E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

17

Okolo polovice júla, teda prostriedkom zimy, mnohí si vzali kartu na poštársky do Európy. Podajedni ledva sa ho mohli dočkať; chystali sa domov. Jedni na kratší čas navštíviť svojich, alebo vyhnúť zime; iní vypredali, čo mali i zberajú sa so všetkým činom. Anglickí velkostatkári počiatkom zimy idú zažiť domov kus leta a jesene, vrátia sa na svoje majetky koncom septembra, keď sa tu počína jar. Len robotníci alebo menší majitelia, majú výhodu, že sa môžu presťahovať ľahko na iné miesto; ľahko im vypredať kedykoľvek, ak len majú čo predávať, a tiahnuť, kde ich nesie túžba.

Parník prišiel v určený deň. Mal niečo nákladu vziať, ktorý bol už hotový v nákladnej bárke: napospol patagónska vlna v baloch, hádam ostatná zásielka do Londýna, ktorá zaostala až do týchto čias. Ešte hrmeli na lodi hriadele veľkých dvíhadiel, keď jednateľstvo dalo znak cestujúcim, poberať sa na loď. Boli dve hodiny popoludní.

Pred pol druhou už bola veľká hŕba sveta na moste. Na hlave mosta čakala Rosita. Dovážajú a ukladajú batožinu na palúbku, vziať ju na poštový, ktorý tam vonku leží.

Na moste je hodne našich. Ich reč sa rozlieha milo. Majú si mnoho čo povedať, akoby jeden druhému predchytával v reči. Dávajú si ostatné rady, napomenutia, pokyny, prosby; odkazujú tým doma pozdravy alebo i výčitky, že nepíšu. Rodina a blízki priatelia chystajú sa Rositou na loď, iní sa odoberajú hneď na moste.

Jeden z našich stojí stranou. Netisne sa medzi iných, rozkrákorených. Na tvár mu zaľahla ťažká duma alebo skôr žiaľ. Náš Nikola Žeravić v sviatočných šatách, v belasej námorníckej košeli s literami P. S. N. C. na prsiach. Sivú čiapku stiahol hlbšie na oči, aby pod jej štítkom zatušil bôľ, ktorý je v nich. Nesvedčí sa stavať na odiv svoje žiale. Tvár, červená indy alebo i vysmiata, akoby bola obledla. Oko mu zaletí podchvíľou k veľkej lodi, ktorá dymí z komínov; zas sa dotkne krajanov, ktorých obstúpila hodná hŕba ľudí, akoby ich chcela zatvoriť vo svojom kruhu.

V kruhu je Krešimír, pani Tereza v čiernom kepeni, obšitom šnúrami, o veľmi širokom golieri a čiernej šatke na hlave. Pri nej je Jelka, vysoká a švárna ako indy. V očiach sa jej potuluje úsmev, ale časom sa i skryje. Oči sa časom zaligocú, i slza sa prevalí ponad čierne riasy. Žiadalo sa jej ísť z Puntareny, ale keď sa prišlo lúčiť, Puntarena i ju chytila za srdce. Na rukách má dieťa, podistým ešte bábätko. Biela pokrývka, očipkovaná na krajoch, visí jej temer do samých kolien, odrážajúc sa tuho od čiernych šiat. Odnáša si z Puntareny, čo drží za najväčší výdobytok a bohatstvo: syna Dinka. Predošlý týždeň mu minulo tri mesiace. Nie blázon! Na takto rok mu už dajú v Širokom Dolci nohavice, opánky, možno i červený paštek. Čo ako, bude nosiť červenú čiapočku s červenými strapčekmi nad uchom.

Keď sa narodil, strhla sa zas hádka v dome; prvá po tej, ktorá sa bola skončila tak podivne u pána Zenobia pod horou. Novopečení rodičia hádali sa pre meno synovi. Krešimír chcel mu dať národné ,Zvonimír, Tomislav, Butimir‘ alebo niečo podobného; matka by bola vďačne pristala. Ale v tej veci rozkazuje stará obyčaj, a nie volička. Vieme, že prvý syn nosí meno starého otca po otcovi. Otec Krešimírov bol Dominik Florián, mená, aké čuť len medzi vzdelanými vrstvami. V tie časy, keď krstili Krešimírovho otca, kto sa zanášal literným umením, rád hlásal i menom, že nepatrí k obecnému ľudu. „Čo povie na to, keď narastie!“ vzpieral sa Krešimír. „Dominik!“

Jej sa tiež nepáčilo Dominik, ale sa stavala, že sa jej veľmi páči. „Skrátime ho na Dinka. V mestách ich je všade dosť. Nebude sám.“

Proti Dinkovi nebol by mal čo povedať, bolo veľmi slávne meno, ale predsa krútil hlavou. Zišlo mu na um starodávne mesto na mori o úzkych kľukatých uličkách. Nové prúdy neprebijú do nich tak ľahko. Drevené okenice zatvárajú obloky na starých domoch, aby nedúchalo do nich a nevkrádali sa tak ľahko novoty. Tam volajú Dominika Dóme, ešte i Mene. A nielen Dominika, ale i Dominiku.

„Ak sa zaľúbi do Dominiky, budeš mať i syna i nevestu Dóme alebo Mene. Ako si poradíš? Prečo ho nekrstiť na Iliju? Ilija Hromobijec,[30] či by nebolo krajšie?“

Ktovie, či by sa neboli tak hádali dodnes, keby sa nebola zastarela pani Tereza. Pozerala na tú vec veľmi vážne. Nech len vymýšľajú! Zohrdiť staré dobré obyčaje pri takej veľkej veci je akoby volať káru na seba a nešťastie. Čo potom, ak nebude môcť postaviť zuby? Svetská pýcha pred úpadkom chodí…

Krešimír sa zľakol zlých následkov, pristal na Dinka.

Krstní rodičia sú mu Nikola Žeravić a pani Tereza. I pán Ipolito bol pri krste, ale iba ako prívesok; jeho poctivé meno nevtiahli do matriky. Ako taký hosť mal si za povinnosť dať poriadnu výsluhu kostolníkovi, aby zazvonil, ako svedčí, keď budú pristupovať ku krstiteľnici. Kostolník zazvonil tuho, puntarenskí škrekľúni sa domysleli, že je akýsi chýrny sobáš alebo krštenie; zhŕkla sa ich veľká hŕba pred kostol. Keď vyšli po obrade s Dinkom z chrámu, kričali na pána Ipolita: „Padrino, čauča!“ (Krstný otec, šesták), a keď im nehodil zaraz „Čauča, padrino pelado!“ (Šesták, otrhaný krstný otec). Hodil im dva razy po hrsti šestákov; a keď len vždy škrečali a obstali viktóriu Dargaša, najedoval sa a hodil ešte jednu, koňom pod samé nohy. Šťastie, že tátoše Vida Dargaša mali viac rozumu od faganov. Neozreli sa o ruvačku, ktorá sa strhla pod nimi.

Starý Nikola naučil sa chodiť každý deň do domu, ako sa má krstný. Povaroval ho, ak bol prebudený i pichal ho ostrým strniskom na tvári. Zasa mu nastáva prázdnota v živote alebo skôr veľká trhlina. Vyberajúc sa odtiaľto, odtrhli mu veľký kus srdca. Ostáva veľká, boľavá rana; bude dlho, dlho krvácať. Vracajú sa domov cez oceán ani štebotavé lastovičky, keď sa vracajú po zime do hniezda. Iba že Zaradovci neprídu v jar, ale akosi koncom leta alebo počiatkom jesene. Prvej sa nemohli vybrať pre Dinka a či skôr pre jeho mater. Práve sa budú chystať na oberačku, zastihnú hrozno a pozdné figy. Keď sa oberajú olivy, zasa ich privíta zima, ktorej tu odbavili polovicu. Ale radšej zažiť hoc dve zimy jednu za druhou, ako čakať do marca budúceho roku.

Oni ako lastovičky, on sa nemôže dať do letu s nimi. Krídla ochabli, nechcú sa podobrať na ďalekú púť. Volali ho sebou, vábili. Dostala sa mu i knižočka z banky, na nej pekné peniaze, ktoré mu poručil pán Simon. Mal na čom ísť, ale nešiel.

„Už ma tu drží prituho,“ vysvetľoval im. „Ostal som pridlho. Korene zašli prihlboko. Mám dievku, a tá je tu, iného už nemám. Keby bola mohla ísť i ona, neodhŕňal by sa, ale jej muž má už domy a obchod; nemôže sa hýbať. Ostanem teda len tu, keď ma nepúšťajú…“

Pán Simon vtedy bol predsa ozdravel. Poležal si viac od štyroch týždňov, prišiel k sebe, začal vstávať a vracať sa k životu. Keď prvý raz vyšiel do záhrady, kde sa už zelenala priesada, hriadky s hrachom a záhonček zemiakov; sadol si pod vŕbky a rakyty, na magallanské slniečko. Rozlialo sa mu v prsiach nevídané blaho. Ušlo sa mu šťastia kochať sa ešte trochu v prívetivom, milom kraji. Vrabce a čížiky snemovali v neďalekej dúbrave medzi kalafatovím. Zavčas rána čvirikali, že ho neraz prebudili zo sna. Popoludní sa ozvala tam kdesi kalandria,[31] patagónsky slávik, spievala mu do západu slnca tak sladko, akoby rozhadzovala perly o nežnom pridusenom lesku.

„Čo poviete na to, tútor?“ posmievala sa mu pastorka. „Kde sú ruže?“

„Zvädli a uschli. Mám ich v tobolke na pamiatku,“ usmieval sa natešený.

„Vidíte, uschli ako choroba! A čo ešte nezmýšľali s nimi!“ Hrozila mu prstom. „Len sa priznajte: prečo ste ich položili vtedy na hlavnicu?“

Bol v pomykove. Priznal sa jej, ako sa chystal do hrobu s ružami, čo si narozkladal o záhradke na pampe a o hrobe na Mirogloji so ženou, ktorá hádže ruže z podolka. „Najskôr ma uzdravilo vtedy videnie, že hoc Matka-vlasť nedopriala mi hrobu v svojom poli, nezabudla predsa na syna. Poslala mi, kto mi nahádže kvietie na hrob. Keby ste vedeli, ako ma oblažila tá myšlienka!“

Keď bolo pekne, trávili celé dni pod vŕbami. Už nebola vrtká a obratná v pohyboch, údy jej oťaželi. Padlo jej dobre oddychovať si pri ňom. Zanášala sa veľmi ručnými prácami. Plietla a štopkala, šila samé malé veci, košieľky, povoje, čepčeky. On pozeral vážne, ako jej pekné robotné ruky mihajú s ihlou alebo háčikom. Meral pozorom, ako pribúda pletiva.

„Tieto vecičky dostať v sklepoch,“ upozornil ju raz. „Je pohodlie pre mladé matky. Majú výber, výbavu už zloženú alebo si ju môžu zložiť samy, ako chcú.“

Pokrútila hlavou veľmi vážne. Videla tie vecičky vo výkladoch, ale hoc sú veľmi vkusné a nie pridrahé, nedala sa naviesť na kúpu. Bolo by jej, akoby bola premeškala povinnosť, keby dieťa nevypravila svojou rukou. Krásne sú tie veci, ona ich sotva bude vedieť poskladať také, ale jej sa väčšmi páčia hábky, ktoré videla doma v starej truhle. Tie tiež vyšli z materinej ruky takto v ostatných mesiacoch. Koľko ráz sa prizerala na ne, mať bola hrdá na ne; rada ich ukazuje, akoby sa pýšila. Čo by jej bola mohla ukázať, keby ich nebola sama urobila? „A tak,“ dokončila mu vysvetlenie, „ako robia v Širokom Dolci, tak budeme robiť i my v Puntarene.“

Prisvedčil jej. Má pravdu. Ktovie, čo nevpletá mladá matka do tých nepatrných vecičiek za myšlienky! Možno všíva a vpletá do nich všetky posvätné city a nádeje, ktoré jej pučia v hrudi sťa ruže vo voňavom ružoháji. Nech ich len povšíva a povpletá. Škoda ich rozhádzať po trhoch a uliciach…

Skamarátili sa veľmi: on podlomený chorobou, ona sputnaná blížiacim sa materstvom. Strávili spolu leto, skoro do samých fašiangov. Večery bývali veselé; prichádzali priatelia Nikola, Vodopija, často i pán Ipolito. Dakedy sa zatúlal i Jakov Korin, ak nerobil v kampe alebo sa netúlal za kožkami. Raz prikvitol i Petar z Tres Caminos. Prišiel po tovar do nového obchodu a oddať kožky. Petar daroval svojmu gazdovi, pánu Vodopijovi, osem ,čipit‘,[32] dosť hodných šupín panenského, rýdzeho zlata už zo zlatonosných pozemkov v Caňadóne Arriagadovom. Jedna skupina krajanov hneď po hlavných robotách v kampe začala kopať. Iba vodu museli vláčiť zo studne v súdkoch; jarky a potoky povysýchali v lete. I tak sa chvália robotou, hoc vymáhanie ide po biede.

Petar myslí, že za štyri roky prevrátia celý Caňadón, neostane v ňom prášku zlata. Bol u pána Dolčića, ale vraj len toľko, že ho nevysotili z domu.

„Čo ste ta šli?“ spýtal sa ho pán Vodopija.

Mykol plecom, že len tak z priateľstva. Jednou cestou ukázal im čipity z pozemkov, na ktoré mali tiež podiely. Pán Kolčić sa najedoval, že farbí. Nevie vraj pravdou dýchnuť.

Pán Vodopija zaradoval sa čipitám, predznakom bohatstva. Daroval ich na mieste gazdovi, ktorému môže ďakovať za všetko, čo má.

Pán Simon zobral sa okolo fašiangov; nedal sa už zdržať u Zaradovcov. Prešiel zasa na starú hospodu. Pastorka sa žalovala, že ju necháva práve, keď sa jej blíži hodina.

„Nie nechať,“ sľuboval jej, „iba sa odpratať, aby nezavadzal v dome. Zato budem chodievať na obed. Od obeda do večera ostanem zasa len u vás.“

Začal do nich chodiť o poludní. Ale tretím, či štvrtým razom napomenulo ho čosi tamdnu, že je už nie chlap, ako býval. Stislo ho proti srdcu a povedalo mu: ,Pomalšie — pomalšie. Náhlivá robota nebýva dobrá.‘ Od tých čias ho už nevídali v meste chodiť po chlapsky; vliekol sa z nohy na nohu o palici ulicami k domku za bielymi šramkami. I tak mu prišlo zastávať na každom uhle, vydychovať, akoby chodil zďaleka, zďaleka. Keď ho stislo v prsiach pri chôdzi, čakal, opretý o palicu, kým sa neotvorili železné prsty tej surovej, tajomnej ruky, ktorá ho stisla. Zľakol sa jej, keď videl, že naň číha. Každej chvíle čakal, kedy ho schytí a zakríkne, že ho už má…

„Nachýlený plot — nalomený konár,“ šeptal si v také časy.

Ale sa spamätal, premyslel si. Previedol surovú ruku! Šiel pred obchod pána Vodopiju a vzal karretu Vida Dargaša. „Uvidíme, či sa opovážiš prísť na karretu!“ zastrájal sa ukrutnej ruke. Preložili mu dosku na drabinky, sedelo sa na nej ešte ta. „Len, prosím vás, nepoháňajte prituho, že mi nevytrasiete dušu.“

„Mohol by zapriahnuť do viktórie,“ núkal sa mu Dargaš. Bolo by mu vraj ako v páperí. Ale pán Simon pokrúcal hlavou. Vo viktórii tiež vraj drgľuje a hádža z boka na bok.

Keď sa prestal už prechádzať o palici po Puntarene a začal sa voziť v Dargašovej karrete sem a nazad, oživenie prvých čias, horúci vznet pridusil sa; nádeje bledli. Keď osamel, najmä večerom, šeplo mu tu i z jednej, tu z druhej strany: ,Nachýlený plot — nalomený konár…‘ A pravda je. Vyvliekol sa z postele, je hore koncom ešte, ale čože, nie je už, nie, Simon Katović, ako býval.

„Ísť takto domov?“ radil sa so samým sebou pred zrkadlom. Na vide nebadať veľkej premeny, ale kto sa spoľahne na oči? Šaľbiaria, nevidia, čo je dnuka, obzrú si škrupinu, nedovidia k jadru. Jadro by bolo obzrieť! Podistým nahnilo, možno ho vyžiera črviak. Aká čudná hodina! Byť tuná, je tu ešte, ale nie celý. Polovica pána Simona sa podela kdesi. Veru podela, i to lepšia polovica: tá, ktorá sa mala k svetu ako-tak, jadro najskôr…

Začal ju pilne hľadať, kde je. Keď ju nemohol nájsť, začal veľmi banovať za ňou. Ísť medzi svet o polovici? Čo mu povie; že mu nadstrkuje, čo je nie to, čo mu chce naškriepiť? Do Zaradov sa už len dal zaviesť. Zišli sa priatelia, spomínali, čo bolo, čo bude a čo má byť. V také časy prikmotrila sa i druhá polovica. Zhíkol od divu, kde sa berie naraz, radoval sa; priatelia sa dívali, čo sa mu stalo. Raz je s nimi polovičný, iný raz celý, ako býval kedysi!

Prišli mu zas pod ruku čipity, ktoré mu daroval pán Kuzma Vodopija: ukážku z bohatstva v Caňadóne Arriagadovom.

Načo sú mu? Iným by sa skôr zišli. Obecali ich jemu, prvotiny bohatstva, na pamiatku vraj. Dokedy potrvá uňho pamiatka? Či pamiatka žije, keď nežije ten, ktorý sa má rozpamätať? Zaniesť ich bratovi? Bolo by ešte-ešte, mal by ukážku na magallanského brata. Ale ako ich zaniesť, keď ho lepšia polovica zbehla? Nebolo by lepšie ostať v Magallanese? Vybrať sa bez nej? Ešte by ho zastavili niekde v ceste, neuzrel by rodiska. Naprostred oceána ho spustia na doske, hlboko, hlboko.

Radšej šiel s čipitami k zlatníkovi. Kázal mu zložiť z nich štvorlístok ako na ďateline, dať ich na krátku stonku o ušku. Môžu visieť na retiazke pri hodinkách alebo i okolo hrdla. „Dajte ich na tenkú retiazočku okolo hrdla,“ rozkázal mu.

Keď bola robota hotová, bol veľmi rád; dva štvorlístky z panenského magallanského zlata! Zavrel ju do skrinôčky, na jej dno napísal: „Do venčeka prvorodenému dieťaťu Krešimíra Zaradu a Jeleny rod. Kmetović od Simona Katovića.“

V iný deň vyňal zo stolíka knižočku s vkladom na banku. Dal ju prepísať na Nikolu Žeravića. Peniaze, ktoré mu kedysi doniesla pani Tereza po predaji domáceho náradia, položil do obálky a zaznačil na ňu jej meno. Zo všetkého urobil balík a zapečatil ho. Napísal naň: ,Do opatery Krešimírovi Zaradovi v Punta Arenas od Simona Katovića.‘

Bola nedeľa, na obede bol i Nikola. Po obede prišli pán Ipolito i pán Vodopija. Pán Simon sa sňal zasa s druhou polovicou. Bol veľmi veselý, jedoval pána Ipolita zlými zásadami. Keď sa zberal domov, lebo Dargašova viktória už čakala, potiahol Krešimíra do druhej izby, oddal mu balík.

„U mňa idú tento týždeň riadiť izbu. Sprehádžu mi všetko. Tu sú veci, ktoré som bol vtedy obecal priateľom, ale neoddal. Ako viete,“ usmial sa a žmurkol mu „oklamal som dokonale dedičov. Ale im ich dám, keď príde loď. Do tých čias budú u vás. Kľúč nezamyká dobre. Vaše hodinky sú pri mne, o ne sa nebojím. Fajčivo Ipolitovo je na polici. Len neviem, kedy sa mu dostane, i vám vaše hodinky. Dosť ľahko, počkáte si…“

O dakoľko dní prihrnul k nemu Krešimír zavčas rána. Premáhal sa, ale si nevedel miesta. Žene prišlo zle o polnoci, musel bežať o pomoc. Baba prišla, tam je u nich, ale žene je nie lepšie. Vie, že býva každej zle, ale sa bojí, bojí. Chodí ako bez seba, po dome, po záhrade. Pri nej nemôže obstáť, i cudzia žena ho tam nie veľmi rada. Tíšia ho, že sa nemá čo báť; musí vraj tak byť, ako je. Ale sa bojí, veľmi bojí. Hľa, prišiel k nemu. Nevie, kde sa podieť.

„Prídem i ja, brat. Viem, že nemám čo hľadať u vás, ale budem hoc v záhrade alebo pred domom.“ Začal vstávať, obliekať sa. Krešimír zasa trielil domov pozrieť, či sa nestalo dačo. Hľa, aký je život! Nieto nešťastia, aby nebolo v ňom za necht útechy alebo lepšieho výhľadu, ale ani šťastia, aby sa doň neprimiešala takáto kvapka útrap. Ale tu bôľ a trapy sú dočasu, za ne sa kupuje nový život a šťastie…

Dal vyburcovať Dargaša, aby prišiel s karretou. Celý deň trčal u Zaradov. Popoludní kedysi vbehla pani Tereza k nim, že je už dobre. O chvíľu im doniesla Dinka zababušeného. A čo videli? Tľapkavý noštek, ustaranú tvár, ústa veľmi veľké, ktorými sa ziape. Pokrúcal hlavou. Taká pekná stvora nemohla sa zmôcť na niečo krajšieho? Ale pani Tereza ho chválila. Chlapec vraj ako buk, a pleciská! Bude mať čím podoprieť drabinu, keď budú zvážať.

Bolo mu smutne v tie dni. Voviedli ho k pastorke, dala mu ukázať trochu lepšie malého Zaradu, i pleciská i nohy; švigal nimi, i trochu žmúril; bol ogabanejší.

„Bude sa volať Dinko,“ oznámila mu mladá kútnica veľmi hrdo. „Tútor mu bude za krstného otca.“

„Bol by si i vyprosil, keby ste ma boli obišli. Udal sa na mater, krikľúň; ukradol jej oči,“ rozsúdil veľmi vážne. „Ale nevie, čo s nimi robiť; akosi vždy len do spania. A kde je šelmovstvo?“

Bolo mu smutne, kým nezačala vstávať. Zasa sedávali spolu, ale ona odbehávala; jednostaj len okolo syna. Keď bola pri ňom, nebola pri ňom celá. Myseľ sa jej rozdelila: skoro celá bola okolo kolísky, pri ňom ostali už len omrvinky.

Boli určili i deň, sobotu, ako je obyčaj, krstiť malého Dinka. Keď ráno pribehol chlapec búchať na oblok u Zaradov, Krešimír stŕpol. Chlapec bol ten istý ako vtedy na nákladnom moste.

„Idem zaraz!“ skríkol, nečakajúc, čo mu pribehol povedať. Pohádzal šaty na seba a utekal s ním. Dozvedel sa, že ,pán‘ ochorel znovu, i na stenu zabúchal.

Cestou sa ohlásil u doktora, vyburcoval ho z postele a viedol k chorému. Ale chorému ho už nebolo treba: ozdravel navždy. Zato mu prišlo kriesiť domácu paniu, ktorá ležala bez seba na diváne. Keď ju prebrali, dala sa do kriku. Bola omdlela, keď ho videla sklesnúť na podušku bez života.

Narútený plot sa vyvalil, nalomený konár sa dolomil, ale tíško, bez tresku a prasku.

Zišli sa priatelia, obriadili medzi sebou pána Simona. Obliekli ho do čiernych šiat, ako vtedy vídal sám seba. Pastorka pozabudla na kolísku, bola zasa pri ňom celou dušou. Išla zas na kvietie do veľkej záhrady. Doniesla náručie, samých jesenných kvetov, ale našla i ruží. Podperila ho, položila mu konárik i k hlave, ako bol vtedy kázal. Priložila k nim suchý už konárik, ktorý opatroval v obloku zakrútený v papieri. Ostali z neho samé odrobiny.

Stemneli zasa ulice Puntareny, kadiaľ šiel veľký sprievod. Zas vysoké, krásne postavy našich ľudí, chlapov a žien, tiahli húfom za smútočným vozom. Pohlo sa v nich mocne vedomie, že sa vyvalil stĺp, ktorý držal dlhé časy chrám bratskej lásky medzi nimi. Cítili, že pochovávajú svojho, ktorého srdce bilo mocne za nich. Ale i ľudí iných národností bolo hodne. Z kupeckého stavu vysokého a nižšieho chyboval málokto. Obchod v ulici San Martin pán Vodopija zatvoril na tri dni. „Cerrado por duelo“ (Zavreté pre smútok) stálo na spustených dverách. Keď vyšiel veľký sprievod z hlavného chrámu, veľké obchody na hlavnom námestí tiež zatvorili.

Za truhlou išli priatelia; holohlaví, akoby odprevádzali najbližšiu rodinu. Medzi nimi vynikali ozrutné postavy Nikolu a pána Ipolita. Pani Tereza ciepkala v tmavom obnosenom kepeni o veľmi širokom golieri. Bolo čosi vencov z čerstvého kvietia, ale viac ich bolo z umelého. Medzi nimi bol najkrajší veniec pána Mešetera a pani Flóry. Pán Vodopija v to ráno dostal súrny telegram z Valparaisa položiť ho v ich mene. Pastorka mu dala do truhly ruží. Na truhlu mu položila pekné pero.

Úsudky o nebohom neboli neprajné. Nikto ho nespomenul zle, vari ani sám pán Dolčić a Kolčić. Tiež sa zamiešali medzi chlapov. Známi, i menej známi mali ho v podozrení, že teperil životom ťažký batoh nemotorných zásad a predpotopných náhľadov. Pekné ich je spomenúť, ale len vo veľké sviatky, i to ak by v kostole, ale užitočné je zložiť ich do kúta niekde v pitvore, keď z neho vychádzame na veľký trh života. Nech odpočívajú a nezavadzajú pri jednačkách a obchodoch. Pán Ipolito vadil sa s ním tuho od domu smútku do kostola, i v chráme pod obradmi a teraz celou cestou do cmitera. Vyhadzoval mu na oči mrcha zásady, neodpustil mu ani hlavičku. Ale keď zaznelo nad otvorenou jamou akosi víťazne: „Requiescat in pace!“[33] prestal sa vadiť. Prišlo mu odrazu veľmi zle. Obrátil sa znezrady, prebíjal sa pomedzi ľudí ani ťažká fúra. Nehľadel do koho sa búcha, koho socia. Oprel sa kdesi o dom hrobárov tvárou k stene. Plakal usedave, nazdal sa, že mu ide srdce puknúť. Priatelia postáli holohlaví pred hrobárovým domom, kým prešli účastníci, dávajúc im ruku na znak účasti. Keď sa cmiter vyprázdnil, pojali ho sebou. Kráčal medzi nimi, potkýnajúc sa o každú skalku.

Boli zronení, akoby boli uložili do hrobu najbližšiu rodinu. Krešimírovi bolo na útechu, že mu mohol aspoň vyriadiť hrob. Vsadil mu železný kríž s nápisom, kto odpočíva v jeho tôni. Obmuroval hrob; nasadil kvietie, ktoré sa rozvije až budúcej jari. Ku krížu zasadil bujný patagónsky smrečok. Zámočník ukoval ohradu a keď ju zasadil, kľúč si vzal Krešimír. Kým je v Puntarene, osobuje si on právo opatriť hrob brata…

*

Rositu zapratali batožinou. Palubka sa temer tratí pod ňou. Ľudia stoja pri oblokoch, tisnú sa do hŕbok. Poniektorí mimo môstku preskakujú priamo z nižšieho schodka. I priatelia sa odobrali od známych na moste a poberajú sa.

I Nikola zišiel. Prišlo mu na um, keď stúpal dolu schodmi, ako šiel nedávno na cintorín za mŕtvym telom pána Simona. I táto cesta na protivnú pologuľu zeme je skoro ako na cintorín. Nepovedie nazad, je ako posledná. Pretrhne sa, čo bolo medzi nimi spoločného, ostanú samé rozpomienky. I tie poblednú; keď zvädnú, padnú do zabudnutia; na veľký cintorín, kde utkvieva všetko, čo tvorilo kúzlo života…

Pán Ipolito si vzal zas slobodu na odpoludnie od roboty. Preobliekol sa sviatočne, za ním dobehol i pán Vodopija. On si nemal od koho vykonať slobodu. Čakali ho objednávatelia v sklade, musel sa vrátiť čím skôr. Pozdravil priateľov z mosta: skoro tak, akoby bolo len na krátky čas. Cíti zďaleka, že je tiež už na ceste, ktorá cieli do hlbokého zálivu. Vie, že je dlhá, veľmi kľukatá, ale myslí, že jej príde predsa na koniec. Uvidí strmé stráne ,Golo Brdo‘ pod bormi, na nábreží veľkú, krásnu školu, akej nieto ani v jednej dedine naokolo. Keď príde, neobmešká zaskočiť do Širokého Dolca k Zaradovcom.

Ozrutná postava pána Ipolita zamiešala sa do hŕby, ktorá obstúpila odchodiacich. Prevyšuje všetkých aspoň o pol hlavy.

Rosita sa pohla, obrátila sa nosom k Ohňovej zemi. Pozerá v belasých dymoch ponad kanál, čo sa tu robí. Vrchy má biele, ale iba do polovice. Biely plášť oderavel na miestach; urobili sa na ňom veľké tmavé záplaty. Punta Arenas sa vzďaľuje. Rozložená v úbočí, vysvietila kresbu ulíc, sťaby sa chcela pochváliť, že ich má rovné a široké, ako patrí modernému mestu v Južnej Amerike.

Pristali ku korábu; dvíhadlá hurtujú, prenášajúc ostatné baly ponad medzipalubie, spúšťajú ich do hlbokých skladov. Po spustených schodoch pri boku behajú chlapi hore-dolu, sťaby muchy liezli po volovi. Teružia truhly a batohy dohora.

Naši sa zas zišli, keď si opatrili veci, v salóne druhej triedy s priateľmi.

„Poďte s nami,“ zvádza Krešimír Nikolu.

„Vieš, že nemôžem.“ Hlas mu bol chripľavejší než v iné razy. „Keby sa dal vypoďkať, neobstál by dlho. Zas by ma potiahlo sem. Vieš, že mi je dievka z Ohňovej zeme. Ostanem, ako som. Jednou nohou tu, druhou tam. Srdce sa trhá napoly. S vami ho pôjde väčší kus.“ Vialo od neho trpkým žiaľom. Ženy sa odvrátili, vypadli im slzy. Aká tu pomoc? Nezbýva, ako zobrať i tento žiaľ sebou.

„Ak by vás dačo zašlo, potreba alebo čo, nezabudnite, že sme tu. Hoc ďaleko, budeme s vami. Čo je naše, je vaše. Opatríme sa,“ dohováral mu s horúcim citom.

„Boh vás požehná za dobré slovo. Azda mi nebude chýbať.“ Hlas mu zachrípol ešte väčšmi. „Nebohý pán Simon ukázal tiež veľkú starosť o mňa. Ešte na smrti pamätal na mňa. Aký priateľ! Ale čo mi poručil, je moc.“

Vysmiali ho. Poručil, koľko uznal za dobré. A čo je moc? Či vieme, do čoho môžeme padnúť?

„Je moc!“ zaťal sa. „Toľko netreba. Zbytok je zbytok. Pomýlil sa. Nech mi odpustí, tam kde je.“ Stáli okolo neho, bolo im trápne počúvať, ako sa prieči s nebohým. „Jeho pamiatka je tu,“ položil dlaň na prsia. „I jeho náuky. Zachoval som si o zmysle peňazí. Napravím, čo schybil. Dám im ja zmysel, ktorý im prislúcha. Jeho peňazí nevezmem.“

Akoby boli počuli zomrelého. Jeho slovo ozvalo sa ešte raz, pri samej rozlúčke. Ono chodí medzi nimi, hoc jeho už tu nieto. Alebo ich možno navštívil jeho duch, doniesol im ostatné rady?

Zmysel peňazí! Tým slovom sa lúčia od magallanského kraja.[34]

„Pôjdu na potreby národa!“ oznámil im a pozeral na nich vážne. „To im bude ozajstný, spravodlivý zmysel. Vybral som ich, premenil na funty. Vezmi ich. Keď prídeš domov, daj ich na dobré knihy alebo noviny: vieš, na tie, ktoré hľadia na dobrú vec, a nie na márnu slávu a zisk.“

„Ach, drahý kmotre,“ zvolal Krešimír s hlbokým pohnutím, „ako ste premysleli!“

„Nie ja, ale on. Ja som si len zachoval jeho reči. Vynalož peniaze na svetlo, ktoré by chcelo ukazovať dobrú cestu, ale možno nemá oleja. Povedz im tam, že ich posiela nebohý Simon Katović z Puntareny.“

Krešimír by ich bol vďačne vzal, vynašiel im dobrý zmysel: svetlo na dobrú cestu, k láske medzi svojeťou. Ale peniaze sú už nie nebohého.

„Nie sú moje. Pomýlili cestu ku mne. Majú iný zmysel, nie ten, ktorý im dal pán Simon. Pomýlil sa, musíme napraviť.“

„A kde sa podejete!“ okríkla ho pani Tereza. Nahnevala sa; čo má on naprávať? Nebohý vedel, čo robí. Mal starosť o jeho starobu. Je sám ako palec; kde sa obráti, ak ochorie?

„Zarobím, koľko treba!“ postavil sa hrdo. „Ak ochoriem, nech ma opatria spolky, na to splácam príspevky. Mám i dievku. Čo mi treba viac? My nechorieme dlho. Moji starí ani neležali; hádam sa nepreležím ani ja. Ak by pritisla bieda, mám vás. Čo chcete viac?“

Pozerali naň zahanbení. Krešimír ho znal toľké roky, i bývali na tej istej hospode; predsa sa mu nedal poznať do ostatnej hodiny. Tak im bude ešte ťažšie rozlúčiť sa s ním, podistým navždy. Vzpieral sa prijať jeho dar. Ako vziať žobrákovi batôžtek i palicu? Žertva má tiež i spôsoby i hranice.

Nikola sa zapálil, keď ho presvedčovali, že čo moc, to moc. Zahanbil sa, že zohrdili dar i darcu. Dokazoval im, že neostane predsa s holými rukami. Má ešte na banke, čo si zgazdoval. „Tu je svedok!“ Odvolal sa na pána Ipolita. Pán Ipolito im dosvedčil, keď mu vysvetlili, o čom je reč, že pán Žeravić skutočne nemá sa čo báť špitála.

„Tak mu vziať polovicu,“ radí pani Tereza. „Ak mu bude dačo treba, nech píše.“

„I keď nebude treba,“ opravil Nikola. „Už len písať. Zhovárať sa viac nebudeme.“ Hlas mu zlyhal, spodná čeľusť sa mu striasla. Stisol zuby kŕčovite.

Krešimír ho pritiahol k sebe a objal bez slova. Pani Tereze tiež nemohol slova povedať. Stískal jej ruky.

Mladá pristúpila k nemu, pobozkala ho. „Myslela som, že mi bude tento deň najradostnejší, a vidíte, aký žiaľ! Opatrite mu hrob,“ šepla mu. „Na jar nasaďte kvietie, ak sa moje neprijme.“

„Veď už budem mať iba tú starosť a potechu!“ Ukázal jej kľúč od záhradky, ktorý už prevzal od Krešimíra.

„Kvety mal veľmi rád,“ vysvetľovala mu. Odhrnula pokrývku, ktorá jej pokrýva celú ľavú stranu. Ukázala sa mu červená okrúhla tvárička, okolo nej zúbky čepčeka a stužky. Svetlo prebudilo Dinka, žmúril očima a začal hýbať ústami, akoby cical.

Nikola by bol prisahal vtedy, že sa mu tie ospalé očká usmievajú, aby sa mal čím tešiť, keď ostane sám. Čosi hovoril nad ním tichučko, ale sa mu len ústa hýbali. Nad čelom mu urobil znak kríža.

Vzal od Krešimíra tú polovicu, ktorú mu nechceli prijať; objal ho ešte raz prudko a už sa rútil von.

„Pôjdem i ja,“ spamätal sa pán Ipolito. „Píšte; nezabudnite na nás.“

„Nech vás boh opatruje i požehná vašu drahú zem!“ Zaželal mu, keď si tľapkali veľmi prudko po chrbte.

Vyšli za ním na palubu, pozerali, ako sa spúšťa dolu schodmi za Nikolom.

V tie časy prišla malá loďka k Rosite, odfukovala tuho z malého komína. Z nej sa zrepetili dvaja vysokí chlapi. Dlhým krokom prešli na Rositu a z nej na schody. Zadný z nich pozrel dohora, kde boli cestujúci. Krešimír poznal úzku tvár pána Flanka. Jeho sivé oči stretali sa s pozorom Krešimíra. Vysadol na ne akýsi prísny výraz.

„Čo vy tu, priateľ?“ zastavil sa pri ňom. „Tiež odprevádzate?“

„Ideme domov,“ ukázal mu na ženy, ktoré stáli pri ňom.

Pán Flank sa im poklonil. Čosi dlhšie sa mu zadržali oči pri mladej s dieťaťom. „Na dlho?“

„Najskôr navždy, ak boh dá.“

Poodstúpil prudko nazad, pozerá mu veľmi skúmave do tváre. „Prečo navždy? Navštívte svojich a vráťte sa. Veď sa vám tu nevodilo najhoršie.“

„Mám povinnosti. Tuto dieťa — syna.“ Vysvetľoval mu.

Pán Flank pozeral naň pomýlený. Krútil hlavou; nemôže uhádnuť, čo mu chcel povedať.

„Najviac preňho idem,“ pokračuje hrdo mladý otec. „Chcem, aby odrastal doma; nech sa neodcudzí vlasti, ale ostane to, v čom sa zrodil.“ Pán Flank pozeral naň ešte bedlivejšie. Nevedel, čo mu chce povedať. Krešimír teda dodal: „Rád by ho odchovať v našom duchu, aby sa tu nestratil svojmu národu…“

„Ah tak!“ dovtípil sa. To je tiež snaha! Ale i on je vraj cudzí, Angličan rodom. Narodil sa tu, bude mať hádam syna, ale zato nepobeží s ním hneď do Anglicka. Vychová ho tu; myslí, že sa mu nedá odcudziť. Hoc v inej krajine, bude predsa Angličanom.

„Vy ste svetový národ,“ vysvetľuje mu Krešimír. „Vás nekmášu zo všetkých strán, kde prídete, všade ste ako doma. Máte svoje školy, chrámy, banky, kluby a iné ustanovy, ktoré vás držia dovedna. My nemáme ničoho. Naše deti premenia reč a národnosť v školách. Uznajte, že rodiča bolí, keď vidí vlastné dieťa mať za nič svoj pôvod a hanbiť sa za svoju reč. Ja by sa chcel zhovárať so svojimi deťmi vo svojej reči…“

Popozeral naň pán Flank. Pokrúcal ešte hlavou. Bol by mu hádam poradil, nie bežať domov, ale ostať. Mal by skôr pôsobiť medzi krajanmi, aby sa tiež zariadili ako doma. Veď ich je pekná hŕbka. Mohli by sa ohradiť pred odcudzovaním svojskými ustanovami. Ale už nebolo kedy o tom rokovať. Čakal ho bratanec tiež v sivom, so žltými sárami. Mal roboty okolo balu, v ktorom sú kožky patagónskych levov, líšiek, kajken, flamengov, pštrosov, labutí, supov, orlov i kondorov. Mal črepy i jeleňov o neveľkých parožkoch. Bol spokojný s lovom. Hoc mu postrieľal všakovej diviny, istý je, že jej neublížil. Pampa je bohatá i v divine, jej bohatstvo jedna puška nevyčerpá ani nenačne.

„Keď je tak, teda šťastnú cestu a potechu od detí,“ praje mu pán Flank. „Obetujete im mnoho: výhody a výhľady. Vidím, že vám je ani taká obeť nie ťažká. Nechže vám nevyjdú nazmar.“

„A vy, gazda, pozdravte Rio Colorado, meštra Bobyho, Eulógia, kuchára. Nech vás boh požehná a opatruje i s vašimi!“

„Pozdravím vďačne všetkých,“ sľúbil mu. „I ďakujem. Rio Colorado vás nezabudne. Ostali vaše mozole na čiare. Stojí pevne ani hradba; i na zemi i v úbočí. Zobrali sme z nej prvú úrodu. Máme vás za čo spomínať.“ Poklonil sa ženám, odbehol k bratancovi. Iba čo ho pozdravil, už sa musel poberať dolu schodmi. Chystajú sa ich dvíhať.

Krešimír pozerá zas dolu na loďky a člny. Rosita sa už hýbe. Vidí Nikolu, pri ňom pána Ipolita. Dokazuje mu čosi. Dohovára mu. Vidí, že si pripustil veľmi k srdcu odchod priateľov.

„I mňa bolí; ujedlo ma, lebo sú poriadni ľudia,“ dokazuje mu; zberajúc mu páper a či smietku z pletenej košele. „Ale tak tento svet beží. Lode idú sem-tam, z Magallanesa do Európy a obrátene. Sedieť každý, kde je; na čo by boli toľké premávkové prostriedky, lode a železnice? Ľudia sa premávajú. To sú vymoženosti našich čias, priateľ! Nie sme v časiech dona Hernanda Magallanesa. Keď premávkové prostriedky zovšeobecnejú a zlacnejú, budeme sa premávať ešte väčšmi. Prídu časy, že budeme raňajkovať v Punta Arenas, obedovať v Concepción[35] a čiernu kávu piť v Santiagu. Penceľ, pravda, sedí na jednom mieste, mušľa sa tiež drží tuho spusteného brvna do mora; lenže penceľ a mušľa sú len potravné články.“

Parníček začal šibať plnou parou. Vytiahli šatky, povievali nimi; pán Ipolito vysoko nad iných. Keď už bolo ťažko rozoznať tváre na palube, Nikola sňal čiapku, zakrútil ňou prudko ponad hlavu. Zakývali mu z paluby ostatný raz. Jeho tvár sa im už zliala s tvárami ostatných.

I mesto sa ponáhľa; ide sa schovať kamsi. Povedali by, že loď stojí na mieste, more hrnie pod ňou tuho nazad sťa nekonečný veletok. Pri meste zazreli kopuly, kríže. Belejú sa malé i väčšie záhradôčky. Cintorín ukázal sa im zo strany, z ktorej ho ešte nevideli dodnes.

Pani Tereza odrieka modlitbu za pokoj duše všetkých tam, ktorí dobehli, vykonajúc dielo života, i ktorí ho museli pretrhnúť v polovici alebo ktorí sa doň ani nechytili ešte; za víťazov i premožených. K pokoju prišli všetci. Muž leží pod kopulou v spoločnej hrobke; ten druhý radšej sa zveril matke zemi ako tmavým kryptám. Jeho záhradku nerozoznať.

Mladí sa túlia jedno k druhému pred veľkým mestom mŕtvych. Myslia na priateľa, ako ostal v kraji Magallanesa, keď mal byť tu s nimi.

„Budeme kedy mať takého priateľa?“ obrátila sa k mužovi.

„Takého? Neviem veru.“ Zadumal sa a doložil: „Zriedka ich nájsť takých aspoň tuná. U nás neviem. Keby ich aspoň bolo, ako je majiteľ Ria Colorada!“

„Tak bude naša aspoň pamiatka naň,“ usmiala sa v slzách.

„I jeho naučenia,“ doložil on. „Vidíš, i doma ich už pochytili. Náš Andrija je tiež s nami.“

Čítali znovu list pani Uršuly z Pravého Zorovca. Prečítali si ho mnoho ráz dodnes. Dostali ho deň po pohrebe pána Simona.

,Hneď, keď prišiel, bolo poznať, že sa premenil,‘ stálo v liste. ,Nerozhadzoval sa; ešte uznal, že veru nevie, či mu bolo treba ísť do Ameriky. Že čo vraj zvíťazil? Pavčevićovcom nepováľa vraj rohy. A načo ich váľať? Nech by si ich nosili, ak im je ďaka. Začal veľmi chodiť okolo blata, obzeral ho z jednej, i druhej strany. V jeden večer mi vyjavil, že ho spustí Prodolom pod Osriedkami; treba len vykopať priekopu. Že bude vraj siať pšenicu alebo kukuricu. Ja som mu len, že pol blata je Pavčevićovcov; čo povedia oni? Ešte nás zažalujú. Ale on len chodil okolo neho. V ktorýsi večer mi povedal, že azda nebudú žalovať, ak sa doň dá. Spýtala som sa, či sa radil s nimi, ale on sa len smial.

Ako bolo, ako nie, nevie nik, iba oni; iba viem, že sa sňal pri tom blate kdesi s Luciou od Pavčevićov. Žalovali mi potom, že sa chodil s ňou radiť každý deň o blate. V jeden večer sa osmelil Andrija do Pavčevićov. Starý Medo sa vraj veľmi zadivil, čo hľadá u nich. Či by vraj nespustili spolu to blato. Ale Medo, že nie. „Zastrájal si sa, že nám porúcaš rohy, keď prídeš z Ameriky; ako sa dáme do tej roboty spolu? I výdavky budú veľké. Ale ak chceš, ukážem ti, že sme nie takí, za akých nás máte. Vyvedieme súd, rozdelíme blato; čo je vaše, čo je naše. Každý urobí so svojím, čo chce.“ A môj Andrija, že komisia je drahá. Čo by stála, za to by vyšiel hodný kus priekopy. Lucia a on že na tom ostali nechať blato v jednom kuse; len nech prikryjú starí na to, čo medzi sebou ujednostajnili. Starý Medo len vyvaľoval oči, keď mu Lucia potvrdila, že veru ona a Andrija sú ako nechť a mäso. Nechceli by deliť blato, iba urobiť pekný chodník cezeň od nás do Pavčevićovcov a vysadiť ho z jednej strany broskyňami, z druhej strany mandľovníkmi a čerešňami. Tak by neboli prieky medzi Pavčevićovci a Gojčevićovci, ale svornosť a láska, ako je medzi ňou a Andrijom. Starý Medo nakričal na dievku, že z toho nebude nič, lebo Uršula z Pravého Zorovca nepristane. I tak, moje deti, na staré dni musela som obísť blato i išla do Ľavého Zorovca. Privítali ma veľmi pekne, na rukách nosili a Luciu nám sľúbili.

Ako sa radujem na moje staré dni, že za blatom máme dobrých susedov a onedlho najbližšiu rodinu! Vypytovala som sa môjho Andriju, ako prišiel na to spúšťať naše blato. Bolo od počiatku sveta a mysleli sme, že mu je tam súdené byť až do konca. Tu sa mi zveril, že mu dohováral pre blato i prieky medzi nami akýsi pán Sime Katović. Pravdu má, že patrí sušiť najprv blata tu doma a len potom, ak by nestačilo ani to, ísť za chlebom po cudzom svete. Pozdravte pána Šimuna Katovića od matky Andriju, že ďakuje za tie naučenia jej synovi a prosí boha, aby mu dal zdravia sto rokov.

Ako hovorím, môj Andrija sa veľmi premenil. V deň sľubov s Luciou šiel na obćinu. Položil pred náčelníka dvanásťsto čílskych pečí, bezmála pol druha tisíca korún, aby ich dala obćina o päť rokov i s úrokmi tomu gazdovi, ktorý nasadí viac ovocných stromov vo svojich dieloch. Trochu sú veľké peniaze, ale som ho nehrešila. Bol ich vraj dlžen priateľovi, ktorý vraj znezrady umrel, takže mu ich nemohol vrátiť. Obecal ich vraj hneď vtedy na takú vec, aby bola na osoh všetkým dedinám naokolo.

A tak, moje deti, príďte. Vaši zo Širokého Dolca vás čakajú. Triafajú sa im olivníky, samé zanedbané stromy ako metly. Keby ich obriadil, mohli by znovu obrodiť ako v starých časoch. V kotline pod olivníkmi je vraj kus bohatej zeme. Má jej ešte i u nás, len ju pilovať a ľúbiť. Ak by ste sa sponáhľali, vraví Andrija, že by ste mohli ešte jesť z jeho radostníka. Jelke odkazuje, že je moc pekných dievok u nás, aby sa nenazdala, že ich bolo len v Širokom Dolci. Neprešiel vraj iba cez blato pod oblokmi a našiel hneď, čo hľadal; i viac ako hľadal…‘

„Ba či dôjdeme na svadbu!“ zvolala ona.

„Pochybujem,“ krúti on hlavou. „Museli by sme mať krídla. Čo si on zaumieni, neodkladá.“

Že pôjdu po svadbách a radovánkach! Pani Tereza sa ozaj nahnevala. Ten pod tými horami, ktoré sa belasejú už v diaľke, kde má byť pod nimi kdesi Punta Arenas, ešte ani neostydol v hrobe! Ale mladá sa jej postavila. Prečo má také srdce na Andriju, keď sa premenil? Ako by sa bol radoval, keby bol dožil, že budú zasa bratia, i viac ako bratia…

*

Keď sa Rosita priviazala k mostu, vystúpili naň. Nikolovi bolo ťažko ako pod ťarchou. Samota ho zahrúzila. Pán Ipolito bol natrafil na priateľov na palúbke, zhováral sa s nimi po samý most. Bolo v reči nalodenie väčšej partie kožiek. Zabudol na celý svet, hádam i na priateľov, ktorých bol práve odprevadil na koráb. Ale na moste, keď dohonili Nikolu, riekol priateľom:

„Prepáčte na chvíľku. Mám tuto s priateľom niečo súrneho.“ Veru tak! Neštítil sa označiť strážcu na nákladnom moste za priateľa.

„Z toho nenasleduje, priateľ,“ riekol mu, položiac mu ruku na plece, „aby sme sa oddali nesmiernemu žiaľu. Ako škodí nesmiernosť v pôžitkoch, — už v akýchkoľvek, rozumiete ma? — tak, ba väčšmi ešte, škodí zármutok, ak mu prekročíme medze. Zachovajte si, že máte dobrého priateľa na nákladnom moste, každý deň od rána do večera. V noci by už bolo ťažšie. Museli by ste sa unúvať na môj byt. Majú tam veľmi mrcha psa. Večer ho púšťajú z reťaze na dvore. Nehodno sa dotknúť kľučky, lebo je veľký; ešte by mohol preskočiť i parkan a pohrýzť. Ale zaklopte na prvú okenicu od nižného konca; otvoria vám zdnuka, keď poviete, že hľadáte mňa. Ja totiž len po staromládenecky a myslím, neuchýlim sa už od toho poriadku až do konca. Bol som od nepamäti sveta zapriahnutý; práce a starosti neposkytli mi času premieňať poriadky od koreňa. Netajím, že som sa hádam pripravil o mnohé radosti, ktoré nosí so sebou dobre zariadený rodinný život, ale zas nebanujem, vidiac pri iných, ktorí ich mohli užívať v hojnej miere, ako sú premiešané starosťami, neraz veru i sklamaním a bôľom. V tom je i dôvod, pre ktorý my, samotári života, mali by sme držať tuhšie dovedna; nezanedbávať spoľahlivé priateľstvá.“

„Ďakujem, pán Ipolito, za veľké priateľstvo,“ odpovedá mu neistým hlasom. Žiaľ rozmiešala rozlúčka, ako sa rozmieša voda, keď vedro začrie do samých hlbín. „Zajtra vás budem musieť unúvať s peniazmi. Kmotor mi ich vrátil, keď som ich chcel poslať domov; vzal len polovicu. To sú z tých, ktoré mi poručil pán Simon.“

„Poslať domov!“ otvoril oči. Zhovárali sa na lodi v našej reči; nemohol si vybrať, o čom rokujú. „Nevedel som, že vám ostalo rodiny v Európe.“

„Ostalo jej veru dosť,“ zveruje sa mu Nikola. „A chudobnej. Má po celom svete rozosiatych príslušníkov; obzerá sa na všetky strany, či sa učlovečí kresťanská duša ustrnúť sa nad toľkými potrebami. Mal som peniaze. Prišiel som k nim znezrady, neviem sám ako; pošlem ich, reku, svojim. Ale kmotor nechcel vziať viac od polovice.“

„Ak mi dovolíte, priateľ, v rodinnej veci, ktorá sa týče len vás, vysloviť skromný náhľad: myslím, náš spoločný kmotor držal sa múdre a obozretne. Nevieme, čo nás čaká. Doneste peniažky, uložíme ich k ostatným na banku. Nezavadzia, verte mi. Nezabudnite, že ktorí stojíme sami v živote, keď ochorieme a vyjdeme z peňazí, nemáme inej cesty, ako sa uchýliť do špitála. A ja nerád by veru umrieť v špitáli. To bola vždy moja zásada.“ Potľapkal ho po pleci a doložil: „Prepáčte, volá ma povinnosť. Čakajú priatelia, s ktorými mám pokonávať niečo dôležitého.“

Pobral sa dlhým mostom, vystretý ani jedľa, trochu drobnými krôčkami, drobnými aspoň na toľkého chlapa.

Ostal sám. Premleli sa, ktorí sa povracali parníčkami, prešli i chlapi, ktorí ich obsluhujú. Oprel sa o zábradlie, pozerá za poštovým. Akoby sa tam vznášal vysoko, v ostatných žiarach slnca. Nad ním visí oblak dymu. Bol by ozajstný stĺp, nech ho loď nerozvlieka a neťahá za sebou, ani tmavý závoj. Ani ho nerozoznať dobre. Obrysy sa mu vykrivili, i komíny a stožiare sa pokrkvali a sprehýňali. Neraz mu je, akoby loď zatancovala, zas akoby sa bola rozprskla v ohnivej hmle iskričiek. Rozostierajú sa dúhové pásy, v nich sa posociavajú len samé stožiare. Ale i tie padajú, padajú, kým nezmizne i samý končiarik, sťaby ho bolo prehltlo more.

Zobzeral sa a utiera oči. Mrak padá náhlive. Ohňová zem je už len čierny pás nad kanálom, iba divoké bralá Muňoza Gamera svietia ešte. Punta Arenas tam, kde bola. Jej okolie sivé, ako ho vída toľké roky.

Zašli pod iný obzor, ostalo temno za nimi a on sám, ako býval sprvoti. Ostala mu iba stráž na nákladnom moste a stráž nad priateľmi tam v meste mŕtvych. Má kľúč od záhradky, bude sadiť kvietie, navštevovať hroby.

Predstúpil mu skadiaľsi vidiek, ako ho bol videl dávno na ktorejsi plavbe Jadranom. Na predhorí, ktorému plavec najradšej vyhne, lebo sa oň stroskotalo mnoho lodiek a člnov, sú kamenné krížiky. Okolo neho nie je vari nikdy bez vetra. Keď je búrka, more akoby zvrelo, dobíja s hukom na čierne roztrhané bralo. Pena strieka neraz až na samý hrebeň. Na predhorí, skoro na samom končiari, je starý bor. Ohrčavel a skrivil sa na pustej skale. Prihol sa skoro k samej zemi na tú stranu, kde ho vetry socajú roky a roky. Stojí osamelý a smutný. Vetry a búrky ho ošarpali, pozohýnali konáre. Stojí tiež akoby na stráži nad smutným krajom a nad tými, ktorých kríže sú tamdolu, kde našli hrob v divokom mori tiež na plavbe za zlatým rúnom…



[30] Ilija Hromobijec — Eliáš, židovský prorok, podľa Starého zákona vystúpil na nebesia na ohnivom voze (I. kniha kráľovská)

[31] kalandrija, patagónsky slávik (špan.) — horský škovránok

[32] čipita (zo špan.) — kožená sieť, ktorá sa užíva ako torba

[33] Requiescat in pace! (lat.) — Nech odpočíva v pokoji!

[34] don Hernando Magallanes — Fernao Magalhaes (1480 — 1521), slávny portugalsky plavec, objavil úžinu medzi Ohňovou zemou a juhoamerickým kontinentom, nazvanú po ňom Magalhaesovou. Prvý vykonal cestu okolo sveta. Zahynul v boji proti domorodcom na Filipínach.

[35] Concepción — mesto v Chile pri rieke Bio-Bio

« predcházajúca kapitola    |    



Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.