ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Potom sa rozišli. Nikola šiel na strážu, pán Ipolito ostal dlhšie, ale ako sa polnoc blížila, začalo sa mu driemať. Pri chorom ostal sám Krešimír.

Pán Simon bol nepokojný celú noc; bol v boji, v ktorom chorý vždy ťahá za kratšie. Minulej noci ustal, i cez deň. Žiadalo sa mu oprieť hlavu a zdriemnuť, ale sa mu nedali vkradnúť do zakliateho zámku, kde vládne pokoj a sen. Prišiel k bráne viac ráz, zaklepal, ale keď ho zazreli, že je on, pričapili mu dvere pred nosom ako žobrákovi.

V noci sa mu nalomila trochu duševná sila a viera na obrat. Vážky prevažovali na strane, kde naľahla choroba. Do srdca sa vkrádala predtucha, že sa blíži koniec. A práve v tie časy rozožalo sa divné svetlo. Pri ňom videl a spoznával veľmi jasne, čo indy bolo mútne. Potom i palác mysli zotváral mu nové svetlice, do ktorých nebol nazrel nikdy do týchto čias.

Zarána odľahlo všetkým, keď prišiel doktor. Hľadal, kutal, usiloval sa. Pozerali naň v dive, ako mu nič neujde. Len nech zasiahne vedou do behu vecí a rozotne veľký, zadrhnutý uzol. Ale i v ňom sa nalomila viera, pokúša myšlienka, že pasy hádam idú byť daromné. Hľadá lepšie podklady a opory podlomenej viere.

„Tak teda,“ preriekol naostatok, keď čakali mocné slovo, „drží vás ešte tuho. Nepopúšťa.“

Chorý neodpovedal, ale v oku mu čítať: A nepopustí.

Postriehol ten pohľad a usmial sa. „Vám sa bude ukazovať i horšie, ako je. Ste pod kladivom. Nedajte si vziať odvahu.“

„Čo je z odvahy, keď je zle?“

Lekár počul, čo hovoria oči, ale sa staval, že nepočuje. „Obrat neprichádza razom. Dáva obyčajne čakať na seba, dakedy i dosť dlho.“

,Neraz zabudne i prísť,‘ nadhodil mu v sebe.

„Nuž i vystane dakedy,“ priznal sa i on. „Ale pri vás nie. Máte priaznivcov. Už ho dovedú, nebojte sa.“

„Kde sú?“ spýtal sa už hlasne. Nevedel o nich, chcel by ich vidieť.

„Mladosť,“ predstavil mu lekár prvého. „Mocná, zdravá sústava. Zaopatriť si len dobrú myseľ a dôveru.“ Potľapkal ho po pleci a usmial sa. Napravil mu hlavnicu, na ktorej nebolo čo naprávať. „Príroda robí divy, má divné obraty, akým sa nenazdávame. Netratiť nádeje.“

Pekné reči a zvraty okrášliť smutný ústup. Na mŕtve telo prestrú rubáš s okrasami, nasypú kvietia, aby zatušili, že čo je pod ním, už berie porušenie.

V liečení budú pokračovať, ako ustálili včera. Smer je dobrý, ale by rád počuť i dneska, čo myslia iní. Hodil im naostatok zrnko a ukázal, že má i jadierko, hoc nie sladké. Spomenul, že zodpovednosť je priťažká, keď zaľahne na jednotlivca. Dobre je mať spoločníkov. Každý prevezme kúsok.

Na konci puklo najväčšmi, skoro hrozbou. Zlý znak, že sa chce deliť s ostatnými. Keby čakal na uznanlivosť a slávu, či by ich hľadal do spolku? Ale čo, keď ani jemu nekvitnú ruže. Nepovedať nič, bolo by zle, nadhodiť niečo, hoc len zďaleka, tiež neprijmú s poďakovaním. Tak či tak, na ňom sa skúri, ak je nezdar. Jeho vina, že nemôže urobiť div, ktorý čakajú od neho…

Myslel, že povedal dosť, koľko mohol. Ale im nebolo dosť. Vyšli za ním predo dvere Krešimír a Nikola. Chcú vedieť všetko: nakuknúť do komôr, v ktorých vyrába úsudky, poobzerať si formy, do ktorých ich leje. Načo pohadzovať po zrnku? Nech vyklopí všetko odrazu.

Z izby číhala ona. Šmykla za záclonu k obloku, pod ním sa zhovárajú. Keby ho bola nechala otvorený, mohla vypočúvať, čo budú hovoriť. Takto počuje iba, hu-hu-hu. I pridúšajú hlas, aby ich nebolo počuť. Podistým zlé noviny. Krešimír hľadí do zeme veľmi zamračený; hladí sa rukou po tyle. Nikola chytá každé slovo. Na tvári mu je hnev a rozhorčenie. Na doktora zazerá zboku; zas ho tíši, rozkladá rukami, akoby ho prehováral. Pletená košeľa sa rozťahuje, i litery P. S. N. C. na prsiach sa vykrivujú. Nevedela koho ľutovať väčšmi: toho v posteli, alebo tohto, ktorý sa skrúca ako had v rázštepe. Kladie počty: ale čo, nechcú mu uznať položky.

Naveľa sa rozišli. Doktor sa odobral; iste mu odľahlo, že zhodil batoh, ktorý vyvliekol z domu. Kde by nosil takú obnôžku celý deň po meste! Najmä ak by všade musel priložiť k nej po troške. Tí dvaja sa vrátili do domu, nesú batoh, ktorý zhodil doktor. Odbehla od obloka; motala sa po kuchyni, že pomáha pani Tereze. Nevedela sama, čo berie do ruky. Krešimír i Nikola vrátili sa k chorému. Nikola si šúchal ruky natešený. Slúchnuť vraj dobrú radu. Chce poradu znovu, nebodaj dačo vie. Choroba sa tiež zvrtne, pôjde, skadiaľ prišla. I zasmial sa chripľave.

„Veríte?“ Pozeral na nich zadivený. Prišiel kdesi zďaleka a tu mu ukazujú veci, ktorých nevidno nikde. „Veríte naozaj?“ Uprel oči na Krešimíra, akýsi pozor hlboký, veľmi jasný. Krešimír stŕpal. Tam mu chodil okolo skrytých zákutí. Ešte sa mu nanosí do batoha a vynájde, čo doň naukladal doktor.

Bolo mu zle, že ak nakukne dnuka. Zakríkol ho. „Musíte hľadieť ozdravieť,“ napomenul ho vážne, kým utískal, čo trčalo spomedzi rožkov na batohu. „Iným otázkam pokoj. Načo odhadzovať vieru? Ale zavadzia? Načo sú pochyby?“

„Neprotivím sa. Cítim povďačnosť.“ Schytil ho za ruku a stisol ju tuho. Pozrel na Nikolu akosi mäkko, ako stál obďaleč, keď už nevedel povedať viacej, nemal odkiaľ ťahať nepravdu. „Nikola, starý priateľ!“ Vylial naň z oka a v hlase toľko citu, že sa mocný chlap sklátil. Odvrátil sa prudko, ale nevydržal ani tak. Vyšiel do pitvora, sadol na stoličku. Bolo mu v prsiach, akoby mu obracali horúci nôž.

Pocítil ruku na vrchhlavy, podvihol tvár a hľadí, kto je. Bola ona, ale ju nevidel iba ako v hmle. „Kto by vydržal? Ja nie. Prichodilo utiecť.“ Zapadol do krútňavy bôľu a žiaľu, schytil i ju sebou. Pozerá spurne, do očú mu naskočila pravda, ktorú mu zjavil doktor. Nemôže ju uniesť. „Nemôžem. Prevládala by vola.“

„Tak nieto pomoci?“ pozerá naň ona, brodiac pri ňom cez bôľ.

„Keby bolo, či by som bol takto? Vidíš, kde som.“ Nadvihol sa, šepol jej skoro do samého ucha: „Ani on nemá úfnosti. Keď jej nemá chorý, čo mu ostane, povedz?“

I jej už bolo ako v studni. Hore je zrubík, ktorým pozerá dolu kúsok neba na nich. Čo, nieto iného výhľadu? Ostane miesto prázdne, ktoré zaberal u nej? Veď v tie časy, keď ju schytil strach, že neuvidí domu, našla pri ňom ústrešie. On bol vtedy rodina i dom. Ponad zrub zazrela posmešnú, peknú tvár. Čierne oči jej žmurkali. Za nimi vraj blúdi tiež dlho, zmieral túžbou. Pozrela do nich s hnevom, opovržením. Čo hľadá tu Dorinka? Nech ide svojou cestou. Nie je tu jej svet.

Zodvihol sa ťažkopádne zo stoličky, akoby mal centy na sebe. „Pôjdem. Večerom nakuknem,“ riekol jej. „Načo som ti kálal srdce? Nevieme, čo je s ním — nik nevie. Doktori, ak vedia, nevyjavia; držia nás ako na vôdzke. Uvidíme, čo povedia, keď sa zídu zasa. Len aby nebola straka na kole. Ale pravda vyjde navrch ako práchno na vode.“

Vyhrnul sa z pitvora ako ťažká fúra. Idúcky udrel plecom o zatvorené krídlo, že zadrnčal celý domec.

Porada lekárov nedoniesla, čo čakali od nej: rozsudok, či ozdravie alebo nie. Potvrdili doterajší smer liečenia, radili čakať a čakať. Choroba vraj prevláda trpezlivosť. Otázku otázok, či bude život alebo smrť, radili ponechať budúcnosti. Ona ukáže chodníky, ktorými skeruje choroba. Má vraj veľmi sprepletené cesty, na nich život a smrť sa hrá na schovávačku. Im vraj tiež leží na srdci hlavná otázka; vedia, rodine a priateľom by hneď odľahlo, keby ju mohli zodpovedať. Ale ako pristúpiť k nej na tento čas? Kde je istota? Ani istoty, ani znakov, kde leží, nevidia ešte. Teda čakať.

Čakali teda dakoľko dní. V dome začali privykať, že majú na smrť chorého, pomaly privykol i chorý na posteľ, na chorobu, na ťarchu na prsiach i na priateľské tváre, ktoré má okolo seba vo dne, v noci. Naučil sa čakať, trpieť a nežalovať sa veľmi, aby neľakal darmo ľudí, ktorým vniesol i tak nepokoj do domu.

I v ten deň poobede prišiel k nemu Krešimír a sadol si k posteli do dreveného kresla. Chorý už privykol vidieť v ňom ustavične dakoho z domácich. Opatrovali ho tak svedomite, že ho nenechávali samého ani na chvíľku. Vyrozprával mu, čo dnes ráno robili v obchode. Pán Vodopija sa nevrátil ešte z Ohňovej zeme. Aby obchod neostal bez gazdu, keď pán Simon ochorel, Krešimír sa vypýtal od pána Ipolita na ten čas a prešiel do obchodu. V pisárni sa nevyznal síce, ale dozeral dosť dobre na ľudí, na dom i na skladiská. Vydával tovar a zapisoval bedlive, čo vydal a čo prijal. Na poludnie a večer rozprával, čo vykonal, a dostával od pána Simona pokyny a úpravy, čo robiť. Takým činom obchod šiel v poriadku, nič nezhynulo. Keď sa vráti gazda, vzpruha celého stroja, pohne ho už zasa, aby nezaspal. Lebo Krešimír a pán Simon mohli vykonať, čo bolo treba, ale gazda mohol poháňať a hýbať.

V tieto dni čakania, keď choroba neukazovala veľkých premien, návštevy lekára zarána a pred večerom boli akoby stanice, keď sa schádzali domáci a priatelia počíhať, či konečne neprehovorí veda. Deň za dňom sa míňal, návštevy zovšedneli, zovšednel i doktor. Pomaly zoznámili sa s ním, nastala medzi nimi dôvernosť. Vedeli mu už i obyčaje. Pred návštevou vedeli skoro dopodrobna, ako ho bude prezerať, i čo povie. Keď odchádzal z návštevy, vychádzali za ním vypytovať sa, či konečne nenašiel niečo nového, čo by mohlo poukazovať na obrat. Ale ani z tých rozhovorov nevychádzalo nového svetla. Opakovalo sa temer vždy to isté slovo: trpezlivosť, čakať, čo donesie čas.

Pani Terezu hádam najväčšmi spomedzi všetkých trápila otázka otázok. Mali ho všetci radi, ale ani jeden ho nevzýval ako ona. U mladej mu padla trochu sláva pre Dorinku, bárs ju bola zahnala; u Krešimíra a Nikolu, že nečaká deň slávy od meča a krvi, ale od zmyslu peňazí. Tiež je ako doktor, čakať a čakať, trpezlivosť vtedy, keď národ chorie, chradne, hádam sa blíži hrobu. Zmysel peňazí môže ho omladiť, okrášliť a zošľachtiť, ale vyslobodiť z okovov iba meč a krv.

Pani Tereze bol každý deň čakania večnosť; myslela, že takto žiť je horšie, než umrieť. Ako jej bolo dobre v novom domci! Po starostiach a otrasoch, ktoré preniesla pred smrťou muža, prišla k pokoju; myseľ sa jej vyjasnila. Krka tečie tak pokojne a dôstojne, keď sa po veľkom páde a vzbúrení zrúti do šibenských nížin. Do toho ticha a pokoja zrútila sa razom choroba pána Simona ani balvan, ktorý zahatil tok, vyraziac ho z tichého koryta. Prečo vtrhla k nim? Čo doniesla: smrť, alebo život? Ani to im už nechce vyjaviť. Život i smrť visí na akejsi nitke. Čo by zložili všetky rozumy dovedna, nevynašli by, kde sa pretrhne a kde vydrží. Ale dakto už len bude vedieť čosi. Načo čakať ešte? Pôjde zaklopať pravde rovno na dvere.

Umývala riad s mladou, kým Krešimír mal tam dnu poradu s chorým. Jelka utierala taniere a kládla na miesto. Vtedy si rozmyslela, čo urobí. Nezverila sa nikomu, nemusí nik vedieť, čo má pred sebou.

„Neostala by si pri ňom, dievka moja, odpoludnia?“ spýtala sa mladej. Tá vďačne prisvedčila. V ostatné časy ju začali šianať, nechcú jej dať robiť ako prvej, hoc by vládala. Po obede ju nútia poležať si trochu do olovrantu. Pokazili ju, keď leží sama v izbe, prídu na ňu driemoty. Pomaly na ne privykla, takže popoludní začala ju posteľ vábiť. „Akosi ma kole v boku; idem sa poradiť doktora, či by mi nedal dačo.“

„Hádam ste pohli úsad,“ háda mladá.

„Bude čosi. Idem za horúca. Vidíme, kto sa nelieči za horúca, ani ožiť ani umrieť.“ Utrela slzy, odvrátila sa a siakala s takým jedom, že sa kohút ozval vo dvore.

Predstavila sa u doktora, keď prijímal. Čakala v predizbe, kým sa premelú všetci. Chcela ostať naostatok, nebude sa s ňou azda náhliť toľme, keď v predizbe nebude ľudí. Bude sa môcť s ním skôr pozhovárať.

Pozrel na ňu skúmave. Nebolo jej poznať choroby z videnia; spýtal sa jej teda, čo jej chybí.

Vyrozprávala mu, že ju dusí na prsiach. Zabudla, že pred mladou ju klalo v boku.

Musel hľadať, načúvať, kde je nepriateľ, či sa nehýbe alebo nehudie. Trápil sa a bedlil, ale darmo kutal, stroj pracuje v poriadku. Trvalo hádam pol hodiny, kým ju vyšetril. Nemohol vynájsť nikde nič.

,Mámže sa zas navyšetrovať nič po nič sŕdc a pľúc, kým sa premelú u mňa bojkovia z celého mesta,‘ horekuje sám pre seba. Stávalo sa i v tom meste, že po náramnej smrti poprednejšej osoby ako od porážky alebo srdcovej choroby, naľakali sa i tí, ktorým nič nebolo a bežali k doktorovi. ,I táto má v sebe „morbus Katovićii“.‘^[25] Skrúcajúc gumové cievočky slúchadla, osvedčil sa nakrátko: „Nenachodím vám choroby.“

„Teda nemám choroby!“ urazila sa. Pravdaže, neusiloval sa hľadať, ako svedčí. Lepšie by sa bol obhodil, nech má na košeli čipky a belasé alebo ružové stužtičky.

„Ani stopy,“ potvrdil vážne. „Môžete zdravie predávať. Vďačne by čaroval s vami pľúca a srdce.“ Myslel, že jej ulahodí takou poznámkou.

„Prepáčte, neprišla som kupčiť,“ odsekla mu. „Kto je zdravý, má zdravie sebe. Nepôjde ho predávať.“

I jeho pohlo, že sa urazila bez príčiny. Dal jej znať, že jej nechcel ublížiť. Povedal jej, že je zdravá, iba hádam inými slovami.

„Už je raz tak s nami,“ nadhodila mu pri obliekaní. „Raz nám je ničoho nič, druhý raz nám je zasa vonkoncom zle, že nieto pomoci ako neborákovi pánu Simonovi.“ Prišlo jej ho ľúto, zas musela siakať. Kým bola v tej robote, doktor jej závidel. „Pane bože, to sú pľúca! Mohli by hnať to koleso na vietor, ktoré dvíha v kampe vodu z hlbokých studní.“

„Tak mu nieto pomoci?“ vyzvedala sa, keď sa obliekla.

Pozrel kdesi do kúta, rozložil ruky, že nemôže povedať nič určitého.

„Bude sa dlho takto trápiť?“ ďobla zas doňho.

„Kto môže predpovedať, čo bude, ako?“ Usmial sa, ale mu začínalo byť dosť prezvedania. Dnes ráno ho zas vyobracali chlapi pred domom. Táto už prišla priamo do domu domŕzať.

„Čosi len budete šípiť alebo si myslieť,“ začala už s prosbou. „Vidíte, v akých sme trapiech! Mne ste zaraz vynašli, že mi zdravie dušu honilo. Hádam i o ňom budete vedieť dačo!“

Začervenal sa od jedu. Neprišla teda pre chorobu. Dojedá ako mucha. Nesprostí sa jej už dnes. Pozeral oblokom. Výhľad je na dvorky a záhradky. Ako ju odpraviť?

Zakýval jej, aby šla k nemu. „Tak vy, čo ja myslím?“ spýtal sa jej a oči mu iskrili. „Chcete vedieť začiatok a koniec?“ okríkol ju. „To je šteklivá otázka; pred odpoveďou je hádanka. Len ju rozlúštiť a budeme vedieť zaraz, čo sa spytujete. Či vidíte tamten plot? Čo poviete o ňom?“

„Nuž ako plot,“ mykla plecom. „Nie je moc hoden.“

„Čo mu je?“ skúša ju veľmi prísne. „Prizrite sa, pani!“

„Stojí nakrivo,“ odpovedala mrzute.

„Nuž vidíte,“ začal jej rozprávať vľúdne. „Minulý týždeň by bol povedal, kto ho videl, že je mocný. Stál dorovna; nebolo mu nič, iba čo prehnili kolíky. V nedeľu bol víchor, nalomil kolíky. Plot, vidíte, teraz visí. Nestojí, ani nepadá. Vidíme, že sa vyvalí. Povedzte mi teda, kedy spadne?“ Kutal jej v tvári skoro tak, ako jemu kutávajú podchvíľou.

Zbledla a pozrela naň v strachu. Hnev opľasol v nej; nevedela, čo sa robí s ňou.

„Viete povedať, kedy spadne?“ trápi ju ukrutne. „Ja, vyznám úprimne, neviem. Vidím iba, že je na spadnutí.“

„Nuž dobre,“ trhla sa. Neopovážila sa už pozrieť naňho.

„Plot na spadnutí, nalomený konár, podťatý strom: to všetko je v tom istom priečinku, kde váš chorý. Povedať kedy, neviem veru. Vedomosti sú vedomosti; chyba, že majú medze. Nechcú si ich dať preskočiť.“

Prevládal ju, znosil, i ústa jej zatvoril. Srdce sa preplnilo, žiaľ ju dusil. Žiadalo sa jej vyplakať sa do chuti. Ako ju strhal! Ešte jej dokázal, ako mu krivdila.

Vkradla sa tichučko do domu, aby ju nezastihli takto. Domŕzali by jej, čo sa jej stalo. Zvliekla kepeň o širokom golieri a blúzu. V pomútenosti zabudla sa preobliecť do starej sukne. V starej blúze a novej sukni vyšla na dvor. Chcela sa poprechodiť, že jej svitne v hlave. Zhŕkli sa okolo nej sliepky i obe kačice. Zleteli i holuby odkiaľsi. Nazdali sa, že ide byť hostina, keď vyšla gazdiná, ktorá pohadzuje. Najedovala sa. Protivná háveď, neprestajne natláča hrvoľ a vždy je prázdny. Boli drevá hore koncom. Vytiahla poleno z kopy, ktoré nebolo veľmi hrčavé; začala ho kálať a sekať na triesky. Bola rada, že si našla robotu.

Porúbala tri-štyri polená. Pred klátikom sa nazbierala hodná kôpka triesok. Uspokojila sa. Pohodila sekeru, že pôjde do kuchyne. Za ňou sa hrnie kŕdeľ hydiny; holuby poletujú za kŕdľom, zahrkútajúc tu i tu. Opovážlivá sliepka poskakuje popri nej a šklbe ju za sukňu. Najedovala sa, odkopla ju, aby raz dala pokoj.

V kuchyni nevydržala, ťahalo ju k nemu, pozrieť čo nového tam. Odchýlila dvere. V kresle sedí Jelka so sklonenou hlavou na operadle. Stíšila kroky, zaradovala sa, že i on spí, lebo ležal naboku.

Ale nespal; keď ju zazrel, podvihol prst na výstrahu, aby neprebudila mladú.

Keď vošla k nemu pastorka miesto pani Terezy, zadivil sa, čo znamená tá premena. Oznámila mu, že pani Tereza musela ísť k doktorovi, lebo ochorela.

„Veľmi?“ zarazil sa.

„Že ju kole v boku.“

Bolo mu ľúto. I tej chorobe je najskôr on na vine. Domáci musia tráviť pri ňom dni a noci, najmä Krešimír a pani Tereza. Prosil ich toľko ráz, aby si šli ľahnúť. Mohol by ostať i sám. Má zvonec, ak by potreboval niečo. Darmo ich prehováral, nechceli ho nechať samého.

I teraz ju prosil, že nepotrebuje ničoho, aby sa neustávala.

„Tútor ma nerád,“ zažartovala pastorka, „ale sa ma nestrasie.“ Sadla do kresla veľmi vážne, robila si pohodlné miestko, že ostane pri ňom za dlhší čas. Neodporoval. Usmial sa jej, kývol hlavou a obrátil sa trochu nabok. O chvíľu začal zatvárať oko, ktoré mu mohla vidieť. Začal ju podvádzať, že drieme. Vedel, ako by sa radovala, keby zaspal pod jej strážou. Smial sa, ako sa mu dala chytro oklamať, lebo zanedlho oprela sa jej hlávka, zaspala v kresle v odpoludňajšom tichu.

Rozkázali mu ležať, neprehadzovať sa veľmi, nesmel sa ani zhovárať. Nielen že mu zakázali, ale i dýchavičnosť ho napomenula zaraz, keď zabudol na zákaz. Bolo by mu zle bez pohybu a slova, hádam by bol ochorel ešte väčšmi od dlhej chvíle ako od choroby, keby si nebol zadovážil kratochvíle. Zabával sa na doktorovi, že mu odpovedal na pekné sľuby a proroctvá v sebe a dakedy i nahlas. Doktor na jeho poznámky hľadal výhovorky a obyčajne sa dosť natrápil, aby sa nedal nahnať do kúta. Zabával sa na domácich a priateľoch: ako sa držia, keď prídu k nemu. Ukazujú samú radosť a spokojnosť. Pod zásteru radosti poukrývajú pilne starosť, neraz žiaľ. Krešimír a pastorka držali sa dobre, vedeli sa prevládať; ale Nikola bol mäkkého srdca. Neraz utiekol z izby, aby tamvon stíšil pohnutie. Pani Tereza sa pretvarovala veľmi zle. Keď mala tvár zanovitú, vedel, že počula o ňom veľmi mrcha chýry. Divné bolo divadlo, keď sa pred ním smiali, radovali a v očiach mali žiaľ. Prišiel veľmi chytro na to, že čím väčší strach dusia v sebe, tým väčšiu spokojnosť vytŕčajú pred ním. Pozoroval od prvého dňa, že sa vykrádali z domu za doktorom; vedel, že sa s ním radia pred domom. V zlé dni po tých tajných rozhovoroch ukazovali pred ním najväčšiu radosť. Pretvárali sa, podvádzali ho. Bola mu kratochvíľa, ako sa i on priučil pretvárke. Staval sa pred nimi, že im verí každé slovo, že o ich šaľbiarení a klamstvách nemá ani tušenia. Dnes, hľa, oklamal pastorku, že pod jej strážou zaspal, kým nezaspala ona pred ním.

Keď sa nehrá s priateľmi na schovávačku, má iné zábavy. Pozerá oblokom tu dohora alebo pomedzi konáre vŕb do záhrady. Vŕby sa už rozvili; odeli sa jemnou žltkastou zeleňou. Vo dvore sú sliepky a dve kačky pani Terezy. Naučil sa ich už rozoznávať jednu od druhej. Vie, kedy im pohadzuje gazdiná. Prišiel na to, že pri hydine, keď zobe, veci stoja práve tak, ako pri ľuďoch, keď sa domáhajú ku kreptúchu. Kačka šklbe sliepku, sliepka ďobne holuba, holub sa zaženie na vrabca. Ale sliepka sa hneď vráti i kradne spoza kačky; holub podletí za sliepku a chytá jej spoza chrbta a vrabec prevedie i holuba i ostatných. Mocný sa chytá sily, slabší sa drží ľsti; každý chváce, čím viac môže. Lámal si hlavu, kto prevzal od koho tieto spády, keď ide o brucho, či človek od sliepky alebo sliepka od človeka? Divil sa, že urobil veľké pokroky vo vedách a umení, ale pri jedení ostal tam, kde je kačka a sliepka.

Keď sa pani Tereza vrátila a vyšla do dvora, zazrel ju zaraz. Nebolo jej poznať na chôdzi chorobu ani veľkú slabosť; kráčala dobre ako iné razy, ale čosi sa jej muselo stať. Prečo šla v sviatočnej sukni a robotnej blúze? Smial by sa, že je od pása oblečená sviatočne a do pása do robotných šiat. I sliepky rozháňa, keď iné razy ich volá a prizerá sa, ako zručne chytajú z vahanca spoza nezmestných kačiek. Pozastavil sa, keď sa chytila sekery a začala kálať polená ako chlap. Narábala mocne ťažkou tešlicou; stvora, ktorú kole v boku, že sa musela ísť radiť k doktorovi! Aká divná choroba, keď on sa nemôže tiež pre klanie v prsiach skoro ani pohnúť. Išla rúbať, keď Krešimír narúbe každý deň, koľko treba, príduc z roboty. Taká šanovlivá stvora v sviatočnej sukni! Čo sa jej stalo?

Lámal si hlavu, stopoval ju, kde sa pohla. Najväčšmi ho pomýlilo, keď kopla mrzute sliepku. Na tvári jej poznal, že sa hnevá. Iste nepochodila dobre, kde bola. Vypadol z veľkého sveta, ostal trčať v malom. Výjavy malého sveta ho tak chytili, ako ho držali prvej veľké záujmy; v malej veci hľadá význam, ako ho indy vždy nachádzal vo veľkých udalostiach.

Načúval, čo robí po dome. Čosi mu hovorilo, že príde k nemu. Odľahlo mu, že sa neklamal, lebo skoro zápäť sa odchýlili dvere, v nich sa ukázala jej tvár.

Zastala pri dverách nerozhodne, či sa nevrátiť. Podvihol prst na výstrahu, aby nebuchla; ukázal jej na mladú na stoličke. Priblížila sa k nej. Zadívala sa na ňu, ako jej je hlava nabok, tvár akási veľmi vážna, stužka na hrdle s medailou natiahnutá. Potrháva sa rytmicky, kde bije pod ňou veľká žila. Ľavá ruka zošmykla sa z operadla, visí jej popri boku. V prstoch jej potrhne tu i tu.

Ako boli pred ním, mimovoľne ich porovnával. Jedna mladá, veľmi driečna, druhá v rokoch so zanovitou, všednou tvárou. Obe sú mu pekné. Zaujali sa za zmysel peňazí, držia ho pred očima. Budú iste poukazovať ľuďom na lepšiu stranu peňazí. Stali si do služby vyššej myšlienky. Spoza nich ako, ako nie, kuká naň tvárička zjašenej Dorinky: ohnivé, hlboké oko zaborilo sa mu do očú ako vtedy. Tváre tých dvoch akoby boli pod závojom; vidí oko, z ktorého blčí oheň. Srdce v ňom strepotalo neporiadne, zabolelo. Hádže sa ako pred utopením a predsa sa dvíha až kdesi do samého hrdla. Tie ohnivé oči! Ako zaslepujú. Pre ne všetko akoby sa krylo za závoj, i milé, dobré tváre. Posošil sa, prevládal ich moc a odhodil závoj. Má ich všetky tri razom pred sebou; všetky tri pekné. Vo všetkých horí, ibaže jej oheň nehreje, páli všetko, čoho sa dotkne, na popol. Či pochopí dakedy zmysel peňazí? Vtedy jej ho nenapomenul, nemal kedy, zabudol. Blčal i on…

Dorinka sa zas skryla; hľadí naň gazdiná. Na tvári by chcela držať úsmev, ale sa stratil, ostala len zanovitosť. Ale v oku sa rozmohla úzkosť. Keď pristúpila k posteli, chytil ju za ruku. Stisol ju mocne, pozerá jej do tváre svojím jasným okom, pred ktorým sa otvárajú i dvere záhad. Vidí i kde je mútno.

„Čo sa stalo?“ spytuje sa.

Hľadí mu utiecť, schovať aspoň svoje tajomstvo, ale ho nemá kde podieť. Tam je v očiach, v tvári. Schytil jej ho hneď a zabral.

„Čo vám je? Hneváte sa?“ naliehal.

Nuž hnevá sa na seba samú. Vie, že má nešťastnú tvár, akoby zanovitú, keď je dačo zle. Hľadí sa usmievať, ale pokus vypadol veľmi smutne. Do očú sa nasilu tisnú slzy. Že sa hnevá? Pokrútila hlavou. „A prečo?“ vyriekla ťažko, lebo sa hrdlo stislo.

Začal ju trápiť. Že jesto prečo. Hneď preňho. Zaľahol v dome, obrátil im ho čím hore tým dolu. Vedel, že ju také slová vyhodia z koľaje. Vzala ich na naozaj a zmiatla sa. Predesilo ju, že sa trápi preto, že je tu. Možno sa bojí, že im zavadzia a začnú šomrať naňho za chrbtom. Vyjavila mu, že sa ozaj hnevá, ale nie naň; na doktorov. „Oni sú na vine. Neusilujú sa.“

On istil, že sa usilujú, nieto preto ťažkať si na nich. Nemôžu nič urobiť, lebo choroba je mocnejšia od nich. „Išla na samý koreň. Podjedá strom.“

Pozrela naň skoro v strachu. Tie isté slová počúvala od neho ako od doktora. „Neopúšťajte sa!“ dohovára mu ticho ale naliehave. „I vy idete dávať vinu azda plotom a konárom?“

Aké ploty a konáre, začal ju dochodiť. Kto dával vinu plotom a konárom? Vedel, kde bola, prišla nahnevaná. Iste u doktora spomínali ploty a konáre. Ak ich spomenuli v súvise s jeho chorobou, boli iste rozhradené ploty, suché konáre. Keď jej ich spomenul, aké boli, opravila ho:

„Nachýlené, nalomené.“

Bolo jej zasa ťažko; horšie ako u doktora. Drží ju mocne za ruku, stíha ju očima; ledva mu môže uhnúť. Povedala, čo jej zverili o plotoch a konároch, ale nevyjaví, kto ich spomenul a o kom. Nie, nevyjaví. Nezvie nikdy, že bola u doktora.

„Nachýlený plot — nalomený konár,“ opakoval ticho.

Zľakla sa, že sa mu vyzradí so všetkým, vytrhla ruku z jeho a skoro zutekala z izby. Keď sa prichýlili dvere, mladá sa strhla. Poobzerala sa v izbe, nemohla sa sprvoti vynájsť, kde je. On sa usmial a pokýval hlavou.

„I ja zaspal,“ pochválil sa jej. „Prebudil sa teraz…“

Zaradovala sa, že zdriemol pod jej strážou. Iba sa zahanbila, že sa nevedela prevládať a zaspala tiež. Vyrovnala sa v kresle, že sa už nedá zviesť druhý raz. Ale on zasa zatvoril oči, akoby driemal. Hľa, ako pri nej odpočíva, raduje sa, ako pokojne spí. Dobrý znak! Ostala ticho na mieste, vypustila myšlienky, kde ich drží starosť oňho pod klonkou. Dorinku mu odpustila, zahnala ju hneď, keď vtiahol do domu. Myšlienky sa rozbehli sťa ovce, keď ich vypustia jarou na okopnené kopce. Povodili ju sem-tam, kým ju neprivábili do Širokého Dolca. Akoby sa prechodila veselo, keby sa nezakrádali za ňou Pepita, Anita a Rosita! Kde sa pohne, idú jej za pätami. Šepcú medzi sebou, udrie lakťom jedna druhú, chichocú sa potajomne. Jej sa posmievajú, jej, lebo si mívala, že nepovedal nikdy ani jednej, čo povedal jej pred kôlničkou, keď gazdiná riadila kvietie v izbách pána Andriju.

Keď pán Simon zatvoril znovu oči, nedriemal. Začal rozvažovať rad-radom, ako bolo. Choroba ho zaskočila znezrady, hodila razom o zem. Priatelia ho, samotára, pritúlili. Prišli lekári, hovorili opatrne a zdržanlive, tešili a tíšili, holú pravdu zastierali pestrými handričkami. Nehádal sa, hoc tušil, že pravdu pritajili. Pani Tereza išla k nim; domŕzala, kým jej neukázali nachýlený plot a nalomený konár.

Rozvážil si dobre, čo je s ním a skutočnosť stojí pred ním bez okrás. Je naozaj taký pevný a stály ako nachýlený plot alebo nalomený konár.

Ani sa nepredesil veľmi, keď sa jej prizrel zblízka. Oddávna už začal ísť dolu vŕškom. Neúprosný poriadok ho prinútil prepustiť miesto iným, lebo ho nevedel zaplniť. Chytil sa bol do jedného i druhého. Načal trochu roboty na postati, ale nedokončil nikde nič. Bol neschopný robotník; necháva samé začiatky všade. Jeho nástupcovia urobia z nich dačo, keď on nevedel z nich urobiť nič? Čo by bol urobil z nich, keď mu opadli sily odrazu? Že choroba zaskočila znezrady? Vari uškodila jeho dielu? Veď prv ako prišla, dielo bol poručil súcejším od seba. Že umrie prvej, ako ho skončia? Vedel i tak dávno, že kto sa doň chytí, sotva mu okúsi ovocie. Ani kvetu sa mu nedočká. Veľké diela sú také: žijú a prežijú robotníkov. Pracovníci ducha nežnú nikdy zo svojej siatby. Ale či zato prichodí sa zriecť sejby, nechať toľké krásne polia prielohom? Čo preto, že ľudia umierajú, keď len dielo žije a pretrvá i ich pamiatku? Život ľudský je len krátke obdobie vo vývine a živote veľkej myšlienky.

Keď mu nieto stania tuná, zíde sa poprezerať dom pred veľkou cestou, či je všetko na mieste, či neostali veci porozhadzované po kútoch. Vzali by ľahko skazu, ak by pozabudli na ne.

Ba či má všetko, čo treba do cesty, či nejde nezaopatrený! Začal prezerať pokladnicu, preratovať a zdúpol. „Po chudopansky sa pohýnam. Neviem, či mi vystačí…“

Poprehliadal, čo necháva, upratoval po izbách, stajniach, po dvore a kôlniach. Odoberá sa od živých bytostí a veci. V bráne sa ešte obzrie, či nezabudol na dačo. Zle sa vracať po zabudnutú vec, keď sa vyberáš do cesty; kto sa vráti, nedobre sa mu vodí v ceste.

Prv, ako by vykročil, podvihol zrak k nebesám. Darca všetkého dobrého neodvrhol ma. Bárs nebol hoden, obsypal ho požehnaním. Nadeľoval na každom kroku. A on prijímal často neuznanlive, pohadzoval nedbale veľké dary! A koľme by mal ďakovať za veľkú milosť, že v najvyšší čas mohol dať svoje manie do poriadku, vyplatiť dlhy a závislosti, aby mu meno nik nespomenul s hanou a opovržením. Jemu, veľkému Darcovi, má čo ďakovať, ak ho nebudú preklínať oškodení a ak ho hádam spomenú, ktorým mohol preukázať dobrodenie. Nerozdal všetko, čo mal najlepšieho, nie; odťahoval sa rozdávať. Neraz sial i zlé semä. Ale zas je len útecha, keď sa môže vyhovoriť, že aspoň kde tu hľadel urobiť čo-to dobrého.

Pri tej myšlienke i ležanie, na ktorom znáša telesné útrapy je mäkké a pohodlné…