E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

14

V tie dni sa vrátil konečne pán Vodopija z Ohňovej zeme. Zadivil sa, keď našiel v obchode Krešimíra Zaradu miesto pána Katovića.

Povedali mu, že pán Katović ochorel, a nebezpečne. Pán Vodopija bol síce smelý obchodník, ale stŕpol. Smrť gazdu znamená preňho veľkú stratu, ale i nebezpečie. Čo bude z podujatí, ak príde vyplatiť dedičom peniaze, ktoré vstrčil do nich? Budú ich iste vystíhať od neho alebo uvalia naň veľké úroky. Bol ustatý, ale nemohol ostať na mieste. Pochodil sem-tam rozčúlene po obchode, či nieto nič nového a pobral sa hneď k nemu.

Pánu Katovićovi zasvietilo oko od radosti, keď zazrel nástupcu. Chvalabohu! Zarada nemusí chodiť do obchodu. Odpadla aspoň jedna starosť. Prvá otázka mu bola: čo nového v obchode, či je všetko na mieste?

Ukázal na seba, že prišiel, ako sa vrátil; ani sa nepreobliekol zo sivých šiat. Ale sa nebojí, obchod bude iste v poriadku. Pozeral starostlive naňho, či je ozaj tak zle s ním, ako ho Krešimír predesil.

Chorý zachytil jeho ustarostený pozor. Stisol mu ruku s horúcim citom. Priateľstvo mu je teda viacej ako sám obchod. Pozeral naň s úľubou. Padlo mu do oka, aký je mocný, zdravý. Tvár mu ohorela na pampe;[26] nie tak od slnca ako od vetra. Akoby mu bol doniesol k posteli jej mocný, svieži dych.

„Ako tam? Čo nového?“

„Kopali sme na troch-štyroch miestach,“ rozprával mu hosť naradovaný. „Zakaždým sme našli zlata. Podjeseň začnú robiť.“

„Kto?“

„Robotný ľud. Najskôr naši. Vydelili sme kúsok, ktorý pôjde najprv pod motyku. Už si tvoria spoločnosti medzi sebou. Vezmú si po kúsku do prenájmu.“

„Po čom budú platiť?“

„Uvidíme, keď začnú robiť. Ustálime cenu dľa toho, ako bude vynášať robota, aby nikto nemal krivdy. Na takto rok, myslím, budeme mať peniaze doma, ktoré sme vyplatili za podiely.“

„Kto opatrí vaše?“ Chorý zabudol na nachýlené ploty a nalomené konáre. Noviny pána Vodopiju ho zaujali. Čakal napäte, čo mu povie.

„Tu si opatrím sám; tam som nechal majstra Petra. Teraz nemá roboty, vybral sa po podnikoch za kožkami. Podjeseň prevezme hostinec a obchod neďaleko kaňadóna, na „Tres Caminos“ (tri cesty). Do obchodu a hostinca budeme mu dodávať tovar stadiaľto. Spravili sme sa s ním na polovicu. Za dozor nad robotami v bani dáme mu diel z nájomného. Neukrivdíme ani jemu. Za pár rokov bude majetný človek z neho.“

Pán Katović sa zamyslel. Podujatie sa ukazuje výnosné. Ak do roka myslí dostať len z kúska celú predajnú cenu, za celý pozemok sa mu dostane hádam i desať ráz toľko. Ako divne idú veci na svete! Jeden vynašiel bohatstvo a dal ho iným, a sám ostane chudobný. Neujde sa mu nič z neho. „Chudák, náš Srećko; čo bude z neho?“ požaloval sa.

„Bude hľadať nové cesty!“ sľuboval mu pán Vodopija. „Nebude zaháľať. Ak sa mu nový obchod nevydarí, nájde niečo iného. Z nášho podujatia, ak pôjde, ako myslíme, pripadne i jemu podiel. Hoc prepustil svoje právo, majiteľ je predsa i on, patrí i jemu čiastka z čistého.“ Zamĺkol, poobzeral sa a doložil: „Nie sme účastinársky spolok, ale by sme radi dať každému z účastníkov svoje, čo mu prislúcha. On je hlavný zo všetkých, hoc prepustil svoje práva.“

„Veľmi dobre, priateľ!“ Schytil mu ruku a potriasol mu ju mocne. Oči mu zažiarili veselo, ako kým bol zdravý. Pozeral s hrdosťou na mladého nástupcu.

„Bolo by veľmi dobre,“ prisvedčil mu, „len sa neopúšťať a ozdravieť čím skorej.“ Pozrel naň akosi veselo. Z jeho oka naň išla mocná vlna istoty a bezpečia. „Nádeju máme. Nie je tak zle, aby nemohlo byť lepšie. A bude lepšie. Ozdravte!“ dohováral mu.

Pán Simon pozeral naň ako na čudný zjav. Načo vystíha od neho, čoho nemá v moci? V očiach sa mu ukázala pochyba. Človek má toľko moci, koľko uvládze mať a on je nachýlený plot, na spadnutí.

On nedal moc na pochyby, hodil rukou a riekol, nakloniac sa k nemu. „Ja mám nádeju. Dôverujem, že sa schápete. Je tak mnoho práce, skoro sme ju ani nenačali. Nebudeme sa ešte lúčiť.“

Chorý pocítil vtedy ako nikdy, aké tuhé sú zväzky medzi nimi. I dielo ho viazalo tuho a volalo. Keď sa mu prizrel, samé nábehy, viac len snahy ako začiatky. Neusiloval sa, ako bolo treba. Jedno-druhé i pokazil. Poddával sa chybám i zlým chúťkam. Koľko vecí mohol vykonať i lepšie, i svedomitejšie. Ba či by nebolo hádam chýb a omylov viacej ako dobrých snáh? Chybičky a hriechy volajú za ním: „Naprav, naprav!“ Ako by rád naprávať, keby bolo stihu. Ťažko, veľmi ťažko, že dobrý náhľad a chuť k poprávke nepríde zavčasu. Skoro vždy, keď je pozde…

Popoludní rozrušilo všetkých, keď rozkázal Krešimírovi zavolať verejného notára.

„Netreba ho, netreba,“ protivil sa mu.

Stál na svojom. Bál sa, že i tam zmešká. Podlomený konár ľahko dolomiť; stačí malý vetrík. S notárom boli pán Vodopija, pán Ipolito i Nikola. Spis bol veľmi krátky. Neostalo po ňom majetkov, iba čosi peňazí u pána Vodopiju. Poručil ich bratom, ale tak, že ostanú u pána Vodopiju za dva roky, odo dneška rátajúc, na úrokoch, aké dával dosiaľ.

Pán Vodopija počúval s pohnutím toto ustanovenie. Čiže by mu bolo ťažko dávať úroky do rúk dedičov. V srdci chorého on, kliesniteľ a pán Ramos zaujali miesto hneď po bratoch.

Keď listinu podpísali a notár vyšiel, pristúpil k posteli a osvedčil sa: „Nepristanem, gazda! Vyberajte si vy sami úroky.“ Začal mu prorokovať s veľkou istotou, že si ich sám vyzdvihne i stroví. I kapitál chce vrátiť do jeho rúk.

Postavil ich všetkých na nohy, vlial do nich novej nádeje. Chorý sa tiež usmieval. Rád by bol otvoriť srdce nádeji, ale cítil, že ploty a konáre nemôžu ujsť osudu, ktorý zavisol raz nad nimi. Mal v úzadí povedomie, že sa vlastne už lúči s nimi.

„Na vás prešla práca i zodpovednosť,“ osvedčil sa nástupcovi. „Nezabudnite na vnútorné účtovníctvo!“

„Ja zas len opakujem,“ zvolal nástupca akosi slávnostne, „že vám boh dopraje presvedčiť sa, že čo je v skrini, boli úprimné snahy, nie prázdne slová.“

Urobil vyhýbavý pohyb. Nie je istý, či sa bude môcť presvedčiť o nich. „Ale i tak verím. Nepochybujem.“

Keď ostatní odišli, ostal pri ňom Krešimír. Zavolal ho k sebe. „Vám len ústne, čo si žiadam.“ Chytil ho za ruku a riekol mu citne: „Moje osobné veci rozdáte priateľom. Vám budú hodinky a retiazka. Mojej pastorke spinka. Bol som ju kúpil k inej príhode, k radosti, ktorá vás čaká. Ak sa jej nedočkám, oddáte jej vy ako môj darček. V stolíku sú v obálke peniaze, na obálke meno pani Terezy. Peniaze patria jej. Utŕžila ich za veci, ktoré ostali po jej mužovi.“

Krešimírovi sa stislo srdce. Prevládal bôľ, ktorý sa naň rútil a proboval žartovať. „Vaše hodinky, úfam sa, nebudem nosiť tak chytro. Mojej žene dáte si sám, čo ste jej obecali, keď príde hodina. Pani Tereze môžete sami oddať, keď vravíte, že je to jej.“

„Teraz nie. Iným razom.“ Pozrel naň horúcim okom, pritiahol ho k sebe. Musel si sadnúť k nemu na posteľ. „Koľko bolo u vás lásky a dobroty! U všetkých. Kesicova vdova žiali, vidím, plače…“ Sklonil hlavu, ale mu nevypustil ruku. „Rayosovi všetok fajčiarsky riad a fajčivo. Pero ho oklamalo, fajčivo neklame.“ Usmial sa, keď mu zišlo na um, ako sa bol vtedy nahneval pán Ipolito. „V stole je knižočka z banky na neveľký obnos. Keď pôjdete domov, dáte ju Nikolovi.“

„Pôjdeme!“ opravil ho a stisol mu ruku.

„Aká ho zájde staroba! Chudák, ostane sám…“

Krešimír počúval, nemal odvahy pozrieť mu do očú. Z jeho slov viala mocná predtucha smrti.

„Mal som priateľov, mal,“ hovoril tíško. „Kto ich mal takých? I hrdý som, i bohatý. Ty ako vlastný brat; tvoji ako pravá rodinka. Povedz im, povedz, nie dnes — potom, doma, keď budete spomínať tieto časy, povedz im moje slová…“ Zahrali mu slzy v očiach. Skočili pred neho nádherné svetlá, izba akoby bola vyložená drahými kameňmi, zajagala sa.

„Utíš sa, brat, utíš!“ Prosil ho. Oddychoval skoro tak ťažko ako sám chorý.

„Už nemám čo poručiť, iba jednu vec.“ Dal si doniesť kabát, vyňal účet nebohého pán Martina. „To vdove. Nie ako dar; ako spravodlivosť.“

„Hneď teraz?“ spýtal sa Krešimír.

„Nech má istotu. Daj jej. Nevyjav, koľko je.“

Obledla a zapálila sa, keď jej ho oddal. Prevracala ho v rukách; prizerala sa, ale nevedela, čo v ňom stojí. „A na koľko?“

„Na koľko?“ Prizeral sa i on. „Nestojí, na koľko je, iba že je vyplatený. Odložte si a opatrite. Máte výkaz v ruke, ak by vám pýtali dakedy.“

„Odpustili mi!“ zvolala.

„Tu stojí, že ste vyplatili.“ Ukázal jej podpis i pečať.

„A nestojí koľko!“ Chcela vbehnúť k chorému, ďakovať mu, ale ju nepustili, kým sa neutíšila trochu. Keď vošla do izby, vybozkávala mu ruku, i skropila horúcimi slzami. „Ani nechcete povedať, koľko bolo!“ vytýka mu.

„A boh ráta, koľko nám odpúšťa?“ zavrátil ju. „Dlh nie je váš, nebolo čo odpustiť. Pre istotu majte poistenku.“

Bola ako zahanbená. Viac už ani nehovorila, len ticho plakala. Zatvoril oči: nie spať, ale pozhovárať sa so sebou. Im nemal čo povedať, ale sebe mu vždy ostávalo čo povedať. Choroba ho nepritískala ako v prvé dni. Možno telo sa jej priučilo trochu a začalo sa jej dávať do priateľstva.

Odľahlo mu, že i tie veci odbavil; rozpovedal im, čo mal. Obchodná osobnosť ustúpila z neho, sťaby bola umrela, keď predal obchod a podpísal zmluvu. Do tých čias ho zaplňovalo a razom zmizla; zväzok s obchodným svetom pretrhol. Predstúpiť na banke alebo v obchodných domoch v Európe, nebol by už ten istý Simon Katović ako prvej. Bez tej osobnosti v sebe hľadel i na život rozdielne. Predsa ho zahrievalo čosi, že hádam nežije darmo, hoc je veľmi mrcha obchodník.

Ako sa vytratila z neho obchodná osobnosť, tak dnes odložil i ostatok, čo ho viaže k rodine a spoločnosti.

Pred večerom si dal zavolať i kňaza a hľadel sa zmieriť s bohom. Keď ostal sám, bolo mu akosi, akoby nemal čo robiť tuná. Neputoval dlho, ale ustal dosť dobre. Cesta bola i hrobľavá, často i tŕnistá. Zíde sa oddýchnuť. Uložia i jeho, kde odpočívajú utrmácaní. O koľko ich je viac tam ako tých, ktorí ešte chodia v tele? Belejú sa cez parkan tenké štebliny plôtikov, ohrádzajú hroby, hoc nejeden sa už dávno zrútil a zrovnal so zemou. Dvíhajú sa kupoly, kapličky a hrobky o sklepeniach, pod ktorými sú už celé rodiny alebo spolky. Mesto mŕtvych bolo ďaleko od mesta živých, ale živí sa rozpínajú, domy pomkli až k nemu, kde majú svojich mŕtvych. Za ním sa začína pampa; sprvoti úzkymi pásmi, ale za prvými vrchmi leží už celá, bez konca-kraja. Prikráda sa pomedzi kopce a vrchy, údoliami k samému mestu. Chce hádam pozrieť, čo v ňom porábajú, ako sa majú.

Z nej vtrhnú do mesta mŕtvych patagónske vetry, zahudú mu nad stánkom, indy zastenajú, hádam i skvília; donesú mu mohutný dych starostlivej matky pampy. Na krídlach vetrov priletí semiačko, padne na čerstvý hrob a vzíde. Starostlivá matka prestrie mu na hrob kúsok svojho plášťa, aby nekrehol. Od mora z druhej strany so sviežim závanom priletí pozdrav až hen od utešených zátok Jadranu, kde mu je kolíska nad borovým hájom.

Brat kúpi kúsok zeme. Pri hlave mu zasadí kríž; ohradí ho železnými šramkami. Bude majiteľom pozemku v Magallanese na večné časy. V pekný slnečný deň možno sa zatúlajú deti i k nemu, hrať sa a pokrikovať okolo neho.

Kľúč od záhradky vezme brat k sebe. Keď pôjde domov, dá ho daktorému krajanovi. Tak pôjde kľúč z ruky do ruky, až sa zapotroší niekde. Nebude už nik pamätať, kto odpočíva v záhradke; ostane tam ako iní, neznámy medzi neznámymi. Rovný ostatným.

V ten deň bola večera čosi živšia ako po iné dni. Zavolali pána Vodopiju; i pán Ipolito dal sa nahovoriť a prišiel. Vyumýval sa a vyhladil. Na hlavu tiež nalial, tuším, vodičiek; ťahala sa za ním tuhá vôňa. Preobliekol sa sviatočne, do jedálne vstúpil veľmi okúňave. Poklonil sa mnoho ráz: priateľom, neprivyknutým na toľké poklony, bolo ich až primoc. Pani Tereza nevedela, kde sa podieť. Poklonil sa jej zakaždým, keď vošla do jedálne s misou. Keď vošla mladá gazdiná, krútil veľký prsteň v rozpakoch, raz širokou plochou k dlani, raz von. Postavou je temer ako Nikola, ibaže je svižkejší; neškrípe pod ním stolička, akoby si tažkala.

Pani Tereza bola, ako indy po tieto dni, smutná. Mala zasa zanovitú tvár. Namyslel si, že sa jej nepáči cudzí človek v dome. Podchvíľou hodí k nej okom, či sa už raz neudobrí.

Večera bola jednoduchá a krátka, hoc bolo všetkého dosť. Pani Tereza i v tomto trápení dala si na nej záležať. Pán Ipolito sa oklamal. Nazdával sa, že jedál bude mnoho premien ako u Čilenov; bral si z prvých po troche, aby sa ušlo miesta i ostatným. Keď zbadal, že už nič nepríde, musel nahrádzať pečienkou. Nikola mal oň veľkú starosť; vynukoval ho jedlami, i nalieval dobrého čílskeho. Pán Ipolito, keď vzal pohár do ruky, nezabudol ho nadvihnúť pred každým za stolom a pokloniť sa so slovom: „Salud“ (na zdravie). Po troche sa i jazyky rozviazali, bárs príhoda nebola veľmi veselá. I pán Ipolito oslobodil sa pomaly od okúňavosti, najmä keď pani Tereza zaviazla v kuchyni, umývajúc riad.

„Pán Simon sa prenáhlil s ostatnými poriadkami,“ osvedčil sa pri čílskych zavarených broskyniach, ktorých mu práve nadelili na tanier so šťavou. „Nie som v tej veci znalec, ale by sa opovážil istiť, že sa prenáhlil. Nie je ešte tam, ďakovať bohu, aby boli na čase súrne poriadky.“

„Nerozvážil si,“ prisvedčil mu Nikola. „Boli súrne a nerozmyslené. Zabudol pri nich, čo hlásal v živote.“

Zobzerali sa zarazení. Do čoho pchá nemotorné prsty starý medveď! Posledná vôľa človeka je predsa vec svedomia. Čo si dovoľuje o nej poznámky?

„Áno, zabudol na národné ciele a potreby,“ potvrdil Nikola a pritisol päsť na stôl. Pozrel vyzývave na ostatných. Čo ho majú zahriakovať?

„Hm,“ zastarel sa pán Ipolito. „Na tie veci nech myslí nie jednotlivec pri smrti, ale celý národ pri dobrom rozume. Na to má komoru, poslancov a senátorov. Občan platí daň dľa kľúča, štát nech sa stará o národné ustanovizne. Načo mu predchytávať? Najviac ak by poručil, keby mal moc peňazí, na noviny, ktoré zastupujú moje politické náhľady.“

Pozreli jeden na druhého. Oni o koze a pán Ipolito o voze. Museli mu vysvetliť, že ich štát nie je národný. Daň občanov ide na iné veci, nie na rozkvet reči a národnej kultúry.

Pozeral na nich cele zmútený. Aký môže byť štát, keď nemá byť národný? „Ak je tak, osmelil by sa podotknúť, že nepomôžu ani testamenty. Môže pomôcť iba, ak premeníte ľudí, ktorí idú do kongresu a či ako voláte tam parlament. Pošlite takých, ktorí budú lepšie zastupovať národ. Pán Simon urobil dobre, ale ak má peňazí, mohol ich dať na dobré noviny. Poučujte si občanov, aby vedeli, čo majú chcieť.“ Trochu mu i uznali, že má pravdu. Keď videl, že zvíťazil, doložil: „O tých veciach som nerozvažoval mnoho, ale by sa opovážil tvrdiť, akí sú občania, takí sú im zástupcovia, takí sú i muži pri vesle. Akí občania, taký im je štát a obsluha. Na divej plánke nenarastú sladké figy, ani len cisárske hrušky. Kto chce naprávať vládne poriadky a smery, mal by sa chytiť napraviť hlavu občanovi. Ak sú v nej otruby, potrúsia sa z nej otruby a nie štátnické múdrosti.“

Prisvedčili mu, že udrel klinec na hlavu. Naprávať tých, ktorí nesú na pleciach štát, i všetky jeho poriadky. Pán Vodopija doložil: „Spomínali sme neraz zmysel peňazí. Ja im nachodím iba ten zmysel, vynakladať ich, aby ľudí viedli k dobru a nie k väčšej skazenosti. Koho pomýlia peniaze, neúfaj sa mu ani v domácnosti, ani v obci a ešte menej na vyššom mieste. Peniaze sú blaho a šťastie ľudstva, ale i jeho kliatba a zhuba. Pán Simon má pravdu, že im našiel líce a opak; chcel hľadať dobrú podstatu peniazom. Vidíme príklady všade, ak chceme vidieť, že šťastie a blaho ľudu nie je na tom, či má moc peňazí, ale na tom, ako vie využívať to, čo má, hoc ho je i málo…“

Nikola sa zahniezdil. Vynakladať peniaze! Pre tú vec sa hádal s pánom Simonom, keď sedeli na vreciach. Bodlo ho zas ako výčitka. Keby ich bol vynakladal, ako patrí, od mladi — hoc nezarábal mnoho — bol by dnes majetný človek, sám sebe gazda, nie nočný strážnik na kmínov. Ale pán Simon, ktorý učí iných vynaložiť dobre svoje, poručiac ich bratovi?

„Osmelil by sa tvrdiť,“ ozval sa pán Ipolito, „že je veľká nespravodlivosť, keď nemôžeš naložiť sám so svojimi peniazmi. Zhonobiť niečo horko-ťažko v práci a sporení celým životom a musieť odrazu nechať všetko na iných, keď ťa zaskočí smrť, myslím, že je nie po pravde. Zlá je zásada, že má žať, kto neoral a nesial. Berie ľuďom chuť zháňať a sporiť a berie i peniazom hodnotu. Kto sa na ne netrápil, nevie ich ani oceniť, ak prišiel k nim v dedičstve ako slepé kura k zrnu.“

Uznali mu, že má pravdu, ale kde je odpomoc? I Nikola uviedol príklady, kde peniaze prišli do neporiadnych rúk a vzali skazu. Pán Vodopija videl iba jednu odpomoc: učiť ľudí od malička hľadať zmysel peniazom, čo je toľko, ako popraviť vnútorného človeka. Pán Ipolito zasa snoval svoje vlastné pravidlo. Bol spokojný so svojimi zásadami. Sú jednoduché a jasné. Maj v ruke, koľko treba, aby si nemusel ísť umrieť do špitála. Čo ti zvýši, vynalož sám, ako vieš; neporuč iným, ktorí sú hádam horší od teba.

Mladá bola hodnú chvíľu pri chorom a vrátila sa zas do jedálne. Pán Ipolito sa prebral z dúm a začal sa zberať.

„Myslím, že sa panej zíde oddychu, ako vyhľadávajú neúprosné zákony prírody od všetkých, a najmä od príslušníc pekného pohlavia, tobôž keď pri útlej sústave sú v šťastnom, požehnanom stave…“ Tu sa trochu zastavil, či nezabŕdol hádam, kde nemal on, starý mládenec, v rozhovore s mladou, peknou paňou. Ale sa vystrel, že čo ako, neprehryzne peknú myšlienku napoly, ale ju zaokrúhli, ako patrí: „a nosia pod srdcom záloh lepšej, sľubnej budúcnosti. Tak sa mám česť porúčať, iba pôjdem na chvíľku pozrieť, či pán Simon nepotrebuje niečo. Ak Prozreteľnosť v nevyspytateľnej rade uložila, že nemá byť nadlho medzi priateľmi, uchádzal by sa i ja o môj podiel, môcť mu venovať pár chvíľ, a ak by nastala potreba, vďačne by vzal na seba i celú noc.“

Nikola si ho obzrel a pokrúcal hlavou. Celú noc vziať na seba bolo by predsa len primoc. I teraz sa mu viečka lepia.

Pán Ipolito sa urazil, že Nikola pochybuje o ňom. „Že by nevydržal!“ Položil dlaň na prsia. „Hoc môžem sa pochváliť, že keď ľahnem, zaspím snom spravodlivým. Spím, ďakovať bohu, dobre, najmä od tých čias, čo som si odložil kapitálik, takže sa nemusím báť špitála, ak by ma zašla choroba.“

Na prstoch sa zobral z jedálne a vkradol sa do izby chorého.

„Zobudí ho ešte, ak spí!“ hnevala sa pani Tereza. Nemôže sa s ním spriateliť, hoc sa jej klania. Nebohý Martin — pán boh mu daj slávu večnú, dosť sa naň nažaloval, že striehol pred skladiskom ako šarkan; tovar vydával veľmi ťažko, akoby mu išlo dať z ňaňovho.

„Bolo by škoda,“ ľutuje mladá. „Dneska mu je lepšie. Kým som bola pri ňom, odpočinul si.“ Bola hrdá, že skoro ustavične spí, keď je pri ňom. Tu sa zadívala na nich v dive. Zišla jej na um neobyčajná vec. „A keby mu nebolo nič?“

„Chorejú horšie, ozdravejú,“ potvrdila pani Tereza. „Len by tu bol Bekavac! Namiešal by smoly a všakových zelín na fľajster. Prilepiť mu ho proti srdcu, vyňal by chorobu. Nevyhovára sa Bekavac na ploty, že sa nachýlili! Vzal by rúče dobrý kolík podoprieť, aby sa nezrútili…“ Keď im vysvetlila, čo je nachýlený plot a nalomený konár, všetci s ňou držali.

Pán Vodopija ešte podotkol, že videl i nalomené konáre od veľkej úrody tam doma, keď obrodili priveľmi olivy. A neodlomili sa. Podvihli ich a priviazali povrieslom. Vydržali aspoň, kým sňali z nich veľkú úrodu.



[26] pampa (špan.) — juhoamerická rovina




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.