E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

9

Zhovárali sa o bližších veciach, zasa o vlasti, prítomnosti a budúcnosti, vždy len o veľkom dni. Ale sa nehádali, ako príde: či v krvi, či v žiari Lásky. Nikola a ani Krešimír nemohli vniknúť na samé dno myšlienky. Rozum šepce, že ľudské srdce sa nezmení. Oň prirástlo mocné ,ja‘ ako huba o strom, mohutnie a rastie, zapúšťa korene do samého stržňa. V ňom sa zapáliť veľká Láska k bratom, zavládnuť v ňom veľký zákon Kristovej lásky! Nezvíťazil v srdciach za dvetisíc rokov. Netrpezliví naň ani už neveria, odhodili sa od neho, sklamaní kydajú naň hanu, akoby on bol na vine, že ho nechceme prijať. Chcú vidieť divy, hriešnym temným okom. Keď, vraj, zákon, kde mu je výkonná moc? Nech si ju prisvojí a vydobyje si platnosť nasilu. Nemôcť trestať nepoddajných, nie je ani Zákon, ale iba hmla, šaľba. Nápoj pre bláznov, ktorí veria v ideály a rozriedené kočvardiny… Nie zákon Lásky, ale rátanie, odplata, pomsta. Nech vyjde raz moje ,ja‘ na oltár, trochu. I ono je sväté, svätejšie od cudzieho, lebo je moje. Čo máš z Lásky? Sladkastá limonáda. Umrela a či hádam ani nežila nikdy. Ber, koľko môžeš, čo vidíš, koľko uvládzeš. Ber si i slobodu, ak môžeš.

I v nich bolo hodne tej vravy; prehlušila slabé výlevy zablúdeného námesačníka o veľkých divoch Lásky.

Keď počalo mrkať, bolo im otupno v dome. Zvonku doliehal ruch a jasot. Nebolo doma roboty, vyšli i ženy.

Námestie ich oslnilo, bolo ako v ohni. Palác gobernadora pláva vo svetlách, obloky rozsvietené, salóny sa otvorili. Cez obloky vidno v nich spoločnosť. Pod stožiarom na štíte jagá sa veľká čílska hviezda. Na balkóne klubu svieti címer republiky s hviezdou. Roztiahli medzi stĺpmi celé reťaze žiaroviek, nad námestím je z nich celý veniec. Po chodníkoch okolo pažiťového lanu, i ktoré idú napriek, valí sa mocný prúd ľudu. Pod zelenými šiatrami hudby, spevy, smiechy. Deti v sviatočnom pletú sa medzi svetom, domŕzajú rodičov o hračky, paškrty, stanovujú sa pred búdami, nevedia sa nadívať na toľkú slávu.

Vošli do jednej búdy; z nej sa rozlieha hudba, dupot a tlesk. Na laviciach pri stoloch hostia. Stoly zhlobili z dosák na kolíkoch. I lavice naokolo tiež doska na kolíkoch.

Za stolom vidia pána Ipolita. Nebol to pán Ipolito z nákladného mostu, ktorý zapisuje a delí tovar. Iný pán Ipolito, ktorý svätí národný sviatok. Je vo veľkej spoločnosti; i zore sa mu už zapálili v tvári. Okrúhly klobúk oceľovej farby o popolavej stuhe dal si na hlavu akosi napoleonsky. Priehlbina dienka nejde odpredku do tyla ako hrebeň kohúta, ale od ucha k uchu. Tancuje sa ,cueca‘[21] (čítaj kveka) s veľkým ohňom. Krásavice sú švárne, hrnú šatôčku temer pri samej zemi. I podlaha je dosková, zložená naponáhle. Špárami vidno zvariakovú dlažbu ulice. Ale i špáry sa zídu. Ohorky cigár, papierových cigariet, papieriky z cukríkov, nahorené sirky, to všetko zametajú tanečníci do spár. Tak aspoň nezavadzia nečin pod nohami.

Tanečnice majú už letné šaty. A nie je horúce veru; nebola by od veci ani pec. Ale im je nie zima. Kveka hreje, kto ju tancuje s ohňom. Líčka im horia, obracajú sa v tanci skromne, s hlavou nahnutou trochu na stranu. Oči, ohnivé čílske, sklopili, ako patrí v tomto tanci, ktorý bude hádam skorej obrad ako tanec. Možno predstavuje pachtenie človeka za krásou, hádam dokonalosťou. Chlap ide za ňou, kam ho volá šatôčkou a vábi. V sebectve by ju zabral a schytil, ale mu nedá pristúpiť, iba ho vedie, kde ona chce. Keď ju má chytiť, že je už jeho, skrúti sa hrave svižným zvratom a zas sa pred ním vznáša a cifruje.

Diváci naokolo plieskajú do taktu. Daktorý sa podobral zaspievať s hudbou. Stará žena bije prstami po tenkej doske, že sa ohláša ako bubník. I výsknu si. Iní častujú. Chodia s veľkým kalichom červeného vína, v ňom kusy pomaranča. Kto vojde, ak ho ponúknu, nech odpije, ak nechce uraziť prítomných.

Pán Ipolito nespúšťa oči z jednej z tanečníc. Bije dlaňou o dlaň. I on zaspieva kúsok piesne o cnosti ženy, ktorá sa nedala kúpiť. Prižmúril oko, cigara dymí v kútiku úst, pri dudaní sa kníše; tenký pásik belasého dymu dvíha sa rovno do oka.

Zočil priateľov a prebíja sa k nim. Má si za povinnosť privítať ich ako hostí v tomto stánku, kde je on doma.

„Prichodí zasvätiť národný sviatok,“ vysvetľuje im po privítaní. K paniam sa má veľmi zdvorile, najmä k mladej. Vidí ju prvý raz takto zblízka, ale škoda, ani teraz nie veľmi dobre. Ostala pri dverách, akosi za pani Terezou. Svetlo nepadá na ňu veľmi výhodne, ale i tak ju obdivuje. „Dobre, priateľ, pán Zarate. Veľmi dobre,“ prisviedča i kýva hlavou. Potom doložil ako na uspokojenie hostí: „Čo ako, sme vo veľmi slušnej spoločnosti. Nemáte sa čo okúňať. Ak sa páči zaujať miesto, spravíme ho slušne, pri stole.“

Ale tam bolo všetko plno. Sedia ako sardely v súdku, nemá kde jablko padnúť. Okolo iného stola, kde točia na pípne, ale predávajú i fľašové pivo, je stisk, hádam ešte väčší.

„Ako sa páči pani manželke naša zábava?“ Obrátil sa v neurčitom spôsobe naň, hoc padalo na ňu. Nevie, ako osloviť mladú paniu. Neprehovorila dosiaľ, iba čo pozerá spoza pleca pani Terezy chtive, čo tuná robia.

„Veľmi sa mi páči!“ Odpovedala mu španielsky. Výpoveď, ktorú počuť na každom kroku. „Me gusta mucho“ (čítaj: me gusta mučo) bola sa naučila ešte od Oľgičky a upotrebila predpoludním i teraz, keď vyrozumela, že sa jej spytujú.

„Veľmi dobre, pani Zarate!“ Pochválil ju s ohňom. „Ani som sa nenazdal, že budem mať šťastie zhovárať sa dnes večer tak príjemne s paňou, ktorej manžel je osobnosť mne veľmi milá. Či nie, pán Zarate?“ dovolil si ho potľapkať po pleci.

„Veru som zažil veľmi mnoho priateľstva od pána Ipolita,“ uznáva i on. „Som mu zaviazaný až do smrti.“

Bol by odpovedal na to iste niečo veľmi priateľského, možno i lichotivého, ale sa mu zacnelo za dobrým miestom pri stole, skadiaľ prezrieť všetky kúty v búde a vidno i krásavice. V tanci pokračujú neúnavne. Len ako, že neopuchnú dlane tým, ktorí tlieskajú, alebo neodpadnú brušká na prstoch starej žene, ako bubnuje na doske. Ktorí drnkajú na citare, im je už nežiaľ. Držia drevko medzi prstami, keď rafkajú po strunách.

„Osmelil by sa ponúknuť dámam a pánom občerstvenia, keby sa chceli unúvať ďalej,“ proboval ich zas vábiť k stolu. „Sedí sa veľmi dobre.“ Naznačil im cestu rukou, cez plot diváctva. Ale pri stole nieto miesta.

Nemali chuti pretláčať sa toľkým stiskom. „Ďakujeme srdečne za úctu,“ vyhovára sa Krešimír, „ale ľutujeme, že sa jej musíme zriecť.“ Pán Ipolito veľmi otvoril oči, šľahli z nich blesky, tvár zvážnela. Dostal zaucho. Čo znamená, že ho zohrdili? Neskúsenosť, či schválna urážka? Krešimír sa zľakol zlého nedorozumenia. Nachýlil sa mu skoro k samému uchu a pošepol mu: „Nič pre iné, ako preto, že by mohla dostať moja manželka ošiaľ do hlavy v preplnenej miestnosti v trme-vrme. Ženské krehkosti, pochopiteľné pri požehnanom stave.“

„Ach, rozumiem, rozumiem,“ udobril sa zaraz. „V tom šťastnom páde nenalieham, iba ľutujem, že nemôžem mať šťastie. Hoc z druhej strany nieto čo ľutovať, skôr sa tešiť a blahoželať pre udalosť, ktorú ste ráčili postaviť do výhľadu. Keď tak veci stoja, s dovolením ctenej spoločnosti ostal by tuná.“ Tu sa už obrátil i k ostatným a doložil s veľkým dôrazom: „Zásada, ktorá ma vedie pri týchto prípadnostiach, je veľmi jasná: vytrvať až do konca a čo by klince padali z neba. Slaboch, kto sa dá zvrátiť.“

„Nám neostáva, ako pozdraviť pána Ipolita a zaželať mu dobrú zábavu,“ klania sa Krešimír. Vyprevadil ich pred búdu, poklonil sa ešte raz pánom, paniam, osobitne, niečo hlbšie.

Mladá sa veľmi rozveselila. Bola rada, že sa sňali s ním pri tej prípadnosti. Zapáčil sa jej veľmi.

„Prečo nepríde do nás?“ vytýka mužovi.

„Keď ho volám, zakaždým nájde výhovorku. Na ten čas vraj nemôže. Nevedieť, čo ho hatí. Možno sa protivia zásady, hádam nemá čierne šaty.“

V dlhej búde strieľajú do cieľa; dávajú predmety ako odmenu. Na žŕdkach sú balónky, po stenách pletky: samé hračky pre deti. Chlapci cieľali, narobili mnoho dier do povetria. Stranou stál pán Vodopija s hrubou cigarou v ústach. Prišiel rad naňho. Vzal flintu a strelil. Prvým razom trafil do cieľa, na bodku v kruhoch pod akýmsi rytierom. Ale potrafil, rytier sa obrátil chrbtom k obecenstvu, akoby si bol vzal na nos, že ho znepokojujú. Majiteľ ho zas obrátil slušne, ako má byť. Pán Vodopija strelil zas a prestrelil bielu guľôčku.

„Ako cieľa!“ zahundral Nikola. „Pred nami sa nepochváli, čo vie.“

„Nevedeli sme ho ceniť, Nikola,“ riekol pán Simon. „A bývame s ním deň po deň.“

„Nechce sa preukázať!“ zaťal sa Nikola. „Pritajuje sa.“

Pán Simon a Krešimír pozreli jeden na druhého. Chlap ako kus chleba a závidí iným. Nemá pána Vodopiju rád, odkedy sa vyšvihol. Krešimír by ho nedbal kresať trochu pre závisť, ale pán Simon potiahol ho za rukáv. Nech mu dá pokoj. Keď trochu zaostali, riekol mu ticho: „Treba mu prehliadnuť. Nehovorí z neho závisť, ale ubolená duša.“

„Ubolená? Prečo? Vari že sa inému vodí trochu lepšie? Taký bôľ nectí nikoho, ani Nikolu.“

„Pravdaže ubolená,“ vysvetľuje mu. „Je ako v temnici. Všetci sme ako v temnici, priateľ. Zahájili nám prístup na more, zatvorili nás ako do temnice alebo rozprášili svetom. Národ kupcov a námorníkov kope, pasie kozy. Starý morský medveď nesedí na kormidle, ale číha na zlodejov na nákladnom moste. Veď je to hotová pohroma. Ako mu nezhorkne duša a nepríde o šľachetné city? Pozor dáva na nočných kmínov miesto pozerať na hviezdy!“

V kiosku na námestí zahrala hudba. Námestie sa rozhemžilo. Robia sa hrče a záhate na miestach. Stretávajú sa protivné prúdy, prevliekajú sa jeden cez druhý. Z prázdneho pozemku na strane vyletí raketa rovnou čiarou, syčí, kým neopíše oblúk. Spúšťa sa nadol v iskrách a ohnivých perlách. Vyletela ich celá skupina jedna za druhou. Zahvízda alebo vybúši, keď sa má rozprsknúť. Iná sa rozdelí na hviezdy, ktoré sa spúšťajú temer na samé hlavy tým dolu. Kdesi v tme vybúši bomba, vrtí sa ohnivým klbkom, padá na zem nízkym oblúkom, rozsýpajúc pradená iskier.

„Mnoho buchu a nič vo veci,“ hundre Nikola pri pani Tereze. „Klam a oslep očiam. Myslíš, urobí ktoviečo a zas len nič.“ Pani Tereza hodila okom, kde vyletela, vrčiac mrzute, ohnivá guľa. Rozsýpa iskry a kľukovate padá zasa len na zem. „I život takto,“ ukázal jej. „Daktorý pod samé oblaky, búcha, rozsýpa oheň. Iný podletí trochu, motá sa sem-tam, akoby nevedel, kde sa podieť. A oba utkvejú na zemi. Šťastný, ktorý vyhasne vo svojej ohrade.“

„Nože, no!“ zadivila sa. „Čože vám schodí na um myslieť, kde sa končí ktorý?“

„Veru — neraz sa pridá myslieť. Priatelia odídu a ja tu, kde som…“

Vybúšila i z neho clivá narážka, že sa budú lúčiť onedlho. Čaká ten deň, osŕkajúc od bôľu. Ach, smutná samota, keď sa rozpŕchnu priatelia.

V tých mysliach, keď boli na rohu pažiťového lánu, búšila sa do nich prudká vlna ľudu. Odsotila ich hodne nabok. Napospol parobci; hrnú napred, robia nezdobu. Zapaľujú kapsle, z nich sa sype oheň a valí sa dym. Hádžu pod nohy výbušné patróny, že rapčia a trieskajú po zemi. Ženy odskakujú, vrieskajú predesené. Prebili sa stiskom ani kŕdeľ divých juncov. Veľmi sú radi, keď môžu rozraziť prúd ľudu ani klinom alebo ho rozprášiť.

Vodca samopašníkov je vysoký chlap v dlhom kapute temer po členky. Driek je tmavý, rukávy svetlé, pásikované. Kaput obliekol naopak, ukazuje obnosené futro. Na hlave má klobúk, kedysi vysoký, tvrdý, teraz mu ubudlo z výšky, lebo ho pripučili na harmoniku, kde sa dolámal, urobili sa špáry, ktorými trčia chlpy svetlých vlasov. Dlhý krk sa vytiahol napred, sťaby sa chcel zaháňať a búchať hlavou do stisku. Fúzy mu visia popri kútikoch, sťaby mal plakať. Ale miesto plaču fúka do trúbeľky s gumovým mechúrikom. Kamaráti majú rapčadlá, harmoniky na ústa, trúbky a píšťalky. Je pekelná muzika okolo nich, kadiaľ prejdú.

Chlap, keď zazrel našich, bol by sa hádam obrátil veľmi vďačne inou stranou. Ale nestačil. Zahľadel sa ako v dive na mladú. Videl, ako sa smeje. Keď zazrel pani Terezu, akoby mu bol preletel tvárou strach. Možno ho navštívila myšlienka na špitál.

„Kieho čerta vystrájaš zasa!“ Okríkol ho Nikola chripľavým hlasom. „Počkaj, že sa ti pripáčime.“

Nebolo inej rady. Petar Bubinović stál pred nimi v celej sláve.

„Ach, synku! Akú si ohavu urobil zo seba,“ zastarela sa pani Tereza. Málo povedala dnes, ale keď ho zazrela, jazyk sa jej rozviazal. „Kdeže je tvoja podoba! Alebo už hľadá žaba mláku, kde skočiť! Nasľuboval si sa, že budeš rozum nadobývať.“

„Keď sú sviatočky, gazdinká, spustil som sa z kampa ako iný svet.“ Trúbeľku vyňal z úst, hľadel zodvihnúť fúziská päsťou trochu dohora. „Človek hľadí stráviť tieto dni v meste. I robota zasekla. Že som sa sňal tuto s kamarátmi, nebude im azda na škodu. Bohvie, čo by vystrájali, nebyť mňa…“

„Len aby ti neprišiel priesil, Peterko!“ Vystríhal ho Nikola.

„A temnému malý osoh, keď ho vodí temný,“ doložila pani Tereza.

„Chlapčenstvám pokoj!“ riekol mu Krešimír cele ticho. „Každý vek má svoje zábavy. Mal si kedy vyrásť z týchto.“

„A komu čo robím?“ začal sa brániť. Ako sypú naň kázne, všetci odrazu! „Ale je toľký hriech obrátiť kabát naopak? Ak sa mu dačo stane, prischne na futre. Klobúk je nie môj, dali mi ho. Nechcel privyknúť na hlavu, naučili sme ho. O ostatok sa nedurím; ani mláky, gazdinká, ani iného, čo vraví pán Nikola. Dneska sa veselím, zajtra nebudem plakať; a kto je v tanci, tancuje.“ Sňal klobúk, poklonil sa pekným oblúkom, sťaby chcel zakosiť. „Porúčam sa. Nemajte za bánosť.“ A už je zas pred kamarátmi, fúka do trúbeľky, robia nezdobu ešte väčšmi, že nahradia, čo zmeškali, kým sa vodca zhováral.

„Nešťastný čeľadník!“ žaluje sa pani Tereza. „Nebude mať nikdy rozumu.“

„Bude. Doskáče. Vari sme boli lepší?“ zahundral Nikola.

Z bočnej uličky vyšli proti nim na cestu páni Dolčić a Kolčić. Obliekli sa skoro jednako; kráčajú ticho a vážne jeden pri druhom. Nemajú vážnej veci, o ktorej sa zhovárať a jazyk drať nadarmo, mlátiť prázdnu slamu, nepozdvihne vážnosť poriadneho obchodného domu. Spustili sa na námestie po večeri ako iní, hoc večera nebola veľmi veselá. Časy sú mrcha. Zašli ich i nehody, najviac pre nepriateľov. Prišli ako iní, nie tak preto, že sa mrví na hŕbe celé mesto, ako skôr z opatrnosti. Svet sa vytrovil k sviatkom. Čo horlivejší od včerajška ešte sú pod forgovom. Ak by prišli do obchodu, bolo by všetko na brade. Čo lepší odberatelia zaopatrili sa i tak za horúca všetkým. Ešte by prišli požičiavať hotové. Dať im, bolo by ako na deravom moste; nedať, keď pýtajú, zas nevychodí. Svet je taký: uhovej mu sto ráz a nedaj raz, bude ti akoby si mu bol nikdy nedal.

Tu dolu svet zošalel. Len sa obzrieť, vážne osobnosti majú klobúk napospol krivo. Podajedným oči svietia, i zore sa zapálili. Ohlásili sa, kde tancujú kveku; nebolo najhoršie, boli by sa prizerali, ale ich pochytil pán Ipolito Rayos. Dokazoval im čosi nástojčive; nemohli si vybrať, čo. Potom nasilu, že ich bude častovať. Ťahal ich k stolu. Zas aby s ním šli do kveky. Natískal im fľašu s puntarenským plzenským. Odhrýzali sa, že pivo nepijú. A ako ísť do kveky? Tu pán Ipolito, indy taký zdvorilý pán, vynadal im mrzko. Prvé, čo im hodil do očú, bolo ,gringo‘. Čilenovi je každý cudzinec gringo. Gringovi neublíži, ale keď sa najeduje, ku gringovi kydne, čo veru nevonia. I im dal dôvažok na gringa, k tomu im spomenul, tuším, skuhrošov, trhanov, hladošov. Nevedeli trafiť na dvere z búdy.

Kde sa strieľa boli by sa hádam zabavili, hádam i vystrelili dva-tri razy, ale iba čo nakukli do nej, museli sa cofnúť. Zočili ,jeho‘: strieľa do guľôčiek. Zahrúžil sa do tej roboty, že ich ani nevidel. Boli by radšej videli toho s rožkami ako ,jeho‘. Ublížil im, že mu nikdy nezabudnú. I s nimi hral takto: sami netušili, že sa hrá s nimi, kým ich neobohral. V hre im obohral obchod. Obohral i podnikateľa búdy; odkladá nabok, čo vyhráva. S hračkami, ktoré vyhral, vďačí sa deťom, ktoré sa dívajú, ako strieľa a robia štabarc. Ale s nimi zahral inakšie; tak hrajú len o gule, a to zriedkakedy. Keď hodili šťastne svoju, že týkala už guľu pána Katovića, boli ako istí, že hra je ich. Kto by podhodil bližšie k nej? A tu sa on prikradol, zodvihne guľu, prižmúri oko, nacieli. Jeho padla rovno na ich guľu, ale odspodku. Ich guľu odhodila do čertovej matere a na jej miesto ostala ona, iba čo sa tuho skrúcala. Vybil ich z miesta i podsadol. Teraz odohráva a ešte väčšmi odkáša na jednej i druhej brázde. Ľudí im poodberal, ktorí brali u nich tovar i peniaze. Tovar sa míňa ešte-ešte aspoň v susedstve, ale statočné peniaze zaháľajú v truhle. Nemôžeš im nájsť miestka…

Kráčali neveselo, že sa odpracú radšej z námestia na čiernu kávu niekde, keď udrela na nich akási zberba s rapčadlami a píšťalkami. Ktorýsi z nich vystrelil im pred samým nosom. Dobre, že nepopálili fúzy pánu Kolčićovi. Vyutieral sa a vysiakal od štipľavého dymu, chcel pozrieť, kde je nepodarenec, a tu vidí, ako sa mu vyškiera Petar Bubinović. Pán Dolčić, keď ho zazrel, stisol zuby. Koľkej škody im narobil! Znechutilo ich veľmi stretávať na každom kroku záškodníkov a nepriateľov. Na chvíľku im svitlo v hlave, keď sa skrúcalo veľké koleso pred palácom. Sypalo oheň, búchalo a hvižďalo, premenilo i farbu viac ráz, i ukázalo nápis v ohni ,1810 — 190…‘ Naokolo kričali ,ah‘, iní ,Viva Chile!‘ keď sa pohli, že pôjdu na druhú stranu. Tu im zasa prišlo prejsť popri hlavných nepriateľoch. Tiež sa prizerali na ohnivé koleso.

„Ako sa vám páči, páni, národný sviatok?“ Prihovoril sa im Nikola. On nevie, čo sa robí. Čo on vie, ako broja proti nim spoza chrbta? Čupel na tom nákladnom moste, či môže vedieť, ako sa v meste medzi sebou češú?

„Ďakujeme, nie najhoršie,“ odpovedal mu hneď slušne pán Dolčić.

,Svätého mi Osipa‘ zvolal pán Kolčić, ale iba v duchu. Tie veci nehovoria nahlas. „Švárna je tá stvora a nezaháľa veru. Dnes-zajtra sa bude poberať do kúta. Len či ich bude koľko takých v našej Dalmácii! Vydá sa za chlapa bez obchodu a my si ju dať zhabnúť spred samého nosa!“

„Sviatok je pekný,“ opakoval pán Dolčić, vždy na mieste neostať dlžen za zdvorilosť, ak mu ju preukážu. „Ibaže ich je i dosť, čo si prihli.“

„Komu bude moc, vyspí sa,“ zasmial sa Krešimír.

„Prečo nie. I zajtra je sviatok, môžu spať,“ prisvedčil pán Dolčić. „Dobrá vám zábava!“ Ešte im kývol rukou.

„Akurát zábava!“ zahundral pán Kolčić. „Ja by ich zabavil, že by pamätali i na takto rok…“

„I ja by radšej, keby im bola zábava, akú im ju žičím,“ osvedčil sa pán Dolčić. „Ale stratiť slovo nejde do peňazí a už raz je tak, že vravíš, čo nemyslíš…“

„Vidíš, nehľadieť na tú stvoru, lebo si vedie úhľadne a dnes-zajtra bude mať možno i chlapca, nemal by nič proti tomu, keby ich čerti chceli vziať ta k svojej materi,“ zaželal im pán Kolčić. „Simon je zanovitý falošník. Chytaj ho, že ho požmýkaš, urobí sa do klbka ako jež, otrčí tie tŕne na všetky strany. Vraj dal slovo, nemôže sa cofnúť. Vola vraj za rohy, chlapa za slovo; nuž vidíš, čo ti nepovie! Neokresané rárohy…“

„Mne je najväčšmi ľúto za starou,“ žaluje sa pán Dolčić. „Ruky jej pozlátiť, ako varí!“

„I mládky škoda!“ cnie si pán Kolčić. „Mohla byť mne, keby sme boli ešte jednu našli tebe. Mohli sme byť dneska iní, Frane!“

Zamysleli sa, ako si predkladali! Vstúpiť do človečenstva, obchod zväčšiť, preniesť sa do ulice San Martin z rohu Temuco[22] a Manuela Rodrigueza![23] Kde sú tie časy? Minulo len dakoľko mesiacov; nepreskočili medzi veľkých kupcov, nepreskočili medzi veľkých boháčov. Plecia sa im ohli, akoby sto rokov niesli na nich nešťastný zmysel peňazí, ktorý im zavalil nepodarený veľký kupec z ulice San Martin. Jeho slová, že bez zmyslu peňazí nepreskočia nikdy medzi veľkých boháčov, vracajú sa im jednostaj, keď vidia, že urobili Ameriku, ktorú mali urobiť a neprirobia k nej ani čo by za necht padlo.

Zmysel peňazí, — zmysel peňazí! Vždy im vŕta v hlave. Vykopal pred nimi akúsi priekopu. Dolu ňou steká všetko na cudzí mlyn. Ich mlyn zatíchol. Nemá ho čo hnať.

„Idem spať!“ oznámil pán Kolčić spurne. Nestál už ani o spoločníka. Ak chce, nech ide alebo nech sa poneviera po námestí hoďas i do rána. Pán Dolčić kráčal pri ňom ticho.



[21] ,cueca‘ (čítaj kveka, špan.) — ľudový tanec

[22] Temuco — mesto v Chile, administratívne centrum provincie Cautin

[23] Manuel Rodriguez — Dias Manuel Rodriguez (1868 — 1927), venezuelský spisovateľ




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.