť ani sa vzpierať. Slová musí merať nakrátko, ako mu vynáša dúšok.

„Čo sa ťaháte do nemocnice?“ dohovára mu pani Tereza. Tvár jej je zanovitá, on ale v hlase cíti materské odzyvy. Ako lahodia srdcu! Pozrel na ňu okom, v ktorom bola horúca uznanlivosť. „Opatríme vás ako tam. Ale u nás musíte slúchať. Opatera zmôže niečo, ale viacej posluch a rozvaha pri chorom.“

„Máte pravdu,“ odobroval pán Ipolito. Nerozumel, čo hovorí, lebo mu dovrával v našej reči. Vybral si iba toľko, že mu dovráva. „Vyhrešte ho poriadne, pána Simona. Ja som mu tiež neprehliadal, hoc som mu priateľ a mal česť honosiť sa jeho priateľstvom. Musím vás upozorniť, že má čudné spády a náhľady. V obchode pestoval mrcha zásady. Odpusťte, pán Simon, ale veci beriete, ako ich nikto neberie. Vaše zásady trčia na všetky strany, zadrapujú sa pri každom kroku do prijatých obyčají. V nich sú samé výstrednosti. Tak hneď tá, pýtať sa do špitála, keď vás chcú opatrovať inde.“

Pán Simon sa usmieval a prisvedčil mu hlavou. „Mne špitál — mládenec bez rodiny…“

Pán Ipolito nachýlil hlavu, aby vynašiel, čo chcel chorý povedať. Hodil myšlienku obkliesnenú, bolo ju treba doplniť a zaokrúhliť. Ale doplnená sa mu už nepáčila. „Prepáčte, nie ste hocikto bez rodiny alebo neznámy pocestný, ktorého choroba schytila v ceste.“

„Ba práve!“ prikývol hlavou. „Pocestný, v ceste, bez domu…“ Pohol plecom netrpezlive, že nemôže vysloviť všetko, ako by patrilo. „Všetci sme pocestní, do jedného. Ja viac od iných…“

„Nemali by ste už hovoriť,“ napomenula ho pani Tereza. Videla, ako ho trápi, že sa nemôže vysloviť.

„Veľmi dobre — veľmi dobre!“ pochválil ju pán Ipolito. „Načo mrhať slová a sily na také náhľady? Odpusťte, že ich musím označiť za neužitočné a mylné. Usadený toľké roky v meste, vážený a ctený, hoc má chyby, ktoré som si dovolil pokarhať; taký muž, páni, považuje sa za pocestného!“

„Všetci sme, všetci!“ pokývol hlavou. Pán Ipolito sa zadíval naň, čo balamutí. „Život je cesta… Nič stáleho v ňom…“

Bol by mu osvietil svoje stanovisko, ale, žiaľ, nebolo dúšku. Zdrapy myšlienok hádže trhane, keď môže akoby oklamať chorobu. Sputnala ho, stisla mu hrdlo. Nedá sa mu venovať priateľom a vyšším záujmom. Dotkol sa veľkej otázky a koľké iné sú pri nej! Nevládze preriecť slova, keď sú na riečici veľké pravdy a padajú zlaté zrná! Odsotilo ho razom na stranu, že nemá čo hovoriť. Iní prevezmú alebo odpracú, čo nemôže pokončiť. Dajú si ľahko rady i bez neho. Zamĺkol, poddal sa výroku.

Pán Ipolito ho počúval pilne. Rozbrieždilo sa mu, na čo naráža.

„V tom zmysle pocestný — áno!“ pristal veľmi ochotne. „Neodporujem. Videl som neraz kus papiera poletovať. Vietor ho schytí na moste, mece a hádže, podnesie, znovu šmarí, zametá ním nečisté diliny. Naostatok predsa ho len zmetie do mora. Z neho už nevyjde. I my padneme, ostaneme v ňom naveky, lebo čo sme vlastne? Mocnári a veční? Ale sa nestariem do tých vecí. Myslím, ten tovar patrí na policu, ktorá je trochu na strane, akoby zahájená. Nepatrí do všakových rúk, hádam i neumytých…“

„Snímte tovar, snímte!“ posmeľuje ho pán Simon. „Prizrite sa mu.“ Pozeral naň s úsmevom, čo povie. „Bojíte sa ho? Nebojte!“ Zaujalo ho veľmi, čoho sa dotkol pán Ipolito. Bol by ho nedbal prinútiť, aby šiel trochu ďalej a neodskočil.

Začervenal sa. Potvárajú ho, že sa bojí. Ostatní pozerajú naň; chcú vedieť, či sa vyseká.

„Tisnete ma ísť doňho týmito rukami a hádam sa lepia od dechtu alebo kolomaže. Ale mám urobiť ako všetečné osoby, ktoré majú vrecká prázdne alebo len s červencami, idú po sklepoch s drahými látkami, vedú si, akoby mali tobolky nabité veľkými bankovkami? Dajú baly snímať, porozkladať, týču jemnú tkaninu, medlia a hladkajú. Keď sa jej naobzerali a nahladkali, pohodia ju, že vyplavie, neznesie svetla, že vyšla z módy. Je i pridrahá na odev, najviac ak by vraj na výložky, alebo okrasy zaslepiť oči svetu. Vynájdu výhovoriek, koľko chcete, len aby sa nemuseli priznať, že sú chudobní ako kto iný, ktorý prichádza kúpiť za šesták octu alebo korenia za dva groše. Ja veru nie!“ osvedčil sa a šiel bližšie k nemu, aby dôvody mali menej cesty robiť. „Radšej netýčem tovar, ak ho nekúpim. Prídu iní, s peniazmi, budú sa doň hádam i rozumieť lepšie ako ja, ale si odnesiem látku, súcu do roboty na každý deň. Pán Simon zas keď vojde, nevyberie po móde; pochytí najskôr, čo nik nechce. Oklame sa raz, nenapraví chybu; keď príde druhým razom, zasa vezme čudnú látku ako nikto. Mrcha zásady! Ako ich vláči sebou, vidíte; ako dusia, keď doľahnú! Kto by ich vliekol!“

Nuž i ostatní vedeli, že nehľadal veľmi svojho prospechu. Divne sa skrúcal sem-tam, všade nechával peria po troche. Ísť ďalej, boli by ho ošklbali takým činom. Mal vcelku pravdu pán Ipolito, hoc neradi ukážeme, že najradšej držíme s ním. Ale pán Simon sa nedal. Nemohol hovoriť. Ukázal mu dohora prstom.

„Hľadieť na dušu, nie módu.“ Rukami všakovak krútil, hádam označiť, keď sa prehŕňajú v tovare. „Hriechy nás dusia, vlastná vina — nie zásada. Hľadal zmysel peňazí — bude priestoru — voľne všetkým…“

Nikola sa zahniezdil. Zasa len zmysel peňazí! Bude voľne, ale nie od zmyslu. Musí puška prehovoriť…

„Pravdaže zmysel!“ nahneval sa pán Ipolito. „Bedliť na peniaze, neotvárať veľmi ruku.“ Poobzeral sa naokolo, oči mu iskrili od jedu. Čo myslia ostatní? Nevidia, že je v blude a nejedujú sa, že sa ho drží i v chorobe? Chce zavádzať ešte pred smrťou neopatrných? On sa nedá. Kým bol uňho, dosť sa nateperil ťažkého jarma jeho zásad! Zhodil ho a rád by ho sňať i jemu aspoň teraz. Chcel mu vyhodiť na oči kukuricu i zanedbané dlhy, širokú dôveru k ľuďom, ktorí jej nezasluhujú alebo nadužívajú. Ale mu žmurkla pani Tereza, aby mu dal už pokoj. Veď i sám badá, že sú slová daromný hrach na stenu. Potom protivník je v nevýhode, vedel by sa brániť, vedel, ale nevládze, nemá dúšku. Načo sa hádať, keď by sotva vyhral? Je v nevýhode pred chorým; musí mať na zreteli jeho slabosť, hoc v držaní zásad neukazuje slabosti. Ako mu podrazil nohy, bárs nevládny, keď narážal na dušu. Zbadal, že je s ním zle a myslí na posledné veci? Prišlo zle pánu Ipolitovi, veľmi zle. Utiahol sa do kúta.

Ona počúvala pilne, ako sa dohadujú. Pri hádkach jej zavadzala Dorinka. Jeho náuky sa odbíjali najviac od jej srdca, lebo sa bolo zatvorilo pre ňu jeho slovám. Ale dneska sa otvorilo znovu dokorán. Dorinka nezavadzala; utiekla kdesi pred chorobou. Videla iba jeho nevládneho, ako nesie v náručí drahocennú nádobu so vzácnymi masťami. Ustal ju niesť, ale keď sa potkol a padol, radšej prebil hlavu, ako vypustiť nádobu a vzoprieť sa rukami. Hoc leží nevládny, drží ju plnú, nedotknutú vysoko nad hlavou, bedlí najväčšmi, aby z nej nič nevyšlo nazmar…