Zlatý fond > Diela > Už sú všetci v jednom vreci


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Už sú všetci v jednom vreci

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Zdenko Podobný, Erik Bartoš, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 49 čitateľov

Výstup 23.

Klobúčková, predošlí.

KLOBÚČKOVÁ (krikľavo, prepiato-módne oblečená, obzerá sa a zrazu zbadá Ignáca): Aha, — hen sedí ten starý hriešnik.

IGNÁC (ju ukradomky obzerá, k obecenstvu): To je strašidlo!

KLOBÚČKOVÁ: Najprv začnem s dobrým. (Hlasne.) Služobkyňa! Dobrý deň prajem!

IGNÁC (stranou): Áááh, tá začína fajnovo; musím jej dokázať, že i ja viem, čo je móres. (Komicky sa ukloní.) Pekne vítam, pekne vítam, kistihond.

KLOBÚČKOVÁ: Ráčte, prosím, odpustiť, že som taká smelá.

IGNÁC: Prosím — prosím, pekné dámy sú vždy mojím potešením. (Smeje sa.) He-he-he! S kým mám tú radosť?

KLOBÚČKOVÁ (k obecenstvu): Pretvára sa, že ma nezná. (Ignácovi.) Keď mi pán Opatrný lepšie do očú pozre, nemožno, aby ma nepoznal.

IGNÁC (s komickou vážnosťou pozerá celkom zblízka Klobúčkovej do očú): Na moju hriešnu, neviem, nemôžem sa rozpamätať, kde by som bol také krásne oči videl, (stranou), jedine u našej mačky.

KLOBÚČKOVÁ (k obecenstvu): Pre Boha, až teraz badám, že je to nie Opatrný! Kde som? V spoločnosti neznámeho muža, a to sama, bez ochrany?

IGNÁC: S kýmže mám šťastie, hé? Ako sa voláme a čo si žiadame, hé?

KLOBÚČKOVÁ: Ja som Fabiana Klobúčková, modistka, a hľadám pána Opatrného.

IGNÁC: No, buďte bez starosti, on je tu, v tejto izbe.

OPATRNÝ (vykukne, k obecenstvu): Lotor, najprv ma skryje a potom ma vyzradí!

UMNÝ (vykukne s druhej strany, k obecenstvu): No, to sa pekná kaša varí!

KLOBÚČKOVÁ (obzerá sa): Nerozumiem vám, veď ste vy hádam nie —

IGNÁC (vpadne jej do reči): Matej Opatrný? (S komickou nadutosťou.) Áno, Matej Opatrný.

KLOBÚČKOVÁ (obzerá ho): Matej Opatrný?

IGNÁC (tenkým, ju napodobňujúcim hlasom): Áno, Matej Opatrný.

KLOBÚČKOVÁ: Ani sa vám priznať nemôžem.

IGNÁC (zvŕta sa pred ňou živo): No, len si všetko na mne dokonale obzrite. Nech sa páči! (Ukazuje jej všetko na sebe.) Toto je Opatrného čapica, toto je Opatrného fajka, toto sú Opatrného okuliare, toto sú Opatrného noviny. Či neveríte? Tu je najlepší dôkaz, páska s novín. (Lichotive.) Vie moja pekná hrdlička, (smeje sa) he-he-he — čítať?

KLOBÚČKOVÁ (k obecenstvu, sladko): „Moja pekná hrdlička“ povedal, azda sa mu pozdávam. Je to veľmi milý, galantný pán. Kto vie, či je ešte svobodný? (Číta pásku.) Blahorodý pán Matej Opatrný —

IGNÁC: No — ľa. (Smeje sa.) Ha-ha-ha! Či nemám pravdu? (Stranou.) Ale sadla na lep!

KLOBÚČKOVÁ: Už teraz verím. Musia byť teda dvaja Opatrní.

IGNÁC: Oj, jej, ba koľko je Opatrných, lenže mnohý je z nich taký neopatrný, ako i ten, ktorého vy hľadáte.

KLOBÚČKOVÁ: Ten sa však neponáša na vás. Vy ste taký poriadny, statočný a milý pán, kdežto on je ledakto, potmehúdol, naničhodný lhár a bezcitný bedár…

IGNÁC: To máte pravdu, slečna Širáčková, to máte pravdu. On je krikľún, skupáň, človeka by z deviatej kože sodrel a za halier nechal by si prevŕtať koleno.

OPATRNÝ (vykukne, k obecenstvu): No, počkaj, veď ti ja dám, či ma tak zastávaš?!

UMNÝ (s druhej strany): Čím ďalej, tým lepšie.

KLOBÚČKOVÁ: Tak je to, tak. (Koketne.) Ja síce nerada svoje panenské srdce komukoľvek odkrývam, ale vy, pane, ráčite byť nad mieru láskavý, a preto vám, ak dovolíte —

IGNÁC (vpadne jej do reči): Prepáčte, ale ja — ja som — veľmi haneblivý.

KLOBÚČKOVÁ: Nebojte sa, nie je to nič zlého. Chcem sa vám len zdôveriť, čo mám s Matejom Opatrným.

IGNÁC (stranou, posmešne): Veľké tajomstvo, ktoré ja dávno znám. (Klobúčkovej.) Prosím, prosím, slečna Širáčková.

KLOBÚČKOVÁ (ho opravuje): Klobúčková — Fabiana Klobúčková, prosím.

IGNÁC: Ach, čo tam po tom, klobúčik alebo širáčik, čert ako diabol, to je jedno.

KLOBÚČKOVÁ: Nuž veď hej. Ja vám len chcem povedať, čo moje panenské srdce pretrpelo pre toho naničhodného Opatrného, ktorého som tu hľadala.

IGNÁC (stranou, víťazne): Ale nenašla!

KLOBÚČKOVÁ: Možno, že by som vo vašom statočnom srdci našla akúsi ozvenu poľutovania.

IGNÁC: Slečna Širáčková a či Klobúčková, (komicky) moje panenské srdce je mäkké, ani žabia perinka, a ak sa vy rozplačete, rozškľabím sa i ja, a kto nám potom slzy postiera, kto nás smutných poteší?

KLOBÚČKOVÁ: Vy ráčite byť ešte svobodný?

IGNÁC: Ani vták.

KLOBÚČKOVÁ (stranou): Aká to šťastná náhoda! (Koketne, hlasno.) Ja som tiež svobodná.

IGNÁC: To verím. (Stranou.) Ktože by takého hastroša za ženu pojal? Ha-ha-ha!

KLOBÚČKOVÁ: Čo sa smejete?

IGNÁC (rozpačite): No — že — že sme akoby z jednej gardy. He-he-he!

KLOBÚČKOVÁ (koketne): Vy ste furták! Nesmieme však zabudnúť, že vám chcem povedať tajomstvo.

IGNÁC: Tak — tak — nech sa páči sadnúť. (Podá jej stoličku.)

(Oba sadnú.)

KLOBÚČKOVÁ: Ďakujem. Len pár slov od srdca k srdcu. (Popráva sa.)

OPATRNÝ (vykukne k obecenstvu): Prevrátený svet! Loptoš, čo by ju mal vyhnať, ešte ju usadí. Ak by teraz žena prišla, nuž som ztratený.

UMNÝ (vykukne s druhej strany): Sprepadený lotor, ešte začne kurizovať, a na mňa zabudol.

KLOBÚČKOVÁ: Celá vec má sa takto. Matej Opatrný mi sväto-sväte sľuboval, a to pred svedkami, že ma vezme za ženu.

IGNÁC (zadiveno): A-á!

KLOBÚČKOVÁ: Nedivte sa, veď som vtedy ešte bola mladá a pekná.

IGNÁC: A-á-á! (Stranou.) To neverím.

KLOBÚČKOVÁ: A veď som sa mohla dobre vydať, pýtal ma pán Osúšek, ale tomuto som dala kôš k vôli Opatrnému. Ten mi moje šťastie zhltol. (Zakryje oči ručníkom.)

IGNÁC (stranou): Tomuto nerozumiem. (Rozmýšľa.) Toľko viem, že mala osúšek, dala si ho do koša a Opatrný jej ho zhltol. To už uverím, lebo taký lakomec by i koňa sám zhltol, a nielen osúšek.

OPATRNÝ (vystrčí hlavu): Lotor! (Zakašle.)

KLOBÚČKOVÁ (rezko vstane): Tu sme nie sami?

IGNÁC (vstane — obzerá sa): To von za dvermi akýsi žobrák. (Volá medzi dvere.) Čuš! Nerozdúvaj sa! Prosím! (Núka sadnúť.)

KLOBÚČKOVÁ, IGNÁC (sadnú).

KLOBÚČKOVÁ: To sa vlieklo vyše roka s tým Opatrným.

IGNÁC: To bolo, nech som dobrý, dlhé. (Stranou.) Ale čo, neviem.

KLOBÚČKOVÁ: Už nám boly aj ohlášky vyšly.

IGNÁC: A!

KLOBÚČKOVÁ: Už bol i deň sobáša ustálený a všetko na veselie prichystané.

IGNÁC: A-á. (Stranou.) Možno, veď zauchá a chúťky sú rozdielne.

KLOBÚČKOVÁ: Ja, chudobná osoba, chystaním výstroja, ba i svadby mala som veľké, ohromné výdavky. A keď ma falošník zanechal a za ženu nepojal, mala som z toho náramnú škodu.

IGNÁC: To už verím, lebo keď dievča milého, ktorého horko-ťažko dolapilo, utratí, má najväčšiu škodu.

KLOBÚČKOVÁ: Potom som ho žalovala.

IGNÁC: To ste múdre urobili. Len ho!

KLOBÚČKOVÁ: Ach — ale nič nevyžalovala.

IGNÁC: Prečo?

KLOBÚČKOVÁ: Lebo Opatrný bol ešte len študentom, a študentská láska na zajačom chvoste.

IGNÁC: To je pravda. So študentom ani čert v kartách nevyhrá.

KLOBÚČKOVÁ: No ja som ho predsa prinútila, že sa musel so mnou pokonať a na náhradu už spomenutej škody vystavil mi úpis na 1000 korún.

IGNÁC (zdeseno): Na 1000 korún!

UMNÝ (vykukne): Tisíc — (Kýchne.)

KLOBÚČKOVÁ, IGNÁC (vážne vstanú, uklonia sa navzájom): Na zdravie!

KLOBÚČKOVÁ (Ignácovi): Vám sa predsa kýchlo.

IGNÁC: Mne? Bože uchovaj! Vám sa kýchlo.

KLOBÚČKOVÁ: Ešteže čo! (Obzerá sa.) My sme tu predsa nie sami.

IGNÁC (obzerá sa): Buďte bez starosti, to — to (spamätá sa), to iste chasa vonku svoje fígle stvára. (Otvorí okno a kričí von oknom.) Hé-é, počujte, vy naničhodní lagani pod tým stolom, nebudete už raz ticho! (Klobúčkovej.) Nech sa páči sadnúť.

KLOBÚČKOVÁ (sadne si): Ja som toľké roky trpelive čakala, až dnes som prostredníctvom svojho švagra Kopýtka túto summu pýtala, a Opatrný nechcel nič o tom vedieť a môjho švagra takmer von vyhodil.

IGNÁC: Nuž, čo som mal iného robiť, veď ja o ničom neviem.

KLOBÚČKOVÁ: Nuž a či švagor Kopýtko bol s mojím lístkom u vás?

IGNÁC: Tu bol v tejto izbe.

KLOBÚČKOVÁ: Teraz už rozumiem. On nebol u toho Opatrného, ktorého sa to vlastne týka.

IGNÁC: Ale ani ten by vám nič nedal.

KLOBÚČKOVÁ: Nič nedal? A to prečo?

IGNÁC: Preto, že sám nič nemá. Ten je rád, že môže v teplej izbe pod stolom sedieť.

OPATRNÝ (vykukne, k obecenstvu): Počkaj, lotor!

KLOBÚČKOVÁ: A čo mám, hriešna, s týmto dlžným úpisom robiť? (Ukazuje listinu.)

IGNÁC: Do pece hodiť, alebo podriapať, na iné je to nie súce.

KLOBÚČKOVÁ: Dobre, poslúchnem vás. (Zlostne.) Ale keď sa raz s Maťom Opatrným sídem, ja ho rozdriapem, ako tento papier. (Roztrhá úpis a odhodí.)

IGNÁC: Brávo! A začnite od ušú, lebo tam je človek najslabší. (Stranou.) Už je dobre.

KLOBÚČKOVÁ: To i urobím. Ja mu tie jeho falošné oči vyškriabem.

IGNÁC: To dobre urobíte. Len, prosím vás, tichšie, trochu tichšie rozprávajte, lebo moja žena je veľmi žiarlivá, tá by vám ozaj oči vydriapala.

KLOBÚČKOVÁ (zadivená): Vaša žena?

IGNÁC: Ano, a moja dcéra je zasa veľmi zvedavá; keď vás začuje, hneď je tu…

KLOBÚČKOVÁ: Vaša dcéra? Nuž veď ste predtým povedali, že ste svobodný.

IGNÁC (škrabe sa za uchom, stranou): No, to som capa zastrelil. No, nič to. (Klobúčkovej.) Nuž veď keď som sám, som svobodný ani vták.

KLOBÚČKOVÁ (zronená): A on je už manželom a otcom. Nemám tu čo hľadať. (Ukloní sa.) S Bohom, pane; nezazlievajte mi, že som vás obťažovala. (Odíde pyšne.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.