E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

4

Večerom prišiel k nim stolársky majster.

„Tak ste sa nenapravili!“ zvolal Krešimír, keď sa mu vyžaloval. Diví sa vraj bratovi, že tak stvrdol, ale sa nedivil. Vedel, že majster prikvitne, keď zvedel, čo mu Jelka sľúbila v súde. I ona ho čakala. Tútorovi sľubovala, že ohnú i Pravozorovčana, ale nebola by sa podobrala vďačne ohýnať ho. Toľkej vlády necítila v rukách. Z jeho zjavu zavialo na ňu vtedy niečo veľmi surového. Stúpala, pomysliac, že do Ameriky prišla vlastne vydať sa zaňho…

Majster sa im priznal, že sa mu veľmi neprosil potom. Ustal vraj hlušiť doňho. Radšej prišiel pozrieť, čo mu povedia.

„Nuž dobre,“ pristal Krešimír. „Zajtra ráno vám donesiem peniaze. Budete mať naostatok pokoj…“

„A ja vám dám úpis,“ sľúbil mu majster.

Krešimír pohol plecom; nech dá, ak musí byť. Ale kedysi vraj dávali si peniaze i bez úpisov. I on by mu ich zveril na slovo.

Chudorľavý chlap ožil. Oko sa mu vyjasnilo. Rozviazal sa mu jazyk. Nie mu je vraj toľme o peniaze ako o radosť, že sú peniaze nie všetko a my že sme ešte ľudia.

„Nie sú všetko,“ potvrdil i Krešimír, „ani nie hlavná vec. Peniaz robíme my, nie on nás. Môžeme ho mať koľko nám treba, kým sme zdraví a máme roboty.“ Nebolo ani jemu o peniaz. Bolo mu o radosť, že mohol urobiť kvôli nej, ktorú ľúbi, a podložiť niečo svojho na dobrú vec, a to práve v deň, keď sa dotkol rukou svojho šťastia.

„Žena sa má lepšie,“ chválil sa majster. „Budem azda môcť ísť onedlho z domu do roboty. Budem mať na koho nechať deti…“

Na druhý deň si vymenili peniaze a úpis. Majster ich zaniesol pánu Andrijovi.

„Vidíš, mohol si prísť rovno ku mne,“ dohováral mu, odberajúc peniaze. „Nebol by ťa odohnal. Mohol som ešte počkať na dve-tri tisícky.“

Majster pokýval hlavou; riekol mu, že ďakuje za dobré slovo, hoc nestojí veľa. Bol ho mal vyriecť, keď bolo na čase. Ale i tak ďakuje, nech ho boh požehná. Tam v druhom dome dali mu hneď i slovo i skutok. „Aká dievka tá mladucha Zaradova!“ zvolal s obdivom. „Málo rečí stratila so mnou, ale pán Katović má pravdu. Poznať na nej, že bude naša chľúba. Aké ženy pleká naša útulná Dalmácia!“

Andrija usmieval sa s pochybou, nútil sa usmievať, ale každé slovo ho bodlo do srdca. Veru tak: pierko, ktoré si mal pripnúť na prsia, zhrabali mu potuteľne. „Majú toľko peňazí!“ usmieval sa.

„Majú, koľko chcú, a budú mať, Andrija,“ potvrdil mu veľmi vážne. „Kto vie, na čo ich má, je najväčší boháč!“

Usmieval sa ako posmešne, ale keď sa majster stratil, posedel si dlho na tom istom mieste. Zahľadel sa pošmúrne do zeme. Naozaj vychodí tak, že chudobnie. Chudoba sa mu vešia na päty. Prilipla vtedy, keď ho dievka ohrdila. Od tých čias sa ho drží čím diaľ tuhšie. Myseľ na ohlášky tlačí ho k samej zemi. Na podieloch utratil celých päťdesiattisíc; u nebohého krajana desať, i dva-tri razy toľko s úrokmi, ale to všetko by netrhlo toľme, ako istota, že zle zakeroval. Nebohý krajan prichádza pozerať naň smutnými očima, vytýka mu, že mu strpčil ostatné dni a iste skrátil i život. Kedy sa očistí od hnusoby a blata, čo napáckal na seba? Akoby bolo dobre neslýchať o ničom! Kde sú časy, keď na tie veci nemusel myslieť? Mohol robiť, čo chcel, nikdy ho nič neomínalo. Ale bol s Katovićom na slove len raz. Vtedy sa mu otvorili oči: vidia, čo prvej nevideli. Keď sa vrátil z Ohňovej zeme, mal smelosti dosť vyhadzovať jej na oči, že ho zaviedla; myslel, že jej môže našpintať. Dnes by nemohol otvoriť ústa. Má na sebe brud a nečistotu, je holý, chudobný a ona čistá, vyvýšená…

Nie, neobsedí tuná; je tu veľmi zle. Čo ako, musí sa odpratať. Šiel, sám nevedel, ako sa rozhodol razom, na jednateľstvo vytiahnuť si kartu do Európy. Keď ju mal vo vrecku, hneď mu odľahlo. Začal pozerať iným okom na Puntarenu. Začína hľadieť na ňu ako na mrzkú minulosť; indy mu je ako mrcha sen. Ulice, v ktorých sa odohrávala jeho najkrajšia mladosť, sú mu cudzie. Dakedy mu je ľúto, že musí odniesť pamiatku na ne do veselších krajov.

V to popoludnie preobliekol sa pečlive ako za iných čias. Prezeral si domec o bielych šramkách, s vŕbami a rakytami pred štítom. Čo ho zaviedlo k nemu? Stúpil na chodník, vysypaný novým štrkom. Vidí obloky a dvere natreté na orechovo; v oblokoch sa belejú čisté záclonky, obšité čipkovím. Veselosť a čistota pozerá naň z domca; a on? Ako ošedivel jeho život v Amerike, prišiel o čistotu a radosť! Čo mu ostane odniesť do rodného kraja, ktorý ho volá, volá? Samú prázdnotu, ustatosť. A za ten čas v domci, za čistými sklami kypí jasný, bujný život, bohatý na obsah a význam. Nevedel, kde je zmysel života ani zmysel peňazí. Čím chcel vykrášliť svoj život, vykĺzlo mu a utkvelo v tomto dome. Umienil si nemyslieť na to, stratiť sa z mesta nepozorovane, najmä nenakuknúť semka, ale darmo si predkladal. Vyššia moc ho doviedla akoby za ruku.

Mrholilo od rána. Po uliciach stoja mláky, rozlieva sa blato. Okolo domu sťa ostrov, ligotavý štrk, ako ho dážď vyumýval. Vyparádil si ho pán Zarada! Peňazí ako pliev; vraj koľko chce. Veľmož! Môže rozdávať… Hneď mu bolo ľahšie, keď ho vyhrešil, že otvoril chytro mešec kostrbatému stolárovi.

Keď zazvonil na dverách, bolo mu, akoby sa mŕtvi vracali do domu. Hej, veru, ako mŕtveho dovedie vraj do domu nepokoj, ak ho veľmi trápi za hrobom, i jeho doviedlo čosi, čo mu nedá pokoja ani miesta, k ľuďom, s ktorými býval dosiaľ. Musel prísť pozrieť ešte raz, čo robia…

Otvorila mu pani Tereza. Heglo ju dosť dobre, že je tu, ako mátoha pred ňou. Akoby sa jej bol ozaj zjavil mŕtvy, ktorého dávno pochovala i zabudla.

„Čo vás donieslo, pán Andrija?“ Nezbadala, že jej slová sú nie bárs milá vítanka.

„Mal by sa pozhovárať s Krešem, ak je tu.“ Ledva sa mu pretíska hlas cez hrdlo. K nej dolieha ako z iného sveta, ľútostive.

Pozrela naň s účasťou. Uľútilo sa jej ho. Iným nerobil dobre, ale ani sebe neosožil. Smutne pozerajú jeho oči, ale sa ani neponáhľajú sňať sa s jej pozorom. Čo prišiel, keď je takýto? Hriech robiť, ak nemá s kým tam, kde je?

„Iba sa pozhovárať,“ opakoval. Hádam badal, že mu nedôveruje.

„Vari sa dačo robí?“ vyzvedala sa a pozerala naň skúmave. Nemôže sa mu priznať, nie je sám svoj. Nemá ho vôle pustiť dnuka.

Ukázal sa Krešimír. Veselá, vyjasnená tvár zvážnela, keď ho zazrel. Ukázala sa na nej starostlivosť. „Prejdi, Andrija, prejdi. Ja som tu.“ V ňom sa ukazovala istota a rozhodnosť.

Vošiel do izby, poobzeral sa. Nieto bohatstva, ani nádhery, ale je útulne. Brat je tu gazda, on iba divák a hosť. Veru gazda, už vo svojom, ktorý nikdy nemal nič svojho. Priliplo naň čosi z gazdu, čoho prvej nemal na sebe. A on cudzí uňho, príchodzí…

,Ovešal sa, ovešal,‘ díva sa a húta. Skadiaľ nabral toľké ozdoby? Šťastie ho obsypalo. ,Nevie pán Zarada, nevie, ktorou nohou stúpiť…‘

Za stolom jeho nový priateľ, nuž pán Katović. Zle mu i on narobil, zle. Neodpustil by mu, že ho rozbúril a odňal mu pokoj, ale zas nemôže sa naň hnevať. Nechcel mu zle urobiť; vie, že nechcel. I on prichádza, keď stačí, do čistého domku pozhovárať sa s pastorkou. Počuje za každým od nej niečo nového, o dedine, o živote v nej. Neraz zapára doň; osmelila sa; dakedy ho už i prekára.

Sadol za stôl proti pánu Katovićovi. Aspoň je nie sám pred nimi ako mátoha. „Prišiel som sa ťa pýtať, Kreše, či by si nevzal podiely. Mám ich päťdesiat.“

„Vieš, ani vtedy som ich nevzal, keď sa bili o ne.“ Vyhovára sa. „Nemám svojich, čo by s tvojimi?“

„Mal si dobrý nos,“ pochválil ho. „Zlakomili sme sa; čo máme z nich? Mrzutosť a škodu. Doniesli nás navnivoč.“ Prisvedčil mu; vidno, že ho ľutuje.

„Pravdaže škodu. Ale zas uznaj, nekúpili ste zeme a zlato v nich, ale burzové fígle. Zeme vás neoklamali, ale výpočty. Keď si kúpil zem, Andrija, drž ju. Neoklame ťa. Nájdeš v nej, čo si dal za podiely, i viacej.“

„Ísť do Caňadóna Arriagada!“ Hodil rukou. „Čo by tam robil?“

„Našiel by si kamarátov. I mňa volali.“

„Choď, Kreše, ak sa spúšťaš na kamarátstvo,“ riekol trpko. Krešimír cítil osť, ktorú nacielil naň. „Naučilo ma kamarátstvo. Hrable hrabú k sebe. Kde je úprimnosť?“ Zatesknil hosť, Krešimír pohol plecom ľahostajne, že sú to daromnice: ako pes, keď breše na mesiac. Mesiac sa len smeje zato. Čo je z frflov bez spôsobu? „Nemám ani kedy ísť, keby i chcel. Mám inú vec pred sebou. Zberám sa preč…“

Krešimír sa prudko pohol. Novina ho zarazila. Pán Simon tiež pozrel naň prekvapený. Pán Andrija sa mu predsa usmial, keď sa im pozor stretol.

„A tak znezrady?“ ozval sa Krešimír.

„Mám i kartu. Na prvý, ktorý ide,“ oznámil a pozrel hrdo naokolo. Odľahlo mu. Vedia, že ho tu nebude, keď budú svadbovať. „Obriadil som sa so všetkým, i dlhy stiahol. Iba tie podiely ešte…“

„Vaše zlato budú mať iní!“ zasmial sa Krešimír. „Našli ste ho, zohrdili. Nájde sa naň gazda, komu sa nelení. Predám ti ich hneď zajtra. Len ich daj.“

„A po čom?“ Oko mu zasvietilo nádejou. Možno sa vráti šťastie.

Dal mu znať, že veru nevyjde, ako si predkladal. Za nádeje mu nik nezaplatí, ale azda za tú cenu, ako pán Fortunato.

„Ale mu dali iba polovicu!“

„Azda ti vykonám celú sumu. Dostal by si päťtisíc, ale ti strhnú úroky z polovice.“ Úrokov sa zľakol. Čo mu ostane, ak mu strhnú úroky, s akými sa naučil narábať? „Bankové — to sa vie,“ doložil Krešimír a hodil naň okom zboku.

Sklonil hlavu. I teraz ho uštipol pre tie úroky! Aká zhuba, aká zhuba! Jeho stáli vyše dvanásťtisíc. Mohol mať v jedny časy hotových päťdesiat tisícok; nechcel ich dať. Teraz dostane ako veľkú milosť päť, i to nie celých. Taká je Amerika, na ktorú sa spoliehal. Doráňalo ho zo všetkých strán. Okmásalo ho ako hrach pri ceste. Hodil rukou a stisol zuby. Nech predá, ako vie. Nech mu ani nepovie komu. Radšej neslýchať o ničom. Dal mu podiely i podpis. Keď sa mu oči vrátili k spoločnosti, bola v nich trpkosť i žiaľ.

„Ponúkla by olovrant!“ ozvala sa pani Tereza. Bola rada, že tak dobre vypadlo, najmä, že ho nebude v Puntarene, keď bude svadba. ,Ešte by im z očú prišlo, uriekol by ich, alebo by porobil. Ale mu prihára, na šťastie. Rediká sa…‘

„Nuž prijímame!“ šúcha si ruky pán Katović. Pridal sa zasa k nemu, zaujala ho ľútosť nad ním. „Do zajtra beztoho nemám čo robiť. Pán Gojčević bude azda držať s nami.“

Váhal, okúňal sa. Moc vystrela zasa ruku naňho; pritisla ho. „Ak nebudem na obtiaž!“ vyriekol horko-ťažko a sklopil oči od hanby. Neopovážil sa im pozrieť do očú. V prvé dni, keď sa vrátil z Ohňovej zeme, myslel, že nikdy nepozrie na nich. Ako ho skrotilo! Prišiel, ako ten bujo, keď vtrhne, mrmľajúc, na podnik. Ale sa ukáže žena v bielej zásterke, už ide k nej a líže jej soľ z ruky! Ach, ako si zadal! Dobre, že sa odterigá. Vzal by iné hanby na seba; bože odpusť hriechy! Ešte by ho naučili kolísať deti! Bol by ako ten kohút, ktorý sa dal naviesť kurčatá vodiť. Nejde svojím smerom. Zošíva cestu, akoby sa tackal, nie ako sám chce, ale ako ho socajú.

Oči sa mu vracajú jednostaj k bývalému bratovi. Ako sa premenil! V reči a držaní istota, akási hrdosť. Hotový chlap; vie, čo chce, rozsudzuje smele. Všetko mu je jasné. Nehabká, nenadhadzuje nesmele, akoby mimochodom, keď má povedať dačo; vysloví sa priamo od pľúc. Pribudlo mu významu a vážnosti. A on? habká a hmatká bez istoty a smeru…

Keď sedeli vospolok, díval sa ako v novom svete, cudzom. Čo sa stalo s nimi? Zná ich oddávna a predsa-predsa… Pripáčiť sa im, akoby neboli tie isté osoby. Spoločné záujmy zviazali ich; budúcnosť, ktorú si budujú, schovali ich do jedného kusa, sťa keď kováč zvarí železo. Zliali sa v celok. On a ona už nevidia iba svoj svetík; topia sa v ňom dobrovoľne a či v radosti. Stará okolo nich kvoká, napráva hniezdo; je stranou od sceľovania, ale strežie ako rozpajedená kvočka a žije už iba v nich. Ich šťastie ohrieva jej osirelé srdce. Díva sa, hoc nechápe ako, prečo, ale vidí, ako sa tvorí nová obec, drží už tuho dovedna; ide mať svoj vlastný úrad, domáci poriadok i svojské zásady. Sú traja, ale dýšu iným duchom, než celý ostatný svet. Majú samosvojský život, kde on nemá čo hľadať, ani do čoho zasahovať. Ženy, hľa, sú už cudzie, ledva sa im môže priznať; a len nedávno ich chcel prikovať k sebe naveky.

Obzeral sa cudze, čo tu hľadá. Proti sebe mal priateľa: tiež diváka a hosťa. Ten sa prišiel pokochať, okriať na krásnom divadle, ako sa tvoria nové obce… Keď naň pozrel, akosi mu bolo voľnejšie. Chvíľami sa i uspokojoval, že je len hosť a divák. V hlave akoby sa malo brieždiť, že tu nemá čo kaziť, ani sa čo žalovať; nie je to jeho svet, ale ich vlastný, samosvojský.

Prišiel, že hádam podloží polienko na vatru, na ktorej prihrieval urazenú pýchu a hnev, ale ho heglo vedomie, že je cudzí. Darmo podpaľovať alebo hasiť.

Olovrant bol, ako kedysi býval u nebohého pána Martina: iba čo si dala hádam väčšmi záležať na ňom stará. Riad už nie ten istý, obrus a obrúsky patrili novej domácnosti. Obsluhovala ich oddanica, veľmi vážne. Držala sa ako vo svojom. Nuž nová obec má sa k svetu, vystupuje si povedome.

Chlipkal voňavú kávu a hútal divné veci. Kdesi na svete, blízko alebo ďaleko, čo ako každému sa hotuje kút. Každému? A kde je jeho? Nevidno ho nikde; ak by hádam vyhorená vatra, ostydnutá pahreba… Káva mu bola trpká, hoc voňala. Chlieb s maslom bol dobrý, ale nechutí…

„Tak sa spúšťam na teba,“ napomenul Krešimírovi, keď sa odoberal. „Urob s nimi, ako vieš. Daj ich hoc odpoly darmo. A vy nemajte za bánosť,“ obrátil sa k ženám. „Poštový nečaká. Zadymí v prístave, už ide; len skáč a poberaj sa. Viete, ako nezvyšuje času v ostatný čas, keď sa hrnie všetko odrazu na hlavu. Ak by sme sa nevideli, prepáčte, že som sa neprišiel odobrať. Vezmite, akoby sa odobral dneska.“ Vstal a predstúpil pred ne, akoby mu bolo srdce na mieste. I tvár sa vyjasnila. Podal ruku pani Tereze i zadržal ju v svojej. „Ďakujem vám za všetku pomoc a lásku. Nech vám boh dá sto ráz toľko, čo ste mne žiadali.“

Pani Tereza bola začala smrkať. Myslela, že sa slzy vyronia a budú tiecť ako potok; nadobudla i tvár dosť zanovitú. Ale keď počula jeho želania a zachytila jeho chladný pozor, ako jej meria stonásobne, čo ho od nej zašlo, vysvietilo sa jej dosť dobre, čo ústa hovoria a čo srdce praje. Uznala, že je nie čas slzy roniť. Tvár sa jej zapálila, oči krešú iskry. „Ďakujem za všetko, čo mi vinšujete. Nech vám sám boh prinavráti stonásobne, čo mi od neho žiadate.“ Kývol jej hlavou, akoby ďakoval a obrátil sa k mladuche.

„Dobre sa tu mávajte!“ Schytil jej ruku a potriasol ju tuho. „Nech vás postretá všetko štastie, ako vám ho vinšujem a žiadam.“

Neodpovedala mu slova, iba pozrela naň veľkým jasným okom a vrhla mu do očú ľútosť, nie nad sebou, ale nad ním. Nevydržal jej hlboký pozor, hľadel sa pratať.

Pani Tereza nemohla roniť slzy. Utierala si ruky v zásterke. ,Psí hlas do neba nejde,‘ potešovala sa v mysli. Nahlas doložila zbožne: „Nuž boh požehná každého, kto je úprimného srdca. Len aby nám nameral, ako kto zaslúži!“

„Ani sa neodberajme toľme,“ zastarel sa Krešimír. Možno mu ušlo, čo sa odohralo pred ním. „Ak nie tu, teda tam sa uvidíme, ak nás nezájde nič zlého.“

„I vy sa zberáte!“ zaradoval sa pán Andrija. „To sa uvidíme. A na čom budete? Na otcovskom?“ Z očú mu šľahol blesk, ktorý trafil brata do srdca.

Zabolel Krešimíra výsmech. Nie narážka na veľkú chudobu Zaradovského rodu, ale škodoradosť ho ranila. Privykol na svoj stav, veď mnohé pokolenia Zaradovcov nemali domu. Sedeli tam, kde našli chlieb. Nechcel mu odpovedať trpko; radšej preniesol i to. Veď je na odchode a trochu i pochopuje jeho hnev. Ale mu predsa riekol veľmi vážne: „Na materinské pôjdeme, Andrija. Matka žije, volá nás. Má vraj každému miesta. Pôjdeme si ho pýtať…“

Pán Simon nemohol obsedieť. Bol dojatý. Hľa, pod cudzím nebom ako sa radi bratia! Srdce sa túli k srdcu. I títo, hoc bola medzi nimi chmára, zišli sa predsa. Hej, máme cit v sebe, že sme deti tej istej Matky! Prišiel do ohňa, oči mu zažiarili. Položil ruku na plece pána Andriju a riekol prudko: „Nie, priateľ, neodoberajme sa. Ešte sa uvidíme pred odchodom. Pôjdem i ja,“ začal sa zberať. „Pôjdeme spolu na kuse. Všetci sme tu dočasne. Koho neviažu životné záujmy, poberie sa, kde matka volá. Len by sme ju mohli všetci slúchať, ktorí by sme chceli…“

Dážď pretíchol za ten čas. Na puntarenských vrchoch sa už belejú hrebene, sťaby ich bol posypal cukrom. Poťahovalo ostrejšie spoza kanála od brál veľkého polostrova Muňoz Gamero. Ich roztrhané boky a končiare ligocú sa v skvelých bielych háboch. Zima im ich prehodila nové hneď z príchodu. V povetrí cítiť, že sa chce vyjasniť. Tej noci nebodaj pritiahne. Punta Arenas prebudí sa akiste čistá, bez blatiska. Rozosmeje sa zasa pod jasným úsmevom štrbavého, zimného slnca.

„Veru tak, priateľ,“ prihováral sa mu pán Katović, keď išli ulicou. „Neste im nového ducha, keď ta idete. Šírte ho. Poznali ste pravdu, ktorá nás vyslobodí, pravdu o zmysle peňazí. Vyjavte ju každému. Čo máme: majetky, peniaze, učenosť, múdrosť a schopnosti, všetko sú peniaze, hoc ich nekovali v mincovni. Už či štrngajú, alebo nie, podložme ich do služby dobrej veci, neobracajme ich nikdy k zhube bratov a na zármutok ubolenej matky. ,Rozdaj všetko, čo máš‘, radil Spasiteľ mládencovi. Učme sa rozdávať, čo je dobrého v nás. Buďme doma apoštolmi lepších snáh…“

Pán Andrija pozeral zachmúrený po horách, kde sa vodvorila už zima. Neodpovedal, čušal zanovite.

„Možno i vás zabolelo čo-to,“ pripomenul pán Katović, vidiac predsa, že je zronený. Isteže jeho pastorča, ktoré poslali jemu, nebolo mu ,súce‘ — dostalo sa inému. „Bratská láska vyrovnáva protivnosti. Keď vás iné city neviažu, môžete sa celou silou oddať dobrej veci. V jej službe nájdete šťastie. Pred odchodom sa ešte uvidíme.“

Rozišli sa na krížnych cestách; pán Katović domov, rozmýšľať o veľkej hlavnej veci, o zmysle peňazí.

„Pohľadám všetky zmysly, oj, pohľadám!“ zastrájal sa Andrija, keď už ostal sám so svojou trpkosťou. Olovrant mu zhorkol, bolo mu, akoby ho boli napojili blenom. „Ľahko odpúšťa, ľahko, koho nebolí…“

Keď poštový dal znať hodinu, v ktorú sa hýbe z prístavu, pán Andrija sa pobral. Šiel zamyslený ulicami na premávkový most. Videli ho kráčať vyobliekaného s palicou a dáždnikom, dažďový plášť cez ruku. Málokto ho pristavil dať mu ruku. V ulici San Martin pred obchodom pána Katovića zazrel pána Vodopiju.

„Šťastnú cestu, pán Gojčević. Pozdravte našu milú Dalmáciu.“

„Poďte radšej s nami,“ nútil sa zažartovať.

„Zahradili nám cestu,“ odpovedá. Tvár mu zvážnela veľmi. „Nevieme, kedy svitne náš deň.“ Videl zas dlhý rukáv morský, ako sa vtiahol hlboko medzi holé vršiská. Najprv ich treba vysadiť borovinou; kým tá podrastie, minie sa i dvadsať rokov… Treba dať preliať najväčší zvon alebo skôr všetky tri, aby sa nevadili medzi sebou, každý iným hlasom. Nech sa už raz ozvú hlbokým súzvukom piľnému ľudu o veľkých sviatkoch. I na nábrežie sa pýta veľká škola, akej nemá ani jedna obec v okolí. Žiada sa mu počuť, veľmi žiada, ako durkajú mažiare od kaplice sv. Roka, keď zakeruje do zálivu na vlastnej lodi a ako vykrikujú trhani: ,Idú, ľaľa, pán Kuzma Vodopija z Ameriky! Koľko zástav navešali na všetky povrazy…!‘

Keď Andrija mal kročiť na dlhý most, pristúpil k nemu Krešimír, ktorý ho čakal.

„Nuž, Andrija, keď ideš!“ Pozerá mu úprimne do očú: „Povedz matke, že jej ruky, nohy bozkávam. Nezabudni jej povedať, že po tieto dni myslím na ňu viacej ako po iné časy.“

„Nie je ťažko povedať, Kreše, čo len chceš. Nestojí moc peňazí.“ Oko mu behá nepokojne sem-tam po moste, hádam, ako sa hemžia diváci. „Nie je ani ťažko odtrhnúť sa od Puntareny. Neplače za nikým. Neozrie sa o teba, či v nej kapeš, alebo z nej utekáš. Pozri, Kreše, koľkí ma odprevádzajú! Nejedného som vytrhol, keď sa mu lialo za sáry; koľkí by boli zgegli, nebyť mojich peňazí; pozri, ako sa odslúžili! Oplan, Dargaš nakladal noše pri nákladnom moste na karretu, keď som prešiel, myslíš odskočil dať aspoň ruku? ,Spánombohom, Andrija!‘ zavolal a pokýval mi rukou. Dobre, že mi neprisypal, keď povedal: ,zbohom‘ — ,i s batohom.‘ Nech sa tu zaobchodia. Pôjdeme o dom ďalej.“

Musel počúvať šomranie na hlave mosta, kým sa ,Rosita‘ chystala ísť k poštovému. Všetko samé žehry a ponosy duše, ktorá narieka, že nezanechala najmenšej stopy, kde bývala toľké roky. Až teraz kvíli, že zmrhala pekné, drahé časy; nezmohla sa na jediný dobrý skutok, hádam ani nestratila nikde dobré slovo. Punta Arenas, keď z nej odíde, bude zas len Punta Arenas, ako prvej. Akoby sa nebola v nej nikdy obrátila jeho osoba.

Keď mali preskočiť na palúbku ,Rosity‘, prikvitol pán Simon Katović. Smial sa od radosti, že nezmeškal, keď priskočil k nim. Pán Andrija sa vyjasnil čosi. Ale na poštovom, keď mu chlapi z ,Rosity‘ doniesli truhly a batohy, povedal im na rozlúčenú:

„Natiahli ste ma, akoby bol najhorší zo všetkých. Šťastie, že ostatný raz. Ešte i za batôžky a uzlíky ste si dali zaplatiť, drahí krajania. Nech vám to bude, nech — najväčší zárobok, čo sa vám dostane dnes, i naďalej.“

„Neskuč, Andrija! Ak sa budeš takto fúkať celou cestou, prídeš domov pľuhavý ako čert. Ani jedna nepozrie na teba. Ani ty si, drahý krajan, neodpustil nikomu centávy, nie to peče a čo by si bol videl skapať. Priatelia buďme, kešene nech sa hryzú…“

Vyplatil im a už sa neobzrel o nich.

„Tak zbohom, Andrija,“ pristúpil k nemu Krešimír. „Na čom sme — priatelia?“ Pozeral mu s úzkosťou do očú. Bolo mu clivo, hlas sa mu zatriasol citom. Pán Katović stál naboku, neusmieval sa. Pozerá na nich, čo sa to medzi nimi kutí, ako rozhádžu hrádzu, ktorá sa postavila medzi bratov?

Pán Andrija mu utrčil ruku, obrvy stiahnuté, spod nich šibali blesky.

Krešimír pozrel na ruku, pozrel mu do tváre, svoju ruku položil za chrbát. „Radšej hádam nič, dobrý brat, ak nemá ísť od srdca. Zahoďme dvojakú tvár pri rozlúčke. Ak máme ústami hovoriť jedno a v srdci mať iné; nestraťme radšej slova.“ Pozeral mu do očú úprimne, s prosbou. Pán Andrija si ho obzeral, tvár zaťatá, vystretú dlaň spustil, Krešimír sa odvrátil od neho. Pred očima mu zatancovala paluba i s ľuďmi, ako na nej chodili sem-tam.

„Tak zbohom, brat! Nech vás boh postretá na všetkých cestách!“ Pristúpil k nemu pán Katović. V tvári mal ľútosť. Pán Andrija pozrel naň dolu: na človeka, ktorý mu nikdy neublížil, hoc mu on nežičil, ešte skôr dal mu brať tovar zo skladov a peniaze bral zo šuplíkov. Prišlo mu ľúto, že sa vozil po ňom i obkrádal ho. Rozostreli obaja razom ruky a oblapili sa po amerikánsky. Tľapkali si dlho dlaňami po chrbte. „Nezabudnite, brat, na zmysel peňazí!“ riekol mu pán Simon ticho v objatí. Keď sa pustili, pán Katović schytil mu ruku a zadržal vo svojej. „A s bratom ako? Rozídete sa v nenávisti?“ Pánu Andrijovi sa tvár zachmúrila. „Neviete, ako sa ťažko napráva chyba po nečase? Darmo vracať dvanásť stovák, keď už nieto komu!“

„Čo mi hovoríte!“ zľakol sa a pozeral naň skúmave. Zas dvanásť stovák, ktoré nikdy nevráti, ani písmo, ani peniaze zo šuplíkov. Nebohý krajan, akoby sa prikrádal na palubu a chcel sa zamiešať medzi cestujúcich. Zas len bude pozerať naň smutným okom.

„Čo nemôžeme vrátiť, brat, musia nám odpustiť,“ riekol mu ticho pán Simon. „Ale i my musíme odpustiť našich dvanásť stovák, i všetko. Probujte! Uvidíte, odpustiť je sladšie od pomsty. Kto odpúšťa, je boháč…“

„Odpustiť nerečiem,“ pristal pán Andrija. „Nech im bude, ale zabudnúť, zabudnúť!“

„Zabudne sa samo, brat, kto odpustí,“ vysvetľuje ďalej. „Keby si boli odpustili Gojko a Pavčo vtedy — boli by i zabudli. Či má pamäť siahať ďalej ako hriech? Načo nosiť v nej veci, z ktorých vám nevykvitne nič dobrého?“

Pán Andrija zvrátil oči na toho, ktorý stál naboku. Tvárou mu preletel akýsi zásvit. I v očiach mu zahral akoby úsmev. Šiel k nemu a riekol mu: „Čo blaznieš, Kreše? Odoberieme sa!“

„Ako bratia!“ vykríkol Krešimír.

„Ak nie celkom, ako vtedy, vieš, prepáč, ak by nemohol, ale trochu zas bratia. Pousilujeme sa zas!“

„Nech ťa boh požehná!“ Rozšírili ruky, tľapkali sa tuho. Krešimír, keď schodil do loďky, bol akoby ho bol vymenil. Z palúbky kýval na brata čiapkou; keď sa odďaľovali, šatkou. Ktorí boli pri ňom, vracajúc sa od mosta, dívali sa naň, či si hádam neprihol v kantíne na poštovom. Ale on nedbal, len kýval na brata. Ten stál opretý o zábradlie tamhore, díval sa na nich, usmieval sa. Naostatok i on zakýval šatkou.

Keď išli mostom, mal sa okolo pána Katovića ako dieťa. Rozprával mu o bratovi, ako vyberali vrabce v Pravom Zorovci; o žene pod orechom na povlači, o bielych rukávoch…

„Čo vám je, priateľ, čo sa vám robí?“ usmieval sa pán Katović.

„Ach, pán Simon, radosť, veľká radosť! Rozišli sme sa bratsky a ja sa triasol, že zle pochodí. Nič sa mu nestalo zlého. Vracia sa zdravý k matke…“




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.