Už sú všetci v jednom vreci

Eva, predošlá.

EVA (nazre cez dvere): Ty len sama? Pozdalo sa mi, že sa s kýmsi rozprávaš.

ELENA: Stanko tu bol pod oblokom.

EVA: Predsa ma sluch neklamal. (Vojde do izby.)

ELENA: Prišiel mi blahoželať a doniesol mi tieto kvietky.

EVA (radostne): Kvietky, kvietky, vesny dietky, posolkyne lásky. Pekne, že nezabudol na dnešný deň. Je driečny a poriadny šuhaj. Ach, Elenka moja (hladká Elenu), tak dobre zaopatrenú videla by som ťa pri ňom!

ELENA: Ja tiež cítim, že nebola by som šťastná s ným. (Smutne.) Ale otec — otec!

EVA: No, len nezúfaj; čo sa vlečie, neutečie. Aj otec sa časom poddá.

ELENA: Bože daj! Ale dnes budeme mať horúci deň, mamička moja.

EVA: Prečo?

ELENA: Stanko chce dnes otecka s pomocou vašej prímluvy o moju ruku požiadať.

EVA (prekvapeno): Dnes?

ELENA: Áno, dnes, lebo že neistotu už dlhšie neznesie; alebo vraj musím byť jeho, alebo že pôjde za šíre more. (Utiera si oči.)

EVA (hladká Elenu): Neplač, dieťa moje. Stanko má pravdu. Takto to ostať nemôže už i pre zlý svet, ktorý všetko pozoruje, tak že by ťa ľudia ľahko vzali v reč.

ELENA: Ale otec!

EVA: Nič sa neboj! Láska zdolá všetko. Ja pripravím otca, urobím všetko, čo sa dá spraviť, lebo škoda by bolo takému šťastiu nechať uklznúť.

ELENA (natešeno): Ty dobrá, láskavá mamička! (Objíme a bozká ju.)