E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

6

Zarada, keď sa oženil, ostal celú zimu v meste. Aby nezaháľal, našiel si robotu na nákladnom moste. Robil ako iní chlapi pri nakladaní a odvážaní tovaru, ale často ho posielal pán Ipolito i do skladov dozerať alebo upratovať.

Mladý párik bol veľmi šťastný. Krešimír neveril sám sebe, či je to všetko pravda. Keď prišiel domov premoknutý a zablatený, čakala ho teplá izba. Dlhé zimné večery utekali. Išli rozhovory v dome, dakedy i čítali z veľkej knihy staré piesne Kačića, ktoré sa tak mocne prihovárajú srdcu ľudu. Mladá žena prekvitala. Mala sa za najšťastnejšiu ženu v Puntarene.

Keď bol cez deň v robote, prikradla sa jej tu i tu myseľ; čo tu hľadajú ešte? V také chvíle zarezala sa túžba za domom hlboko do srdca. V Širokom Dolci práve sušia sená. Ako pečie slnce pod holým braliskom. Koza obhrýza černicové kriaky okolo ohrád z kamenia. Kým sa seno suší, hrabáčky uskočili pod topole do chládku. Žena drží vedro pod žliebikom, ktorým tečie tenký prúdik vody rovno z brala, studenej, že zuby štiepa… Čosi jej je ťažko, že je tu. Vidí pani Terezu kutať po dome, hodí robotu a pritúli sa k nej. „Čo by si tu počala sama? Nemám tu miesta…“

„Čo ti je? Azda zle?“ okríkne ju mrzute.

„Dobre mi je, ale nie mi je dobre, keď naši tam nevedia, ako mi je dobre! Nieto dňa, ani hodiny, aby si nežiadala ukázať im, že mi je dobre. Aká je radosť radosťou, keď nemá kto pozerať na ňu?“

„Načo prekrúcaš, dievka moja?“ vysmieva ju. „Ťahá ťa dom, clivo ti je, túžba nedá pokoja. Ženy máme s ňou jednostaj prieky. Chlapom nedomŕza toľme: tamvon sa im čas lepšie míňa. K nám sa prikradne, keď sme samy, ak zjedá, tak zjedá.“

„Čo myslíte, kedy príde odpoveď?“ Pozerala na ňu ako na truhlu všetkej múdrosti. Akoby bola bývala pri listoch, kade chodia-nechodia. Bola istá, že dobrá odpoveď postavila by ju zaraz na nohy. Keď bolo po sobáši, rozmyslela si, že bolo predsa poriadnejšie počkať odpoveď a len tak sa vydať, ak by bola cele dobrá. Čo povedia? Že im bolo prináhlo. V dedine ich budú potvárať, že sa hádam potkli v niečom, keď sa museli toľme náhliť. Ale čo, keď pred sobášom nebolo kedy rozmyslieť a ani ako. Mala vždy mnoho roboty. Musela čakať Krešimíra. Lebo keď ho čakala, nemala kedy myslieť na iné. Keď bol pri nej, vtedy zas nedalo sa jej myslieť na iné. Teraz myslí čím ďalej, tým hlbšie a nie je istá, či nestavala svoje veľké šťastie na piesku. Vyrátala si dávno, kedy listy prišli do Širokého Dolca a Pravého Zorovca, i kde by mohli byť odpovede. I s tútorom sa často radí, kde by mohli byť. On sám tiež čaká odpoveď; bol písal ako tútor do Širokého Dolca, ako ozajstný nahovárač im radil prijať Krešimíra do rodiny ako syna.

„Nemohla prísť ešte, dievka moja,“ vyvráva jej pani Tereza. „Čo ti povedal, pán Simon?“

„Štyri mesiace berie! To je moc!“ Bola sa s ním popriečila, že toľko ráta, ale nechcel spustiť ani dňa.

„Berie málo, štyri! Vyjde i šesť! Prejde, kým sa obrátia sem a tam. Len kým nájde Široký Dolac, zas kým sa zjaví z neho odpoveď. Myslíš, že je písať domov ako do Paríža a otec hneď odpíše, ako pánu Simonovi vo fabrike? Rátaj i viac od šesť.“

„Načo mi je rátať? Ani nedožijeme do tých čias.“ A tu máš, začala nariekať. I pán Andrija jej zišiel na um, jeho mrzká odobierka. Možno i on porobil. A keď ta príde, prevráti starým hlavu: bude im húsť do tých čias do ucha, kým sa neodhodia od nej.

Krešimír sa zľakol, ako sa premenila. Utajovala sa, ale on vynašiel, čo ju zjedá. Nepokoj, ako skrsol u nej, tak sa prikradol k nemu. Kde by ho netrápil, keď jej opadli líčka, začali i vädnúť? Nevídať v tvári veselosti, v očiach postriehne žiaľ, i keď ho ona poprace pred ním. Veľmi dobre mu pozná miesto, kde sedáva, keď ostane sama. I keď je pri nej, ona nie je pri ňom. Pri stole býva zamyslená. Jedenia by sa neraz ani nedotkla, ale sa núti jesť od strachu pred pani Terezou a z ľútosti nad mužom.

„Kde je moja veselá, štebotavá žena!“ zhrýzal sa, keď bol sám. „Jej ozdoba: veselosť a radosť, kde sa podela? Kde ju pohľadať? Ak sa nenájde, pôjde za ňou i zdravie. Zberá sa tiež utiecť. Čo ostane z nej pri mne, ak i ono utečie? Ale prísť o ňu, keď začalo prekvitať najväčšie šťastie?“

Chodil v nepokoji. Nevedel neraz, ani čo robí. I pani Tereza ho jedovala. Keď bolo najhoršie, že nevedel, kde sa podieť, len sa mu smiala a pošepla mu: „Od tej choroby neumrie ani jedna, hoc i podstúpi dačo. Ako prišlo, tak pôjde, ak nie prvej, deviatym mesiacom…“

Veď ak je tak, to by bola len nová radosť. Jemu sa šírilo srdce od hrdosti, lebo sa stal div. Z neho ako zo pňa mládniky, vyženú nové pokolenia. Pozeral i na ňu iným okom; ukazovala sa mu ako nová bytosť, ktorá sa vodvorila do jeho krásnej ženy. Vyzdvihla sa vysoko nad ním, že sa jej skoro ani nepriznával. Ale potom: prečo radosť z nového šťastia neprišla i na ňu? Veď ona je jej žriedlo; ako môže byť žriedlo smutné, keď z neho vyteká toľký prúd šťastia? I tvár sa jej premenila. Líca zbledli i opadli dosť hodne, pri kútikoch nehrajú jamky. Ústa sa rozšírili akosi, nos akoby bol narástol. Keď je zamyslená, jej tvár akoby bola ani nie ustaraná, ale skôr prísna. Teda i krása poberá sa utiecť? Či všetko opadne, čo bolo na nej ozdôb a neostane na nej ničoho? Alebo umiera mu po čiastkach: naostatok i ona umrie ako strom, keď mu oprší lístie?

Nuž áno, život sa im otvára ako letný deň v Patagónii. Pri východe slnca veľká zlatá žiara, že jej je až i neba málo. Všetko pláva v nádhere a sláve; i sivá pampa akoby si prehodila veľký ružový plášť. Ale len čo sa slnce podvihlo a začalo hriať trochu, už sa tisnú komíny spoza vrchov, rozvalia sa po nebi a temnejú, kým sa neurobia z nich čierňavy. Nebo akoby sa malo zrútiť na zem. Začne sa liať znezrady ako z cievok. Na mlákach vyskakujú nečisté bubliny. Neveríš, že bolo kedysi pekne, a bojíš sa, že sa už nikdy nevyjasní. Či im svitne ešte slnce?

Ach, keby ešte vyšlo! Všetko by bolo dobre, nebolo by ako prvej; vie, čo bolo, už sa nevráti. Prvej bola celá Patagónia ako jeho: šiel, vracal sa, ako mu bola ďaka. Teraz je tu, priviazený o Puntarenu. Neopovážil sa ísť z nej deň cesty. Prišiel o slobodu, prikovaný o akési šťastie, ktoré ide zapadnúť kdesi. Ale to už tak potrvá: príde oželieť slobodu za šťastie a šťastia už viac nevidieť?

Vtedy chodieval pán Simon veľmi často do domu. Nejedno poludnie presedel pri ženách. Zbadal i on, hoc nevedel ako, prečo, že sa v novej domácnosti čosi pomútilo. Pri pastorke tu i tu vybúšila i trpkosť proti mužovi. Mal viac rozsudku ako ona vtedy: prečo pristal svadbovať v Puntarene? Mal ju mať k návratu a nie ostať tuná. Čo ich čaká, ak primrznú tuná navždy? Pracovať dnes ako zajtra, bez konca a bez cieľa! Či sa im dostane radosti alebo premeny? Ich život zmelkne, príde o kúzlo a zapadne kdesi v šedivej jednotvárnosti. Budú žiť zo dňa na deň, až do smrti.

V také trpké chvíle čušal. Čo sa dá naprávať, keď raz pokazí? Ale keď sa trpkosť stíšila, zas zaviedol rozhovor o dome, o robotách, o obyčajách v dedine, i rôznych príhodách. Začnú spomínať a všetko im je akoby nové a veľmi zaujímavé.

Často spomína, ako pôjdu domov. Naskôr i on s nimi: vtedy akosi bude sa i on môcť vybrať. Neslýchali do tých čias jedni o druhých, a hľa, tak vychodí, že sa budú vracať domov skoro, veru skoro ako rodina. Cit krajanský v cudzom svete akosi narastie, zmocnie. Vlasť spája tuho deti, ktoré ju ľúbia, najmä v cudzine. Doma sa neznali, v diaľke nažívajú pod jej ústreším ako blízka rodina. Keď prídu domov, predkladali si, že budú zasa len jedni druhým, čo si boli tuná. Najskôr sa vrátia k starým obyčajám. Hádam pochytia tú istú robotu, ktorú mali pred odchodom do sveta. On najskôr bude zasa chodiť večerami, keď nebude mesiaca, pod svetlá. „Aké je naše more večerom, keď vyjdú z tmavej tíšiny bárky na more! Prístav drieme v tme a tam na šírej hladine svietia rybám. Keď uhlík smoliara padne do vody, zoškvrčí. Pažravý cipeľ[9] šibne za ním; myslí si hádam, že je tučná svätojánska muška. Tu je veľké bohatstvo, ale i tam doma ho je moc, kde je úprimnosť a láska. Ja myslím, bohatstva nieto, kde nieto lásky.“

Čo ako, vždy ju vedel zapliesť do rozhovoru. V nich zabudla na žiale, dakedy sa rozštebotala bezstarostne ako za dievoctva. Krešimír, keď videl div, zradoval sa, že slnce vyskočilo spoza chmár: už sa vracia, už je tu drahá štebotavá žena, aká bola v tých časoch…

Pán Simon nemal starosti, ale ani roboty. To ho najväčšmi mýlilo. Čas sa mu dakedy nechcel míňať. Raz, keď si už nevedel rady, šiel na nákladný most. Predstavil sa pánu Ipolitovi, že si prišiel pýtať robotu.

Pán Ipolito zadíval sa naň v neistote. Vystrája žarty, alebo hovorí naozaj?

„Žiada sa mi robiť. Musím robiť,“ potvrdil mu veľmi vážne. „Bez práce žiadne koláče, ale ani spokojnosti.“

„Chcete moju?“ ponúkol mu veľmi vďačne. „Sebe mohol by nájsť inú. Ale nie!“ Opravil sa zaraz. „Býva tu zle, keď je dážď a vietor a môže ju odhajduchovať hocikto, len nech vie trochu čarbať a čítať. Vy, odborník v knihách, patríte do veľkej pisárne. Pôjdem k pánu Rozalesovi; myslím, nevyhnal by ma.“

Nie, že sa mu nechce medzi knihy. Radšej by vraj bol vonku, hoc na vetre a daždi, ako jeho veľkí priatelia, pán Ipolito Rayos a Zarada.

„Ďakujem za toľkú česť, mňa za hlavného priateľa!“ Zmiatol sa a poklonil. „Ipolito je pyšný na také priateľstvo. Ale ako vám dať miesto pod sebou?“ pozrel naň skúmave a doložil: „Prečo nejdete z Puntareny, ak si smiem dovoliť otázku? Navštívte vlasť, keď môžete. Viem, túžite za ňou.“

Pán Simon zdôveril sa mu, že príde rad i na to. Šuchal ruky a usmieval sa. Na tom sa pracovalo, priniesli sa i obete. Ale má niektoré vecičky, ktoré ho zdržiavajú.

„Ktoré, ak smiem vedieť?“ zastarel sa priateľ veľmi prísne. Ruky položil na chrbát, pozerá veľmi pošmúrne nadol, na bývalého gazdu.

Ten pred ním ako hriešnik. Taká prísna otázka; či môže odpovedať na ňu, akoby z rukáva sypal? Ale chce vedieť, musí mu vysvetliť, v čom je. Najprv ho drží slovo s nástupcom. Musí čakať, kým zoženie dlhy, aby mohli ustáliť konečne, ktoré príde vytrieť a odrátať. I peniaze ostali u nástupcu. Idú mu síce úroky od nich riadne, ale sú nie ani veľké. Len-len že stačia na výživu. Chcel by ich mať a začať s nimi niečo, ale musí čakať, kým mu ich budú môcť vyplatiť. Minie sa času, kým sa otvoria žriedla, z ktorých ho vyplatia. Toto o peniazoch, ktoré ponechal nástupcovi, zamlčal radšej. Pán Ipolito je taký divný dakedy! Ale mu zjavil, že priateľ, pán Fortunato, je práve v najväčšom napätí okolo svojho podujatia: rád by počkať, kým sa ukáže, či sa mu zdarí. Rád by mu i pomôcť. Naostatok sa mu ešte priznal, že sa mu nesladí ísť samému. Rád by počkať na Zaradovcov. Zaradovci zasa nemôžu sa hýbať, kým nedostanú heslo z domu. A ak ho i dostanú, nevedieť, či pôjdu, kým sa neukáže, čo ide byť s ňou, lebo čosi chorľavie. V jej stave choroba môže byť len žart, ale môže skerovať i na nebezpečnú cestu, treba počkať, ako sa ukáže.

Zveril sa mu so všetkým, čo ho tu drží; zamlčal mu len to o peniazoch. Pán Ipolito sa veľmi zamračil, pokyvoval hlavou.

„Teda zasa výčiny; robieval ich prvej, dal sa na ne i teraz pán Simon.“ Bolo mu v hlase, ktorý trochu pridusil, utajeného hnevu. Z očú mu tiež blyslo tu i tu ako v čiernych oblakoch, keď strihajú strely. „Bolo nástupcovi nechať nedbajov, nech sa poráta s nimi, a svoje zobrať a ísť.“ Priklonil sa k nemu a dodal, hroziac mu prstom. „Viem ja, čo bolo. Kúpna cena išla na podiely; nástupca ju vstrčil do obchodu a pán Simon musí čakať, kým pojavia dlžníci. Mohol nástupca hneď zaplatiť tú pletku. Nepretiahli ste ho v cene. Ako ste mu mohli za tie peniaze pustiť svoje?“ Pozeral naň s výčitkou.

Pán Simon stál pred ním ako márnotratný syn. Bol pod obžalobou, že utarmonil svoje. Bol by mu chcel vysvetliť, že obchod pôjde pod iným menom, ale v jeho duchu. Bál sa to vyzradiť jemu, nepriateľovi toho ducha. Keď neodpovedal, pán Ipolito potvrdil. „Malá potecha z vás, pán Simon, veľmi malá. Výčiny a výčiny…“

Ipolito pozeral naň prísne, rudý od jedu. Už keď v novinách bol čítal výťah zmluvy, plieskal si po kolenách: odfrňadiť taký obchod odpoly darmo a, ako teraz vidí, čakať na svoje peniaze, kým ich zoženie od zanedbaných dlžníkov, alebo zo zlatých baní, ktoré sa počnú vyplácať na svätého Vida!!

Pán Simon vydýchol, že už prehrmelo to najhoršie. Ale sa mýlil. Pán Ipolito nebol ešte hotový.

„Pán Mešetar je hodný človek, ale keď chcel barany predávať odpoly darmo, mohol si ich sám i kupovať. Videl som jeho plodiny zo Severu. Za zhnité rajčiaky mu ver’ nik nedá zdravé barany.“

„Už viac nepošle hospodárskych plodín, zakázal som mu,“ oznámil pán Simon.

„Prepáčte, ak som prismelý, ale ja by mu bol zakázal robiť za moje peniaze obchodné pokusy, ktoré sú pomýlené.“

Bol by mu rozložil veľkolepé úzadie tých pokusov, ale sa bál, že pán Ipolito ho nebude chcieť vidieť.

„Všetko to sú samé výčiny, pán Simon; s nimi zarmucujete priateľov. Pán Zarada je hodný človek. Pri vás ho mám najradšej spomedzi vašich krajanov. Paniu nemám česť znať osobne, iba z videnia. Keď prišla, hneď som povedal, že je úhľadná stvora. Ale ani kvôli nim nečakal by hodinu, hoc pol hodiny, keď by bol hotový do cesty. Nemajte mi za zle, ale ani v tom ste ma nepotešili. Musím vysloviť neľúbosť, že i pri tej veci ste sa dali na výčiny a prechmaty. Pán Simon je pán Simon. Nik ich nevie upiecť ako on. Mali sme pre ne reči a hádky v obchode, ale vidím, neosožilo. Výčiny a prechmaty robí pán Simon i v osobných veciach. Jeho škoda, jeho škoda! Zasa len hudiem svoju, že by nechcel umrieť v špitáli.“

„Pán Ipolito sa tiež nenapravil,“ posmieva sa mu pán Simon. „Hundroň, egoista, tyran, mrcha človek, pred ktorým sa trasieme.“

„Uznávam, nahundral som sa, i teraz hundrem,“ potvrdil veľmi vážne. „Ale sa musím požalovať, že môj hlas bol vždy hlasom volajúceho na púšti. Kázal som hluchým. Ak mám povedať: pán Simon je hluchý medzi hluchými.“

Nebolo prvý raz, že sa pochytili; a i pozdejšie, keď prišiel k nemu, pán Ipolito, rozhorčený, ho mydlil pre ten výčin, ktorý vyvádza už i mimo obchodu.

V tých dňoch prišiel zasa list z Valparaisa. Pán Fortunato odpovedal na výstrahy pre hospodárske plodiny. Odpoveď neskoval v prísnom obchodnom slohu, ale jej dal osobný, dôvernejší náter. Šiel tak ďaleko, že si dovolil i žart s priateľom. ,Aby si nevyšiel z dúšku pri dlhej kázni a nemusel podchvíľou namáčať pero do kalamára, posielam Ti pero, ktoré mi darovali priatelia. Ja ho nepotrebujem. Keď ma vezmeš pod cepy druhý raz, pohliadni milosrdným okom na hriešnika.‘

V balíčku bolo pero na nalievanie. Práve vtedy boli začali vchádzať do módy. Pero veľkolepé, pozlátené, s obrúčkou na rúčke, takže sa mohlo nosiť na retiazke. Pán Simon zaďakoval za cenný dar, položil ho medzi perá. Ale ako vídal pána Ipolita s knižočkou a tužkou, zišlo mu na um zavďačiť sa mu touto zručnou novotou.

Pre ten dar sa skúrilo zasa na ňom. Večerom, keď prišiel domov a keď sa mu rozohriali skľavené ruky, pán Ipolito ho rozobral, ako je predpis a nalial ho. Keď bolo, ako má byť, hotové, obracal ho tak i tak, pritískal, vyfukoval, otriasal, ale vychýrené pero nechcelo púšťať. Vymyl ho znovu a vynašiel, že už predtým písali ním. Iste ho zabudli opatriť, černidlo prischlo a pozapchávalo priechody.

,Ponížene ďakujem, pán Simon, za lásku!‘ Urazil sa v svojej hrdosti. ,Nečakal som dary, ani nestál o poklony od neserióznych ľudí. Doniesli ste mi ho ako chýrny dar, a vo veci nebolo nič, ako výsmech a nechutný žart. A veru sme dosť ďaleko od fašiangov, milý pán Simon.‘

Bol sa chystal, že mu povie toto a hádam i iné, keď sa zídu. Ale keď sa sňali, rozvážil si lepšie, nepovedal mu nič. Nechcel mu ublížiť na púhe podozrenie, bez lepších dôkazov, že sa mu ozaj chcel posmievať. Ale pán Simon, keď ho zazrel písať tužkou, spýtal sa ho cele úprimne: „A či pán Ipolito nebude užívať pero, ktoré netreba namáčať?“ Bolo hneď poznať, že hovorí bez zlého úmyslu.

Ale pán Ipolito nemal kedy posudzovať, čo kto myslí. Očervenel ako rak a odsekol: „Nemôže sa užívať, nie.“

„Nuž! A chvália ho ako veľký vynález! Zodrať a vytupiť sa nemôže, je vraj zaručené zlato. Za rúčku by sa už neopovážil ručiť.“

„Nepúšťa, pán Simon, nepúšťa ten chýrny vynález,“ vybúšilo z neho a oči mu len tak hádzali iskry od jedu. „To pero je len paráda bez osohu. Ľahkí ľudia hádžu piesok do očú dôverčivým, aby sa vystatovali ako veľkí pracovníci. Také pero je symbol práce bez osohu: pero na žart, ako niektoré kalíšky o dvojitých stenách s červenou vodičkou, ktorú majú oklamaní blázni za likér, keď im ich predložia.“

„Prepáčte, pán Ipolito!“ prosil ho pán Simon, prestrašený, že ho urazil, hoc nevedome. Vysvetlil mu, ako oklamal ktosi pána Fortunata, ktorý poslal klam ďalej jemu, iste netušiac, ako netušil ani on, keď ho dal pánu Ipolitovi.

Pán Ipolito vedel, od koho pochodí dar. Predošlými slovami cielil na pána Fortunata. I tak ho veľmi nemal rád. O pánu Simonovi po jeho slovách bol skoro istý, že nebol na vine: tým väčšmi sa najedoval na pána Fortunata. Od neho, myslí, vystanú také neslané žarty.

„Nemám čo odpúšťať, pán Simon,“ osvedčil sa. Neutratil som nič, iba čo som si zafúľal prsty, keď som ho očistil. Pánu Mešetarovi nech sa páči mať za bláznov priateľov tam, kde je. Tunajším nech dá pokoj. Dosť čo im posiela ,klince‘ za ich peniažky.

Klince ,clavos‘ volajú kupci tovar, ktorý sa nedá predať. Narážal na zásielku hospodárskych plodín, ktorá bola tak zle vypadla.



[9] cipeľ(z chorv.) — cipal, cipeľ hlavatý (Mugil cephalus), ryba, žijúca najviac v Čiernom a Stredozemnom mori z rodiny Mugilidae




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.