Už sú všetci v jednom vreci

Kopýtko, predošlí.

KOPÝTKO (jachce): Do-do-dobrý deň.

OPATRNÝ (radostne): Ach, pán Kopýtko, vitajteže, vitajte!

KOPÝTKO: Ďa-ďa-ďa-ďakujem.

OPATRNÝ: Čože mi dobrého nesiete?

KOPÝTKO: Pe-pe-pe-peniaze, a-a-a-aby sme vo-vo-voš-vošli do po-po-po-poriadku.

OPATRNÝ: Pekne, veľmi pekne od vás. Poznať, že ste poriadny a statočný človek. Nech sa páči sadkať.

KOPÝTKO: Ďa-ďa-ďakujem. Sta-ta-ta-točnosti ve-veľa, a-a-ale pe-pe-peňazí ma-málo.

OPATRNÝ: Ono ich nikde nazbyt niet. Ale k veci. Tu je váš obligátor na 100 korún, na dva roky úroky — však ako vám, pane Kopýtko, rátam len 8 od sta — robia 16 korún, spolu teda 116 korún. Či tak?

KOPÝTKO: Ta-ta-tak. (Hľadá po vreckách.) Kde-deže mám to-to-toho ko-ko-kocúra? (Vytiahne mešec, oddá z neho peniaze.) Ne-ne-ne-nech sa pá-pá-páči.

OPATRNÝ: Ďakujem. Vy ste o veľa statočnejší, ako nadutý Funtík, alebo ten vypánený šlabikár, bodaj mu cigáň zuby ťahal, žobrák naničhodný!

UMNÝ (vykukne, k obecenstvu): Fuj, ja sa tu zadusím. Nešťastný Ignác! (Skryje sa.)

KOPÝTKO: Je-je-je-jedno je v po-po-poriadku, a-ale zase ja čo-čo-čosi do-dostanem na tu-tu-túto ka-ka-ka-rotku. (Podá lístok Opatrnému.)

OPATRNÝ: Karotku? (Vezme a číta.)

KOPÝTKO: Ka-ka-karotku.

OPATRNÝ (nahnevano): Či už ka-ka-ka, alebo neka-ka-ka, ja nedám ani haliera!

KOPÝTKO: Po-po-ponížene ďa-ďa-ďakujem. Vy-vy-ko-konám, nech príde sa-sama.

OPATRNÝ: Kto?

KOPÝTKO: Fa-fa-fabiana K-k-klobúčko-ko-vá, mo-mo-moja š-š-švagriná. S Bo-bo-hom! (Pokloní sa a odbehne.)