Už sú všetci v jednom vreci

Opatrný, Umný.

OPATRNÝ, UMNÝ (stojí každý na svojej strane, chrbtom k sebe, ukradomky pozerajúc cez plece jeden na druhého).

OPATRNÝ (k obecenstvu): Sprepadený Ignác, veď som dobre vedel, že je tam niekto, a to bol on, ten prekliaty abecedár!

UMNÝ (pre seba): Čo mu len poviem? Naničhodný Ignác! V takomto ohni som ešte nikdy nebol.

OPATRNÝ (nahnevano): Sto chutí by som mal za golier ho zdrapiť a von vyšmariť, ale nesmiem začať so zlým, počul všetko a mohol by mi u ženy zaškvariť.

UMNÝ: Darmo je, na vine som ja, a preto musím sa ospravedlniť, — ale ako?

OPATRNÝ: Bezočivec, vodre sa do domu, aby vysliedil tajnosti! (Kýchne.)

UMNÝ (obráti sa k Opatrnému, ukloní sa a zvolá hlasite): Na zdravie!

OPATRNÝ (obráti sa k Umnému): Ďakujem. A vy tu? Čo tu chcete? Koho hľadáte?

UMNÝ: Vás, pane.

OPATRNÝ: Pod stolom?

UMNÝ: Ráčte odpustiť, to je — dielo nešťastného Ignáca.

OPATRNÝ: A mne povedal, že ste odišli do Ameriky.

UMNÝ: To bolo nedorozumenie a nemiestny žart môjho bývalého domovníka. Ja som sa presťahoval do nového domu na dolnom konci mesta, a keďže pred tým domom je veľká barina, nuž zlomyseľní ľudia nazvali ho Amerikou.

OPATRNÝ: A čo ste ma hľadali?

UMNÝ: Nesiem vám svoj dlh i s úrokami, úctive ďakujúc za láskavú shovievavosť.

OPATRNÝ (radostne): Vy nesiete peniaze? To je pekne, to je pekne. Nech sa páči si sadkať. (Stranou.) Keď ja budem mať raz svoje peniaze, potom ťa naučím lekciu, že mi akživ do domu neprídeš!

UMNÝ (stranou): Aký je prívetivý, keď počul o peniazoch. (Odovzdá peniaze.) Nech sa páči, ráčte si prečítať. (Ukloní sa.) Vďaka!

OPATRNÝ (odmerane): Prosím. Moja úcta! (Chce odísť.)

UMNÝ: Blahorodý pane, ráčte láskave na chvíľu poshovieť, chcem vás úctive požiadať o malú radu.

OPATRNÝ (stranou): No, veď ti ja poradím, ak chceš, kade najbližšie ztadiaľto. (Odmerane.) Čože je? Hoci vám musím pravdu riecť, že na hocijaké pletky času nemám.

UMNÝ: Prosím, to je vážna vec. Môj dobrý ujček Ján Trnovský, veľkostatkár z Trnového, umrel a mňa testamentárne urobil univerzálnym dedičom.

OPATRNÝ (zadivene): Vás?

UMNÝ: Mám to čierno na bielom, úradne doručené.

OPATRNÝ: To je pekne. (Podáva mu ruku.) Gratulujem, veru úprimne gratulujem! (Veľmi láskave.) Ale veď si sadnite u nás, pane Umný. Vy ste predsa bývali vždy milým a neobyčajne rád videným hosťom u nás. (Podá mu stoličku.) Nech sa páči, ráčte si sadnúť.

UMNÝ: Ďakujem úctive. (Sadne.)

OPATRNÝ (stranou): No, teraz mi je tento už zasa milší, ako plešivý Levický.

UMNÝ: Teraz však nastáva mi nová starosť, a to, či ostať i ďalej na dráhe učiteľskej, alebo či ísť do Trnového gazdovať.

OPATRNÝ: To sa rozumie, že ísť do Trnového. Pekný kaštieľ, utešené záhrady, ovocné sady, lúky, polia, lesy tvoria malý zemský raj.

UMNÝ: Lenže i v tom peknom raji bolo by mi otupno a smutno samému, a preto vás úctive prosím o ruku slečny Elenky.

OPATRNÝ (radostne): Ale áno, veľmi vďačne, pane Umný, veľmi vďačne. Veď keď chceli sme vám ju dať ako chudobnému učiteľovi, akože by sme vám ju odopreli ako veľkostatkárovi? S radosťou vám ju dáme. (Podá mu ruku.) Len o jedno vás žiadam.

UMNÝ: Prosím.

OPATRNÝ (tajomne): To, čo sme tu počuli a zažili… (Ukazuje pod stôl.)

UMNÝ (ukloní sa): Zostane navždy pochované v hrobe zabudnutia.

OPATRNÝ (klopká mu na plece): Brávo! Ale kdeže sú tie naše sukne? (Volá radostne.) Elenka, Evuška!