E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

16

I on sa vracia z dlhého výletu, z bájneho kraja mladých túžob. Ich záhadná moc schytila ho znezrady za ruku a odviedla na brehy Magallanesa. Prijal sa ako dobrá priesada, rozrástol, skvitol. Hoc mu bolo dobre, nezabudol nikdy, že je v cudzom intraviláne sťa púpava. I jej semä nesie vietor naďaleko, pohodí, kde tiež ľahko vzíde, narastie a zakvitne. Kvet jej opadne, na dlhej cievočke ostane len hlávka o bielom páperí. Príde vietor, strhá pierka, poodnáša ich jedno za druhým a rozoseje na všetky strany. Holá hlavička trčí, akoby vyzerala, kde sú kvety, či uleteli nadobre? A kde sú jeho sny a túžby? Poostávali kdesi, kým sa prebíjal životom horko-ťažko. Život ich okmásal, vietor poodnášal.

Vtedy začal cítiť v sebe sirobu. V tuhej práci medzi ľuďmi, v búrnom prúdení života cítil samotu. Otčina sa ozvala mocným hlasom, začala ho volať. Vzpieral sa dlho jej hlasu; ale nemohol zahlušiť jej hlas. Naostatok sa mu poddal. Musel ho slúchnuť.

A choroba ho zaskočila práve, keď sa chystal ísť za hlasom. Už vidí, že je nachýlený plot, nalomený konár. Konár sa dolomí, padne na zem. Jeho cesta neskončí na Jadrane, ale na puntarenskej pampe. Oni pôjdu, kde chcel ísť i on; uvidia dom zasa, uzrú bájne brehy Jadranu. On prilipne tu, na ťažkú cudziu hrudu…

Vošla k nemu mladá, usmievavá, s bielym závojom na hlave. Spod neho sa černejú nádherné vlasy. V jej veľkých hlbokých očiach potuluje sa šťastný úsmev. Hej, pôjde domov, zmizne. On bude stadiaľto vyzerať, kde idú…

„Dneska je divný deň, tútor,“ začala mu rozprávať. „Koľko divných príhod sa stalo! Ako je pekne vonku!“ V jej očiach akoby videl krásu, ktorej naschovávala do nich a doniesla k jeho posteli. „Boli sme, kde je mnoho, mnoho kvietia. Ale sme nezabudli na vás, nemyslite si.“ Vyšla a zápäť sa vrátila s veľkým perom. „Vidíte, to som vám nazbierala.“

„Koľko krásy!“ zhíkol. Oči mu zažiarili. Pozerá tu na ňu, krajšiu od ruže, tu na jej kvietie. Akou cestou sa vliekol! Bez krásy, bez osviežujúcich staníc. Samý prach a kameň, bodľač a tŕnie; najviac ak by široký list ako lopár, zaprášeného lopúcha. Ona len čo kročí na veľkú cestu, nájde smer zaraz, ovešia sa toľkými krásami. Kto ju naprával na ňu? Nikto, vynašla sa sama, nie náhodou. Vyššia múdrosť ju viedla. Neomýšľala sa veľa; osmelila sa, vykročila a ide smele, povedome. Vie, kde cieli. Ale nespyšnela na víťaznej ceste. Zastala pri chromom lazárovi, podáva mu byľu skorocelu…

„Pozdrav života a šťastia.“ Riekol do kytice. „Aký milý dar!“ Opájal sa vôňou cíperia a kašiek. Keď sa nasýtil vône a krásy, oddal jej kytku. Myseľ sa mu vzniesla k výšinám. Prosí šťastia a požehnania tej, ktorá mu k posteli doniesla krásny pozdrav života a šťastia.

Postavila pero na stolík neďaleko obloka. Cezeň nakukujú do izby vyparádené vŕby a rakyty. Bude mu pred očima hneď, keď ich otvorí. Nie, nie je vysúdený, odsotený strán cesty, ktorou sa berú šťastní.

Vyšla zasa do jedálne; doniesla mu ruže na konáriku, len čo sa počínajú otvárať. Pod ružami sa zelenajú bujné svieže listy.

„I toto je vám.“ Položila mu konárik na posteľ, kde ležala jeho ruka.

„I to ešte!“ zvolal. „Ďakujem, ďakujem. Aký milý, milý dar!“ Čosi nového zišlo mu na um. Tvár sa mu vyjasnila. „Ten ostane pri mne. Nedám si ho.“ Zahľadel sa na kvet, akoby nikdy nebol videl takého. „Nie — nedám,“ riekol tichšie. ,Položia ho ku mne,‘ dodal už iba pre seba, ale konárik položil na hlavnicu, skoro k samej hlave. „Tam mu bude dobre,“ riekol už nahlas. „Tam ho chcem mať,“ doložil. Usmial sa jej, za úsmev schoval, čo myslel, ale v oku zbadala smutnú narážku, keď sa jej pozor stretol s jeho.

Stál pred ním znezrady, nevie sám ako, náhrobník Petra Preradovića na záhrebskom Mirogoji.[28] Tiež takáto krásna mladá žena berie ruže z podolka a hádže ich na hrob básnika. Zuní mu v ušiach zbožný vzdych pútnika, ktorý posiela Matke vlasti, ako ho čítal kedysi dojatý na náhrobnom kameni básnika: „U tvom polju daj mi groba, tvojim cviećem grob mi kiti.“ (V svojom poli daj mi hrob, svojim kvietím ozdob mi ho.)

Zarazila sa. Stŕpla, čo urobil s kvetom. Na hlavnici pri hlave vzal iný význam na seba, než aký mu ona dala. V jeho oku vidí, aké mu dal predurčenie. Pristúpila k posteli, jamky jej pohrávali okolo úst. „Nepohadzovať kvet, tútor! Vezmem vám ho!“ Pozrela naň s výčitkou, vzala konárik, dala ho do pohára na stolík. Dodala s uspokojením, akoby sa tešila, že mu je dobre tam, kde po položila. „Tak! Nech je tu nateraz. Keď vstanete, lebo vstanete, aby ste vedeli, dáte si ho sem.“ Ukázala na prsia, kde by bola gombíková dierka.

„Pristávam!“ prisvedčil, oči mu žiarili. „Keď už nebudem v posteli, bude, kde hovoríte…“

Zatvoril oči, pozeral na Simona Katovića, veľmi vážneho v čiernom obleku so zloženými rukami. Podperili ho sviežimi ružami, dali mu konárik púčkov k hlave. Mladá krásna žena hádže ruže z podolka pútnikovi na hrob. I jemu ich bude mať kto hodiť: táto mladá, kvetúca. Ponáša sa na tú na Mirogoji.

Či ju neposlala Vlasť oddať materský pozdrav ustatému synovi. Nevládze prísť až k nej pýtať si hrob v jeho poli. A keď otvoril oči, obzrel si ju lepšie; veď je to iná bytosť, než za akú ju držal. V živote nosí nový život, sľub novej lepšej budúcnosti. Ponáša sa na ňu, stojí pred ním zjav z iných svetov, s pozdravom od Matky.

Ona stojí pred ním, v tvári jej pohráva šťastný úsmev, lebo v živote sa hlási nový, mnohosľubný život. Ale do očú sa jej slzy tisnú. Vidí pred sebou život, ktorý vädne, zhasína.

V ňom zavládol slávnostný mier a radosť. „Otvorte obloky, prosím, otvorte. I mne trochu krásy zvonku, i mne…“

Slnce sa obrátilo, nalialo oblokom svetlosti do izby, tône povyháňalo i z kútov. Keď otvorili obloky, konáre zakývali. Niektoré sa až tisnú do izby. Kývajú sa, akoby prisviedčali, zas akoby sa divili, ševelia medzi sebou. Majú si hádam čo rozprávať alebo idú zvestovať jemu v posteli niečo veselého. Ich nežnou zeleňou prebíja sa slnce, kreslí po zemi divné vzorky, ani čo by z čipiek, iba že sa hýbu a premieňajú, očká rozťahujú a delia, sťaby ho chceli zabávať.

Pomedzi konáre vidno zem v záhrade. Na hriadkách sa brnie a zelená priesada. Krása zvonku mu kýva na pozdrav a sľubuje, že život, hoc dokonáva, nehynie. Rozsieva zárodky a obnovuje krásu. I zem sa vymladila, zaodieva sa novou siatbou; podoberá sa tvoriť nové divy.

Videla pomedzi konáre novú záhradu. Očistil a vyriadil ju vtedy priateľ. V kúte sa zelenie mládnik, počína hnať na hrobe zlosti a závisti. Tam jej vsadil do srdca pochybu a súžbu pre Anitu, Pepitu a Rositu. Potrápil ju, ale zas ako ju potešil. Slúchala ho dnes, vybrala sa k Zenobiovi. Na spiatočnej ceste z tej púte dostala radostnú zvesť, že z nej vyjde nové pokolenie ako z révy, keď vyženú nové prúty. Prečistil a prekopal záhradu, vyhádzal burinu na hŕbu, ale i jej srdce prekopal, vyplel zlé korene, aby z nich nehučala burina. Vytiahla z pera peknú kašku a mládnik cíperia, zaniesla kvety pod mládnik na hrobe. Hoc je v hrobe zlosť a závisť, ale je priateľova. Sám ju vytrhal a pochoval; tu je teda jeho umŕtvená čiastka. Nech tu odpočíva na večné časy, aby nikdy už neožila.

Krešimír strávil celé dopoludnie krásneho jarného dňa pri chorom bratovi. Daroval mu ho vďačne. Nešiel ani na most pozrieť, či neprišiel niekto poštovým zo Severu. Tešil sa, ako chorý brat okrial a rozveselil sa krásou a milotou jari.

Poobede prišiel Nikola, za ním pán Vodopija, naostatok i pán Ipolito. Rozdelili sa. Pán Vodopija a Nikola šiel k chorému, i pán Ipolito sa pýtal k nemu. Nadišla ho veľká chuť vytýkať mu zas mrcha zásady a výčiny. V jedálni ostali domáci.

Zazvonilo pri dverách. Pani Tereza išla pozrieť, kto to ešte prišiel. Počuť ju, ako sa zhovára s kýmsi. Naveľa vstúpil do izby Jakov Korin.

„Vy v Puntarene?“ zadivil sa Krešimír.

„Prišiel som poštovým.“ Krúti čiapku akosi hanblive. „Nuž som sa ohlásil u vás.“

„No — pekne!“ Vítal ho a ponúkol stoličkou.

„Ja, že pôjdem pozrieť pána Katovića,“ zajakal sa dosť dobre. „Ale neviem, hádam je pozde.“

„Pozde? Prečo?“

„Nuž, vyrozprávali mi, čo je s ním.“ Hlas sa mu zvlnil od ľútosti. Pozeral na zem zronený. „Je vraj na smrť chorý. Tam čakajú podchvíľou, že vypustí dušu.“

„Kde vám to povedali!“ nahneval sa, ako na urážku.

„V Puntarene. Chlapi z Rosity ešte na lodi dali mi znať, že urobil testament a dal sa zaopatriť. Sprvoti vraj balušil, ale že už zanemel. Vraj je na mukách, nedožije do zajtra, hádam ani do večera. I v meste všetko hovoria, že je už na mukách.“

„Bodaj sa im zlý vred vyhodil na nešťastný jazyk!“ zaželala im pani Tereza. „Ale sú to kresťania? Posielať chorého na druhý svet prvej, ako z neho duša vypadne!“

„Veru ho posielajú,“ prisvedčil Jakov, i jemu blyslo v očiach od jedu. „Ženy, keď išli z kostola, banovali; ako by vraj bol múdre urobil umrieť zavčerom večer. Dneska je vraj nedeľa, pekný čas, mohol mať pohreb na chýr…“

Pani Terezu podhodilo. Nemohla obsedieť. „Čo sa z nich dajedna neučlovečí zgegnúť? Mohla by ľahnúť na dosku, keď sa jej tak páčia pekné pohreby! Poslala by jej veniec, kľampe!“

Jakov sa zaradoval, keď mu povedali, že je nie tak zle. Ďakovať bohu! Utieral si tvár. Doniesol mu list od pána Fortunata, pozdravy i od pani Flóry. I on by nedbal s ním stratiť slovo.

Obzerali si ho zboku. Chlap sa im nepáčil veľmi; pozor mu vraj šprihá sem a tam, uteká po kútoch, akoby sa bál stretnúť s očima iných. Krešimír ho potvára; možno prišiel zhabnúť dačo. Nie veru, klepnú mu zuby naprázdno. Odbavil ho, že pán Simon ochorel veľmi nebezpečne. Nedajú ho búriť, tobôž jedovať.

Ale Jakov sa nedal odpraviť. List by chcel oddať čo-ako. V ňom nebude stáť nič takého, aby najedovalo chorého. Veď môžu sami vedieť, ako ho má pán Fortunato rád. Nech ho pustia, ani on mu neublíži, najmä teraz, keď vidí, že mu je zle. Ak ho pustia k nemu, môžu počúvať, ak chcú. Ak by mu vravel, čo nepatrí, mohli by ho vysotiť z domu.

Krešimír pobadal pri ňom ľútosť, hádam i rozpakov čosi. Ponížený Jakov, ako tu stál pred nimi, azda sa len neoborí na ich chorého. Možno ho skôr poteší novinami od pána Fortunata.

A naozaj, keď počul, že prišiel človek od pána Fortunata, zažiarili mu oči od radosti, tvár akoby omladla. „Jakov Korin. Viem, viem, šiel s baranmi!“ zvolal a pozrel na pána Vodopiju. „Uvidíme, čo má povedať! Čo nepríde?“

Jakov predstúpil pred chorého ako na súd. Ukrýval sa pred ním i na lodi, i na ulici, keď ho mal stretnúť. Na ňom visí pozor pána Vodopiju. Iste videl jeho dlh na knihe. Pán Ipolito sa zhniezdil, že stolička zoškrípala. Z očú mu sršia iskry. Pozerá na vtáka, ktorý ho vtedy prekabátil. Zmiesil by ho na pagáč, oplana. Preň sa bol rozišiel s pánom Simonom. Pán Vodopija si ho tiež obzeral. Na parsúne mu vidí, že je mastený všetkými masťami.

Oddal list a pozdravy od gazdu i od pani Flóry.

„Ako sa majú?“

„Dobre. Bývajú v San Izidri. Majú dom a záhradu.“

„Čo robia?“

„Pán Fortunato sú pri píle. Ale našli i kameň vo vrchoch, bude vraj gyps z neho. Začnú ho kopať.“

Všetci sa zhniezdili. Pán Vodopija sa usmieval. Kde by zaháľal kliesniteľ? Našiel zas nové cesty, ledva sa poobzeral trochu v novom kraji. Pán Simon popozeral na nich, čo vravia na tieto noviny.

„A vy? Pôjdete k nemu?“ obrátil sa zas k Jakovovi.

Jakov sa priznal, že by bol vďačne ostal pri gazdovi, ale ho odbavil na tento čas. Ak by vraj pozdejšie dakedy, ale nateraz ho nepotrebuje. Zronilo ho prísť o miesto i dobrého gazdu, keď si predkladal, že uňho bude mať trvácu robotu a dobré zárobky. Ostala mu štípla potecha, že ho neodpravili pre jeho vinu, ale najskôr pre mrcha obchody.

Tušil, že sa gazdovi nepovodilo dobre s baranmi, ale od pani Flóry zvedel, že je zle. Obchod sa mu nezdaril. Najväčšmi sa zhrýzal, že utratil cudzie peniaze a nemá čím platiť za barany pánu Simonovi. Keď pani Flóra zvedela, že prišli o veľké nádeje, nahnevala sa na perly. Nepoložila si ich už na hrdlo. Ako nosiť perly, keď muž nemá čím platiť dlhy? Prišlo jej vtedy vnuknutie predať ich a peniaze dať mužovi. Mohol by s nimi hádam i vyplatiť dlh. Radovala sa, že za takú malú obeť mu sníme z hlavy ťažkú starosť. Iba sa hanbila ísť k zlatníkovi s perlami. Zverila sa Jakovi v čom sú, ako sa jej muž bojí o statočnosť a Jakov sa jej vďačne ponúkol predať perly potajomky.

Zasa mu zišlo na um, keď videl, ako by radi platiť, keby mohli, že i on má závislosť u pána Simona. On nedržal na statočnosť ako gazda a gazdiná. Mohol platiť, ale odkladal, bol úlipný na úroky z peňazí, ktoré neboli jeho. Hanbil sa trochu sám pred sebou. S perlami šiel k najväčšiemu zlatníkovi v meste, ale sa mu zle povodilo. Zlatník videl neznámeho chlapa, ktorý sa nevedel ani vysloviť ako svedčí, mal ho za zlodeja, že predáva podistým ukradnuté šperky. Zavolal políciu a jeho zahováral, kým neprišla a neodviedli ho.

Sedel skoro do večera v izbe bez obloka. Perly mu odňali. Potom prišiel pán Fortunato a oslobodil ho. V tej tmavej izbe si bol zaumienil zaplatiť do ostatného centáva, čo je dlžen.

Bolo ešte horšie, keď prišiel dnes do Puntareny. Našiel u bratanca ostatný list od otca. Bol im poslal domov čosi peňazí, pochválil sa, že zarobil dosť hodne. Na nešťastie dodal, že prvé peniaze má za tovar, ktorý vzal na dlh ako do obchodu, hoc o obchode ani neslýchal.

„Bolo lepšie,“ písal mu otec, „neposlať nám nič, ako také nestatočné peniaze. Boli sme potrební, zišli by sa boli, ale na nestatočnom zárobku je kára božia. Dal som ich radšej vdove Korčićovej, lebo je v biede so sedmoro deťmi, ostatok som dal pánu farárovi na nový zvon. Neviem, či sa im ho podarí uliať za také mrzké peniaze. Radšej nemaj nič, ako sa vynášať takými peniazmi. Keby ťa videl otrhaného a nahého, zaodel by ťa, ako mohol, lebo by ťa ľutoval, ale keby si prišiel bohatý so zlatou retiazkou o takomto nestatočnom groši, hanbil by sa za teba. Vstúp do seba; nechvastaj sa, že vieš oklamať statočných. Bohatstvo, nadobudnuté z kmínstva, nemá trvácnosti. Zlodeji a klamári stavajú domy i paláce, ale sa v nich nezohrejú. Zlodej cudzích mozoľov sa smeje, klamár sa vystatuje, ale smiech a slamená sláva nepotrvá. Po smiechu býva plač…“

Jakovovi skákali slová pred očima, i riadky sa mu premiešali. Bolo mu ťažko, že nahneval otca a ťažšie, že si zadal pred poriadnymi ľuďmi. Bol rád, že je tu. Napraví, čo schybil. Ale ho mrázik obišiel, keď pozrel okolo seba. Sedia všetko ľudia, ktorí ho znajú a nežičia mu. Vídali ho na skrivodlivých cestách. Pán Ipolito by ho zožral očima, lebo ho prekabátil; pán Vodopija sa usmieva pod fúz, lebo videl jeho dlh na knihách a vie, kde sú peniaze schované. I Krešimír možno šípi čosi, pozerá naň nedôverive. Starý Nikola nevie nič, ale keď zvie, čo urobil, napľuje mu do očú. Premínal sa, nechcelo sa mu vziať na seba toľkú hanbu, ale pán Simon obracia list, že otvorí obálku. Ak prepasie túto chvíľku, ktovie či tak ľahko bude s ním na reči.

„Čosi som vám podlžen,“ začal premeneným hlasom, lebo sa mu hrdlo bolo stislo. „Nedbal by prísť na poriadok, keď som tuná.“

„Vy?“ Pozeral naň ako v neistote. „Ja neviem. Už nemám obchod.“

„Podlžen som,“ opakuje Jakov čosi smelšie. „Svedok na to sú i pán tuto.“ Ukázal na pána Ipolita. Ten sa nahol na stoličke, päste oprel o kolená. Chystal sa skočiť, že ukáže oplanovi čílsku päsť pod nos. Len škoda, že nepochytil dačo viac z ich reči! Dosť zle; zhovárajú sa pred ním a o ňom v reči, ktorú nemá v moci. Ale bezočivec sám nahliadol chybu, obrátil sa priamo k nemu po kaštelánsky. „Či som neostal podlžen u pána Katovića, pán Rayos?“ V kaštelánskom začal dosť hodne zanášať na čílsku výslovnosť zo Severu.

Pán Ipolito obzrel si ho ešte lepšie a osvedčil sa: „Ráčili ste sa odvolať na hodnoverného svedka.“ Poklonil sa mu hlboko, ale päste pritisol tuho o kolená. „Keby na to prišlo, opovážil by sa tvrdiť, že viem povedať o každom centáve, z ktorého vreca a z ktorej kisne vošiel do vášho vrecka, aký tovar zastupuje teraz na knihách. Pamätám rok, mesiac a deň, keď ste prišli po tovar, i hodinu, keď som ho musel vydať zo skladu. Ak zabudol pán Simon, prečo sme sa rozišli; ja som nezabudol ešte.“

Boli jeden proti druhému ani kohúti, len skočiť a poklbčiť sa. Pán Simon pozerá s veľkým záujmom, čo vykvitne z hádky. Oči sa mu smejú, keď vidia napaprčeného pána Ipolita. Očervenel ani moriak.

Jakov pozrel naň zboku a odvrkol mu: „Odvolal som sa na môjho veľmi pána, lebo pán Katović nechce uznať môj dlh.“

Pán Ipolito vypleštil oči ani plánky na chorého. Ale kedy slýchal ktorý človek neuznať dlh, keď mu ho prišli platiť!

„Uznáva ho pán Katović,“ opravil Jakova chorý. „Ale nechce o ňom slýchať. Vytreli sme ho. Nie je tak? Tu je svedok!“ Ukázal na pána Vodopiju. Ten presvedčil voľky-nevoľky a pozerá do kúta.

„Vytreli ho!“ zarazil sa Jakov. „Prečo?“

Pán Simon pohol plecom. Ukázal zasa na pána Vodopiju. „Mne ťažko hovoriť. Spýtajte sa!“

Pán Vodopija mu vysvetlil, prečo ho vytreli. Aby ho zahanbil ešte väčšmi, rozpovedal kaštelánsky, nech zvie i pán Ipolito, čo sa stalo. Prirodzená vec! Povytierali neisté dlhy, aby nezavadzali v knihách.

Pán Simon si pýtal kabát. V tobolke našiel poistenku. „Tu máte. Nieto čo platiť.“

Jakov ju vzal, pozrel do nej dobre. Má podpis i pečať, dlh je ako vyplatený. Pán Ipolito vstal a nazrel do papiera. Začervenal sa ako rak, žily mu navreli na čele.

„Vidíte, páni, vidíte zásahy pána Simona!“ zvolal rozhorčený. Z očú sa mu sypali iskry na úbohú hlavu chorého. „Dovoľujem si pozdvihnúť hlas proti nespravodlivosti! Nespravodlivosť je odpúšťať nedbanlivým dlžníkom. Bolo skôr vymáhať neúprosne.“

„To isté som tvrdil,“ osvedčil sa pán Vodopija. „Gazda neuvážil.“

„Veľmi smutné, pán Simon; voľkať, kde je prísnosť na mieste. Koľko som ich poprežieral, týchto piluliek!“ Pán Simon pozeral do povaly, akoby nebola reč o ňom. Poznať mu na tvári, ako mu srdce rastie, keď sa pán Ipolito jeduje. Ten ukázal naň, oprel sa o operadlo. „Hlavička, pán Simon, hlavička!“ pokyvoval hlavou rozbúrený. „Chlap ako kus chleba, ale hlavička. Nenakriatnete ho.“

I Jakov očervenel. Bolo mu ako na tŕňoch. Rozviazal sa mu jazyk a osvedčil sa, že nechce takého písma. Prišiel schválne a zďaleka platiť, čo je dlžen. Prosí, aby si vzali svoje peniaze. Tu sú. Vytiahol kôpku papierikov z papiera. Odčítal ich doma do centávy. Vie, chvalabohu, čo je dlžen. Nechce cudzích mozoľov. Nech si prečítajú.

Pán Simon obrátil tvár k nemu, keď mu podával peniaze. Ale odtisol ruku od seba: „Nie — nie! Počty zatvorené. Nie sú peniaze moje…“

Jakov stál, akoby ho vkopal do zeme. Nechcú vziať od neho peniaze! Ale ich ukradol? Alebo sú prašivé? Veď je to nie nevziať, ale zohrdiť, mať ho za obyčajného kmína. Obrátil sa k iným o radu, čo má robiť. Nikto mu neodpovedal slova, ani nezjaví aspoň znakom, či mu dáva za pravdu alebo nie. Obrátil sa zas len naňho. „Ako by nie vaše? Čie by boli? Vám patria za tovar, vezmite!“ V hlave mu bola prosba, aby sňali už z neho hanbu, triasol sa i strach, že sa už nedá uprosiť.

Chorý pozrel naň ľútostive, že sa darmo trápi; tisne peniaze, kde im je nie miesta. Ach, ťažko, ťažko, že nemá dúšku vysvetliť mu, čie sú peniaze, komu ich utiahol, komu urobil krivdu. Poobzeral sa po ostatných. Vštepoval im svoje náhľady, hádam už chápu jeho city, myšlienky. Oko mu spočinulo na pánu Vodopijovi. „Vysvetlite mu zmysel peňazí,“ prosil ho.

„Zmysel peňazí!“ zahniezdil sa nepokojne Nikola. Premeral Jakova, či bude vedieť merať zmysel peňazí. Jakov sa obrátil konečne tiež k pánu Vodopijovi. Napokon príde azda predsa veci na koreň.

„Vidíte,“ vysvetlil mu pán Vodopija, „ako je odťahovať a neplatiť, keď bol čas na to. Gazda videl, že lipnete na peniazoch, že sa vám ťažko rozlúčiť s nimi; vytrel položku, keď mi oddával knihy. Tak vaše peniaze vypadli z počtu, nepatria obchodu. Gazda vraví, že ani jemu.“

Pán Ipolito prikyvoval. Páčilo sa mu, že mu natrel pod nos trochu tuhšieho korenia. Do nečujných bádať šidlom a bodákom, keď neslúchnu na slovo a pokyn. „Skoro mal pravdu,“ preriekol, „ale odpustiť, dovoľujem si poukázať, nejde. Neuznávam také zásady. Nie ja!“

Majú ho za najhoršieho. Pravda, utajil sa, odťahoval sa platiť, ale nie tiež až do konca. Mal pri sebe dôkaz; list, ktorý písal z Valparaisa bratrancovi. Zviedol v sebe tuhý boj, či ho preukázať. V ňom sa priznáva sám, ako sa schoval pred pánom Katovićom.

Naostatok sa odhodlal vyjaviť pravdu, hoc je veľmi trpká, má ju predsa radšej ako túto hanbu a opovrženie, že z jeho ruky nechcú už ani peniaze. Vytiahol list a rozložil ho pred pánom Vodopijom. „Čítajte, či som taký, za akého ma máte. Nezaplatil som za horúca, ale som netajil dlh.“

Stálo tam, že sa schoval, ale stálo tiež, že kázal zaplatiť dlh. Nikto už nehanil Jakova, že sa pritajoval, veď na konci ukázal vôľu napraviť chybu. Pán Vodopija vysvetlil i pánu Ipolitovi, čo stojí v liste.

Pán Ipolito sa zmiatol; bol prvej priostrý, hádam i bezohľadný. Ale sa nevzpieral vnútornému hlasu, napraviť, čo schybil. „V tom páde mi je milá povinnosť odprosiť, ak som ho urazil v prenáhlení a uznať, že sa pán Korin zadržal ako statočný človek. Pán Simon tiež pováži. Vezme peniaze, akoby ich bol vzal vtedy, a svätý pokoj.“

Obrátili sa už všetci k nemu; považovali vec za vybavenú. Chybu odpustiť, keď ju napravia, ako mohli. Jakov zas podával peniaze. Ale pán Simon pokrútil hlavou. „Nemôžem — nemôžem. Nie sú moje. Vypadli z účtov. Nemôžem. Nie z hnevu, ale pre svedomie. Nie sú moje. Odpusťte!“ Položil ruku na plece Jakova. „Ozaj nemôžem…“

Jakov sa zapálil a zbledol. Nenazdal sa nikdy, že podstúpi toľkú hanbu. Hudilo sa mu vlastných peňazí, akoby ozaj boli zabrudené. Radšej ich spáli, hodí do mora, ako položiť nazad do vrecka. Ten ich vraj nemôže vziať, nie sú vraj jeho; on ich nemôže mať u seba, lebo sú jeho ešte menej. „Nerobte mi toľkej hanby, pán Simon,“ začal prosiť v našej reči. „Vidíte, sú i cudzí tuná. Schybil som trochu, hádam i veľmi; prehliadnite mi, vezmite…“

Pán Simon pozeral naň s ľútosťou. Rozložil ruky bezmocne. „Nemôžem.“ Položil dlaň na prsia. „Nie sú moje,“ doložil s dôrazom. „Kto vám vysvetlí, čo ja myslím? Ja nevládzem…“

Pozerali i ostatní pomýlení, čo si myslieť o tej veci. Teda prieky idú o peniaze; nie že by si ich svojili, ale ani jeden ich nechce mať za svoje. Nepamätal ani jeden z nich, aby bol videl kde takúto hádku. V tom zmätení bola iba jedna vec jasná. Chorý má niečo na srdci; chcel by im vysvetliť, čo je to, ale nemôže, nevládze sa vysloviť. Čo by to bolo? Pozeral z jedného na druhého, či nevycítili, čo má v mysli, hlavnú, najväčšiu vec.

Krešimírovi zišiel v tie časy na um rozhovor, ktorý mal s gazdom na Rie Colorade po svinskom kare a zas druhý, skoro ten istý, s pánom Katovićom v jeho pisárni. Vyjavili mu obaja zásady, ktoré vytekajú z lásky Kristovej, ktoré i svet uznal, keď im dal výrazu v ustanovizniach a spoločenskom zriadení, ale pracuje proti nim, lebo ,ja‘ má viac vlády medzi nimi ako láska Kristova: ,Rozdaj všetko a nasleduj ma‘. Kto slúchol dosiaľ to slovo. Videl oboch prekopávať zem v tajnej záhrade, aby zúrodila. Vyzerali oba, či im priskočí niekto pomôcť. Ak pochopil, čo chceli, prečo by mu nevysvetlili, o čom sa tu hovorí?

„Možno vám ja môžem povedať, prečo nemôže vziať pán Simon od vás tie peniaze.“ Pozreli naň všetci, čo to vie; i sám chorý zadíval sa naň. Krešimír im rozprával o voze so zbožím, o gazdovi, ktorý neodháňa príživníkov. O obchode, ktorý nepatrí tomu, na čie meno je zapísaný, ale patrí všetkým. Tovar doň dáva úver a dôveru veľkých domov; kto ho predáva, je len sprostredkovateľ, povereník. Keď dal obchod inému, on vzal svoje, čo mu prislúchalo za sprostredníctvo. Tieto peniaze nezarátal sebe, lebo nepatria jemu. Obchodu nepatria, lebo ich vytrel.

Pán Simon posadol lepšie na posteli, tvár sa mu vyjasnila, oči mu zažiarili. Prikyvoval hlavou, usmieval sa. Ach, aký bol šťastný, keď počúval z úst iného pravdy, ktoré mu zaplňovali dušu! Myslel si, že pôjde s ním do hrobu; a hľa, ako sa vedeli vyslobodiť z krehkej nádoby, ktorá sa natresla, a preliať sa do novej, trvácejšej.

„Vidíte teda,“ skončil Krešimír, obrátený k Jakovovi, „prečo nemôže vziať pán Katović vaše peniaze. Nemá ich za svoje…“

„I nie sú moje!“ potvrdil. „Vidíte sám…“

Jakov počúval pozorne. Rozbrieždilo sa mu, že sú nie ani jedného ani druhého. Peniaze vyšli z počtov, nepatria ani do jednej rubriky. On poslal otcovi také peniaze, ktoré mu tiež nepatrili; bol by ich vyňal z rubriky, v ktorej mali ostať a poslúžiť ľuďom. Prisvojil ich sebe a daroval svojim doma. Ale otec si ich nezadržal; položil ich zas ta, kde patrili. Tak dnes slúžia zasa celku a nie jednotlivcovi.

Vyjasnila sa i jemu tvár. Obrátil sa zas len k chorému. „Dobre! Už vidím, čo sa pýta. Nie sú vaše ani moje — dáme ich tomu, čie sú. Darujeme ich.“

Pohol sa živo v posteli a nadstrčil mu ruku. „Sem ruku, priateľ!“ Schytil mu ju a stískal horúcim citom. „Jakov Korin a Simon Katović darujú ich spolu…“

Jakov bol, akoby ho bol vymenil. On so Simonom Katovićom! V novinách, ktoré drží jeho otec, bývajú výkazy na chudobných žiakov našich škôl. Akoby mu srdce rástlo, keby v nich čítal, čo daroval syn spoločne s Katovićom. Tak by videl, ako syn vedel napraviť chyby. Tak navrhol poslať peniaze na spolok. Pôjdu na celok, kde patria; budú brániť a veľadiť reč, najdrahocennejšie dedičstvo po otcoch. Vošla doň hrdosť. Či by sa bol nazdal, že ide byť obrancom vlastného národa?

„Našiel zmysel peniazom! Prvým razom!“ zvolal pán Simon, držiac ho za plece. „Pán Vodopija, vezmite peniaze, pošlite ich.“

Jakov musel ostať na olovrant. Prijali ho ako svojho. Sám pán Ipolito choval sa k nemu s veľkou úctou. Keď mu povedali, na čo vynaložili peniaze, vyslovil sa, že ich mohli dať radšej na noviny dobrého smeru. Škola vraj učí len deti; dobré noviny naučujú i deti, i rodičov.

„Vystane na všetko!“ zvolal chorý. „Na všetko — moc peňazí bude, potopa! Len im vynájsť zmysel…“

Nechali ho samého, ale neostal sám. Ostala s ním viera, že sa primiešal kvas, počal dvíhať v ľuďoch nové snahy a smery. Podlomila sa v ňom nádej byť dlho v tele, ale zmocnelo vedomie, že ľudia mrú, ale čo je v nich lepšieho, žije a vzrastá. Chudobný šuhaj, vyhnanec za zárobkom sám od seba prišiel na zmysel peňazí! Prevláda svoje ,ja‘, odhodí chvíľkový zisk a berie na seba ťažadlo starostí o celok. Hľa, zdravé srdce ľudu nájde samo svoje cesty, keď mu udrie hodina.

Otvoril list pána Fortunata. Nebol veľmi veselý. ,Dnes len dôverne. Nesňal som ani odtisk z týchto riadkov. Naše sľubné podujatie považujeme predbežne za predčasné. Čakajme nové časy — kto sa ich dočká! — Kedy sa zmôže bratstvo medzi ľuďmi a krajmi?

Ostatná zásielka prišla v celosti ako prvá. Mohlo byť zárobku, nech máme dobrý pasienok. Bol som ho vyjednal s jednou osobou, ktorá vystupovala ako statkár; zložil som i nájomné na pol roka. Keď zásielka prišla, spomenutá osoba sa stratila z mesta a okolia. Pasienok, ktorý som prenajal, bol už dávno v užívaní u istej spoločnosti, ktorá má naň staršie práva. Nebolo ako ani súdne vymáhať splátku nazad, lebo tá osoba nebola by ju mala čím platiť, keď má dôchodky dávno zabraté. Pohľadávať ju pre klamstvo sa mi nechcelo: pokuta bez náhrady škody málo by pomohla, stála by hodne súdnych trov a daromného ustávania. Tento prípad ma odstrašil od ďalších pokusov. Treba najprv vyznať sa lepšie v pomeroch a ľuďoch.

V Cordillere som natrafil na dosť veľké ložisko gypsu. Pre začiatok bolo by treba hľadať peniaze, ale nateraz bojím sa robiť kroky, aby ma zas nezašlo sklamanie, kým nebudem mať lepšieho rozhľadu. Predbežne som stal do obchodu s drevom; mám dozor nad pílou a zaistený svoj chlieb.

Podujatie bolo spoločné, osoh i strata napoly. Ale v tomto páde vina je na mne; nebolo by v poriadku uvaliť na teba stratu pre moju neobozretnosť. Moja manželka chcela veci odpomôcť na svoj spôsob: odpredajom perál, ale ja som to prekazil zavčasu a neprijal takú obeť. Píšem súčasne pánu Vodopijovi, prosiac ho vyplatiť ti za statok a ostatné trovy, ak by vystačilo z toho, čo mi príde za podiely. Ak by nevystačilo, musíš mať trpezlivosti, drahý brat, kým prídem ku kapitálu. Ty, ktorý ma znáš, uveríš mi, že neľutujem stratu na peniazoch, ale stratu dôvery k ľuďom. Mám zásadu držať ich za dobrých do tých čias, kým ma nepoučia o inom. Mnohí to neodobrujú, hovoriac, že ,mal pensare è spesso indovinare‘ (myslieť zle [o ľuďoch] je často toľko, ako uhádnuť). Z mojej strany hotový som radšej mať škodu, hoďas prísť o všetko, ako vziať na seba kríž a považovať ľudí za rodených zlodejov a neprajníkov. Myslím, prídu lepšie časy; ľudia sa naučia klásť uzdu svojmu mrzkému ,ja‘.

Flóra Ťa pozdravuje. Často Ťa spomíname. Zverím sa Ti, že nám veľmi chýbaš. Ako Ti označiť bližšie, čo nám chýba? Vyjadrím Ti to týmito slovami: všade nachádzame dosť ľudí, ale málo medzi nimi je ľudí; tých, vieš, o ktorých sme sa neraz zhovárali, ktorí už niečo tušia „o zmysle peňazí“.

Pozdravuje Ťa úprimne
Tvoj
Srećko,
(hoc nemá mnoho šťastia).

V prsiach pocítil teplotu, ktorú liala do nich vždy spoločnosť drahého priateľa. S ním predsa prežil najkrajšie časy. V tieto dni ho teda ešte raz navštívil, hoc len v duchu. Bolo mu skoro, akoby nebol chorý. Z pliec sa mu zvalila akási ťarcha; letel by k nemu, keby mal krídla, pokochať sa v jeho spoločnosti. Ale takto nemohol ako posošiť sa a napísať lístok, možno ostatný v živote. Pani Tereza, ktorá bola pri ňom, veľmi sa zachmúrila, keď si pýtal papier a olovko. Išla sa poradiť s nimi v jedálni.

Prišiel mu dohovárať Krešimír a Jelka. Ale on len hodil rukou, že čo by vedeli oni. Obrátil sa priamo k Jelke, ukázal jej posunkom, že chce písať, jeho oči pozerali na ňu veselo.

Dala sa mu podviesť, doniesla dosku a písacie potreby. Urobil si miesto, písal, ako mohol, len tužkou, aby sa nemusel prihýnať pri písaní. Riadky nevychodili celkom narovno, i písmená stáli ako vykývané zuby, ale čo preto, keď v nich môže vyliať city a myšlienky na papier, ako skrsli v ňom a poslať ich, ako posledný prívet, priateľovi.

,Z písma vyrozumieš, že píšem z postele. Akási slabosť. Bol by v nemocnici, keby ma neboli oklamali priatelia a nepriniesli k Zaradovi. Píšem Ti teda od nich a oznamujem, že mi je oveľa lepšie. Požehnaná Tvoja ruka, že ma neovalila s „Môj veľmi pán a priateľ zvláštne vážený“, ale udrela na strunu, ktorá mi zvučí tak sladko.

Že sa pokus nevydaril, ľutujem, hoc z jednej strany sa predsa vydaril. Ukázal, že myšlienka je dobrá; nohy jej podrazilo sebectvo, ako ich podráža každej lepšej veci.‘ Odobruje mu, že mu je ťažko mať ľudí za zlých. Nech nemá takú mienku o nich, lebo je mylná. Badať na všetkých stranách, že zmysel peňazí razí si cestu medzi nimi. Zakorenia sa medzi ľuďmi iné, lepšie zásady, ktoré nám očistia peniaze od surového sebectva.

Kto vie čo-to o vyššej pravde, mal by sa zaujať v svojom kruhu, najmä medzi svojeťou, aby jej kliesnil cestu, kým by nenahliadli napospol všetci, že najlepšie slúžia sebe a svojmu blahu, keď sa venujú službe celku. Kde zle celku, nemôže byť dobre ani jednotlivcovi. Veď je jeho čiastkou. Táto pravda bola by jasná každému, keby nemal na očiach belmo sebectva. Ale zákon Lásky je mocný; v duši každého, i najhoršieho necháva kvas, ktorý ju prerába a čistí. Nadíde iste čas, že Láska vyčistí i nečistý múl hrubého sebectva.

O náhrade za výdavky mu píše, že podujatie je spoločné. Účty zatvoril so všetkými, s ním necháva účet otvorený. Peniaze nevyberie od pána Vodopiju, lebo mu ich netreba. ,Ostanú, brat môj, Tebe, ako zábezpeka v núdzi. Nestaraj sa o mňa, ja som zaistený, ale si hľaď peňazí; môžu Ti zaistiť podmienku spokojnosti a šťastia v živote; myslím slobodu práce. Ten, ktorý Ťa pripravil o peniaze, nemal tiež slobodu práce, preto sa jej stránil a zablúdil na mrcha cestu. Hádam si myslel, že ukradnuté peniaze mu ju donesú, ale v tom sa už zmýlil. Slobodu práce darujú len peniaze, ktoré sme očistili mozoľmi našich rúk.‘

Na konci si žiada, ak by priateľ prišiel k peniazom a mohol platiť, čo je na účte, a ak by jeho už nebolo tuná, aby peniaze vynaložil na takú ustanovu v národe, ktorá slúži bratstvu a láske. ,Ver mi, človečenstvo sa spamätá a obráti k Láske. Zrúti raz i ozrutnú modlu Zlatého teľaťa, nakuje z nej čistej mince, ktorá zaistí každému jednotlivcovi, i najslabšiemu, slobodu práce. V nej nájdeme zasa všetci žriedlo blaha a pokoja.‘

Odložil, čo napísal. Oddychoval si, uveličený, že mohol zdeliť ďalekému aspoň čiastku toho, čo mu plnilo dušu. Keď vošli k nemu, bol ešte natešený. Priateľov list dal pánu Vodopijovi. Keď ho prebehol v náhlosti, zamyslel sa. Odkiaľ vziať peniaze napochytne za podiely? Vytrovil sa, ostal bez peňazí, i zadĺžil sa na nový obchod „Tres Caminos“.[29] Boli predsa ostali, že s druhou splátkou mu počká dva roky. Ako mu vyhovieť? Veľká starosť naň. I mráčik mu vysadol na čelo, keď vracal list.

Pán Simon mu podal odpoveď. Poodišiel na stranu; čítal veľmi bedlive. Tvár mu bola vážna, skoro prísna. Tu i tu prestal čítať, pozerajúc nabok. Hádam usporadoval myšlienky. List nebol obchodný, ale sa týkal i jeho, i jeho obchodu. Tvár mu vyjasnela, keď ho prečítal. Gazda mu pomohol, sňal mu zasa veľkú starosť z hlavy. Nemusí ísť zhľadávať peniaze po kútoch, hádam sa i ponižovať a dať sa vyciciavať. I ostatok listu vrezal sa mu hlboko do srdca. Nádeje na inú budúcnosť žijú i v ňom; na to, že srdce človeka premôže vlastné ,ja‘ a peniazom dá zmysel, ktorý im prislúcha.

„Ak si vymôžeme slobodu práce,“ zvolal akosi slávnostne a pozrel naň s horúcim citom, „pôjdeme zasa na more. Sloboda práce nám z Dalmácie je na mori.“

„Pomorcovi more,“ prisvedčil mu. „Bez neho zakrpatie.“

Videli svojimi očima, že má pravdu. Prísť o prácu a smer života, nevyplniť poslanie, ktoré cíti v sebe, nemať ani chlieb každodenný znamená blúdiť, krpatieť. Pán Vodopija tiež cíti tŕň v srdci, že jeho i rodákov vyhodilo z prirodzenej koľaje. „Budeme sa musieť domáhať mora zo všetkých síl, potomci smelých plavcov a kupcov. My by sme mali byť svetovými občanmi, ako sme bývali, ale pritom zadržať svoju reč a svoje obyčaje. Len tak by sme boli všade doma, kde sa obrátime. Tak ani Magallanes by nám nebol cudzinou. Hoc by naše kupecké domy v ňom rástli a kvitli, korene by mali tam doma. Tu ako doma, boli by sme vo svojskej práci a pri svojskom mrave. Pýtajme si svoj diel zo svetového obchodu…“

Krešimír poslúchal túžby pomorcovej duše, ale sa nemiešal do rozhovoru. Pochádza zo Záhoria, more ho nevábi ako krajanov z prímoria a ostrovov. Vyšvihol sa prácou a varovčivosťou; má toľko, aby si mohol určiť sám prácu. Jeho volá zem a jej nevyčerpateľné bohatstvo. Bude jej mať kúsok svojej. Bude sa mu zas prihovárať milo, keď ju bude riadiť v potu tváre. V nej bude jeho koreň; v nej prítuľ a dedovizeň jeho deťom…

Zato starý Nikola počúval dychtive, čo hovoria o kupectve, najmä o mori. Koľko na nich čaká ťažkej práce a námahy, ak sa majú splniť také veľké zámery. Či bude na ne sily a vlády? „Kedy to bude, kedy?“ skvílil a chytil sa za hlavu. „Ja to už nedožijem…“

Neodpovedali mu, iba pozreli naň s ľútosťou. Človek v rokoch, ktorému už málo zbýva času, chcel by hnať deje chytro, aby ho dohonili a neprišli, keď ho už nebude. Ale deje idú svojím chodom. Pokolenia túžia, čakajú a pracujú, kým príde šťastné koleno, ktoré vojde do Zasľúbenej zeme. Hlavná vec nemeškať a neopúšťať ruky, ale rušať, hýbať sa. Zháňať usilovných pracovníkov, lebo čo premešká jedno pokolenie, nenahradia troje.

„Ešte len pracujeme, usilujeme sa vymôcť si slobodu práce,“ vysvetľuje mu pán Vodopija. „Vymôžeme si ju hneď, len podložiť peniazom ich zmysel. Sloboda práce dá nám do ruky bohatstvo a moc. Prvý krok je najťažší: pochopiť zmysel peňazí. Ako ich dostať do moci a vyslobodiť ich z otroctva? ,Ja‘ sa nedá prevládať prvým razom. Kým ono rozkazuje, nebude slobody práce ani svetového bratstva.“

„Nemám nič,“ zvolal Nikola. „Ale by dal všetko, čo mám, aby to mohlo byť, hoc by ani nedožil ten veľký deň.“

„I ja,“ ozval sa Jakov Korin.

„I ja,“ potvrdil Krešimír. „Za slobodu práce všetkých dám svoje mozole i slobodu. Skrátim seba, len aby mali všetci…“

Vošlo medzi nich čosi nového, poviazalo ich dovedna. Pán Simon pozeral na svojich služobníkov, údov akejsi novej obce o nových ustanovách a vysokých snahách. Otvorili sa mu nové, svetlé šíravy, ktorým nevidno konca-kraja. Kvas všemohúcej Lásky začína rozrábať srdcia a robiť z nich mocný, hutný celok. Ak by sa boli premenili, všetci, nadchnutí novým duchom. Sám pán Ipolito, hoc nerozumel, čo hovoria, pocítil, že sa tu deje čosi slávnostného.

Ak je tak, budú svetskými občanmi, všade ako doma. A tu chorý už vidí, že jeho hrob, hoc v Magallanese, bude, akoby mu ho bola popriala Matka-vlasť vo svojom vlastnom poli. Úžinou Magallanesa budú plávať lode našich; na nich sa nájde i po rokoch hádam dakto, ktorý spomenie, vidiac cintorín, že v ňom odpočíva i akýsi Šime Katović. Keď sa zariadia naši i v Magallanese ako doma, lebo korene sa neodtrhnú od vlasti, v ich pisárňach a rodinách zakorení sa znovu svojský mrav. Materinská reč sa ozve znovu. Skvitnú školy, naplnia sa našou detvou, skrsnú nové ustanovy a spolky, poviažu dovedna rodákov a krajanov láske. Možno sa nájde medzi nimi dajeden, ktorý stane pri jeho hrobe a hodí naň kvietok zo svojej záhrady.

„Budú i tadiaľto plávať naše lode!“ zaprorokoval pán Vodopija. „Povezú náš tovar do týchto krajov alebo tunajšie plodiny a články na naše strany.“ Zamĺkol znezrady. Neopovážil sa vyjaviť im veľkú túžbu, vyjavil ju iba sebe. ,Keby bola moja loď, ktorá prejde tadiaľto prvá! Keby bola, mala by meno ,Sime Katović‘.‘



[28] náhrobník Petra Preradovića na záhrebskom Mirogoji — Petar Preradović (1818 — 1872), najväčší chorvátsky lyrik tzv. ilýrskeho obrodenia, t. j. hnutia za kultúrne a politické zjednotenie južných Slovanov; Mirogój, záhrebský cintorín, kde bol pochovaný aj M. Kukučín, kým ho nepreviezli do Martina.

[29] Tres Caminos (špan.) — Tri cesty




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.