ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Katović doniesol Krešimírovi ukázať prvú zprávu od pána Fortunata. Bol krátky telegram. ,Zásielka v poriadku bez novín. Obšírnejšie v liste.‘ ,Bez novín‘ v bežnej reči znamená, že nebolo väčších nehôd.

Onedlho prišla poštou obšírnejšia zpráva. Keď ju prečítal, obracal dosť dlho list v ruke. Bol písaný vo veľmi dobrej španielčine, v prísnom obchodníckom slohu. Preklad by bol asi taký:

Valparaiso 7. apríla roku 190…

Veľmi pán môj a priateľ!

Dľa sľubu, daného Vám pred odchodom, že neprestanem podávať Vám zprávy o obchode, o ktorom viete, v čom záleží, mal som štastie obrátiť sa telegraficky na Vás hneď po mojom príchode dňa …… v tomto znení: ,Čakajúc tovar — priateľ.‘ Dňa …… v nasledujúcom znení: ,Zásielka v poriadku, bez novín. Obšírnejšie v liste.‘ O dva dni nato druhý telegram. ,Výhľady priaznivé. Trh slobodný. Vyjednávanie v behu. Pozdrav. Mešetar.‘ Druhý telegram bol mi vrátený, lebo čiara v tie časy bola práve pretrhnutá, takže neprišiel k Vašim rukám. Vysvitá z uvedeného, že podpísanému prvá starosť bola po príchode sem prezvedieť sa, ako veci stoja na mäsovom trhu. Lichvy bolo dostatok, jej sa i najviac míňa; nášho tovaru bolo menej na bijárni; v jatkách bola baranina, ktorá sa magallanskej postaviť nemôže. Tak som odoslal prvý telegram a za ním druhý, držiac, že nebude ťažko nájsť výhodný odbyt na náš tovar. „Nymphe“ prišla päťadvadsať dní po mojom príchode, bola v ceste šestnásť, v tom sú i zastávky po prístavoch, čo nie je mnoho na nákladný s toľkými stanicami po pevnine i po Chiloe.^[3] Po príchode som poprezeral náš tovar a mohol ustanoviť s uspokojením, že sme neutrpeli strát čo do počtu, ale som bol dotknutý nepríjemne, že kusy boli schudnuté, ačpráve v ceste opatrované a kŕmené, nemajúce nedostatku v krme a pití, čo môžem vyzdvihnúť hneď na pochvalu personálu, ustanoveného k opatere, ktorý v každom ohľade ukázal sa na výške zverenej mu úlohy. Cesta síce nebola bez nepríjemných momentov, more bolo búrne, najmä v zálivoch „de las Penas“ (Utrpení) a ešte väčšmi „Corcovado“ (Hrbáň), ale sme šťastní, že sme neutrpeli strát. S tým väčším žiaľom som spozoroval, že sme utrpeli značnú stratu na váhe: ak ju bližšie označiť, mohol by ju ceniť na viac ako tretinu pôvodnej váhy.

Keď náklad bol v prístave, pohľadal som majiteľov väčších mäsiarskych podujatí, ktorí keď poprezerali tovar trochu dôkladnejšie, prezradzovali oň nepatrný záujem. Osvedčili sa, že v stave, v ktorom sa nachodí, nehodí sa na jatku, zvlášte v ich podujatiach; dľa ich mienky potrebujú prinajmenej pätnásť dní stráviť na prvotriednej paši alebo na stajni, ak by mal prísť k pôvodnej váhe. V tých okolnostiach nemajúc bohužiaľ naporúdzi takých pasienkov, odhodlal som sa speňažiť tovar čo najvýhodnejšie, pojednajúc sa s tými, ktorí ukázali väčší záujem o tento obchod. Z priložených účtov sa zaiste presvedčíte, že obchod nevypadol síce, ako by sme si boli priali, ale dľa docieleného výsledku nám nedoniesol ani väčších strát. Strata je iba v tom, že naša obeť a ustávanie nemali zodpovedajúcej odmeny. Tento výsledok, viac záporný, ma síce neodstrašuje od ďalšieho pokračovania v tomto obchode, ale ma predsa ponúka — a Vy budete v tom so mnou, pravdepodobne, tej istej mienky — dať Vám vo všetkej úcte na láskavé vedomie, že ďalšie zásielky by sa minuli na tento čas cieľa, lebo ak nemá byť z nich zodpovedajúceho osohu, nieto príčiny brať na seba riziko možnej väčšej straty alebo práve značnej škody. Ja by si v tom dovolil vysloviť mienku, smerujúcu k tomu, aby sme si zaopatrili príhodné pasienky na popravenie dopraveného statku a na uvedenie ho do pôvodného stavu, v akom bol pred vyvezením z územia Magallanesa alebo aspoň do takého, aby mohol byť uvedený bez výhrady na tunajší mäsový trh. V tomto smere som si už dovolil podujať potrebné kroky, o výsledku ktorých neomeškám Vás uvedomiť telegraficky, aby sme obchod znovu dali do pohybu, kde bol zastal.

Neráčte zazlievať, že sme prišli k tomuto výsledku stretnúc sa pri prvých krokoch s čiastočným nezdarom a prosím Vás vziať do povahy ťažkosti, aké má každý začiatok, takže i náš obchod musel ich premáhať, idúc zálivmi Utrpení a Hrbatostí. Ak sa mi podarí nájsť dobroprajného spoločníka na mieste, ktorý by nám umožnil dostať potrebné pasienky, myslím, že by bola so zdarom rozriešená uholná otázka tohto podujatia, takže by sme mohli prikročiť k ďalšiemu rozvíjaniu tohto mnohosľubného obchodu, dovoliac si, ako som mal šťastie spomenúť prvej, uviesť Vám túto výhodnú pre nás okolnosť hneď telegraficky v známosť.

Bez druhých zvláštností mi je príjemné oddať Vám úctivé pozdravy a výrazy prehlbokej úcty od Vášho najistejšieho sluhu, Fortunata Mešetara.“

Zložil list do obálky a dal ho k druhým spisom a účtom o baranoch.

,Čože sa robí môjmu veľmi pánu Fortunatovi!‘ začal sa smiať sám v sebe. ,Čím končí tým mal začať. Hľadá pašienky! Ja, že ich už má. Obrnil sa úradným štýlom. Skadiaľ ho vyhrabal? Aké našiel v ňom výhody pre barany? Môže sa im dať na ňom vypásť na tučno? Výsledok: z koláča diera. Ani sem-ani tam. Nie studený ani teplý.‘

Čakal list. Mal ho slávnostný. Sľuboval mnoho, neobsahoval ničoho. Je ako syrnica, ktorú bol kúpil študentom. (Veľkonočná baba). Zvonku váblivá ako najlepšia syrnica. Ale keď ju rozkrojil, bola hustá a ťažká, kyslastá bola, lebo ju zamiesili na chlebovom kvase, nie na odmlade. Do cesta nedali mlieka a masla a miesto žĺtkov primiešali šafranovej farby. Bola ako syrnica, ale nebola syrnica, iba chlieb preoblečený za syrnicu. Pán Fortunato tiež chcel byť obchodník, ale nebol obchodník, len ochotník.

,Fortunato je Fortunato,‘ dokončil úvahy. ,Behá, zhľadáva taľafatky, cifričky. Nepoukázal peniaze za barany. Nedobre sa uvádza mnohosľubný obchod…‘

V tie dni dostal list i bratanec Jakova Korina, Kazimír Korin. Jakov iste mal dosť slobodného času. Napísal mu veľmi obšírny list.

„Drahý môj bratanec! Ja ti musím písať, aby ti oznámil, že sa vynachádzam v dobrom zdraví.“ Tak sa pohýna a ide cez pozdravy a dobré želania. Žaluje sa, že syn Mihovila Korina, vyučený mužský krajčír, musel ísť s ovcami a či, šianam vašu poctivú hlavičku, s baranmi ako dáky valach. „Remeslo mi nevoňalo. Nesladí sa prišívať gombíky, keď sa človek rodil na lepšiu patričnosť a nadovšetko keď prídu z Ameriky horší trkvasi s veľkými retiazkami zo suchého zlata.“ Spomína, ako boli vtedy pýtať tovaru od pána Katovića, ako predal tovar, aby mohol prísť k peniazom na obchody. „Tie obchody boli, že som varil žguacet (guláš), keď sme v pustatine hľadali zlato.“ Rozpráva, ako ho zaodeli, mal kabát ,s dvoma chvostíkmi ako lastovička, keď nosil misy na stôl a fľaše, z ktorých durkalo, iba že z nich šampaň nemá tej srdečnosti ako u nás, keď ju urobia zo Zlatarice alebo Zelenky. Búcha a kypí, ale nemá úprimnosti ako naša.‘ Ako si popiekol prsty od loja, keď v ňom škvaril pečienky na bľachových pekáčoch. Opisuje veľmi obšírne cestu po mori a či skôr po kanáloch medzi ostrovmi v čílskom súostroví. Tam natrafili i na člny Indiánov. Opisuje vrchy po ostrovoch, veľké hory, ktoré by sa vyplatilo rúbať a drevo predávať Talianom. Veľmi sa žaluje na more, najmä v zálive de las Penas a Corcovado. Hádzalo ich veľmi; i baranom sa vraj „v knihách“ muselo čosi zle poprevracať; hádam na chybnú stranu, lebo po ceste neboli už čo pred ňou. List končí, že ostáva vo Valparaise s pánom Fortunatom a dodáva:

„Drahý bratanec, aby ti povedal, čo sa mi stalo na lodi hneď v ten deň, keď si ma odprevadil na ňu. Vyšiel ja, kde zatvárali barany do cáročkov a koho ti nevidím? Pána Simona Katovića. Keď ho zazrelo moje oko pri baranoch, nepodskočilo srdce moje od radosti, skrz ten tovar zo skladov. Schoval som sa do kúta, že ma azda nenapopácka, lebo tovar sme nezaplatili a nemali ani restaurantu odberať mu ho naďalej, ale sme mu nepáchli viac do pisárne. Na ulici sme skočili hockde do brány, len sa nestretnúť s ním. V tom kúte ma vyňuchal akosi Krešimír, pomáhajúc pri baranoch. ,Poďte, Jakov, k nim, keď je vaša starosť mať sa okolo nich.‘ Šiel ja, drahý bratanec, s ním, ale by sa bol radšej našiel nahý v tŕni, ako mu pozrieť do očú. Ja že ma vyctí a ohradí mi poctivosť, aký som sa preukázal čeľadník, ale on ani slova o tovare, iba chváli usilovnosť, že nepreberám v robote. Hanbil som sa na vtedy, drahý bratanec, ako, šianam tvoju hlavičku, pes, i za seba i za teba, lebo neviem, či bolo veľmi pekné, čo sme to vtedy vyfingovali. A tak i teraz, drahý bratanec, píšem: choď, vieš kde, vyber peniažky z hniezda, lebo sa hanbím ešte, ako vtedy, keď ma chválil. Zanes mu ich a povedz, že som nemal odkiaľ platiť. Nepusť uchom dnu a druhým von, lebo nevieš ako ti je, keď hanba príde domov a začne dulovať po kútoch, či si v nich nepoukrýval pľuhavé závislosti. Robí veľkú nezdobu, horšiu ako by bola, keby mi bol vtedy nakydal do očú pred tými baranmi. Ak dá boh zdravia vrátiť sa do Puntareny, nedbal by sa mu ukázať na očí bez hanby.“ Ešte ho vypozdravoval veľmi a prikrútil mu dávať pozor na úroky od peňazí, aby nezaostávali.

Keď prišiel poštový z Európy, pán Simon napísal krátku odpoveď kliesniteľovi v našej reči. ,Zľakol som sa, že sa už nepoznáme, starí kamaráti, keď prídeš do Puntareny. To s pasienkom naprav, ako budeš môcť najlepšie, ale zato nemusíš zabudnúť pozdraviť paniu a oddať jej mojej najúctivejšej služby. Mohol by si i dodať, ako sa má na Severe medzi svojimi. Nepíš tak veľmi úradne, Srećko, hoc sme veľkokupci s magallanským statkom, a trochu i ozajstní Magallanesovia, keď hľadáme nové cesty na odbyt magallanského bohatstva. Ostaneme azda predsa kamaráti a skoro bratia až do smrti, ako sme boli do týchto čias.‘

Tento list nemohol byť ešte vo Valparaise, keď mu doniesli telegram. Bol z Valparaisa. ,Kupeckým Saturno hospodárske plodiny. Dobrá akosť. Pozdrav. Fort.‘ Čítal ho, čítal; bol obkliesnený i kurtavý; ťažko sa prebúrať k pravému zmyslu. Zakýval na pána Vodopiju, či ho azda on nerozlúšti.

„Kupecký Saturno je nákladný koráb,“ vysvetlil mu pán Vodopija. „Na ňom budú plodiny.“

„Ale aké?“ vystíhal gazda. Hospodárske plodiny sú všetko čo dáva zem, ešte i priemysel.

„Iste bude všetkého po troche. Uvidíme! Len aby sa loď priveľmi neopozdila, lebo sa pomaly kýva, dakedy i zastane. Starý vyslúžilec.“

Pána Simona pohlo. Či si umienil zaplaviť ich článkami zo Severu? Vyzná sa v nich dokonale? A potom mu povedal, že obchod prepustil. Kde ich predávať?

Pán Vodopija ho tíšil. Kliesniteľ berie vec od základu: prostredkuje medzi Severom a Magallanesom. Chce posielať na Sever, ale i zo Severu do Puntareny. Kto by mu hanil peknú námeru? Hádam pošle lepšie ako priekupci, keď sám vyberie, čo posiela. „Odpredáme v obchode pomaly a speňažíme.“

„Veď už!“ uspokojil sa. „Len by sa miernil a neposlal nám hneď celý Sever!“

„Len by loď nezaviazla dakde čistiť kotly a piesty!“ zasmial sa pán Vodopija. „Saturnovi sa to neraz pridá!“

Čakal trpezlive, čo to bude. Poštovým dostal vysvetlenie. Zasa bolo v ňom: ,Veľmi pán môj a priateľ mne obzvlášte ctený.‘ Stuhnutý obchodný štýl, ani čoby bol prezrel ražeň. Ani narážky na pani Flóru alebo na osobné pomery. Rámec listu nemohol prijať výlety po citových nivách; bol v ňom výkvet prísnej obchodnej vecnosti. Zato vysvetlil dopodrobna, že zásielka je za peniaze, utŕžené za barany. ,Držím, že táto operácia bude šťastnejšia, nahradiac, čo sa na predošlej nezarobilo, alebo v istom zmysle škodovalo.‘ Žaluje sa, že bolo dodatočných poplatkov a útrov. Nevedieť odkiaľ nadišli. Tu si dovolil vybočiť hodne z rámca výpoveďou: „Ako sa naukladá gliaňu v tých jarkoch, ktoré tečú dolu ulicami popri chodníkoch, keď prídu väčšie dažde.“ Plodiny skupoval na samom žriedle. Tým usporil, čo zadržia priekupníci, čoho podistým nebýva málo. Posiela všetkého po troche: fazule z Curico,^[4] vína z Chillana^[5] (Čilian), kukurice zo San Rosendo^[6] a či vôbec z vidieka bohatého Bio-Bio, znamenitých fíg a nakladaných olív z opulentnej^[7] Talky.^[8] Je i čerstvého ovocia, i znamenitej zeleniny, tých druhov, ktoré nemôže vyvádzať studená Puntarena, ako tekvice, uhorky a tučné rajčiaky. Dyne a melóny nechcel poslať, lebo sa bál, že by sa skazili v ceste.

Čítal vďačne prísny list. Povodil ho aspoň po najúrodnejších krajoch stredných Chíl, kadiaľ i on chodieval často a musel obdivovať, ako si každý vynašiel plodinu, ktorá mu pristane najlepšie, takže môže viesť s ňou predok pred ostatnými krajmi.

Najväčšia novina bola na konci. Spravil sa s veľkým statkárom o pasienky. Môže sa na nich pásť i viac tisíc baranov a vypásť ich ako v najlepšom magallanskom intraviláne. Bolo by sa teda poponáhľať a odpraviť statku čím viac kusov.

Bežal ukázať list pánu Vodopijovi. Premohli šťastne hlavnú prekážku. „Fortunato je chlap, darmo je. Schytil býka za rohy. Načo sa podoberie, piľuje. Kuje železo, kým je horúce. Nežiaľ s ním pracovať…“

Na jednateľstve pán Simon zabral celú palubu veľkého parníka. Šiel k spoločnosti pýtať väčší kŕdeľ. Sľúbili mu, len nech dá heslo, keď bude treba ho dodať. Neveriaci zamĺkli zahanbení, že prorokovali podujímateľom škodu. Statkári sa rozjarili. Začali premýšľať, či by nebolo na čase zriadiť mocnú spoločnosť na vývoz vo veľkých rozmeroch. Byť v Puntarene, pán Fortunato bol by sa zas vyhrieval na veľkej sláve. Pán Simon sa nevedel vynájsť, skryl sa do pisárne.

Prikvitol i Jakov Korin zo Severu po novú zásielku.

„Či si vyplatil pána Katovića?“ bola prvá starosť, keď sa sňal s bratancom.

„Veď ho vyplatíme,“ tíšil ho. „Ľúto padne hýbať peniažky pred termínom, kde im je dobre. Vieš, že nehalaškujú; keď ich budem mať v ruke, nezameškám.“

Jakovovi tiež vychodilo pri rátaní, že na úrokoch naozaj pekne pribúda, keď sú poriadne. Vyplatí sa za ne preniesť i hanby trošku, najmä keď nik netuší o nej, hádam ani sám pán Katović. Pri statku zas pomáhal Krešimír s chlapmi; pán Simon sa len ukázal dva-tri razy na chvíľku. Korinovi bolo ľahko uhnúť sa mu z cesty. Ani Krešimír netušil, čo je vo veci.

Bez Luku mnoho sa natrápili, kým barany dohnali na palubu a rozsádzali po cárkoch.

Naveľa prišiel i Saturno. Plodiny hneď vyložili do bárčiska. Keď ich poprezerali dobre, vysvitlo, že nie je všetko tak, ako si predkladal pán Fortunato. Tovar bol dosť stredný a v cenách nebolo veľkého rozdielu. Škoda ísť na Sever skupovať, keď dostať taký, hádam i lepší tovar od priekupcov. Kukurica iste nebola suchá. Pánu Fortunatovi sa zapáčila práve preto, že mala ťažké, veľké zrná. Kým prišla do Puntareny, potuchla. Fazuľa bola dobrá, ale prišla kdesi pod zemiaky na lodi, napáchla stuchlinou. Iné vrecia boli pri dechte, tiež ich bude treba prestrieť, kým vyšumí mrcha zápach. Priekupcom sa nestávajú také chyby: majú už skúsenosti, ako naložiť tovar na lodi. Zeleninu a kisne s hruškami dali hneď priekupcom na nákladnom moste odpoly zadarmo. Máločo z nich ostalo po dlhej ceste. Víno nebolo zdravé vo všetkých sudoch. Na váhe nechýbalo, ale keď ho vzali do úst, zmŕštili sa a nechceli ho prežrieť.

„Alebo sudy nanič,“ rozsúdil pán Vodopija, „alebo ich navŕtali, odliali z nich a podolievali ktoviečím.“ Sudy neboli zašité do vriec, ako býva; s lepším vínom ich naložia do kisní. Víno zvádza ľudí, treba ho zariadiť, aby nezvádzalo.

Kukuricu museli sušiť, fazuľu prevetrievať, víno pretáčať alebo spustiť do fliaš; chybné išlo na ocot. Zeleninu a ovocie dali skoro zadarmo. Bolo viac roboty a hnevu ako zárobku. Pri prvej zásielke sa kliesniteľ veľmi nepreukázal.

Pán Simon mu odpísal, aby si dával pozor. Nepohol sa vraj dobrou cestou. Len aby sa im vraj nepovodilo ako majstrovi, ktorý mal hodný kus železa na poriadnu tešlicu. Tešlica mu nevyšla, začal kovať motyku. Prihrieval a koval, kým nevystalo ani na ňu. Musel začať kovať svoreň; keď mu svoreň nevyšiel, začal robiť klince, tak mu nevyšiel ani klinec, ba ani ihla. Vyhovoril sa, že z toho železa nedá sa nič urobiť, lebo vraj bziklo cez komín. Neskúsený kováč spáli železo, miesto ukovať z neho niečo súceho. Obchod bez skúsenosti tiež ide cez komín; pokusy vyjdú draho, najmä keď ich je moc razom. List nebol zostavený v obchodnom slohu, ani ho nedal odtlačiť do knihy na odtisky.

Bolo mu nepohodlne; predvídal, že nebude medzi nimi súhlasu. Pán Fortunato, novopečný veľkokupec, mal rozsiahle osnovy a všetko mu bolo ľahko. Ale on zažil v obchodnom živote dni dobré i menej dobré; hľadel na veci triezvejšie. Nevábili ho nové cesty, keď sú v nich toľké jamy a priekopy. Na konci listu mu dodal: ,Musím Ťa znovu upozorniť, že sa onedlho utiahnem od obchodu, takže dlho nebudem môcť držať s Tebou. Obchod som prepustil so všetkým, ako je, pánu Kuzmovi Vodopijovi. Myslím, že sa vyberiem na naše strany. Hlas sa už dávno ozýva vo mne, ktorý ma volá. Zbýva mi len uviesť do poriadku niektoré veci. Kým neodídem, poslúžim Ti vďačne, čo budeš potrebovať, ale prosím Ťa, neposielaj zo Severu hospodárske plodiny, lebo nemajú obchodu, nevedel by, čo robiť s nimi.‘

V tých dňoch prišli odpovede veľkých vývozných domov z cudzozemska. Sľúbili vďačne tie isté výhody a dôveru nástupcovi, ktoré preukazovali jemu. Miestne banky nerobili prekážky: pristali na pána Vodopiju, aby ostal v dlhu miesto pána Katovića. Znali ho ako zručného a čestného obchodníka, s ktorým je nežiaľ mať do činenia.

„Lepší je od pána Katovića,“ istili poniektorí v bankách. „Nemá zásady, ktoré zavadzajú pri obchode. Pán Katović urobil múdre utiahnuť sa. Zle keroval; sotva by sa bol dočkal dobrého konca. Zíde sa mu oddýchnuť a nadovšetko zavesiť čo krikľavejšie náhľady na klinec.“

Iní istili, že bol dobrý, kým bol pod feruľou iných. Keď vzal kormidlo do ruky, začal zle kerovať. Hádam ruka nemala sily…

Ale všetci ho mali radi. Tešilo ich, že sa zavčasu spamätal a utiahol bez pohromy.

Zmluvu museli urobiť u notára. Nástupca prevzal obchod, ako bol, s pohľadávkami bánk a cudzích domov. Niečo prišlo platiť v hotovosti. Prevzal i dlhy, ktoré pán Katović nezohnal od svojich dlžníkov, za hotový peniaz. Medzi sebou mali slovo, že odrátajú tie, ktoré sa nedajú zohnať, za šesť mesiacov. Dlh nebohého pána Martina odrátali zaraz. Pán Vodopija podpísal poistenku, že sumu prijal v poriadku, účet v knihách vykázal za zaplatený. Poistenku si odložil pán Katović medzi osobné spisy.

Medzi dlžníkmi našli i Jakova Korina. Pán Simon sa pristavil pri ňom. Zišlo mu na um, že sa zišiel s ním onehdy na palube pri baranoch. V zábudlivosti už nevedel vtedy, že mu je dlžen. Rozbrieždilo sa mu teraz, prečo stál pred ním skrúšene. Iste sa okúňal, stŕpal, že ho napomenie. Miesto spomenúť dlh, ešte ho vychválil pre veľkú usilovnosť. Začal sa dohadovať sám so sebou: zaplatí — nezaplatí? Tu sa mu miatlo, že zaplatí, lebo sa okúňa; tu zas, že nie, keď tak bočí od veriteľa. Predchodilo mu, že by bolo dôležité vyskúsiť, čo mieni urobiť. Treba predsa zvedieť, ako sa poráta so statočnosťou; v tom sa skrýva veľký význam pre budúcnosť. Ak zvíťazí statočnosť, vo víťazstve bude sľub do budúcnosti, že sa mnoho obráti na dobrú stranu, čo dnes pokuľháva.

Skoro sa pohádali preňho. Pán Vodopija si ho pýtal, bol by dal zaň hotové peniaze. „Môže platiť, dajte ho mne.“

„Nie — nechám si ho. Nedám ho napomenúť,“ háji ho s úsmevom.

„Neuvidíte od neho centávy!“ jeduje sa pán Vodopija. „Pekný vták! Má peniaze, viem i u koho. Utajuje sa, potmehúd.“ Začal skoro prosiť: „Len mi ho dajte, postúpam mu na päty.“

„Nedám. Nechám si ho. Mám s ním osobitný účet…“

Pán Vodopija krútil hlavou. Od jedu skoro nemohol vystanoviť poistenku. „Bol by ho schuti poobháňal, podliaka!“ šomral, keď ju oddával.

I ten účet šiel medzi osobné spisy, k účtu nebohého pána Martina. Keď ich videl spolu, zarazilo ho. Pre ne sa vlastne vtedy rozišiel s pánom Ipolitom. Po čase sa teda sňali na tej istej ceste…

Mali medzi sebou slovo, že pán Simon počká na hotové; jeho nástupca ich vložil do podielov s jeho dovolením. Odkúpil nielen podiely od pána Fortunata, ale i ostatné, ktoré mu ponúkli. Za iné platil ešte menej, ale pán Andrija dostal dobrú cenu; platil mu ako pánu Fortunatovi, i to obe splátky odrazu, iba čo mu na druhú odrátal bankové úroky. Tú výnimku urobil kvôli Krešimírovi. Pán Kolčić dostal iba desatinu. Pán Simon mu ponechal vďačne peniaze, lebo ich nepotreboval na tento čas. Bol rád, že aspoň nepôjde kadejako pekné dielo, ktoré jeho priateľ začal a potom nechal pre veľké osnovy, do ktorých sa hodil celou silou.

Keď išli k notárovi na podpis, pán Katović mu vysvetlil, že ho predsa len vytisli.

„Vari z obchodu!“ postavil sa nástupca.

„Z obchodu nehovorím, ale povďačnosť vdovy Kesicovej a Jakova Korina zabrali ste sebe. Podpísali ste poistenku, akoby ste boli odpustili vy, nie ja.“

Pána Vodopiju tiež zarazilo. Vychodí naozaj, že šiel žať, kde nesial: kto odpustil, jemu patrí i poďakovať. Sklonil hlavu a ponúkol statočne, že chybu napravia, keď dá podpis gazda. „Ale mi padne ťažko,“ priznal sa mu. Pán Simon sa zadivil, čo by mu mohlo byť ťažko. Nástupca ho začal prosiť, aby mu tie podpisy daroval. Keď sa vraj vyberáme do cesty a niečo sme zabudli, po čo sa musíme vrátiť, ťažko nám padne vracať sa, lebo sa vraj nevodí dobre v ceste. Tým horší by to bol predznak, že to boli prvé podpisy, ktoré dal ako nový majiteľ. „Darujte mi aspoň čiastku ich povďačnosti, hoc Jakov sotva bude vedieť, čo je povďačnosť. Bude mi ako podkova, ktorú darúvajú novým obchodníkom na dobrý počiatok, keď ju zabijú do prahu. Mám si ju za mnoho a zakladám si veľmi na podpise.“

Pán Simon mu podal ruku a stisol jeho veľmi tuho. Takáto povera u mladého nástupcu sa mu veľmi zapáčila.

Výťah zmluvy uverejnila vrchnosť v novinách, ako vyžaduje zákon. Nejeden sa zadivil; podajedným sa stislo srdce, keď ju čítali. Páni Dolčić a Kolčić vyskočili, ani čo by ich bola vretenica ujedla.

Pani Tereza sa tiež zľakla. Premenil sa gazda, začnú dlžníkov dochodiť. Vybrala sa do ulice San Martin. Sponad dverí už sňali tablu, novú ešte nedali. V pisárni sedel pán Kuzma Vodopija. Vstal od stola a šiel proti nej.

„Čo vás donieslo k nám, gazdinká?“

„Prišla som sa opýtať, čo urobíme s dlhom.“

„Vy nemáte dlhov.“

„Ale môj nebohý, pán boh mu daj večnú slávu…“

„Ani on, gazdinká.“ Pozeral na ňu, že nevie o ničom nič.

„Hádam ste nepozerali dobre…“

Sňal veľkú knihu, prehrebal sa v nej a oznámil. „Akýsi dlh tu bol, ale je vyplatený.“

„Tak ste sa pomýlili!“ zľakla sa.

„Veru sotva,“ poučil ju. „Vidíte túto čiaru krížom a túto naspodku: tie ho zavreli. Tu máte podpis a tu pečať ,Cancelado‘. Platené.“

Nerozumela; pomýlilo ju celkom, čo sa to stalo. „A koľko bolo, koľko?“ Tá otázka ju trápi od tých čias, odkedy zvedela, že obchod mal puklinu ako ten palác v Buenos Aires. Vyzvedala sa toľko ráz, nemohla zvedieť.

Pán Vodopija videl čísla dolu. Podpis mu darovali, ale nepôjde žať, kde nesial; to je zákon bývalého gazdu. Bola i uňho prezvedať sa, koľko je dlžná. Keď jej nevyjavil sám, nemá ani on práva povedať jej. Zachmúril sa veľmi, škrabal sa za uchom a riekol: „Hm — koľko! Vďačne by povedal, ale tu nestojí.“

„Prizrite sa dobre, pán Kuzma,“ prosí ho. „Ľahko sa vám vyznať, keď ste v počtoch ako doma. Porátajte!“

„Nemôžem porátať, gazdinká,“ žaluje sa. „Účet spremiešali všakovak, išlo všetko čím hore tým dolu.“ Pozrel na ňu zmätený. „V tom sa už nik nevyzná. Iba ak by pán Simon. Choďte k nemu.“

„Bola som toľké razy! Nechce povedať.“

„Teda vidíte! Iste nevie ani sám…“

Pokrútila hlavou, poobzerala sa po pisárni. Zasa len pôjde z nej a neponesie sebou pravdu; bolo jej ťažko odísť bez nej. „To bol divný dlh, pán Kuzma,“ vyslovila naostatok. „Nevedela som nikdy, ako ho spravili a zasa neviem, ako ho zaplatili…“