ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva, predošlý.

EVA (nahnevano): No, čo tu toľko miništruješ? Tam si choď dievča tíšiť, lebo plače úbožiatko, div sa nepominie.

OPATRNÝ: Keď plače, nech si len poplače, to neškodí. Plač je dievčaťu na krásu.

EVA: Chúďa nevoľné!

OPATRNÝ: Čože? Chúďa nevoľné? Ba decko sebevoľné, neposlušné. Tomu si však ty sama vina.

EVA: Ja? A čože ja?

OPATRNÝ: Nuž veru ty. Ja som chcel mať dievča doma pod vlastným dozorom, ale ty — ty si chcela mať z nej slečnu — dámu. Dala si ju do akéhosi panského ústavu, kde ju všetkým možným pletkám naučili, len tomu nie, čo by jej najpotrebnejšie bolo.

EVA: Netáraj! Elena je tak dobre vychované dievča, že jej nemožno nijakú nectnosť vytýkať.

OPATRNÝ: Nie? A neposlušnosť je azda ctnosť?

EVA: Elena nemôže ináč konať, lebo miluje Umného celým srdcom a on celou dušou spláca jej lásku.

OPATRNÝ: Láry-fáry, za ktoré Žid nedá nič.

EVA: Umný je veru poriadny, statočný a driečny šuhaj, ktorému by sme s radosťou svoje dieťa sveriť mohli.

OPATRNÝ (chodí hore-dolu): To je tvoj náhľad, ale môj veru nie. Vám ženám páči sa pri mužských pekná tvár, napomádené vlasy, uhladené fúzy, nový kabát, sladké, lichotivé slová a podobné pletky, z ktorých človek nevyžije.

EVA: To sa rozumie, šata robí človeka.

OPATRNÝ (pokračuje): My mužovia hľadíme praktičnejšie do života. Ja na príklad dám tomu prednosť, o kom viem, že má niečo, a dieťa nemusí pri ňom hladovať.

EVA: To ani ja nechcem, no pri Umnom sa toho nemožno obávať. On má svoj istý chlieb, dnes-zajtra stane sa nadučiteľom a jak mu bude šťastie priať, môže byť ešte i škôldozorcom.

OPATRNÝ (rozosmeje sa): Ha-ha-ha! Hej, keby si ty mohla rozdávať hodnosti, ty by si ho ešte i generálom spravila. (Prezerá listiny.)

EVA: A prečo nie? I to by mu pristalo. (K obecenstvu.) Už sa ľad topí, zkúsim podobrotky. (Ide k Opatrnému a hladká mu vlasy.) Počuj, starký môj, veď si ty nie taký zlý, akým sa robíš, nebudeš takým ukrutným proti svojmu dievčaťu.

OPATRNÝ (ráta pre seba): Dvesto a tristo je päťsto, úroky 40, to robí spolu 540. (Hlasne.) Tak je.

EVA (natešene): Ako už uznáva. No len múdre ďalej! (Opatrnému.) Počuj, Maťko, naša Elenka už má dnes (obzerá sa a dodá polohlasne) dvadsať rokov.

OPATRNÝ (nevrle): Nuž a?

EVA: Nuž, čože dievčaťu v tom roku iné patrí, ako vydaj.

OPATRNÝ: Však pre mňa nech sa vydá. (Počíta ďalej.)

EVA (radostne): No, to je už raz múdre slovo. (K obecenstvu.) Predsa som len zvíťazila. (Opatrnému.) Veď som ja dobre vedela, že nie si taký zlý, akým sa robíš. Budeže to radosti!

OPATRNÝ (zadivene): Akej radosti?

EVA: Keď tí mladí počujú, že konečne svoľuješ. Musím to úbohej Elenke hneď zvestovať. (Chce odísť.)

OPATRNÝ (zadivene): Čo jej chceš zvestovať?

EVA (natešene): To, že bude za pol hodiny šťastnou snúbenicou Umného.

OPATRNÝ: Ale kým som ja jej otcom, to sa nestane.

EVA: Čože? Veď si práve povedal, že sa môže vydať.

OPATRNÝ: Pravdaže sa môže, lenže nie za Umného, lež za Levického. To je už vydaj!

EVA: No, neviem, človeče, čo sa s tebou robí. Či azda chceš si robiť blázna zo mňa, alebo sa tebe samému v hlave múti?

OPATRNÝ: Vonkoncom nie. Hovorím so zdravým rozumom, že Umný nebude akživ mojím zaťom.

EVA: A mojím Levický — tým menej.

OPATRNÝ: No, veď uvidíme, kto z nás zvíťazí.

EVA: A nehanbíš sa ty, najbohatší mešťan, lakomiť sa na štrngot Levického zlata a zapredať svoju vlastnú krv, svoje jediné dieťa takémuto diablovi?

OPATRNÝ: Diablovi?

EVA: Človek neohrabaný, surový, pijan, kartár, horší od diabla, nehoden takého anjela, ako je naša Elenka.

OPATRNÝ: No-no-no, ale má majetok.

EVA: A vieš ty, aké strakaté veci sa o Levickom verejne rozprávajú?

OPATRNÝ: Pletky — klebety.

EVA: Nebudem sa s tebou dožúvať, len to ti poviem, že i ja ako matka mám právo nad osudom dieťaťa nášho rozhodovať, a to vedz, že sa Elena za Levického akživ nevydá. Akživ! Mne je statočnosť nad zlato. (Odíde.)