E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

15

I cez noc rozmýšľal, aké si porobí poriadky. Nedá sa hýbať po smrti z územia Magallanesa. Najlepšie na pampe. Lepšie ako sa dať prenášať na druhú pologuľu; i to na dvojnásobný spôsob, z južnej na severnú, zo západnej na východnú. Truhla s ním prišla by do prístavu; kým by ju doniesli do dediny, úbohý ľud by podstúpil daromný strach, že príde kamenec na chotár a vybije, kadiaľ niesli mŕtveho.

Ak sa pohol alebo zakašľal, Nikola, ktorý bol pri ňom, dal mu lieku na lyžke, ako ho naučili. Nemotornou rukou lial; triasol sa, aby neprelial. „Užite, pán Simon, užite,“ zahundral chripľavým hlasom, ktorý predsa chorému zunel veľmi nežne, akoby ho hladil. „Spali ste celú noc. Chorobe sme vytreli zuby, ďakovať bohu. Čert je nie taký čierny, ako ho maľujú…“

Kývol mu hlavou, že tak bude podistým, poľahol si pohodlnejšie a zatvoril oči. Tu i tu pozrel ukradomky, ako sedí rovno sprvoti, ale onedlho sa ohne v chrbte, akoby bolo v ňom podkľaklo čosi, hlava mu ovisne na prsia. Časom sa strhne z pozabudnutia; poobzerá sa, či ho nevolali. Vidí chorého driemať, vykráda sa do jedálne vypiť glg čiernej kávy a zapáliť si cigarôčku. Je ohorkov dosť hodná kôpka v popolničke.

Svitlo utešené ráno, slnce vyskočilo. Pani Tereza sa vkradla do izby. Chorý spí, hlava mu je trochu nabok, oddychuje zľahka. Posteľ je temer, ako ju nechala v noci, keď si šla ľahnúť; vidno, že sa neprehadzoval veľmi. Možno ho zvábil príklad Nikolov. Sedí zasa len nahrbený v kresle, hlavu položil na operadlo. Pochrapkáva pomaly, akoby pre seba.

Keď sa mu dotkla pleca, strhol sa prudko, len toľko, že sa neprekotil s kreslom. Vytreštil oči, húta: „Kieho čerta hľadá gazdiná na nákladnom moste!“ Zahanbil sa, zrepetil sa chytro, keď videl, že zaspal pri chorom. V jedálni našiel raňajky. Posedel si chvíľu pri nich a pri cigarke. Vstrčil hlavu medzi dvere, čo sa robí. Gazdiná sedela, kde on strávil kus noci. Pokývala mu hlavou, že môže ísť.

Obrátil sa na nákladný most. Zástupcu našiel chrápať v člne, akoby pílil. Nohy zakrútil do kepeňa, čiapku stiahol na uši a vyvalil sa na dno. More ho kolísalo, húdlo mu pieseň sťa mater decku v kolíske.

„Čo nového?“ húkol naň Nikola a zdrmal ho za plece.

Strhol sa a poobzeral. „A nič takého,“ doložil chytro.

„Šťastie, kamarát! Nebyť zlodeji leniví, mohli ťa odniesť i s nákladným mostom i člnom.“ Zľakol sa zástupca, čo sa mu mohlo stať. Začal sa repetiť. „No, nič to. Neboj sa,“ uspokojoval ho Nikola. „Ľudia začínajú vychodiť. Vidíš, tam i Rosita dymí z komína, čaká nebodaj na poštový. A tam, ľaľa, veslujú. Naši rybári sa vracajú z lovu. Pekný čas, iste ulovili. A možno ani nelovili, loptoši; boli po ryby, ktoré prekryli od včerajška, aby ich neodniesli primoc odrazu.“

„A nemuseli predávať lacnejšie,“ doplnil nástupca.

„Uhádol si, kamarát. Každé hrable k sebe hrabú. A ty choď, žena ťa nachová. Môžeš potiahnuť veršík, dva. Máš kedy. Nedeľa je.“

*

Mladá sa prebudila akosi veľmi veselá v to ráno. Slnce zasvietilo priam do obloka; hádzalo cez riedke záclony peknú kresbu čipkového pletiva po stene. Skočila z postele a zdurila i Krešimíra.

Vošli do jedálne, pozreli oblokom; tam, vonku, sa usmieva krásne ráno. Usmiala sa mu, žmurkla naň. „Pôjdeme?“

„Poďme, ale ticho-ticho,“ šepol jej, zakrádajú sa k dverám. Sťa detváky pri dákom výčine vykradli sa na prstoch. Zatvárali opatrne dvere, aby neštuklo alebo nebuchlo.

Ulicu zalial slnečný jas. Domy sú pozamykané, šalogátre pospúšťané ešte. Leniví Puntarenci robia noc z krásneho rána. Boli sami, ako poblúdení v zakliatom meste. Chytili sa za ruku, obrátili sa dolu ulicou.

„Ale je nie hanba?“ zasmiala sa mu, keď poodišli. „Starý pár a viesť sa za ruku ako zaľúbení?“

„Ozaj, dávno už, čo sme sa zobrali! Skoro nepamätať kedy!“ blúznil od radosti, že je zas veselá, milá k nemu ako vtedy, vtedy. Iste sa dobre vyspala. „Ale hm, vyznám môj hriech, ešte som buchnutý, a dosť poriadne. Tej noci som sa pobil s pánom Andrijom Gojčevićom. Obháňali sme sa po vinici tými vidlicami, ktorými podopierajú hlavy. Medzi nami bola veľká hŕba skália. Len dobre, že nezodvihol zvariak na mňa. Mohol ma zabiť do smrti.“ Pozrel na ňu, ako kráča pri ňom prítulne. Nesie so sebou celú nádheru rána.

Pozrela naň veľkým jasným okom. Stisla mu ruku; z jej oka hľadelo naň čisté šťastie, do ktorého sa nemieša nič trpkého. Ako dávno, čo ju nevidel takto! „Ba čo robí náš pán Andrija Gojčević?“ Zasmiala sa. Začala vykračovať pri ňom mocne i vystrela sa tuho, ako pán Andrija chodieval.

Smiali sa ako deti.

Zišli na samý breh mora. „My sami ešte!“ zvolali, keď zastali v mäkkom piesku temer na samej čiare, po ktorú dôjde more, keď vysadne naň väčšia vlna, doharcuje až sem a rozsype sa, akoby jej boli opukli obruče. „Vidíš, dívajú sa predsa na nás. Čajky!“

Tam mu ich ukázala, ako sa hojdajú s čiernym kusom na krídle. Pohadzuje ich hore-dolu, akoby sa vážili. More ich nesie k brehu. Keď ich donesie blízko, spamätajú sa, že je už dosť. Vezmú sa na krídla a poodletia, ale zas iba kúsok. Zadívali sa na ne. Oprela sa zasa o jeho plece, skoro naľahla naň, ako v časoch prvej lásky. Vetrík si pohráva s bielym závojom, ktorým si oviazala hlavu naponáhle. Dlhé rožky poletujú okolo nich.

Bolo im, akoby sa dívali ponad kanál niekde na Brač. Za pásom mora plávali vrchy Ohňovej zeme v ružovej záplave ako na Jadrane. Iba vpravo divoké braliská Muňoz Gamera nepatria do tichého obrazu. Blyštia sa tuho pod slncom v bielom rubáši.

Ta ďalej od zeme more sa nehýbe. Hovie si v pokoji a robí jasné a tmavé pásy. Je ako veľký lán s radkami zloženého zbožia, ktoré sa suší, kým prídu spevavé hrabáčky.

„Ako je ľúbezne!“ šepla pri ňom. „Nikdy mi nebolo tak pekne v tomto kraji. Milota!“

„Vie byť pekne, vie…“

A odrazu hudba. Mocný hlboký hlas zvonov nesie sa tichým krajom. Mohutný súzvuk ohláša sa nad mestom, pláva do nekonečných diaľok. Zvonia všetkými zvonmi ranný pozdrav Márie. Nedeľa je. Zanemeli pred velebnou hudbou, myseľ sa dvíha až ta pod báň neba s horúcou vďakou nad krásou dňa a čistým šťastím žitia.

Krátky pulz zatíchol; ostali zasa len sami. Opierala sa oň dôverne zadivená, či je toto všetko skutočnosť alebo len sen. Skutočnosť, odporná skutočnosť. Všetko sa prevrátilo razom, sláva uletela kdesi. Neboli sami. Prišli cudzí. Pepita, Anita a Rosita stoja už pri nich. Horký stoja, tisnú sa medzi nich…

Zmrkol sa kraj, osmutnel. Odtiahla sa od neho. Odtisli ju tie tri bezočivé, nehanblivé. Kde je čisté šťastie? Čiže sa jej bridí; veď doň namiešali jedu. Ach, čo urobil, čo urobil! Otrávil šťastie celého života toľkou horkosťou a bôľom. Keď pozrel na ňu, stála zachmúrená, ďaleko od neho, čierny mrak na čele.

Kde sa podela jeho milá, veselá žena? Pristúpil k nej, chytil ju za ruku. Vytrhla mu ju, pozrela naň s hnevom. Z jej očú, ktoré pred chvíľou odrážali šťastie a veselosť, šibú doň strely hnevu. Odvrátila sa. „Čo ti je, Jelka?“ Mykla prudko plecom. „Hneváš sa? Čo som ti urobil?“ Čušala, pozerala zanovite na stranu. Stisla zuby, aby nemusela vykríknuť od bôľu pred krajom, ktorý prvej jej pohol srdce skoro k slzám od miloty. Nohou rozhŕňala piesok od rozčúlenia. Nemohla obstáť na mieste. „Dakedy si milá, prítulná, ako si bola prvej. A zas odrazu takáto. Vidím, hneváš sa…“

Nemá sa hnevať! Nie hnev, bôľ ju zjedá nad tým, že je nie taký, za akého sa jej ukazoval. Prišiel k nej s láskou, ktorá už nebola jej, lebo ju hodil Pepite alebo Anite. Sama nevie, ktorej; hádam nevie ani sám. Z lásky, ktorá bola jej, dal kus, alebo všetku, iným. Jej doniesol oprsky; oklamal ju, že je to jeho láska. Milá je, lebo ho ľúbi. Zabudne časom, čo urobil a celá sa túli k nemu so svojou celou čistou láskou. Neodtrhla jej ani omrviny, doniesla ju jemu celú. Ale keď príde medzi nich Pepita, Anita a Rosita, jej láska sa ide schovať od hanby. Nechá jej iba žravý bôľ a hnev. V ostatné časy veľká choroba tútora zahnala Dorinku i tri nehanblivé sestry. Dnes, keď skočila z postele, bolo jej sladko a milo, akoby ich nikdy nebolo bývalo. Ale sotva sa pokochala v šťastí, keď sa v ňom akoby utopila, prikradli sa votrelkyne, vyhnali ju z raja. Tak jej už súdené; nebude viac užívať raja. Keď doň vojdú, číhajú závistne na prahu a prikradnú sa medzi nich. Nikdy už nebude môcť byť s ním sama.

„Povedz, čo ti je, čo ťa trápi?“ Zasa pristúpil k nej, skúša ju. Ona čuší. Radšej umrieť, ako ukázať mu hryzovisko, aké je, prečo je. Neuvedie ho do svojej mučiarne. „Čo to bude s nami, Jelka?“ prosí ju. „Ledva sme sa pokochali, hneď ma odháňaš. Prečo si teraz inakšia ako pred chvíľou?“

Pozrela naň hrdo, pohodila hlavou, akoby povedala: ,Moja vec. Nezvieš nikdy!‘ Postál, popozeral na ňu; čakal, že mu ukáže, čo je medzi nimi. Nechala ho stáť predo dvermi záhady, neodchýlila ich. Sklonil hlavu, blúdil v divnom svete obáv, pochýb, predpokladov. Po svadbe sa premenila o krátky čas. Ukázala mu druhú tvár, ktorú pritajovala pred svadbou. Má teda dve tváre ako peniaze? Sotva sa pokochal chvíľku v dobrej, príde zlý duch, striga a či čo — ukradne ju a postrčí túto. Nuž či nieto stáleho šťastia ani v láske? I v jej sieňach rozkazujú zlí duchovia; sejú otravu, kvapkajú horčinu do jej sladkosti? Kochal anjela, dostal ukrutnú, ktorá má kratochvíľu na jeho trápiech.

Obrátila sa k mestu, pozrela ešte raz ako s výčitkou na ľúbezný obraz, v ktorom sa prvej tešila. Pobral sa za ňou zahanbený, že nevie, čo sa s ňou urobí, ani nebude už vedieť. Nie je istý, kedy mu ukáže ktorú tvár: či tú, ktorú on ľúbi, alebo ktorej sa bojí, lebo pred ňou láska uteká, akoby ju boli vyšľahali korbáčom.

Prevládala sa za ten čas. Odrazu zastala a riekla mu: „Pôjdeme do Zenobiov.“

„Do Zenobiov!“ Ostal zarazený. Čo jej zišlo na um? Čo vie o Zenobiovi? Nikdy sa nehovorilo o ňom v dome. Prikývla hlavou. Hľa, ako sa zľakol, akoby hrom udrel z čistého neba. „Po čo k Zenobiovi?“ vypytoval sa jej.

„Len tak!“ usmiala sa v sebe, ako ho chytila.

„Ďaleko je, Jelka!“ začal ju prehovárať. „Najprv hore mostom na samý vrch, potom pampou pod samú horu.“

„Nech!“ Stála na svojom. „Uvládzem.“

„Cez pampu je močarno. Premoká voda. Nemalo kedy obschnúť. Bude treba obísť. Ďaleko je…“

„Prejdeme!“ odsekla mu. A čo by bolo ísť v bahne a trasovisku do kolien; pôjde. Musí ich raz vidieť, nehanblivé. Uvidí hneď, čo bolo medzi ním a nimi. Oj, neoklamú ju ľahko! Nedá sa odhovoriť, márna robota. Smiala sa v sebe, ako nechutne sa mu ide, akoby mal centy na nohách. Iste sa bojí.

„Budú ešte spať. Zavčasu je.“

„Vstanú azda, kým prídeme. Hovoríš, že treba obchodiť močiare; potrvá nám cesta…“ Ako vykrúca, hľadá výhovorky. Nech počká, neodstraší ju.

„Dobre!“ pristal, pohol plecom. Nuž zas vrtoch, chvíľkový nápad. Kto by sa im staval; nech sa splnia. Iste celý život sa mu bude míňať; bude ho trápiť vrtochmi; ona ich natískať jemu, on sa im vzpierať a vždy ustupovať.

Popri potoku, potom nabok, do vrchu. Široké ulice, ale malé domky. Kde-tu rohový je na poschodie. Ulice prázdne, ako vymreté. Na prázdnych pozemkoch ak vidno pásť sa ovcu alebo kozu obhrýzať kriaky. Spoza každej ohrady skoro breše pes. Beží popri nej, akoby ich doprevádzal. Hľadá špáru, prejsť a hodiť sa na nich.

Na vrchu domy zredli. Za vrchom sú krátke ulice, mnoho prázdnych pozemkov, čosi i záhrad. Ta, ďalej sa spúšťa cesta do údolia, za ním úboče, akési pažite, rúbaniská hádam až dohora, kde sa počína riedka buková hora.

Obrátili sa na vrchu. Pod nimi je Punta Arenas. Ukazuje im skoro samé sivé krovy. Okolo námestia akoby bola zbujnela, tam sa pýši najväčšími výstavnými domami. Niektorý si dá z vrchu nazrieť do samého dvora. V máloktorom badať, aby sa čo pohlo.

Boli by sami, keby sa nebola vplichtila medzi nich Pepita, Anita a Rosita. Aký pokoj by sa lial do srdca z tichého mesta, keby sa v ňom nebúril nepokoj a nehrýzol bôľ. Samý jas a ligot od ulíc, od oblokov cez hmličku, ktorá akoby visela riedkym závojom nad mestom. A more dosiaľ lenoší, bájny jeho lán s riadkami ide pod dumné hory Ohňovej zeme.

V očiach ostala krása a milota kraja, ale v duši trčala osť. Jeho bádalo, že sa dala vymeniť za inú, za ktorou nechodil a netúžil; ju, že sa delil, prv ako ju spoznal, medzi iné. Čo ona vie, či sa nedelil i potom? Myslela, že ho bude mať celého; teraz sa musí uspokojiť len so zdrapmi…

Spustili sa pomaly do údolia. Na nízkych miestach čvŕkalo im pod nohami; voda sa žmýkala pod stupajou. V iné časy bol by ju schytil okolo pása a preniesol ako snôpok cez mokraď; dnes sa okúňa ponúknuť jej pomoc. Kráča pred ním zamyslená, čierne mraky na čele.

Dali sa do úboče mäkkým chodníkom. Všade pažiť, kde-tu čierny, bútľavý peň a objedené kriaky kalafatov, patagónskych hafúr.[27] Pod bučkami horevyššie učupil sa nízky domec o úložitom krove. Ústrešie mu podopreli stĺpikmi. Dom má akoby dve krídelká, medzi nimi verandička za stĺpikmi.

Na verande sa im kroky ozývali dute po doskách. Nakukli dvermi do chyže, nebolo v nej nikoho. Zaklopali na odchýlené dvere. Vnútornými dvermi, iste z kuchyne, vošiel do izby sám pán Zenobio, gazda. Oblečený je sviatočne; plecitý, územčistý chlap, vykračuje mocne na nohách čosi krátkych, ktoré nezodpovedajú mocnému vyvinutému drieku. Rukávy košele sa belejú v izbe, ktorá im je trochu tmavá, keď tam vonku sa blyští všetko od slnca.

„Boli sme na prechádzke,“ vyhovára sa Krešimír. „Ohlásili sme sa, ako sa má pán Zenobio a pani Fructuosa.“

„Ďakujeme. Ta ešte. A vaše milosti?“ Pozerá na mladý pár prívetive, veľkými, čiernymi očima o širokej, vysmiatej tvári. Černejú sa riedke fúzy na nej. Zato vlasy, čierne ako žúžoľ, sú husté a rovné. Ligocú sa prihladené pečlive.

Vošla i pani Fructuosa, prívetivá, mocná ako manžel. Sedeli družne na lavici o operadle, na ktorej sa menil dlhý pokrovček, zložený z pestrých handričiek. Kto by vedel povedať, či sú starí, alebo v najlepších rokoch? Nemajú šedín, ani vrások, ale nieto v tvári a očiach nežného peľu prvej mladosti.

Núkali ich mliekom a chlebom. Vyhovorili sa, že je ešte zavčasu. Ona nehovorila, iba čo prisvedčila na dve-tri otázky gazdinej. Obzerá sa po chyži. Na stenách je obraz veľkej bitky na Maipñ, obrazy národných hrdinov, vojvodcov za bojov o samostatnosť krajiny. Na štíte je už novší obraz Artura Prata, obožiavaného v Chiliach od národa, že položil život v morskej bitke pred Iquique. Pod obrazmi a zrkadlami visia rady nastýbaných pštrosích vajec. Pštrosie kože sú prehodené po nízkych kreslách na štíte.

Posedeli si, potom sa začali poberať. Obzerala sa, kde sú ostatní? Hľa, keď je ona s ním, neukázali sa nehanblivé! Hádam sa boja. Triasla sa od rozhorčenia. Keď sa odberala od starej, spýtala sa jej, ako sa majú Pepita, Anita a Rosita?

Zasmiala sa pani Fructuosa, či i ona, cudzia žena, slýchala o nich. Bola hrdá, že i cudzie ženy počuli o nich.

„Zavolajte ich,“ kývla mužovi.

„Pepita, Anita, Rosi-ita!“ vyspevoval vo dverách od verandičky mohutný pán Zenobio akosi tenko. I zahvízdal dva-tri razy. Zadupkalo popri dome, doskákali na verandu tri kozy, biele ako labuť. Pozerali veľmi pozorne po hosťoch. Jedna s krivými rožkami ňuchala okolo mladej. Hľadala iste maškrty. Dve mali blizny, za treťou poskakovalo iba jedno kozľa, nadhadzujúc sa bokom.

Zapálila sa ako fakľa. Pozerala na kozy, sťaby nikdy nebola videla kozu. Krešimír vzal prút do ruky a podržal ho nad zemou. „Pepita — hop!“ zaspieval. Biela koza sa rozbehla, preskočila prút, za ňou blizňatá. Za prvou sa predstavila druhá i tretia s mladými. Preukázali sa, ako skáču ponad prút i s mlaďou.

„U vás všetky skáču!“ zasmial sa Krešimír.

„Mladé sa učia od materí,“ prisvedčil pán Zenobio.

Zabavili sa s kozami; mladá sa smiala ako dieťa, častovala ich chlebom. Keď vyšli pred domec, pažite sa zelenali, slnce sa skvelo, celý kraj sa smial. Bolo jej veselo a voľno. Pritierala sa k nemu. Bola by ho rada oblapiť a ísť dolu úbočou, opretá oň. Ale on akoby jej nevidel. Sotva poodišli od domu, sadla mu na tvár smutná duma. Keď ju mal pri sebe, nepritúlil ju. Pozrel na ňu zboku. Zasa iná — veselá, milá, prítulná. Dokedy? Čo ju zas nadišlo? Či už nikdy nepríde na dno záhade? Čo sa to s ňou robí?

Videla ho smutného, utiahla sa. Uzavrel sa pred ňou; nechce ju pri sebe, tak jej treba. Začal bočiť od nej, lebo zahnala dôveru, hádam i lásku. Kedy ju zas dovábi? A ak utiekla navždy?

Ciepkala ťažkým krokom popri ňom. Na mokradi zabárali sa nohy do mäkkého. Ako sa jej žiadalo oprieť sa oňho! Horko-ťažko vyšla úbočou do vŕšku. Pri prvých domoch oťaželi nohy. A on len ide bez záujmu, akoby jej nemal pri sebe. Zabolelo ju kdesi hlboko, v samom živote. Čosi v živote sa pohýbalo mocne… Zastenala…

„Čo je?“ obrátil sa k nej. Vystrel ruky a schytil ju. Ovisla mu na nich. Nech ju nechytí, bola by padla na zem. „Čo ti je, Jelka? Nevládzeš?“ Odniesol ju k podstene domca, usadil ju, sadol si k nej; drží ju oblapenú. Bola bledá ako stena. „Bolí ťa?“

„Už nie,“ vydýchla. „Už je lepšie…“

„Vidíš, hneď som povedal, ďaleko je. Zle sa ide, kde premoká. Mohol som ťa preniesť aspoň. Nemal som ťa viesť tak ďaleko.“

Vyhadzoval si na oči, že ju nevzal k sebe, hneď ako vyšli z domu, keď sa mu pripojila. Chcel byť ľahostajný, nevšímať si jej. Prišla ťažoba na ňu, zabolelo ju. Ale i v ňom sa pohýbalo srdce, zabolelo ho krute, keď mu klesla do náručia.

Na uliciach badať života. Vetrík povieva od hôr, radky na divnom láne sa spremiešali, ako keď rozhodia skosenú trávu sušiť. Od divokých vrchov polostrova Muňoz Gamera poberá sa poštový. Za ním sa ťahá dlhý pásik tmavého dymu. Prichodí z Valparaisa. Dívali sa na ruch v prístave; smiali sa na kozách; radovali sa pre čosi, nevedia sami prečo.

„Čiže vám je tri svety, deti!“ Počuli čísi hlas zboku. Prišla k nim kdesi z bočnej ulice vdova Grgová s košom zeleniny. „Sadli ste si ani lastovičky pod odkvap. I štebocete…“

Nesadli veru zo samopaše. Vyrozprávali jej, aký ľak prestáli. Akýsi divný bôľ odrazu, mocný pohyb v živote, v neznámych hĺbkach a úzkosť, nevládnosť.

Vdova sa zasmiala. „Privykneš, neboj sa, privykneš; nebudeš sa ľakať. Neborka, prvôstka, nevieš ešte nič.“ Vysvetlila jej, že v jej živote sa hýbe nový život. Začal sa hlásiť, že je tu, chystá sa žiť. „Ešte vás je iba dvoje,“ smiala sa. „Myslíte si, že ste v páre, ale keď sedíte tak jedno pri druhom, s vami je tretie. Či je ta nie div nad divy? Vidieť vás dvoje a predsa vás je troje.“ Pokývala im hlavou a doložila: „Nebojte sa už! A nech vám boh dá šťastia…“

Ostali na podstení, zadivení. Naozaj div sa stal s nimi. Pritúlili sa jedno k druhému. Patria spolu oddávna, ale iba teraz cítia, že sú jedno. A on prvej sa chcel odtiahnuť od nej, oddeliť sa. Ako? Ich životy sa premiešali, zliali do jednej celiny. Ako sa deliť na čiastky, keď už nevedia sami ani, čo je čie…

Mysleli si, že sa napili zo všetkých žriedel blaha; a tu pred nimi jedno nové, nad ktorého záhadnými hĺbkami sa im duša trasie od sladkej rozkoše. Prebudila sa šťastná zo sladkého snenia.

„Poďme na kvietie,“ riekla.

„Ešte kvietie!“ zadivil sa. „Kde ti je kvietie? Ty si môj najkrajší kvet. Kráľovská ruža.“

„Na kvietie — musí ho byť kdesi, keď je všade tak krásne. Dávno som ho nevidela. Zažiadalo sa mi.“

„Čo sa jej nezažiada!“ prekáral ju. „Chceš ho vidieť, pozri do zrkadla. Takto ho niet, iba ak by púpava. Ani ešte nekvitne, iba čo nám ju nosia na šalát.“ Ale si rozmyslel. Schytila ju žiadosť; ak by jej neuhovel, mohol by ostať ešte znak na ňom, ktorý sa dnes hlási k životu. Ísť do hory? Bude v nej kvietie, ale až o Vianociach kedysi: žltá ruža, divý ľadník, nevädza hádam. Teraz ak by sa našli len fialky. „Nepôjdeme do hory, bahná sú. Poďme domov.“

Pristala, hoc jej nevyplnil žiadosť. Pobrali sa hrebeňom, potom skerovali na bočné chodníky. Zišli na roveň, kráčali popri ohrade o zinkových tablách. V parkane boli dvercia, Krešimír zazvonil. Prišiel im otvoriť holoruký chlap; iste odskočil od roboty.

Boli v záhrade. Vysoký parkan zo zinku nie je tak proti zlodejom ako skôr proti patagóncovi, ktorý chytá zem, láme kvety. Chlap polieva hriadky. Na lístí sa ligocú kvapky. Zhíkla od divu. Ľúbezný ostrov, svieža oáza v šedivom, clivom okolí. Dala sa chodníkom pomedzi hriadky, trhá kašky, cíperie, klince, zvončeky, fialky. Pod skleneným krovom našla veľké tulipány, hrady divého maku. Na strane kvitol orgován a v slnečnom kúte bujný kriak ružový. Niektoré puky práve sa začínajú otvárať. Vybrala si dva párne na peknom konáriku. Dal jej snopček sypačky o dlhých listoch so žltým pásikom. Priložil jej ešte krásnu jedľovú chvojku.

Na ceste k domu stretávali už hodne ľudí; išli do kostola, iní roznášali ryby, zeleninu. Kráčala uveličená, plné náručie kvietia. Obzerali sa rad radom za pekným párom.

„Šťastná mladosť,“ závideli im. „Nevie, čo sú starosti! Môže zbierať kvietie…“

Doma uvila perečko. Vyšlo ani divý kriak z pestrých kvetov. Z neho sa prevesila sypačka o dlhých listoch s pásmi. Jedľová chvojka je opora jarabej skupine, ktorá sa túli k nej.

Odložila pero a pobrala sa do izby chorého.



[27] hafura (náreč.) — čučoriedka




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.