Už sú všetci v jednom vreci

Ignác, predošlé.

IGNÁC (dobehne s putňou): Tu je voda. (Postaví putňu k Elene a odfukuje).

EVA (kropí Elenu vodou): Elenka, Elenka, oži mi, pre Boha!

ELENA (preberá sa): Mamička, kde je Stanko?

EVA (radostne): Žiješ mi, anjelik môj! (Hladká Elenu.) Chvála Pánu Bohu!

ELENA (pretiera si oči): Čo sa to so mnou robí? (Obzerá sa.) Bol to sen?

EVA: Áno, dievenka moja, sen, sen — len sen.

ELENA: A Stanko?

EVA: Stanko? (Rozpačite.) Ten — ten… (K obecenstvu.) Čo jej len, Bože, poviem? (Elenke.) Nuž — ten — vieš —

IGNÁC (pozre oknom): Ten práve ide k nám.

EVA (zadiveno): Kto? Pán Umný?

ELENA (natešene): Stanko? (Beží k oknu.)

IGNÁC: Nech som dobrý, on je to. Už je v záhrade. (Ukazuje.) Tam, tam pod lipami.

EVA: Skutočne, on je to, pán Umný.

ELENA: On je to, on, môj Stanko.

EVA: To je nie tedy pravda, že by bol odišiel do Ameriky.

ELENA: Nie, nie, veď ide k nám.

IGNÁC: Idem mu bránku otvoriť. (Chce odísť.)

EVA: Počkaj, Ignác, ostaň, my ho ideme samy privítať. (Elenke.) Poď, Elenka, čerstvý vzduch ti dobre urobí.

ELENA: Poďme, mamička! (Odchádza snivo.) Žiara krásnych jeho očú vracia mi nádej života. (Odíde s Evou.)