Už sú všetci v jednom vreci

Ignác, predošlý.

IGNÁC: Prosím?

OPATRNÝ: Ignác, tento lístok zanesieš učiteľovi Umnému. (Podá lístok Ignácovi.) Už je tomu veru čas, že by mi tých 1000 korún vrátil. Ja ďalej nečakám ani hodiny. Rozumieš?

IGNÁC (obzerá lístok a škrabe sa za ušami): Hm, rozumiem, ale i nerozumiem.

OPATRNÝ: Čo zase nerozumieš?

IGNÁC: Nuž to, že by mal učiteľ Umný dlh platiť; veď tomu, keď slečnu Elenu za ženu pojme, budeme musieť ešte my doplácať.

OPATRNÝ: Ej, veď ti ja doplatím i vyplatím, len ty nečuš a neber sa, kam ťa posielam!

IGNÁC: Už idem — už idem.

OPATRNÝ: Cestou stav sa u šustra Kopýtka a u kupca Funtíka a spýtaj sa ich, či dostali moje listy. (Prezerá písma.)

IGNÁC: Toto vykonám, ale s tým pánom učiteľom neviem čo spravím. On sa naposledy nahnevá, slečnu tak nechá, veselie potom hanbu zje a mne ostane z koláča diera.

OPATRNÝ: Ešte si tu?

IGNÁC: Už, už idem! (Odíde váhavo.)

OPATRNÝ: No veď ťa ja pohnem, ak chceš! Ten chlap by človeka z kože vyhnal.

IGNÁC (vopchá hlavu medzi dvere): Ale či to tomu pánu učiteľovi naozaj odovzdať?

OPATRNÝ: Sto hrmených ti do kešene, ideš alebo nejdeš?!

IGNÁC: Už idem — už idem. (Odíde.)