ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O národnom sviatku sa vyčasilo. Vody stiekli, suší sa pampa. Len na nízkych miestach ostávajú bahniská. Chodníky po meste a okolí sú vychodené, hoc ešte nestvrdli na kameň ako v lete.

Petar Bubinović poneviera sa po Puntarene. Roboty v Rie Colorade pokončil, ísť za kožkami po kampe nieto kde. Kampy v blízkosti i na ďalej schodil tej zimy.

Na národný sviatok bol sa zredikal do mesta, že sa zabaví a vyharcuje ako v iné roky. Bol i zobral kamarátstvo — ale šanty mu nešli od srdca. Akási vzpruha sa v ňom nalomila: práve tá, ktorá ho hnávala pri takých zábavách. Keď sa odobral od Zaradovcov vtedy, prešiel dva-tri razy naokolo. Potom sa mu zbridilo razom; zastal na rohu a riekol čeliadke okolo seba: „A teraz idem, chlapci. Zabávajte sa!“

Kde ide, veď je nie ani polnoci!

„Sľúbil som sa na jedno miesto,“ priznal sa im.

„A nás nepojmeš?“

„Ako, chlapci!“ vyhovára sa. „Viete, kde idú o tejto hodine! Tretiemu nieto miesta, kde sú dvaja,“ doložil a žmurkol. „Na dobrý vám úžitok!“ Sňal pokrkvaný klobúk, poklonil sa, urobiac ním hodný oblúk. Obrátil sa na opätku, skeroval do ulice, ktorá vedie dohora.

Chlapci postáli. Pozerajú, kde hrnie. Išla hlavná osoba; ostali, akoby im bola odpadla koruna. Začali sa rozchádzať.

Petar podišiel dohora, kým hľadeli za ním, akoby sa poberal do ulíc, kde kypí nočný život. Ale keď prestali pozerať za ním, skrútil sa do bočnej ulice. Onedlho bol na nocľahu. ,Dosť nechutne vypadli sviatky,‘ hútal, keď sa zobliekal. ,Vari nikdy tak nepodarene.‘ Keď líhal do postele, ktorú mu sotva pretriasli dneska alebo včera, zišlo mu na um: ,Už hádam nikdy nebude, ako bývalo. Kde sú kveky? Kde dobrí chlapi? Premenili sa časy…‘

Oko mu padlo na vestu, pohodenú na skrkvanom klobúku. Z vnútorného vrecka trčí tučný pugilár. Dobre je nabitý bankovkami. I Krešimír mu zložil na banke, čo sa mu ušlo z kožiek. Peňazí ako pliev a nevie sa zabaviť! Premenili sa časy, a či my v nich? Vyhorelo už všetko, čo tam dnuka bolo?

V tú noc nespal najlepšie. Akési pôstne myšlienky! Ráno sa odkýval na námestie. Zasa ruch. Detváky sa už tmolia okolo búd, ktoré len vymetajú ešte. I čo horlivejší starší prišli nadviazať, čo sa včera večer pretrhlo. Niektorí sa liečia; klin klinom zaháňajú ťažobu. Tri dni obecali na sviatkovanie. Podliak, kto sa dá sklátiť.

Spustil sa na nábrežie; more azda sníme pôst z neho. Sklepy pozatvárané ako v nedeľu, ale na nábreží je živo. V prístave je poštársky z Európy, pred chvíľou vkeroval. Na moste mnoho sveta. Čakajú na parnú loďku k poštárskemu. I on čaká. Zvedel na Rie Colorade, že príde gazda týmto alebo budúcim.

Parná bárka prišla. Na palube Rosity zazrel vysokú postavu pán Flanka, pri ňom mladá pani, ani po plece jemu. S nimi akýsi priateľ, iste Angličan, v sivom. Nerozmýšľal mnoho. Ani nevyhodili povraz z Rosity, prekročil na ňu bez môstka. Pristúpil ku gazdovi. „Vitajte, ako sa vám vodilo?“

„Ach — priateľ!“ Zaradoval sa mu. Podali si ruku. „Čo robíte v Puntarene?“

„Nebolo už roboty, prišiel som. Všetko som pokončil u vás. Kde sú vaše veci?“

Batožina bola v kôpke. Treba vozík, bolo jej mnoho. Keď vyšli na most, vynosil ju a naložil na vozík. Zazerali naň, že sa im tisne do remesla, chlapi z Rosity. V hoteli zasa pohľadal gazdu, oddal batožinu. Pani Enriqueta odskočila od pána Ramosa, svojho otca; dívala sa na oboch dlháňov, muža a Petra.

„Čo nového v Rie Colorade?“ vyzvedal sa gazda.

„Všetko pri starom.“

„A nová čiara?“

„Už dávno stojí. Viac ako štyri mesiace.“

„Kde je Croeso?“

„V meste. Oženil sa.“

„Doveďte ho. Pôjdete i vy? Budeme značiť.“

Urobil neurčitý pohyb. Vedel robiť všeličo, ale okolo statku nerobil dosiaľ. Nateraz je rád, že má aspoň čo robiť. Otupne je v meste, pusto akosi, akoby bol i z neho vyblčal oheň a ostal iba popol. Čo sa to len zrazu stalo?

Rovnou cestou pobral sa ku Krešimírovi. Nebol ešte uňho, keď zazrel vŕby a rakyty, ako sa kývajú, zarazil sa. Nadišiel ho strach, srdce sa mu rozbúchalo.

Pravdaže! Domec za bielymi šramkami je vina, že je všade otupno a prázdno. Preň mu je všetko ako vychladnutá pahreba. Domec sa rozveselil, vyzdobil a mesto spustlo, ochladlo. Hanbil sa, že stojí nesmelo obďaleč ani papľuh. Čo sa trasie? Vari mu odhryznú kus nosa? Bolo by z čoho, ešte by ho kus ostalo. Vynadal si, trochu mu odľahlo. Keď zazvonil na dverách, bol už ako-tak na mieste.

Otvorila mu pani Tereza. Myslela, že doniesli ryby alebo zeleninu. „Čo sa stalo?“ zadivila sa. Ako sa vyredikal z brloha po toľkom kamarátstve?

„Kreše doma?“

Šiel vraj na nákladný most, príde tovar poštovým, treba robiť s ním poriadok, keď chlapi nebudú robiť. Ale je doma Jelka. I ona mu potvrdila, že Krešimír má roboty okolo poštového.

Videl ju prvý raz od toho rána v jeseni, keď sa odobral od nej. Zabúchalo zas srdce, nedalo sa okríknuť. Drží sa ešte nedorozumenia, ktoré sa v ňom usalašilo a rozrástlo; nemôže ho vysúdiť. I strach ho nadchodil pred ňou. Vystrčil sa mu do očú, keď pozerá na ňu. Hádam pes sa tak díva, keď sa bojí, či nezdvihnú naň korbáč. Bojí sa jej, bojí, že ho vyšľahá, ako vtedy, hoc ho víta veselo. Okolo úst jej zasa hrajú jamôčky, i oči sa usmievajú naň. Spomína si trpké a zase sladké časy, keď ju naháňala horúca túžba. Pri ňom sa trochu tíšila, keď jej rozprával o Rie Colorade. Jeho nedorozumenie sa učupilo; neopovážilo sa vystrčiť hlavu, keď stála pred ním. Čo si bol namyslel! Pojedol pochabé huby? Čo jej je on? Načo by mala pozerať naňho? Veď je ona ďaleko; či ju on môže dostihnúť?

„Pán Flank prišiel. Poslal ma po Krešeho,“ zvestoval jej.

„Čo má s ním?“ spýtala sa. Obišiel ju hneď nepokoj.

Bol rád, že ju vyknísal z bezpečnosti a pokoja. Predsa i on má kúsok vlády nad ňou. On sa jej bojí, ale i ona sa bojí. „Volá ho do roboty; i mňa volal.“

Zlú novinu jej doniesol. Chcela by sa držať, ale vidno, ako sa bojí. Keby sa zjednal, zas by musela hľadať, s kým sa zhovárať o Rie Colorade.

„Ale on nepôjde,“ sprotivila sa. „Nepôjde už,“ potvrdila. Jamôčky sa schovali. Ostala jej úzkosť; čaká, čo on na to.

Trápia sa iní, nech sa potrápi i ona. Nech vie, čo je hryzovisko! Začal jej vynášať gazdu, aký hodný človek. A robota

vynáša uňho. Pekný groš sa zarobí a chytro. A čo naostatok? Rio Colorado je ako tu, na skok od mesta.

„Ani nevravte!“ zahriakla ho. „Nepôjde!“ Ani oči sa už nesmejú. Skoro s hnevom pozerajú naň. Prišlo mu odrazu bôľne. Zachytila jeho smutný pozor; nazdala sa, že želie za Krešimírom, lebo nepôjde s ním do kampa. Dodala už tichšie, na vysvetlenie: „Nemôže ísť pre mňa. Neostala by sama.“

Oko sa mu ani tak nevyjasnilo. Nepustí muža do kampa, lebo nemôže byť bez neho! Jej úsmev patrí jemu, hlboké jasné oči jemu sa zapália láskou; v nich je jeho svet. Čo by hľadal tu votrelec? Zdvihla by korbáč a šľahala. Ako si ho bráni. Za každým kriakom lásčisko. Mužovi všetko, všetko. Z toho stola nepadá omrvín…

Vyhovoril sa, že prišiel, keď ho poslal gazda, ale jej muža nenúti ísť alebo nejsť. Padlo mu dobre povoziť sa trochu po nej. „Myslel som, že ho predsa pošlete. Zmysel peňazí nedá nikam. Vždy pýta svoje.“ Kedysi ho vyšľahala zmyslom peňazí, keď stál pred ňou pod oblokom ako chlapec. Padlo mu dobre chytiť korbáčik a zdvihnúť ho na ňu.

„Čo pýta?“ zadivila sa. Zmiatlo ju, že vytiahol skadiaľsi zmysel peňazí proti nej.

„Viete, čo pýta. Čo mám hovoriť o ňom, keď som ho nevynašiel. Pán Katović ho vypriadol. Ukazuje ho všade, ukazoval ho i nám. Tak predavači v búde ukazovali chlapcom panákov, ako skáču, rozhadzujú rukami, búchajú o ťapše. Vábi, kto ho kúpi. Krešimír ho vzal tiež do predaja. I vy ho spomínate. Kto vám ho nechce kúpiť, otrčíte mu päsť. Keď ho núkate iným, držte sa ho i vy.“

Bol by chcel posmeškovať, ale mu nešlo od srdca. Zmysel peňazí ho zavrátil vtedy pod oblokom, i vtedy, keď ho jej muž vyhnal z roboty. Ale jej šľahy bolia väčšmi, najmä teraz, keď mu šuštla na ne octu, že je ďaleko od neho a či vysoko nad ním.

Ona si z jeho reči vybrala len toľko, že znevažuje zmysel peňazí i ich, lebo sa o ňom zhovárajú často. Myslela, že je on tiež prívržencom ich túžob; bolo jej ľúto, že sa im posmieva. Keď ho neuznáva, nechcelo sa jej hádať s ním. Ale chcela vidieť, čo žiada zmysel peňazí od nej, keď jej ho stavia pred oči.

„Žiada všade svoje,“ vysvetlil jej a pozerá na ňu posmešne. „Najviac to pýta, čo nám padne najťažšie dať. Od Krešimíra, že by nemal zohrdiť dobrý zárobok, keď sa triafa. Od vás, že by ste mu nezahájili cestu, keď má ísť do roboty.“

Usmieval sa, ako sa zmiatla. Uhádol ozaj, že zmysel pýta obete od svojich verných. Neokúňa sa potlačiť i túžbu a obstrihať práva samej láske. Veď i láska, ak povážime dobre, hoc je čistá a obetavá, hovie predsa len nášmu ,ja‘. Práve proti ,ja‘ brojí zmysel peňazí. Má pred očima veľký celok, širokú obec, nie sladkú ľúbosť roztúžených sŕdc, ale Lásku širokých krídel, pod ktorými je útulok každému.

Zľakla sa ho. Čo prišiel? Prišiel ju trápiť so zmyslom peňazí; cieľa jej priamo na srdce. Či mu ustúpiť a pridúšať svoju ľúbosť? To by bolo vädnúť celé leto v Puntarene. „Ale to bolí!“ požalovala sa mu. Veľké, jasné oči sa zarmútili. Zaľahol do nich žiaľ.

„Hej bolí, dosť dobre,“ prisvedčil jej priduseným hlasom. Vie on, ako bolí. Videla by, keby jej ukázal, aké rany ostanú od šľahov. Ale bôľ je bôľ, kým je skrytý. Ukázať ho šťastným, ktorí mu nerozumejú, stane sa len divadlom. Slová, ktoré im ho vyjavia, sú im na smiech.

„Nepôjde, nie,“ vzpiera sa. „Ja sama celé leto?“ Chytila sa za hlavu a napráva vrkoče okolo nej. Obledla a opadla v tvári.

Uľútilo sa mu jej, hoc sa trápi pre lásku k inému. Hoc ho bolí jej láska, pre ktorú ostal v kúte, jej mu je ľúto, lebo srdce za ňu bije.

„Pravdaže,“ prisvedčil jej. „Zmysel peňazí, keď bije, nevyberá. Šľahá, kde zájde. Kto sa môže, bráni sa mu. I ja brojím preto proti nemu. Načo sa dať od neho biť, keď ma nešťastie dosť bije?“

Vypovedal to už veľmi trpko. Fúzy mu ovisli, v očiach mu zaľahla ťažoba. Predsa vyjavil kúsok bôľu. Tam ukázal svoj žiaľ, obliekol ho do slov. Nesmiala sa im, že sú prázdne, veď vidno, že ich ťahá zhlboka. Ale im nemôže prísť na pôvod. Skadiaľ vytekajú? Vidí žiaľ, ale od čoho je?

„Zaľahol i na vás zmysel peňazí?“ riekla ticho. Pozerala naň ako na novú osobu. Takého ako dnes, myslí, že ho ešte nevidela.

Bol by sa okúňal podvihnúť rubáš, ktorým bol vtedy prikryl mŕtve nádeje, ale keď i ona cíti, čo vystíha zmysel peňazí od nej a trasie sa pred obeťou, osmelil sa. „Sýty neverí hladnému, ani mu nemôže uveriť, kým sa nenaučí, čo je hlad. Ale teraz vám poviem. Raz mi bolo veľmi, veľmi zle. Horšie ako vám teraz. Iným pripadlo hotové, nevedeli ani odkiaľ, čo mňa minulo, hoc som myslel, že ho už mám v ruke. Spýtal som sa vtedy, prečo sa mne vyšmyklo, čo iným prišlo naľahko a povedali mi, lebo neznáte zmysel peňazí. Šibol ma nemilosrdne zmysel, až krv premokla. Vtedy som sa nahneval naň: i na zmysel, i na peniaze…“

Pozerala naň skúmave; či ozaj stadiaľ vyviera jeho žiaľ. Vidí ho pod oblokom, ako pozerá na ňu ako stratený v temných hĺbkach. Od nej teda prišli šľahy. Jej veľké oko sa prehĺbilo, videl v ňom utopené svoje bôle, ktoré vytiahol z tajných úkrytov.

„Nuž hej,“ priznala sa mu. „Povedala som vám vtedy, čo som vám povedala, lebo ste sa spýtali. Ale sa nehnevajte na zmysel peňazí. Nie je na vine, že ste sa neoženili.“

„Naň ste ukázali; ako by nebol na vine?“ Zahniezdil sa. Hádam necieľal dobre; neudrelo, kde zamieril. Veď ona o ženbe a on o citoch, ktoré u nej nenašli ozveny. Či nevidí, že vystieral ruky za ňou?

Zasmiala sa. Je vraj ako dieťa, ktoré sa jeduje, že drevený kôň nechce ťahať vozík, pred ktorý ho priklili. Je hnev smiešny, keď sa chladí, kde sa nemá chladiť, taký smiešny, ako keby gazda vylial hnev na mníchovi, že doniesol dážď, keď vošiel do búdky. Veď mních neurobil dážď, iba ho predpovedal. Môže ho gazda hodiť do ohňa a dážď bude dažďom, seno na lúkach zmokne. Lepšie by bolo rozohnať chmáry, alebo čakať, kým sa vyčasí. Keď bude pekne, mních vyjde z búdy ukazovať zasa pekný čas.

On pokrúca hlavou, že to nebolo v reči.

Pokračovala veľmi vážne, že bola v reči ženba. Ona mu spomenula zmysel peňazí, lebo ukazoval, že je ženba nie načase. Ženiť sa je toľko, ako vziať starosť na hlavu o ženu a deti.

„Myslím, že je ženba šťastie, vyplnenie túžob. Ale je i obeť. Vedeli by ste sa obetovať?“ Pozerala naň skúmave, ako stál pred ňou nahnevaný na zmysel peňazí, ktorý všetko vystíha a nedáva nič.

„Obeť — obeť!“ opakoval. „Nepýta obeť ženba, z nej nestučnie. Ženba, vidím ja, pýta peniaze. Kto ich nemá, nech sa nežení.“

Zas sa mu zasmiala; mať peniaze tiež je obeť. Každá peča, ktorú sme odložili nabudúce zo zárobku, je obeť. Odňali sme ju ústam alebo telu, ktoré by ju vynaložilo na pôžitok alebo rozkoš. „Statočne zarobený peniaz je spravodlivý,“ riekla mu. „Ale statočný peniaz, ak sme ho usporili, je čistý, lebo sme zotreli z neho naše chúťky a pôžitky, dali sme mu zmysel, aký má peniaz. Preto som povedala vtedy, aby ste hľadali najprv zmysel peňazí a nie peniaze. Tie je ľahko nájsť, ale nájsť im zmysel nevie každý.“ Zasa mu vysvetlila, čo včera povedal pán Katović Čilenovi, že zavládnuť medzi ľuďmi zmysel peňazí, nebolo by pažravosti medzi nimi, každý by mal slobodu pracovať pre seba a byť majetný. Načo by sa dievka spytovala, keď ju pýtajú, či muž má peniaze. Bola by istá, že jej nič nebude chýbať, ani deťom, ak muž je hotový stať si medzi ostatných a očistiť svoje peniaze od sebeckých chúťok.

„Ale ktorá má svojho rada, ani dneska nebude sa ho spytovať, či má odložené peniaze,“ doložila mu. „Ak je opatrná, spýta sa ho predsa, či sa chce obetovať. Vtedy, keď ste sa ma spýtali, kedy sa budete ženiť, nevedela som, či by ste sa obetovali; preto som vám napomenula zmysel peňazí.“

Vytýkajú mu, že sa nevie obetovať! Prvý raz, čo mu dávajú vinu, že slúži sebectvu. Do tých čias mu leteli k hlave, že nemyslí na seba. V slabej chvíli zabudne na všetko a hádže sa do prúdu, nech ho nesie, kde mu ďaka.

Vtedy si myslieval, že márniť peniaze je statočná vec; nech idú zas medzi svet a neplesnejú v truhle. Kto nedržal, čo zarobil, ale pustil medzi ľudí, bol mu človek žičlivý a dobrého srdca. Ale teraz tuší, že keď márnil, nemárnil, aby dával iným svoje peniaze. Márnil ich, lebo hovelo telu, jeho surovým pudom. Keď mal peniaze, neočistil ich od sebectva, obetoval ich jemu. Nevedel sa obetovať. Nebol by obetoval ani žene a deťom svoje chúťky.

Začal chápať zďaleka, že mrhajúc peniaze, chodil po cestách sebectva a nie žičlivosti k ľuďom. Mať k nim dobré srdce, bol by ich daroval chorým a nevládnym, školám alebo dobrým ustanovizniam, nemocniciam a opatrovniam. Hovel iba sebe, svojmu telu, preto dával ich krčmám, kartám a veselým dievkam. Myslel, že je lepší od druhých, lebo peniaze rozdáva a nerobí s nimi úžeru; a bol horší, lebo ich nevedel zašianať od chúťok svojho tela. Slúžil telu, otročil mu. V jeho putách nemohol siahnuť za čistými pôžitkami lásky. Nemyslel v otroctve, čo bude z neho zajtra: kde by bol myslel, čo bude zo ženy a detí.

A či iní neotročia telu? Prečo šľahá iba jeho zmysel peňazí? Tiež hovejú iba sebe, ale čo majú, vedia držať. Zhŕňajú, čo vidia a čo môžu hrabnúť. Sú ako on, ale vedia držať na uzde chvíľkové ponuky. Drvia ich v sebe, nedajú im dvíhať hlavu. Zbierajú peniaze len na to, aby si mohli dovoliť niečo väčšieho, keď ich budú mať viacej; hoc lásku peknej, čistej ženy. Slúžia sebe ako on, lenže vypočítave. Odhadzujú malé pôžitky, aby za hŕbu malých, obyčajných, mohli si nadobudnúť veľký, za ktorým sa už vyplatí ustávať. Jeho chyby boli ako chyby ostatných. Trest ho zašiel nie pre ne, ale preto, že bol ľahký, nepredvídavý, bral a dával telu naskutku, čo prišlo pod ruku. Nikdy mu nezišlo na um za moc malých kúpiť si jeden veľký pôžitok. Mať on tú vypočítavosť, bol by vtedy pod oblokom ukázal, že jej zaopatrí majetnosť a pohodlie: nebola by ho vysmiala a vybila zmyslom peňazí.

Zmysel peňazí! Peniaze sú peniaze, so zmyslom i bez neho. Jemu neurobili krivdu peniaze, na nich nebola vina. Urobil si krivdu sám, že ich nevedel držať na hŕbke, aby boli, keď ich prišlo ukázať, vtedy pod oblokom. Peniaze nerobia ani dobre, ani zle. On robil zle s nimi, nevedel ich opatriť. Pochválil sa jej, že už vie, aký je ich zmysel. Naučila ho. Nie ho je ľahko zachovať, treba mať vôľu, opatrnosť.

„I čosi viac,“ napomenula mu. „Neopatrovať ich sebe. Očistiť ich od svojich chúťok.“

Zas len naňho. Čistiť ich, nedať z nich nič sebe! Hodil na ňu okom, v ňom bol hnev a rozhorčenie. „Každý chce svoj diel z hostiny!“ zvolal, v hlase sa mu zatriasol bôľ. „Podajedni zasadli za stôl, natláčajú, že nevedia, kde dievať a iní aby pozerali zďaleka a neokúsili ani omrvinky. Či je to spravodlivosť? Malo byť rovnako všetkým.“

„Veď rovnako!“ prisvedčila ona. „Rovnako by nám bolo, keby sme vzali všetci rovnako službu Lásky na seba. Vyrovnala by rozdiely medzi nami, sedeli by sme všetci za stolom a hostili sa. Ale keď je hostina, treba ju pripraviť najprv. Na stôl treba doniesť, každý, čo má. Každý jesť a brať z neho, nikto naň nedoniesť, stôl by ostal prázdny.“

Zadíval sa na ňu s hnevom. Ako ho vie odbíjať od stola. Tí, ktorí tam jedia, doniesli od svojho? Našli plný stôl, zasadli zaň chytro. Jeho odsotili.

„Bijeme sa okolo stola, dobíjame sa na hostinu, pozvaní i nepozvaní. Či robíme rovnako, keď sa chceme rovnako hostiť? Vidím, najviac pojeme, čo máme. Čo padlo do ruky, zjeme sami hocikde v kúte, miesto doniesť na veľký stôl, ako patrilo. Čo ostane na ňom? Či je rovnakosť, keď sa dobíjajú k nemu, ktorí jedli osebe, dávno pohltali svoj diel, hádam i žalúdok prebrali od pažravosti. Dobíjajú sa pojesť iným, čo znášali na stôl horko-ťažko. Gazda ich odoženie, lebo chce mať poriadok. Nepozvaným povie: nemáš čo hľadať za stolom, na ktorý si nič nedoniesol…“

Krútil hlavou; neuznáva také poriadky. Hladný chce jesť, keď vidí, ako sa hostia iní. Stôl je prikrytý. Chcel sadnúť zaň, odohnali ho. Na jeho miesto sadol iný. Vypučil prsia a zaťal sa. Ukrivdili mu. Už nepoje po kúskoch, čo mu príde pod ruku, ale odkladá pre seba. Načo by dával na stôl? Bude držať sebe. Trafí sa i jemu veľký pôžitok za kopu malých, ktoré si odoprel. Bude sa potom hostiť sám…

Vyšiel pred dom váhave. Držala ho ďaleko od seba; nechcela mu uznať a pochopiť jeho bôľ. Čo mala krásy a miloty, dala inému. Ako ho vyprevadila, hodil okom na ňu ešte raz. Či ju už neuvidí? Bude jej naveky ničím? Tak sa rozídu navždy: nikdy ani nepomyslí naň. Zaťal zuby. Čo by čo robila, nesprostí sa ho, musí naň aspoň myslieť. Nedá prejsť ponad seba ako cez hŕbu smetí.

Pomedzi šramky videl záhradu. Ohradená je, ale ju neprekopali. Prázdny prieloh, chytá sa už burina.

„Prečo ju neobriadite?“ vytýka jej. „Bola by aspoň pod zemiaky, ak nie pod zeleninu.“ Usmiala sa, že sú tu namále, toto leto, hádam i jeseň. Mohli sa pobrať domov, keď prišli listy, ale Krešimír nechcel. Zapálila sa, zamlčala, že nechcel ísť, lebo ju zašlo materstvo. Žena v jej stave, ktovie ako by prešla ceľký oceán na protivnú polovicu zemegule. Ostali na tom, že počkajú v Puntarene, kým bude zas slobodná. Pôjdu domov s dieťaťom. Ale mu vyzradila, že Krešimír má robotu na nákladnom moste; nemá kedy robiť v záhrade.

„Prekopem ju a prečistím ja!“ Ponúkol sa, oči mu zasvietili od radosti. Kým bude robiť, bude ju vídavať. Keď ho tu nebude, ani vtedy naň nebude môcť zabudnúť. Voľky-nevoľky zíde jej na um on, keď pozrie na vyriadenú záhradu. Dobre by padlo nechať svoju prácu na pamiatku. Kým bude kopať, nebude aspoň rozvláčať otupnú samotu kdekade po meste. Keď videl, že rozmýšľa, začal prosiť.

Zasmiala sa na ňom. Divný človek. Prvej sa domáhal za veľký stôl, teraz razom by sa chytil rýľa a motyky. Čo vedela ona, že sa domáha ostať pri nej a nechať jej od seba pamiatku. Povedala mu, nechže sa chytí rýľa a motyky, urobí užitočnú vec.

Krešimíra našiel na nákladnom moste. Vrátil sa s nákladnou bárkou od poštového, kde prevzal tovar, ktorý prišiel do Puntareny. Išli spolu k pánu Flankovi.

Keď ho zavolal na značenie a v lete na strih, Krešimír sa zamračil. Prestali výlety, roboty, na ktoré lipol. Sľúbil žene, že nepôjde do kampa. Ale sľúbil ešte väčšmi sebe. Nadišla ho veľká bojazlivosť o ňu, o všetko, čo mu je ona. Želel, že Patagónia nie je už jeho, ako bývala, podstrihli mu krídla, aby neuletel. Má putá, priputnali ho k domu. Tiež obetoval hodný kus ,ja‘: veľký, ktorý ho viaže k zemi, štedrej matke. Nebude mu už šepkať nežne, ako vtedy v úbočí, keď ju riadil. Nezažije peknú, veselú robotu, keď zháňajú kŕdle zo zimných pasienkov. Nebude vylučovať jahňatá a vybíjať im gazdov znak na uši a čítať ich, koľko sa ich vyliahlo, keď ich vypúšťajú z cárku…

Nechcelo sa mu priznať sa, prečo nepôjde. Priputnala ho žena, ale sa vyhovoril na robotu na nákladnom moste. Dali mu ju v zime, keď si mohli preberať v robotníkoch. Nemôže ju nechať teraz, keď robotníctvo ťažko dostať, keď sú v kampe väčšie zárobky.

Gazda ho nedochodil, čo ho drží v meste alebo nedrží. Ale sa mu priznal, že sa tešil celou cestou na roboty na Rie Colorade. Bol by strávil roboty až do jesene s dobrými priateľmi. Bolo mu clivo, že Petar i Krešimír pôjdu inou cestou, nie na Rio Colorado.

„Vidíte, čo nás kazí. Nieto stálych ľudí. Každý rok prídu noví do roboty; tak nieto ani úprimnosti.“

„Ani slobody práce,“ prikyvoval Krešimír. „Kto má peniaze, môže si ju vraj zaistiť. Ja by ich mal aspoň toľko, koľko by bolo treba, ale si ju nemôžem zaistiť. Viažu povinnosti.“ V sebe dodal ,putá lásky‘. Nevedel vtedy už ani sám, či mu je straty ľúto alebo nie. Za lásku sa sladí obetovať všeličo, i slobodu práce.

„Ja by šiel, keby vedel robiť,“ osvedčil sa Petar.

„Naučíte sa,“ sľubuje mu gazda.

„Už som pristarý učiť sa. Sám ešte-ešte, naučil by sa ľahko, ale v kamarátstve ťažko sa učiť. Nieto kamarátstva.“ Zišlo mu na um, ako sa zložili kamaráti proti nemu pri čiare, lebo bol nový medzi nimi. Nevyznať sa v robote, hrýzli by ho ešte väčšmi. Vtedy prišiel len o fúzy; teraz by možno prišiel o fúzy i o nos alebo uši.

Mladá pani pozerala na nich tiež smutne, že nepôjdu na Rio Colorado. Z Petra ani nesnímala oka. Obdivovala jeho divnú postavu, divnú tvár a vari najväčšmi čižmiská.

„Ani vy, teda!“ vytýkala mu.

„Keby vedel dobre variť, stal by za kuchára,“ odpovedal jej. „Ale okolo statku spolu s inými nejdem. Ja chcem samotný robiť.“

Krešimír zas videl gazdu v tajnej záhrade, kope hlboké garády, že obráti zem čím hore, tým dolu: mŕtvicou navonok. Vyzerá, volá, kto mu príde pomôcť. Volá i ich a hľa, nejde ani jeden.

„Boli by sme šli poľovať,“ zvádza ich pán Flank a usmieva sa. „Nie na ošípané, ako sme sa zastrájali vtedy. Máme levy v bralách.“ Ukázal im hosťa, ktorý prišiel schválne z Anglicka. Dal sa zviesť na dlhú cestu poľovačkou na levy. Myslel si iste, lev ako lev: patagónsky ako nubijský.^[24]

Krešimír sa nemohol dať zviesť. Pobral sa pohľadať poriadnych robotníkov. Bolo mu ľahko preberať sa v nich; zhrnulo sa ich mnoho z kampa na slávnosti; mnohí z nich sa ešte nesľúbili nikde.