E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

7

Pán Simon sa odobral naoko spokojný, ale dnešná kázeň na nákladnom moste prenikla hlbšie ako obyčajné žehry pána Ipolita. Predsa len hádam zmiešal priveľmi svoje záujmy s cudzími. Cudzích primiešal toľko, že v miešanine ledva rozoznáva vlastné. Ale svoje záujmy dávno podložil pod zmysel peňazí. I s cudzími ich premiešal iba zato, lebo miešaninu by bol nedbal podložiť im. Len či bude zrelá na to? Nieto v nej osobného kvasu sebectva? Ak toho ostane zrnko, celá miešanina padne do služby cudzích sebeckých zámyslov; jeho snaha vyjde nazmar.

U Zaradovcov nebadal sebeckých popudov. Bol skoro istý, že prijali jeho zásady s chtivosťou. Kliesniteľ vo Valparaise je tiež čistý. Čo robí, nerobí sebe, ale pospolitosti. Má iba chybu, že nevie rátať: málokedy uhádne, koľko zmôže. Tak mu obyčajne vyjde, že málokedy vládze zoťať strom, do ktorého zatne. Či terajší strom zvalí? Onedlho sa ukáže i to.

Najväčšmi sa bojí pána Vodopiju. Sú jeho snahy čisté od kvasu sebectva? Ak nie, skazí mu celé dielo života, lebo pán Vodopija je mocný činiteľ. Do čoho sa dosiaľ chytil, vyšlo mu dobre. Uňho je mnoho práve toho, čoho niet v kliesniteľovi ani zbla, a čoho uňho samého bolo tiež veľmi málo: vypočítavosti. Svoje zámysly vie tak riadiť, že prídu obyčajne k méte. Prostriedky mu nikdy nezlyhajú. Ako prívrženec je veľký výdobytok pre jeho dielo, ale ak je pritajený protivník, privedie ho navnivoč.

Šiel do bývalého obchodu pozrieť, čo sa robí. Odkedy ho oddal, neukázal sa v ňom. Pozrie, či zbadá v ňom stopu svojho ducha alebo nájde skrytý prejav sebectva.

Našiel vonkajšie premeny. Rámy na oblokoch a vchodoch natreli svetlejšie. Vo veľkých oblokoch rozložili vzorky a ukážky tovarov. Zo zŕn rozdielnych druhov narobili cifier a arabesiek, ba vidno i nápisy na káve, skadiaľ je ktorá vzorka. Zo salám v strieborných papieroch zložili reťaze, zavesené nad kávou a strovou. Nuž usilujú sa. Volajú odberateľov, vábia ho do domu.

„Gazda je doma?“ spýtal sa ľudí, kedysi svojich zamestnancov.

Zaviedli ho k pisárni, akoby mysleli, že už zabudol cestu do nej. Strávil v dome celé desaťročie, i viac, v práci a starosti, a hľa, ako málo znakov poznať po ňom! Čo bolo, popremieňali. Sklep, akoby bol iný, sťaby ho boli presypali do inej formy. Stôsy kisní odpratali do bočných miestností podistým; pred oči nastrčili vábnejšie predmety. Hneď ostalo priestoru viacej. Vrecia s múkami, lušteninami a zbožím, vysúdili celkom, lebo dodávali sklepu trochu malomestský náter. Múky, lušteniny i zbožie prišli do vkusných múčnic a štôčkov zo skla. Nuž dýchať už iné povetrie v sklepe, než bývalo za jeho čias: je v ňom i veľkosti, i mestskej uhladenosti.

Pán Vodopija skočil od písacieho stola.

„Usilujeme sa, ha?“ prihovoril sa mu bývalý majiteľ, v ktorom bolo trochu heglo, že sklepu dali inú tvár, a ho zronilo, že mu je v ňom už nie ako doma, ale trápny pocit zastrel veselosťou.

„Začíname sa vžívať. Kým sa vpracujeme do koľají, je čosi viac roboty,“ vysvetľoval pán Vodopija. Bol už gazdom tuná, ale v držaní nezabudol mu ukázať, že stojí pred ním ako pred gazdom. Trápny pocit hosťov sa trochu ohladil. Vracala sa mu dobrá vôľa.

„Povedzte len, ako je! Máte viac roboty, kým donesiete do poriadku, čo sme zanedbali.“

„Nemôžem sa žalovať,“ smial sa pán Vodopija. „Keby ohováral, na mňa by padla hana. Bol som váš prvák. Tu je napomenutie dlžníkom.“ Ukázal mu tlačivo, v ktorom oznamuje, že prevzal obchod; odporúča sa odberateľom a sľubuje, čo sa obyčajne sľubuje v tých prípadnostiach.

„Dobre, priateľ!“ Vrátil mu ho po prečítaní. „Ako sa máte takto?“

„Držíme sa. Myslím, že sa nedáme.“ Oko mu zaiskrilo, keď to povedal.

„Čože sa stalo? Chystáte sa za pasy?“

„Pasovať sa tiež príde!“ sľuboval celkom pokojne. „Mocní, hoc prišli naostatok, chcú sadnúť do prvej lavice. Radi by sa vcvíkať, hoďas vytisnúť slabších. Nedáme sa vyhodiť. Dakomu i rebrá pomaciame.“

Pán Simon pozrel naň v neistote. Jeho naozaj vytisli z radu. Musel vystúpiť z lavice. Slabý musí vystúpiť. Či bol už taký slabý?

Videl ho pred sebou, akoby hlásal, že sa ide merať trochu s nimi. Do obchodu doteružil tiež nevýhodnú batožinu, ktorú mu poručil bývalý gazda. Vzal ju na chrbát. Ťažká je: nie je ľahko prechodiť s ňou v toľkom stisku. Radšej si ju zložil a porozoberal na čiastky, poukladal ich na bezpečné miesto. Zásady ostali v obchode, ale neťažia na pleciach. Čakajú na svojom mieste, kým nezavolajú. Veru tak, počkajú si, kým neulahodí čas a okolnosti.

Gazdu schytila zlá predtucha, keď mu dal znať, že ich zložil, že vyčkáva na čas a okolnosti. Čas a okolnosti neraz sú zástera, za ktorou popracú, čo zavadzia. Neraz i zabudnú, nech odpočíva v kúte od vekov naveky.

Vystúpil z radu, keď nebol súci do stisku; dal svoje miesto súcejšiemu. Súcejší sa tisne, robí si miesto, ale kde je duch a zásada? Bolí ho vidieť ich, ako čakajú v ústraní, keď sa mu ich žiada vidieť vládnuť. Chcel by sa zohriať pod ich teplým krídlom, nie pozerať ako halaškujú a čakajú pohodené kdesi. Premeny, nové poriadky: dobre, ujde. Ale načo zasýpať jeho šľapaje? Veď ich už nepoznať. Čo ostalo tu z neho? Čo tu nechal milého a drahého, vymietli! Len či to nedajú vyviezť za mesto so smeťami a nečinom? Človek si predkladá, že jeho dielo potrvá, jeho zásada rozrastie, zapustí korene: a hľa, vidí na vlastné oči, že jeho lepšia čiastka padne prvej pod náhrobný kameň ako jeho krehká telesná schránka…

Pán Vodopija vyčítal bôľ nad sklamaním na jeho tvári. „Čo sa vám znepáčilo? Čosi vás zarmútilo. Ak som schybil, ukážte, napravíme. Ak nemôžeme napraviť, radšej sa vráťme z kratšej cesty, ako blúdiť ďalej…“

„Čo je so zásadami!“ Vykríkol s úzkosťou. „Nerád by ich vidieť vysúdené niekde na vyhnanci.“

Pán Vodopija mu prikývol hlavou, že má pravdu. Obrátil sa k železnej skrini pri stene. V nej držia listiny, peniaze, zlato a iné cennosti; do nej schovávajú i hlavné knihy na noc. Prichodí mať na zreteli i nebezpečie ohňa. Z nej vyňal neveľkú knižočku, súcu skôr na poznámky ako na účty.

„Urobil som rozvrhy,“ vysvetľuje mu pán Vodopija, kladúc mu ju do ruky. „Poprezerajte, čo myslíte. Pristanete?“

Otvoril knižočku. Na prvej strane našiel nápis ,Zmysel peňazí v obchode Kuzmu Vodopiju v Punta Arenas, Magallanes, republika Chile‘.

„Či len u vás?“ pozastavil sa pán Katović. „Peniaze majú všade svoj zmysel, ako u vás, tak u krajčíra alebo mliekára.“

„Nech mu hľadá každý miesta u seba ako ja v obchode, krajčír vo svojej dielni, mliekár v bľachoviciach,“ usmial sa a pohladil si fúziky. „Tak nám aspoň neušije majster kabát s hrbom medzi plecami a vyhotoví oblek v ten deň, keď sľúbil; mliekár zas nenaleje vody do bľachovíc, keď ide rozvážať mlieko. Učiteľ by mu tiež mal dať miesta vo svojom učebnom pláne, aby vštepoval deťom samé dobré náuky. I novinár by ho mal držať v rukopisoch, či nie? Všetci narábame tovarom, ktorý príde do úžitku medzi ľuďmi. Dajme im teda, čo máme najlepšieho a čím viac za menšie peniaze.“

„Neškodilo by to, keby to bolo čím skôr,“ potvrdil i pán Katović. Obec by vraj stála na pevnejších nohách. Dnes badať, že sa kníše trochu.

Pán Vodopija myslí, že sa nekníše, skôr sa uľahuje. Základný uhol nie je vraj na mieste. Budova, hoc veľmi výstavná, dosť ľahko i podkľakne, ak jej nedajú mocný pilier. Na tento čas by ju veľmi podoprel mocný pilier zo zmyslu peňazí.

Pán Katović sa uspokojil, že nástupca hľadí na obec a jej potreby tým istým okom ako on. Na svojej postati hľadí odpomáhať, ako môže. Na druhej stránke bol nápis: ,I. Schodík. Námahy okolo dlžníkov.‘ Pod nápisom nebolo nič.

„Sem budeme zapisovať poznámky a výsledky mojich námah. Možno i poučenia, ak sa mi dostanú, pri námahách. Zíde sa zbierať a zachovať si skúsenosti; môžu osožiť nástupcom. Zmysel peňazí som rozdelil na schodíky. Pôjdem, ak bude dúšku, na vrcholec, ale po schodíkoch. Nemám krídel vyletieť jedným razom dohora.“

Pán Katović neodobroval deľbu. Zmysel peňazí je veľký celok, ako ho deliť na kusy, hoc priam schodíky? Prichodí ho držať v jednom kuse.

Nástupca ho prehováral, že je priveľký v jednom kuse. Radšej brať po kúsku, spracovať odrazu, koľko sa dá zmôcť. Vziať zmysel peňazí razom a premerať jeho rozsah, duša sa trasie od úzkosti, nevie, z ktorej strany začať takú ozornú prácu.

„Najprv teda dlžníkov. Prečo?“ zamračil sa. Ak naprávať, bolo by slušnejšie počať azda pri sebe a len tak ísť na iných.

Nástupca ho podvracal. Dlžníci vraj podkopávajú samé základy pod budovou. Ak nevedia hľadať zmysel peňazí, treba ich učiť i to súrne, kým nepodryjú budovu sebectvom a pažravosťou. Na prvom schodíku sa naučia rozoznať cudzie od svojho. „A to by už bolo moc,“ doložil pán Vodopija. „Koľkí držia zásadu: ,čo je tvoje, je moje, ale čo je moje, to nie je tvoje‘. Koľkým prešla dávno do krvi a do špiku?“

Prevrátil dakoľko prázdnych stránok, prišiel na druhý schodík. ,Podiely z Caňadóna Arriagada v Ohňovej zemi na zlatonosné pozemky‘. Usmial sa, že i podiely zahrnul do zmyslu peňazí.

Nástupca mu vysvetľoval, že patria doň. Bolo mu primoc podobrať sa na ne, keď nevie v starosti o obchod, kde mu hlava stojí. Ale ich prevzal, aby dielo pána Mešetara nepadlo do sebeckých rúk. Je veľké a bohaté, v zlých rukách bolo by na skazu obce. Takto z neho bude mať obživu a zárobok usilovný, pracovný ľud.

Nuž nemohol tajiť, že by sa prebudila špekulácia, ktorú pán Mešetar chcel odstrčiť od svojho diela, nech vysvitne pri kopaní, že je zlata trochu viacej. Zabrala by pozemky pre seba a úžitok by zhrabla. Takto bohatstvo príde do rúk opravdovej práce.

Prevracal listy, nachodil na nich nové a nové schodíky. Bolo ich naozaj dosť. Znak, že na samý vrchol je dosť vysoko. Všetky smerovali k zveľadku obchodu, ale niektoré zahrňovali už záujmy obce, najmä krajanov v Puntarene a v Južnej Amerike. Pán Simon sa priznal úprimne, že na ne sám nemyslel dosiaľ.

„Mysleli ste,“ odporuje mu zástupca. „Veď medzi nimi ste hľadeli udomácniť zásady o zmysle peňazí. Musia sa prijať časom, len ich zasadiť a pestovať. Mali by sme počať v meste a rozsievať ich ďalej v okolí. Pole sa otvára veľmi široko, ak im chceme vymôcť platnosti len medzi krajanmi v Južnej Amerike. A koľko ich je v Severnej a iných čiastkach sveta rozosiatych? Prácu by bolo začať i tam doma. Bude treba mnoho pracovníkov na takú veľkú prácu.“

Nuž myslel i na to, pravda, len v hmlistých snoch a ďalekých túžbach. Mal vidinu, ktorá sa pred ním vznášala, ale nemala určitej podoby. Nástupca rozčlenil zásady, poukázal na smer a v ceste vyznačil méty alebo už schodíky. Neurčitej vidine dal telo, vlial do nej dych obecného života. Z tejto pisárne budú si kliesniť cestu do mesta, z neho do okolia medzi náš ľud, po Južnej Amerike a prejdú azda i na domácu pôdu. Budú ako kvas, ktorý, ak nevezme skazu, rozrobí celú spoločnosť, dá jej nového života.

„A čo myslíte, priateľ, uvidíme my telesným okom, že začína vnikať nový kvas do nášho ľudu?“ Nástupca sa prikrčil; otázka mu zaťažela. Vysmiata, pokojná tvár sa zatiahla závojom starostlivosti. Ale sa vyjasnila pomaly; oči zas pozerali usmievave na gazdu. „Náš dobrý usilovný ľud žije, hoc rozosiaty, všade. Čo ako, má v sebe túžbu za niečím lepším, ako je dnes, i hľadá cestu, hoc nepovedome, k lepšiemu. Prečo by nevzal za svoje i zásady Lásky? Najtiaž mu ich doniesť a ukázať. Ak ich raz uzná, už sa ich nespustí. I boh pomáha a dá víťazstvo dobrej snahe.“

„Tak priateľ, zasa idem.“ Podal mu ruku. „Ďakujem, že ste mi ukázali tajné účtovníctvo o zmysle peňazí! Čo je toto tuná?“ Ukázal na jednej strane, už z ostatných nápisov: ,Ciele a túžby‘.

Pán Vodopija zasa zvážnel, že vraj každý si vytkol cieľ v živote alebo aspoň prechováva túžbu. On položil na papier svoje ciele a túžby, zveril ich tejto tajnej knihe a dal ich na samý koniec. Keď mu bude zle, veľmi ťažko, nájde posily, keď si ich postaví pred oči.

„,Zvon pod Golim Brdom‘, čo to znamená?“

Usmial sa, tvár mu podbehol, tuším, rumenec. Ale oči mu zažiarili teplým leskom. Golo Brdo (Holý vrch) je jeho rodisko. Priznal sa mu, že keď šiel do Ameriky popod kostol, umienil si, ak príde k dačomu, preliať zvon a či skôr všetky tri do hlasu. „Keď budú volať, spievať, kvíliť, tešiť a napomínať, nech bude medzi nimi súzvuk. Nech sa neozýva každý na svoju päsť, akoby sa priečili medzi sebou.“

Pozrel naň so závisťou a doložil tichšie: „Viete, prečo sa namáhate.“

„Viem,“ priznal sa mu. Nemohol mu vyjaviť, okúňal sa, že Golo Brdo nad dedinou chce vysadiť borovinu a chcel by nájsť školu na nábreží, akej nemá ani jedna dedina v okolí. Žiada sa mu prísť do dlhého zálivu svojím parníkom; počúvať, ako durkajú z mažiarov, keď parník skeruje do zálivu.

Zahľadel sa naň s úctou. Dosiaľ ho znal iba ako mladého obchodníka v usporiadaných pomeroch, pekného držania. Vedel, že je do roboty chtivý a spoľahlivý. Dal si nazrieť trochu do duše, a hľa, zjavila sa mu, že jej túžby a ciele neviažu sa k osobnému blahobytu, ale túžia za ohlasom v bližšom a ďalšom okolí. Zahľadeli sa hen do obce, kde národ čaká dobrých pracovitých synov.

Na ostatnej strane našiel nápis: ,Bura[10] na Redinách‘.

„,Redine‘ sú ,puntá‘ (predhorie) na Golom Brde. Keď vyjdete nad dedinu, ak je bura, more okolo Redin akoby vrelo. Pokryje sa nečistou penou, ženie sa besne do čiernych brál, prská a drobí sa o ne. Bárka sa neopováži ukázať na punte v taký čas. I parník sa jej vyhne a radšej neskeruje do zálivu, lebo ho hádže sem a tam ani škrupinu. More mu bije o boky, prelieva sa po palube. Časom nevedieť, čo sa s ním stalo: či sa drží, alebo šiel na dno. Keď ostariem a budem žiť na odpočinku v rodisku, žiada sa mi zazrieť, keď vyjdem nad dedinu a pozriem na Redine, parník ako sa pasuje s burou a nebojí sa jej. Hoc more besne doráža naň, on sa drží smeru a keruje okolo Redine rovno do zálivu, akoby bolo v najväčšom zátiší.“

„I mne sa páči neohrozenosť u námorníkov,“ priznal sa pán Katović. „Ale i bez veľkej neohrozenosti žiadosť sa vám môže ľahko splniť. Technika dnes zdokonaľuje všetko. Kým ostariete, vytvorí také mocné stroje na lodiach, že sa nezľaknú ani besnej búry okolo Redin.“

Pán Vodopija uznal, že to všetko môže byť, ale dodal k tomu: „Ja si žiadam, aby tá loď bola naša, nielen za naše peniaze, ale aby niesla znak nášho národa nad kormidlom. Nie ktorý nosí Lloyd a Adriatická spoločnosť. Chcel by dožiť našu národnú zástavu pýšiť sa na Jadrane a aby neostala iba na ňom, ale aj keby vyplávala na veľký oceán…“

„Ach, brat môj!“ zvolal pán Katović, hlas sa mu triasol mocným citom. „Vaša bura na Redinách zahrňuje v sebe, čo v nás žije, hoc pod popolom, drieme v zamretí.“ Zložil knižku, ako bola, a oddal mu ju. „Dajte ju na miesto a opatrujte. Keď budete púšťať obchod nástupcovi, nechže bude zaplnená, ak nie celá, aspoň z väčšej čiastky. Nech ju zaplnia naši nástupcovia a vyjdú schodíkmi na samý vrchol. A ja už idem!“ Keď pozrel naň pri odchode, v očiach sa mu ligotali slzy. Keď bol pri dverách, vrátil sa ešte raz. „Zjavím vám, i ja som mal túžby. Neviem, či boli zdravé. Prechodiť sa pod stĺporadím, okolo kamenného zrubu cisterny o starobylom krumlovaní, dýchať vôňu morskej trávy, premiešanú vôňou boroviny, ktorá dumne šumí nad morom; pomedzi chvoja pozerať, ako sa šíri Jadran slobodne a odzrkadľuje naše nebo. Vaša túžba je viac hodna. Nelahodí len osobnej pochúťke, ale zahrňuje v sebe i celok. A je i zdravšia. Jadran bude ozaj náš, nie keď sa budeme naň dívať, hoc priam i rozkochaní jeho krásou, ale keď vyjdeme naň na našich lodiach.“

Pristúpil k nemu v chvíľkovom poryve, strhol ho k sebe a tľapkal mu mocne po chrbte. „Boh vám pomáhaj!“ Vypustil ho náhlive z náručia a pobral sa. Keď položil ruku na kľučku, pobehal očima po pisárni. Žiadalo sa mu poobzerať sa v izbe, v ktorej sa zahrievajú túžby, utajené v rozbolených dušiach. „Môžu driemať,“ doložil ako proroctvo, „môžu i zamrieť v nevoliach dňa, ale neumrú nikdy. Sú zvarené so srdcom všetkých — tvoria už jeho podstatu, hoc im nemôžeme vdýchnuť života…“

Pán Vodopija sa chytil teda najprv dlžníkov. Keď nemal inej roboty, prechádzal sa po meste. Cestou sa ohlášal po domoch, kde bývali nedbanliví. „Po tieto dni som vám poslal list; neviem, či ste ho prijali.“

„Veru sme ho nevideli,“ vyhovárali sa, hoc ho podistým podeli kdesi.

„Dobre teda, že som sa ohlásil.“ A už im podával svoj prípis. „Mám ich na šťastie pri sebe. Bude vám na pamiatku. Oznamujeme len, že sme prevzali obchod pána Katovića. Môžeme vás dobre obslúžiť, i lacno. Dáme i na úver, najmä v prvé časy, kým vyplatíme podlžnosti.“

Ešte čo! Podlžnosti akési! Niekde sa i urazili, hoc netajili, že sú dlžní.

„Našli sa v knihách. Začíname ich vymáhať. Kým zaplatíte, dáme vám tovar na dlh, aby ste nemuseli zháňať peniaze na dve strany.“

Zas platiť, a také tvrdé časy! A koľko vynáša? Ani už nevedia, koľko zavisli.

„Príďte sa porátať priateľsky. Kto sa nepreukáže, poženieme ho na súd.“ Ach, zaraz na súd! Či nieto inej cesty? „Veď preto vás voláme naprv pred knihy,“ tíši ich. „Nám sa tiež nesladí, vláčiť sa po súdoch.“

„Akosi náhlite, a časy mrcha!“ dohovárali mu. „Bolo lepšie vymáhať za horúca. Nebolo by sa toľko nazbieralo…“

„Lebo sú mrcha časy, preto pristaneme i na splátky, ak sa porátame. Neprišlo by vám moc odrazu. Kto sa chce spraviť na splátky, musí sa poponáhľať, kým je tu pán Simon. Kto premešká, zahryzne do celého…“

Neokúňal sa navštíviť i tých, ktorí ho nevideli na ulici, keď ho stretli, alebo prešli na druhý chodník, keď ho mali stretnúť, ak nešmykli do brány, a hádam i do druhej ulice.

Začali chodiť do domu, ktorí dlho bočili od neho; prišli predsa na poriadok. Báli sa nástupcu, vyzná sa v zákone; má potvrdené knihy s pečaťou od vrchnosti. Pri rátaní nemali sa čo žalovať, nik nezapisoval dvojitou kriedou. I na splátky dostali času. Keď urobili poriadok, začali splácať, prestali i bočiť od domu. Obslúžil ich, ako najlepšie mohol. Nejeden i uznal, že nový gazda nebude mať zbytok peňazí, keď sa nemal ako zmôcť. Podajeden, keď prišiel po nový tovar, hľadel doniesť zaň aspoň čo-to v hotovosti.

Prišiel do nového styku s ľuďmi, priviazal ich zasa k domu. Ukázal im, že si ich váži; obsluhoval ich najviac sám. Medzi menšími obchodníkmi mal od prvej známych, i dobrých priateľov; tí, ak boli inde do tých čias, pridali sa k nemu.

Ako on bedlil, tak i obchod ožíval. Začal ísť takmer ako pánu Simonovi v prvé časy, kým neochaboval.

Pán Justo Dominguez sa mraštil. I on bol zabral dakoľko dobrých ľudí. Páni Dolčić a Kolčić tiež ich zabrali dakoľkých: všetko spoľahliví, statoční. Boli by ich vďačne zbehli, ale sa zaplietli s nimi, mali závislosti. Pán Vodopija im vedel pomôcť; našiel im lacnejšie peniaze, ktoré necicali do špiku. Kto sa vyslobodil z ich ruky, dával si dobrý pozor, nepadnúť zas do nej.

Pán Kolčić sa neraz chytil za hlavu, oprel lakte o kolená a zahrabal prsty do vlasov. Hútal neraz i o zmysle peňazí; ale aký zmysel, keď utekajú. Koho sa nedržia, nedržia sa. Zatvor ich do truhly, pod tri zámky a predsa! Hádam zmok ich odnášal! Iný, koho sa držia, sedí doma, čaká a zhŕňa…

„Zle je, Frane!“ požaloval sa často spoločníkovi. „Zle sa zvrtlo akosi!“ Pozeral naň smutne. Zabudol dať fúzikom švih dohora.

„Príde dohoniť, Joze, čo sme zmeškali,“ poučuje ho. Pracuje horlive, má sa pilnejšie okolo ľudí. Úsmevy rozdáva na všetky strany i účasť. „Zo ženby nič, Joze. Odložíme ju na lepšie časy.“

Pán Kolčić mľaskol chytro dva-tri razy, hodil rukou, načo ju i spomína. Len im ženba treba! „Nám, Frane,“ búchal päsťou do dlane na lepší dôraz, „viem iste, vykrútili krk nešťastné podiely. Nech mi nik nehovorí; vtedy nás preskočil tento potrest.“

„Nie podiely, Joze,“ poučuje ho neúnavne, s úsmevom. „Iba čo nás uštipli trochu, ale čo je to? Mucha na vola! Zalomázilo nás po krížoch vtedy, vieš, keď si hneď neprikryl.“ Pán Kolčić sa trhol prudko, akoby ho had ujedol. Nešťastná jednačka. „No nič — ja nedochodím,“ tíši ho i vystrel ruku proti nemu. „Čo sa stalo, stalo sa, už sa neodstane…“

„Ísť znovu do kampa?“ vyhúdal len ďalej a prehrebá sa vo vlasoch. „Zhľadávať kožky?“ Zaškrípal. Keby iní nebabrili. Zarada strcia prsty do nich, hoc stojí naboku. Zavadzia ani tŕň v nohe. Buchol päsťou o stôl. „Uvidíš, toho leta príde mi strihať. Strih ma neminie, strih ma neminie!“ Narieka a chlpí si vlasy na hlave. „Veď sme tam, kde sme boli, Frane. Ani kroka napred, tam kde sprvoti. Len začínať znovu…“

Pán Dolčić ho už netíšil. Podoprel i on hlavu a hútal. Nuž akože! Zaskočili ich z tej strany, zasa z druhej. Jedni v kampe, iní v meste. Kde máš kročiť, akési zárubiská. Ako kročíš, keď nemáš kde! Krúť sa na tom istom mieste. Nie je dobre; zle sa zvrtlo, zle… Pamätá sa na rozhovor v pisárni vtedy. Bol všakovak zmotaný, poprepletaný; kto by už mal v hlave, čo hovorili. Ale zmysel peňazí ostal, trčí v hlave a máta. Zmysel sa mu škerí, indy sa mu zastrája, i päsť dvíha naň. V ktorúsi noc sa strhol zo sna, uznojený, akoby ho bol vyzváral. Zmysel peňazí bol pri ňom a trúbil mu do ucha: „Nepreskočíš, nie, spomedzi majetných medzi veľkých boháčov! Coky od nich — ta medzi majetných neborákov.“ Ale on ho vysmial; čo by mu mal rozkazovať žobrácky zmysel peňazí. Popľul dlane, rozbehol sa, hop ponad priekopu, za ktorou sú veľkí boháči. Zmysel peňazí mu podložil nohu znezrady a on bác, dolu hlavou do priekopy. V nej sa prtili samí majetní. Bolo ich ako červiakov v syre. Mali červené hlavy ako červiaky, ale od krvi; poprebíjali si ich, keď chceli preskočiť. Zmysel peňazí i im podložil nohu. Padol i on hlavou medzi nich a prebudil sa.

Trápi ho od tých čias zlá predtucha, že už nepreskočí. „Nevedel prikryť v pravý čas, nevedel, ale ani ja som neprikryl, keď tu bol Fortunato a tá ohava.“ Vzal hlavu do dlaní i on a zastenal.



[10] bura (chorv.) — severovýchodný vietor na Jadrane, bóra




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.