E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

8

Jar na južnej pologuli prihrmí náhlive, dakedy i uštipne znezrady koniec zimy. Počasie neraz skočí zo zimy do leta bez prechodu, hupkom. Na počiatok jari, 18. september, padá národný sviatok, deň čílskej slobody a neodvislosti.

Roku 1810 zavítala do Chíl sloboda, z nej vyrástla neodvislosť novej republiky po dlhých bojoch v Chiliach samých a susedných krajinách.[11] Trvalo dosť dlho, kým sa neodvislosť upevnila, ale od r. 1810 Šapielsku sa nepodarilo z Južnej Ameriky vyplieť, čo v nej zasiala veľká francúzska revolúcia.

Slobodu si vydobil ľud pod domácimi vodcami, ale i prespolnými. Obrazy vodcov vídať i dnes v čílskych domoch: všetko oholené tváre, zajačie labky pod uchom, šnurované kroje, aké majú napoleonskí hrdinovia.

Minulo vyše sto rokov od tých čias, ale ľud nezunoval pripomínať si veľké, slávne časy a veľkých vrstovníkov. Skôr sa i tu stalo, ako na umeleckých výstavách. Na nich tiež veľké diela obdivujú z istej diaľky, lebo tak predstúpi pred oči zjavnejšie zaokrúhlenosť a dobrý súmer celku. Prísny dejepis po čase vystúpil zo svojho rámca na kvetnaté polia legendy; jeho hrdinovia premenili sa v legendárne postavy a dostali okolo hláv jasnú žiaru večnej slávy.

Národnú slávnosť čakajú ako radostnú udalosť. Ako u nás na Vianoce, tak rátajú i tu mesiace a dni, kedy zavíta. Deťom dajú letné šaty, hoc by bola i zima alebo daždivo. Ulice naprávajú, riadia; domy natierajú novou farbou. Magistrát sa zavďačí ohňostrojmi. Spolky držia závody na veslá a plachty, na strelnici sa pretekajú v cieľaní; športové spolky majú verejné cvičenia. Polícia fasuje nové uniformy; do nemocníc posielajú dary chorým z obchodov a privátnych domov. Do sirotinca nesú deťom hračky a nové šaty, do útulne starcov posielajú dohán. Každý rok sa nájdu, ktorí dajú väzňom obed, fajčivo a iné dary, pošlú im i hudbu vyhrávať v spoločnej dvorane. Sviatok je každému, kto sa naň teší; prichádza v rúchu občianskej rovnosti; vykrášli sa bratskou láskou a veľkoduším.

I vtedy sa hotovili k nemu s veľkým oduševnením. Magistrát dovolil postaviť šiatre na hlavnom námestí, ale nie pod plachtami. Búdy urobili z čerstvej haluziny.

O ôsmej ráno sa rozliehala hudba po meste. Mestská banda vyhrávala po uliciach vlastenecké pochody: Bulnesov[12] a yungajský pochod. Mešťania vyťahujú zástavy, už či sú domáci alebo osadníci z cudzích krajov.

O pol jedenástej svet sa hrnie na hlavné námestie. Deti z obecných a štátnych škôl, ľudových, meštianskych a stredných prichodia v kŕdľoch. Dievčatá napospol v bielom, každé so zástavkou; celé vojsko mládeže, pol treťa tisíca. Miestodržiteľ zo svojho paláca môže sa tešiť, že sa máme k svetu. Rastú nové pokolenia; bude mať kto užívať slobodu, i brániť ju, ak bude treba. Prichádzajú spolky pod zástavami, medzi nimi i oba naše podporujúce. Každý pod inou zástavou. Ukázali sa hasičia v uniformách, každá kompánia v inakšej. Medzi nimi štvrtá je Dobrovoľný hasičský spolok Chorvátov. Prišla i mládež Červeného kríža v uniforme.

Naostatok vyrukovali posádky námorníctva z vojenských lodí, ktoré boli v prístave.

Miestodržiteľ vyšiel pred palác v sprievode úradov a dôstojníkov v paráde. Na veži bije pol jedenástej; ozve sa rozkaz na pozdrav, banda počne hrať národnú hymnu. Velebné zvuky piesne rozliehajú sa námestím, zhromaždenie počúva pobožne, chlapi holohlaví. Skupina veteránov z roku 1879 (Vojna Chíl s Peru a Bolíviou)[13] vyťahuje pomaly na stožiar národnú zástavu. Pod ostatnými zvukmi piesne zástava rozvila svoje farby: bielu a červenú v dlhej páske, v rohu bielej belasý štvorec s päťramenou bielou hviezdou.

Keď nastala tichosť, vystúpil na balkón pod veľkú zástavu slávnostný rečník vysvetliť význam dnešnej slávnosti. Keď skončil, bilo už jedenásť na zvone. Na námestí sa rozliehala ,Viva Chile!‘,[14] ale dosť husto i ,Hip-hip-hurrá.‘ Tu školská mládež začala spievať hymnu. Z úst detí znie skoro ako modlitba. Po odbavení slávnosti miestodržiteľ i jeho sprievod berú sa do chrámu na ,Te Deum‘.[15]

Slávnosť na námestí tým sa neskončila ešte. Gobernador a sprievod, keď vyšli z kostola, zastali pred palácom. Pred nimi prešli oddiely námorníctva a polície, za nimi školská mládež a všetky spolky pod zástavami.

Na rohu námestia, zboku samého paláca, stoja Zaradovci a pán Katović. Pri nich je pán účtovník z banky s paňou. I teraz drží vozíček, ibaže stojí s ním na chodníku. Vo vozíku spí Puby ako dudy. Stisol päste dotuha a drží ich pri tvári. Tvár sa mu až rozpálila od tuhého spania.

Zaradova zahľadela sa na červenú zdravú tvár, okolo ktorej sa belie pletený čepiec, lebo Puby nedostal ešte čiapku. Zapáčil sa jej zdravý zurvalec, ktorý vo spaní hýbe ústy, akoby cical. Otcovi srdce rastie od pýchy, že mladá pekná žena zaľúbila sa do jeho synátora. „Museli sme ho vziať sebou,“ chválil sa. „Kričal, akoby ho na nože brali, kým sme ho nepojali. Vedel, že sa zberáme!“ Divili sa jeho múdrosti, že vie, kedy sa zberajú. Tu vysvitlo, že Puby už vie všetko, len škoda, že ešte nevie hovoriť.

„A teraz, keď by bolo najviac na čo pozerať, zaspal!“ ľutuje Krešimír. „Škoda byť.“

„Jeho hodina!“ poučuje ho otec. „Má úradné hodiny. Drží sa ich prísne.“

„Tak bude dobrý úradník,“ žartoval pán Simon a pozrel na otca, ktorý sa tiež drží prísne hodín, ktoré trávi deň po deň v úradovni banky.

Tiež vyšiel na námestie. Ako tulák bez domácnosti pripojil sa k Zaradovcom. K ich ohnisku sa utieka zahriať skrehnutú dušu a vyhnúť sa otupnej osamelosti. Pri ich kozube ujde sa i jemu trochu tepla, bez ktorého sa nemôže obísť jeho samotárske srdce. Pri nich mu je ako pri rodine. Len je rád, že nielen on okrieva, keď je pri nich, ale že sa mu podarilo neraz rozveseliť pastorku, keď ju bol nadišiel akýsi smútok.

Dnes je ako iná. Zas jej kvitnú ruže na tvári, oči pozerajú veselo a s dôverou na svet. Teda predsa vyskočilo slniečko spoza čiernych mračien, ako býva po daždi v letné patagónske dni. Je, ako bola vtedy, keď prikvitla do Puntareny, živá a veselá, ibaže teraz otvárajú sa jej nové vidieky, ukázal sa jej zmysel a cieľ života. Materstvo, ktoré ju čaká, dvíha ju vysoko, odkiaľ má rozhľad naďaleko, za medze, za ktoré prvej nikdy nenakukla. Z domu prišli naveľa listy, i zo Širokého Dolca i z Pravého Zorovca. Rodičia sa nehnevali na ňu, skôr sa tešia, že majú i syna pri dievke. Volajú ich domov. Pani Uršula si trochu ťažkala, že sa jej nesplnilo, čo si žiadala, ale naostatok sa i ona teší, že ostanú predsa len v rodine. Krešimír jej je krstný a ako druhý syn. A Andrija, ak príde, azda i jeho bude môcť zaopatriť ešte. Dobré chýry z domu ju uspokojili, takže po nich ozdravela a rozveselila sa ako prvej.

Keď zazrela slávnostné prípravy na ulici, zažiadalo sa i jej vyjsť na námestie. Pán Simon a muž ju vďačne pojali; nech si obzrie slávnosť, akej doma nezažila a sotva i zažije. Na takto rok sotva už bude na týchto stranách.

Pri istote, že na takto rok budú niekde doma, pozerajú i chlapi na slávnosti iným okom ako po iné roky: sú už len ako hostia za bohatým stolom šťastných, ktorí majú slobody a občianskeho práva toľko, že vystačí im a môžu udeliť z neho i hosťom. Ich pobyt v Chiliach visí na tenkej nitke, ich duch akoby už bol preč stadiaľto a vracal sa už len akoby na návštevu. Na pána Simona dakedy nadíde starosť: akej roboty sa chytí doma? Či privykne starým, trochu tesným pomerom? Dalmáciu predsa len ohradili zo všetkých strán, stisli a zatvorili, že sa až dusí. Nechcú jej otvoriť cestu do veľkého sveta ani na mori, ani na suchu. Ako bola malá, všetko je v nej, ostalo malé. Nieto sa kde pohnúť. Kto privykol širším vidiekom a slobodnej práci inde, cítil sa iste ako v putách, keď zapadne do takých tesných pomerov. Najmä kupec búcha sa pred časom o vysoký múr, ktorý ohrádza ten odsúdený na hlivenie, zbedovaný kraj. Iba túžba sa dvíha nad vysoký múr, pozerajúc na šíry pekný svet za ohradou, kde kypí veselý, činný život, ktorý je pridusený doma. More mu odňali, o loďstvo ho doniesli, železnice mu nedali, ciest nestavali. Kupectvo mu zabili veľmi zlými obchodnými zmluvami s lakomým, závistlivým susedom. Nemôže vyviezť ani tú trošku vína, ktoré sa urodilo, na rakúske trhy. Zaplavilo ich lacné talianske víno, ktoré v Rakúsku požíva tie isté výsady ako šľachetné domáce. Kto sa predsa dá na nevďačný boj s lacnou záplavou z Itálie, nemá ho na čom vyvážať, iba ak na cudzích lodiach. Prístavy v Dalmácii sú pusté, tiché, bez dotyku s veľkým svetom. Obchod narazili umelým spôsobom a panskými fortieľmi do maďarskej Rijeky a rakúskeho, staliančeného Terstu.

Pán Katović už vedel, ak sa dá na obchod, že sa musí dať poputnať ako iní. Čaká zas len boj s veľkými prekážkami. Bude doma, ale musí sa odriecť voľnosti; príde sa skrčiť, aby sa mohol vpratať do tesných pomerov. Z práce mu ostane čo-to na výživu, ale si neprekliesni cestu na šíre polia veľkého obchodu.

Keď ho schytia tieto a podobné pochyby, ide obyčajne k Zaradovcom. Závidí im. Majú istú, otvorenú budúcnosť, bez veľkých prekážok. Nemyslia na obchod a jeho veľké ťažkosti. Idú pýtať od zeme, čo im bude treba. Veria, že práca okolo zeme vypláca sa ešte i v Dalmácii. A oni chcú pracovať tuho a statočne. Ich viera a pevná vôľa dodávala i jemu sily a smelosti.

Svet sa začal hýbať, dvíhajú sa na prsty. Banda stojí pred palácom proti veľkej zástave, zvuky rezkého pochodu nesú sa námestím. Chlapci z vojenských lodí prešli bystrým krokom. Polícia za nimi v nových uniformách sádže tuhé, parádové kroky po zvariakovej dlažbe. Dobrovoľní hasičia, hoc odmäkli trochu v občianskom živote, vytiahli z kútov pozostatky vojenského cviku, ktorému sa naučili pri vojsku. Za ich skvelými uniformami tiahol pomaly dlhý rad spolkov v tmavých šatách a naostatok prešli i deti skoro v nekonečnom rade so zástavkami.

Naostatok sa pohla i hudba. Keď zašla za uhol, svet sa začal rozchádzať. Hodnostári vošli do paláca odobrať sa od gobernadora. I priatelia na rohu rozlúčili sa s pánom účtovníkom a Pubym, poberajú sa tiež domov. Pani Tereza ich už iste čaká s obedom.

Jelka medzi nimi kráča pohodlne, z nohy na nohu. Voľné šaty dodávajú dôstoja jej mocnej postave. Kadiaľ prechodí, obzerajú sa za ňou. Padá každému do očú jej krásny zjav, ktorý od materstva začína prijímať na seba nové kúzlo akejsi mäkkej nehy. Milá, usmievavá tvár, prívetivé oči, pozerajúc dôverčive na svet, pútajú každého. Ide bezstarostne, nedá poznať na sebe, či badá, že ju obdivujú. Možno ani netuší o svojej kráse, mala kedy privyknúť na ňu; nevie, že nesie na sebe čosi nevšedného, ani čo by bola zišla zo svojho podstavca bohyňa starovekosti, preobliekla sa do občianskych šiat a išla po oživenej ulici prizerať sa, aké sú radovánky v dnešných časoch.

Dohonili mešťana, ktorý sa tiež vracia z námestia. Pán Simon sa s ním zná oddávna, i Krešimír ho vída častejšie.

„Ako sa vám páčia naše slávnosti?“ Obrátil sa k nim, ale najviac pozeral na ňu. Rád by počuť, čo myslí.

„Veľmi sa mi páčia,“ odpovedala španielsky. Zapálila sa. Nie je privyknutá hovoriť kaštelánsky, ani nevyslovovala ešte dobre, hoc tú výpoveď je ľahko vysloviť. Počuje ju tiež podchvíľou, každý deň dakoľko ráz.

Prikývol hlavou. Teší ho, že sa cudzím páčia ich národné slávnosti.

Krešimír mu vysvetlil — vie sa lepšie vysloviť — že pozdvihne každého radosť a oduševnenie, najmä ľudu. Dobre padne pozerať, ako ľud má slobodu za najväčší poklad a ako by si ju vedel zastať.

„To už hej,“ prisvedčil mešťan. Pohol sa s nimi. Dom mu je tiež za potokom, kdesi pri kraji mesta. O chvíľku sa ich opýtal: „A kedy je váš národný sviatok?“

Pozreli jeden na druhého, čo mu povedať? Nevedia sami. Smrť Petra Zrinjského a Frankopana alebo Kosovo? Sv. Štefan kráľ alebo narodeniny cisára Franca Jozefa?[16]

„Máme viacej sviatkov v roku,“ zdelili mu konečne.

„Môže byť,“ prisvedčil im. „Tiež ich máme dosť menších do roka. Ale hlavný je tento, národný. Deň slobody.“

„Deň slobody? Toho nemáme,“ priznali sa mu okúňave. Zamĺkli, i oči sklopili v rozpakoch. Čilen vyvaľoval na nich oči, pozeral z jedného na druhého, na divných ľudí, ktorí nemajú národného sviatku. Pána Katovića znal oddávna, ale i jeho si pozeral ako divného vtáka v týchto krajoch. Hľadel naň iným okom ako obyčajne. V jeho očiach jeho osobná hodnosť spadla o hodne stupníkov. Ešte väčšmi otváral oči, keď mu vysvetľovali, že v Európe sú dnes ešte časy, najmä v Rakúsko-Uhorsku, aké boli v Južnej Amerike pred vyhlásením neodvislosti. ,Časy koloniálne‘. Chorvátsko je k Rakúsko-Uhorsku na tých nohách, ako bolo Chile k Španielsku pred 1810.

„V Európe ešte časy koloniálne!“ vytriešťal oči mešťan. Krútil hlavou, že ťažko uveriť, čo mu vravia. Veď toľko hovoria o pokroku vzdelanosti v Európe. „A v koloniálnom neporiadku nemohlo by byť pokroku ani spokojnosti.“ Prisvedčili mu, že ho nieto ozajstného: ani pokroku, ani šťastia. Zmätok a cit neistoty na všetkých stranách v očakávaní obratu. „Matka-krajina mala by to nahliadnuť, že tak nemôže ísť ďalej a dať slobodu utlačeným kolóniám,“ mienil on.

Usmiali sa mu. Dať Rakúsko-Uhorsko každému, čo mu patrí, čo by mu ostalo? Holý peň! Všetko, čo má, je cudzie. „Viete, že Španielsko nevydalo kolónie dobrovoľne. Ani Anglicko sa nezrieklo Spojených štátov bez krvi. Slobodu si vraj berú, ale nedarúvajú.“

„Naozaj — divná vec,“ pozastavil sa Čilen a zadíval sa na nich. „Tak vychodí akosi. Ktorí ju nemajú, vystierajú za ňou ruku, ale iní ju držia. Bez krvi jej naozaj nieto; dosiaľ ju aspoň kupovali za krv! I my sme dosť vyliali za ňu.“ Ale — dokazoval — od tých čias vraj pokročilo ľudstvo vo vede a vzdelanosti. Skúmajú pilne veľkí filozofi minulé deje a vývin ľudského pokroku, vyvádzajú z nich poučenia vrstovníkom. Diví sa, ako múdri štátnici nezachovali si dobré naučenia z minulosti. Predsa ich učí, že slobodu neudusíš, ani keď je v okovách, ak sa raz prebúdza. Mali by jej sami sňať okovy veľkodušne. Dostalo by sa im aspoň slávy a uznanlivosti od oslobodených, že dali dobrovoľne, čo by jednako museli dať dnes-zajtra z nútenosti. Načo prelievať krv hatením, čo sa nedá zahatať?

Pán Simon ho podvracal, že sa mýli. Ľudský pokrok nie je opravdivý, aspoň nie vo všetkých oboroch. Pokrok vo vedách, umení, vo vzdelanosti, ba ani v nových vynálezoch a strojoch nie je ešte pokrok, je iba okrasa, úhľadná pozlátka. Pod ňou dusíme cit slušnosti a spravodlivosti v ľuďoch ako hoc starí Rimania a Egypťania. V školách iba učíme mládež, ale ju nevychovávame k ľudskosti; vštepujeme jej skôr hrubé sebectvo do srdca, ako sa má zriecť reči svojho pôvodu, aby mohla prísť k úradu a bohatstvu. Z Kristových právd ani jedna nezakorenila sa v našej spoločnosti. Hlásajú ich, bijú sa v prsia, že sú ich vyznavači výreční nedeľní rečníci, ale v srdci ich majú len za pekné okrasy a rečnícke figúry. Kto nasleduje Krista? Tí, ktorí ho vyznávajú na trhoch okázale? Mocní štátnici, ktorí v umení vlády držia sa Caesara Augusta[17] a nie Ukrižovaného? Kto plní dnes jeho rozkaz: ,Rozdaj všetko, čo máš a nasleduj ma‘? Vidím, nik nerozdáva, každý hrabe k sebe ako v starých, surových časiech, keď o Kristu neslýchali ešte. Sloboda a neodvislosť, ako ju vidíme, i kde už je; či je to ozajstná sloboda? Je podoba, hádam rámec, ale dnuka nieto podstaty ani obsahu. Naša spoločnosť nedozrela mravne, aby mohla postaviť ozajstnú Slobodu na podstavec. Nechce slýchať o láske Kristovej; viac je vraj hodno mať ako prst moci, než pravdy a spravodlivosti hoc i celú siahu. Moc hovie sebectvu, dáva výhody, povedzme — peniaze. Peniaze sú moc, preto pachtíme za nimi a zahadzujeme pravdu Kristovu a spravodlivosť. Každý, vidíme, hrabe k sebe: utlačovateľ i utlačený; slúži svojmu ,ja‘, nie láske a spravodlivosti. „Verte mi,“ dokončil pán Simon svoj výklad o Slobode, „pre peniaze sme sa rozdelili ľudia na utlačovateľov a utlačených.“

I on uznal, že peniaze zahatili cestu k spravodlivosti a láske. Čo je ozaj veľkého a pekného medzi nami, hynie pre ne. Pred nimi padá i Kristova láska, ktorej nás učil.

„Peniaze zaviedli ľudí do veľkého bludu,“ vysvetľoval mu pán Simon. „Vidíme v nich len surovú podstatu. Na ňu sa vešia rozkoš, pôžitok, útisk slabých. Nechceme v nich uznať mravnú stranu, ktorá dáva slobodu práce. Dnes ju má len ten, kto má peniaze. Má otvorenú cestu k bohatstvu. Kto ich nemá, práca nie je jeho, v ktorej je bohatstvo, rovnosť a šťastie.“

Mešťan zastal a začal rozvažovať. Z peňazí vypestovať slobodu práce, z práce vyvádzať bohatstvo, nieto útisku. „Nie najhoršie, len ju dosiahnuť, slobodu práce!“

„Zo slobodnej práce bohatstvo by roztekalo všetkým jednako, ako v časoch, keď kvitli remeslá. Dnes tečie do vrecka jednotlivcov a skupín boháčov. Byť všetci majetní, nemohli by utiskovať jedni druhých, moc by bola rozdelená u všetkých rovnako. V slobode práce je koreň slobody a pokoja medzi ľuďmi. Slobodní jednotlivci môžu tvoriť slobodnú obec, už či je to veľká krajina alebo malý národ.“

Mešťan postál s nimi, prizeral sa novej Slobode, ktorú si vypestovali jednotlivci, ktorí si vedeli zaistiť slobodu práce. Tá sa už nekupuje za krv, ale za vernú prácu. Pozeral naň, trochu pomýlený. O tejto ceste k veľkej Slobode nechyroval. „Tu by sa teda pýtalo, aby sa jednotlivec oslobodil od klamu, že peniaze sú bohatstvo, samá surová, mrzká hmota. Kedy sa zmôžeme pozerať jasne na vec, ktorá sa nám páči len preto, že sme vliali do nej, čo je v nás zlého a skazeného? Jej modle sa klaniame, lebo v nej je naše surové ,ja‘.“ Postál mešťan a riekol o chvíľu. „Teda pozdvihnúť sa na tú výšku, kde sú peniaze len základ slobodnej práce a rovnosti, je, myslím, môj pán, väčšia robota, ako vyhnať Španiela z republík v Južnej Amerike alebo Maďarov z Chorvátska. Kedy ju prevediete? Ako? Museli by ste premeniť v nás pomýlený, sebecký rozum, city a všetky naše názory.“ Postál, čakal, čo mu povie, hoc ho už volalo domov. Z komínov na domoch sa dvíha belasý dym; hodí sa nabok, sťaby bol pokľakol a zas sa vyrovná dohora. „Pôjde trochu ťažko, keďže sa nám na peniazoch páči vlastne, čo je na nich surového a podlého, nie ich vznešená podstata. Že sa naučíme považovať peniaze, ako by malo byť, z ich mravnej strany?“ Pokrúcal hlavou i pozeral naň s účasťou. „Majte s nami ľútosť!“ prosil ho. „Pýtajte od ľudí, čo je ľudské: ľudské lipne na hmotu, bojí sa lietať v éteroch…“

Pán Simon sklonil hlavu; naozaj pýta od ľudí mnoho, viac, ako môžu dať. Nesnímu nikdy z peňazí mrzkú a surovú kôru, aby mohli pozrieť na ich čistú podstatu. Vždy budú v nich vidieť len rozkoš, prepych, násilie…

Pozeral naokolo, videl veselý, čistý domec za bielymi šramkami, pod oblokmi vŕby a rakyty. Miazga sa pohla a nalieva sa popod kôru do konárov a mládnikov, ktoré ožili, akoby omladli. Máňatá sa sivejú na nich, hrajú na belaso hodvábnym perlovitým leskom. Zem sa parí, akoby oddychovala pod mocným zádychom jari. Oko mu zažiarilo teplým leskom, viera sa v ňom zodvihla, hoc ju hádžu o zem. Príroda ožíva, nový život pučí, jar sa otvára, iba človek má ostať naveky v zamretí pod ľadom surového sebectva?

„Surovosť, myslím,“ vysvetľoval mu, „nebude sa nám páčiť naveky. Ľudské srdce je ako peniaz: má dve komory. Jednu zapratali zlé popudy, neprajnosť, pažravosť a veľký hlad za pôžitkom. Ale i najhorší človek má komôrku, hoc maličkú, kde sa učupila túžba za niečím lepším. Tam je i svedomie kdesi, hoc trochu zastrašené. Nuž nebude treba, ako rozšíriť trochu komôrku, dať dobru, ktoré je v nej stisnuté, trochu viac priestoru a hneď budeme vzývať menej surové ,ja‘. Ktovie, či ho časom nezhodíme z prestola, ako vtedy zhodili Zlaté teľa.“

„Už sme doma. Povedzme doprosta, ako sa veci majú,“ zasmial sa mešťan, keď už boli pred samým domom Krešimíra. „Chcete vlastne povedať: Vstúpme do seba, polepšime sa, bude nám všetkým lepšie, slobodným i utisnutým. Zlo pochodí z nás ako z utiskovateľov, tak i z utisnutých. Nebude nám lepšie, kým sa neodučíme hrabať k sebe a nežičiť iným. Budeme mať na svete raj, ak sa znovuzrodíme.“

„A či je nie tak?“ vyzvedá sa pán Simon. „Rozdaj všetko a nasleduj ma, alebo miluj blížneho, daj mu, čo máš najlepšieho v sebe. Či tak nezbohatneme všetci? Veď inej rady nieto! Buďme všetci ozajstní ľudia a nebudeme sa deliť ani na národy ani na triedy!“

„Ohó, kde sme zašli!“ zasmial sa mešťan. Ponáhľal sa už domov, ale sa zas vrátil a doložil: „Nie sme úplní ľudia, nie. Moc surového je v tej veľkej komore. Počuť, ako v nej vrčí divá šelma sťa psi, keď sa idú poruvať. Dakedy zreve, viete, ako bravy, keď odbíjajú jeden druhého od válova. Vo veľkom komorisku nájdete všeličo. Tej malej komôrky, hm, neviem, ale jej nevidno veľmi zreteľne…“

Potriasol im ruku veľmi srdečne a poberal sa domov.

Vošli do domu. V pitvore sa obrátila, pozerá na nich, čo myslia. Krešimír bol zachmúrený. Keď sa im stretli oči, mal ich zamútené od ťažkých myslí. Na tútorovi nebadať ťažkej dumy. Tvár má spokojnú, v očiach mu žiari tichá radosť.

Čakal prikrytý stôl. V jedálni sedel i Nikola Žeravić; pozvali ho na sviatok Slobody, ostatný, ktorý strávia spolu. Pani Tereze je dnešná slávnosť ako hostina u nás. I tam sa zídu priatelia z iných dedín potešiť sa, pozhovárať. Keby bol mohol nazrieť pán archivár do rajníc, čo všetko chystá, bol by hádam zaplakal, že ho nepozvali.

Keď si zapálili po obede, chlipkajúc čiernu kávu, mladá sa nevykradla do kuchyne. Ostala pri nich. Trápi ju, že sa hádka o Slobodu vlastne nerozhodla; jeden by chcel ísť k nej tou cestou, druhý inou. Príde sa brodiť cez potoky krvi alebo sa polepšiť, znovuzrodiť. Jedna i druhá vedie cez samé strminy, braliská, pod nimi zívajú priepasti. Nakukni dolu, srdce sa ti trasie strachom, kolená podkľakujú. Zahádzať priepadliská mŕtvou junačou, ktorá položila život, aby urovnala cez ne šíru, krásnu cestu Slobode, alebo ich zasypať zmyslom peňazí, bratstvom medzi mocnými i slabými?

Ostatní čušali: tiež sa utiahli, každý do svojej komôrky. Možno tiež merajú priepadliská, cez ktoré príde Sloboda do domu. Zhľadáva ich, zvoláva pozorom, kde sú. Ozval sa jej pán Simon, v oku mu prešiel mäkký zásvit.

„Zase sme tam,“ ohlásil sa v tom tichu. „Stavím sa, všetci sme boli tam.“ Pozreli, čo si namyslel, kde sú. „Neboli sme doma?“

„Vieme, kadiaľ sa ide,“ zasmial sa Nikola, oko mu ožilo. „Cestičku sme vychodili. Chýba dom a či skôr našský život. Uvädli sme bez neho. Hádam by sme vyničeli, keby nie výlety do nás, čo hneď len v mysli.“

Prisvedčili mu. Život je život, ale polovičný, ak nedýcha svojským duchom. Cítia, že ho tu niet, preto ho hľadajú, pachtia za ním. Dom je ako zdravie; najväčšmi si ho vážime, keď sme prišli oň.

„U nás vždy len smutné slávnosti!“ ohlásila sa ona.

„Nie veselé,“ potvrdil Nikola. „Nikde nič veselého.“ Čítal v novinách, že cisár sľúbil Dalmácii železnicu, až dve odrazu: jednu na Záhreb, druhú o úzkych koľajach na Sarajevo. Bolo radosti, že sa Dalmácia pripojí naostatok k Európe. Dá vraj i slušnú náhradu za hriešnu klauzulu o víne v obchodnej zmluve s Itáliou. Bol sľúbil to isté mnoho ráz poslancovi, ktorý mu to spomenul zakaždým, keď vstúpil pred jeho otcovskú tvár, ale sľuby ostali sľubmi. I dneska stálo v novinách, že Maďari nedajú pripojiť železnicu Dalmácii ani Chorvátsku, ani Bosne. Tej jednej o úzkych koľajach je dosť, ktorá ide od Metkoviča a Gruža. Klauzula o víne sa tiež nedá zrušiť ani premeniť. Za ňu priviazali jednu z veľmocí k trojspolku.[18] I tak ju ledva držia, najradšej by im uskočiť. Dalmácia je malá, ale verná a uznanlivá. Bude mať trpezlivosť a nebude šomrať, že kladie ťažkú obeť za bezpečnosť celého štátu…

Nikola nebol uznanlivý. Vrelo v ňom, že zbedovaná Dalmácia musí udržovať veľké dielo Bismarckovo[19] na hŕbe a uspokojovať Maďarov, aby sa nenahnevali. Pán Simon zas veril, že sa v srdciach zmôže láska. Nebudú vždy slávnosti smutné. Prídu i veselé.

„Keď sa oslobodíme!“ zvolal Nikola a pritisol päsť na stôl. „Oslobodiť sa, a hneď bude veselosti!“ Chripľavý hlas ohlášal sa v dome ani hlas vojenského rohu. „I ja by šiel, hoc už starý. Pekná smrť by bola padnúť za slobodu. Nemám syna — ja sám by si stal do radu…“

Pozeral naň, ako čaká nachýlený napred, s päsťou na stole. Cez vlnené pletivo vrchnej belie sa košeľa. Tvár mu očervenela, oči pozerajú s hnevom spod stiahnutého obočia. Byť dakde doma vo verejnej miestnosti, Nikola by vyhorel pre búrenie proti štátu. Pán Simon mu položil dlaň a tľapol ho zľahka. „Sám sa oslobodí — netreba ísť vám, nikomu…“ Z jeho hlasu zavieva istota, pevná viera. „Bez nás, Nikola ak príde na to i proti nám.“

Pozrel naň, čo to hovorí? Azda počul dakde niečo? Hádam sa dakde kutí čosi, mládež možno. Ej, žije ešte, žije duch junákov, nezrodili sme sa. Orlica vyvádza z hniezda i teraz orlov, nie podlé kukučky…

Pán Simon mu poukázal, že sa srdcia preporodia časom, malá komôrka sa rozrastie, v nej zmohutnie Láska, padne modla sebectva, Zlaté teľa sa bude váľať v prachu. Zmysel peňazí vtiahne do sŕdc; veľká komora sa scvrkne, nebude jej ani poznať.

Nikola počúval, počúval; čo to za novinu, kedy zavíta nové kráľovstvo na svet? Keď vyrozumel, v čom pozostáva, hodil oboma rukami. „Kto to dožije, ani nehovorte! Nedožijem ani toho druhého dňa, keď pôjdu junáci. Nedožijem.“ Na tvári sa mu rozšírila zronenosť. „Nie,“ krútil hlavou, „neuvidím deň slávy…“

„Nepochybujte!“ Striasa ho za plece a kloní sa k nemu, akoby mu mal vyjaviť veľké tajomstvo. „Sloboda sa blíži. Každý deň jej pribúda po kúsku. Nepríde odrazu víchrom, prichádza pomaly.“

Nikola sa díval naň pomýlený, čo sa mu robí, aké to predpovedá oslobodenie. Každý deň po kúsku! Aká to má byť Sloboda? Krešimír tiež sklonil hlavu, tvárou mu zaľahli dumy. Pán Simon teda nôti svoju pieseň: prerábať ľudí, tvoriť nové srdcia. Kedyže ich pretvoriť? Tej cesty nieto! Či príde i jemu zakvíliť s Nikolom: ,Nedožijem, neuvidím deň slávy?‘ A ona pozerá na nich. Rodí sa sloboda, majú ju všetci v mysli a srdci; hovoria o nej, ale každý inakšie. Myslia na to isté, na oslobodenie, ale ho vidia každý inakšie.

„Sloboda príde!“ hlásal Nikola slávnostne; striasol zo seba účinok jeho rečí. Vstáva v ňom predstava, ktorá dávno drieme ta kdesi, ako vo všetkých zapálených srdciach, horúcou rodoláskou.

„Skočíme na nohy všetci, s mečom v ruke. Bude rátanie. Krv potečie. Sloboda z nej vykvitne čistá a omladená. To bude náš deň slávy!“

„I ja tak!“ skočil Krešimír. „Za slobodu potečie krv!“

„Bratia!“ tíši ich pán Simon, pozerá z jedného na druhého. „Sloboda príde, keď dozrie. Vezmeme si ju, keď budeme pripravení. Polepšujme sa a oslobodíme sa. Útisk nad nami zamdlie, keď sa naučíme vynakladať peniaze. Zaobchoďme, ako patrí, so všetkým bohatstvom, i s tým, ktoré štrngá, i neštrngá, s veľkým bohatstvom ducha a srdca a Sloboda padne nám do lona ako zrelé jablko.“

„Zmysel peňazí!“ zhniezdil sa Nikola. „Môže pomôcť, pripraviť cestu, ale nadobudnúť slobodu! Či ju azda predávajú na siahy? Po slobode idú s mečom, nie s mešcom v ruke…“

„Zmysel peňazí,“ potvrdil pán Simon, „on je junák, ktorý oslobodzuje národy i osoby. Má mocnú zbroj, tá nehrdzavie, ani sa nevytupí, bratia. Sloboda práce, zo zmyslu peňazí sa kuje. Z nej vyviera blahobyt a šťastie nie jednému, dvom, ale všetkým. V blahobyte kvitne spokojnosť a žičlivosť, ktorá je už na prvom schodíku k Láske. Slobodu práce dať každému a zrúti sa sám od seba veľký oltár, na ktorom sa usadilo nenásytné ,ja‘. Vtedy pochopíme, čo znamená: ,Miluj blížneho‘ a ,Rozdaj všetko, čo máš a nasleduj ma‘. To bude náš slávny deň Slobody! Zvíťazí navždy mocný zákon Lásky…“

Pokrúcali hlavou. Sloboda nejde po bočných cestách, ale hlavnou bránou. Krstí sa v krvi, v nej mladne a skvitne. Sklonili hlavu, že krst nebude ani dnes, ani zajtra. Treba prežiť najprv veľký deň rátania…

A predsa, hoc pochybovali, z neho zavial i na ich pochybnosť svieži dych nádeje a útechy. A ak predsa ľudia zvrtnú i bez rátania? Nemôže zostúpiť duch na nich, ukázať im, kde žiari Sloboda všetkým? Načo boje a krv, ak vyničia pažravosť a nenásytnosť, ktorá zatvára cestu k slobode práce a blahobytu pre všetkých? Prečo by nemohol svitnúť i deň, keď budeme jeden za všetkých, všetci za jedného? Mohol by zvíťaziť i zákon Kristovej lásky v srdciach. Či by to nebol tiež krvavý, krutý boj? Ibaže pasy boli by dnuka, v každom srdci s bezohľadným, surovým ,ja‘. Znovuzrodenie, smrť zlých pachtení! Či sa dobojuje kedy ten veľký boj? Kto mu dožije koniec?

Keď to hlása a predvída, dorážali naň otázkami. Kedy sa začne? Dajú sa naň všetky triedy? Kto zapáli doň všetkých ľudí? Bola by to veľká vzbura v dušiach, vyviesť Kristovu lásku z hrobu, mocnejší pohyb, ako bol v časoch rytierskych, keď Peter z Amiensu postavil národy na nohy vyslobodiť Kristov hrob z rúk neveriacich…[20]

Pán Simon sa usmieval. Sľuboval im, že bude raz, ale nie dnes, ani zajtra. My nedožijeme dňa. Ale čo preto? Národ nežije v jednom kolene. Žil tisíc rokov, bude žiť druhých tisíc rokov a dožije sa. Blíži sa deň, pomaly, ale iste. Zrútia sa, zrútia oltáre skazeného ,ja‘. „Nevidím deň týmito temnými očima,“ doložil s presvedčením, „ale ho vidí moja viera. Svitne a vykúpi ľudí z ohavnej služby ,ja‘.“

„A ak predsa nepríde?“ pochybovali.

„Príde, nepochybovať!“ okríkol ich. Zahľadel sa kdesi do diaľok, tvár sa mu vyjasnila. Zvolal radostne: „Už mu vidím červánky! Zora vychodí. Nebadáte jej prvé záblesky? Poznať ich už zjavne. Peniaze sa začínajú čistiť pomaly od blata a hnusu. Stanú onedlho do služby Lásky…“



[11] Roku 1810 zavítala do Číl sloboda, z nej vyrástla neodvislosť novej republiky, po dlhých bojoch v Chiliach a susedných krajinách — Roku 1810 odstránili kreoli španielskych úradníkov a ujali sa moci vo Venezuele, Buenos-Aires, Bogote a v ostatných centrách.

[12] Bulnesov… pochod — Manuel Bulnes (1799 — 1866), konzervatívny čílsky generál, bol v rokoch 1841 — 1851 prezidentom republiky.

[13] Vojna Chíl s Peru a Bolíviou — druhá Tichooceánska vojna (1879 — 1883), v ktorej bojovala Chile proti Peru a Bolívii. Vznikla pre úsilie Chile zaujať kraje Peru a Bolívie na pobreží Tichého oceánu, bohaté na liadok. Chile porazila Peru i Bolíviu a získala bohaté kraje na lodiach od Peru a Bolívie. Bolívia stratila príchod k Tichému oceánu.

[14] Viva Chile (špan.) — Nech žije Chile!

[15] Te Deum (lat.) — začiatok chválospevu Teba, Bože, chválime

[16] Smrť Petra Zrinjského a Frankopana alebo Kosovo? Sv. Štefan kráľ alebo narodeniny Franca Jozefa — dáta z chorvátskych a rakúsko-uhorských dejín. Petar Zrinjski (Zrínsky; 1621 — 1671), chorvátsky bán, bojovník za samostatnosť Chorvátska, zúčastnil sa roku 1647 tridsaťročnej vojny. Vyznamenal sa v boji proti Turkom, kde bojoval ako spojenec Benátčanov. Ako jeden z účastníkov sprisahania uhorských magnátov proti Habsburgovcom, tzv. Wesselényiho sprisahanie, bol s F. K. Frankopanom a inými popravený vo Viedenskom Novom Meste. Vydal v čakavskom nárečí s kajkavskými prvkami parafrázu maďarského diela svojho brata Nikolu Zrinjského (1620 — 1664). Franjo Krsto Frankopan (1643 — 1671) bol chorvátsky vlastenec. Kosovo pole, úrodná kotlina v Srbsku. Turci na ňom porazili roku 1389 Srbov, roku 1448 Jána Hunyadyho. Štefan I., uhorský kráľ (977 — 1038), podmanil si aj Slovensko. František Jozef I. (1830 — 1916), rakúsky cisár a uhorský kráľ, potlačil roku 1848 revolúciu v Uhorsku, viedol vojnu s Francúzskom, potom Pruskom a Talianskom. Roku 1908 okupoval a anexoval Bosnu a Hercegovinu. Roku 1867 uskutočnil vyrovnanie s Maďarmi. V dejinách zohral reakčnú úlohu.

[17] držia sa Caesara Augusta — násilníckych vladárskych metód, lebo aj rímsky cisár Gaius Július Caesar Octavianus Augustus (63 pr. n. l. — 14 n. l.), hoci zachoval staré republikánske zriadenie a podporoval rozkvet umenia, bojoval o moc násilím a krutým prenasledovaním svojich nepriateľov

[18] Trojspolok — Rakúsko, Nemecko a Taliansko

[19] Bismarck — Oto Eduard Leopold Bismarck (1815 — 1898), reakčný nemecký štátnik, minister zahraničných vecí (1862), pričinil sa o porážku Rakúska roku (1866). Po víťaznej vojne s Francúzskom r. 1870 — 1871 sa stal v Nemecku, vyhlásenom za cisárstvo, ríšskym kancelárom. Roku 1890 bol prepustený zo služieb.

[20] Pohyb ako bol v časoch rytierskych, keď Peter z Amiensu postavil národy na nohy vyslobodiť Kristov hrob z rúk neveriacich — Peter z Amiensu (†1115), pustovník a kazateľ, hlásal vo svojich kázňach potrebu križiackej výpravy, ktorá mala oslobodiť Kristov hrob v Palestíne z rúk Mohamedánov.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.