Už sú všetci v jednom vreci

Opatrný, predošlé.

OPATRNÝ (volá za kulisňou): Ignác! Ignác!

ELENA (preľaknutá): To otec! (Sadne ku stolíku a pracuje.)

EVA: Iste sa mu zle vodilo, prichádza namrzený, badám to po hlase.

ELENA: Búrka sa blíži. Bože, buď nám milostivý!

EVA: Neboj sa, dievka moja; keď je najviac blesku, vtedy je najmenej tresku. Búrka prejde a nebo sa vyjasní.

OPATRNÝ (vstúpi vážne, nesie balík papierov, palicu; Evu a Elenu nezbadá): Počkaj, starý hriešnik, teraz už viem, že si i ty s nimi v tajnom spojení a zahrávaš si na podplatenú stráž. (Odloží palicu a papiere.) Už teraz viem, že sú všetci v jednom vreci. Prevrátený svet naničhodný! Človeka mohlo by poraziť. (Odhodí mrzuto klobúk a stiera si pot s čela. Zbadá Evu a Elenu.) I vy tu? A tak ticho? To nebýva vaším zvykom. Zaiste ste ma ešte nečakaly a tak ste predĺžily návštevu svojho vzácneho hosťa. (Prísnym pohľadom meria Evu a Elenu.)

EVA: Prosím ťa, človeče, čo máš zase s nami?

OPATRNÝ: To, že si nedovolím za chrbtom píšťaľky krútiť. Sto hrmených sa do takého poriadku!

EVA: Tresky-plesky. Čože, sršňa si zhltol, že si taký rozkokošený!?

OPATRNÝ: No, však ja vám dám sršňa, tebe i slečne-dcéruške, i tomu starému psovi. Kat vás páral, už všetci ste v jednom vreci! (Hrozí.) Ale, počkajte, však doskáčete!

EVA: Čo máš, prosím ťa? Hovor zreteľnejšie, nerozumiem ťa.

OPATRNÝ: Lebo nechceš. Už si na starom rozume, môžeš porozumieť. No ale možno, že naša poslušná dcéruška skôr porozumie, keď sa jej opýtam, čo tu chcel ten vyziably abecedár?

ELENA (preľaknuto, prosebne): Otecko!

OPATRNÝ: Čit! Ani muk! Ty neposlušný zmok! Či som ti nezakázal, že sa nesmieš s ním schádzať? (Hrozí Elene.) Ale chráň sa, že by som ho tu ešte raz zastihol! To nadiktujem vám obom takú lekciu, ktorá vám naveky ostane v pamäti!

ELENA (zakryjúc si oči): Mamička, ja som nešťastná!

EVA: Utíš sa, dieťa moje, veď otec sa udobrí.

OPATRNÝ: Ano, udobrím, ale až vtedy, keď jej ten vyhladovený linonár nebude viac hlavou mátať. Ona akživ nebude jeho ženou, nuž načo sa má do nášho domu vtierať a vláčiť? Čože tu mal na príklad dnes za robotu?

EVA: Dajže už raz pokoj a neubližuj úbohému dievčaťu. Ja som sa dnes ani z domu nehla a nevidela som nikoho.

OPATRNÝ: Ani Umného?

EVA: Ani.

OPATRNÝ: Nuž azda povieš, že tu nebol?

EVA: Ja som ho nevidela.

OPATRNÝ (sa smeje): Ha-ha-ha! Ešte povieš, že si ho nevidela!

EVA: Ani som ho nevidela.

OPATRNÝ: Ale, pre pána kráľa, veď som ho videl ja, ako z našej záhrady vyšiel, a ty by si ma chcela preškriepiť, že u nás nebol?

EVA: Sto ráz poviem, že som ho nevidela.

OPATRNÝ (nahnevano): No, hneď ťa presvedčím.

(Volá medzi dvermi.) Náco! Hej! Náco! Uvidíme, kto má pravdu.