Už sú všetci v jednom vreci

Umný, predošlá.

UMNÝ (hodí cez otvorené okno kytku ruží, ktorá padne pred Elenu).

ELENA (vyskočí zľakaná): Pre Boha!

UMNÝ (vopchá hlavu do okna): Nazdar, Elenka!

ELENA: Stanko! Aka to odvážlivosť od teba! Čo, keby ťa tu môj otec našiel? (Obzerá sa úzkostlive.)

UMNÝ: Nestrachuj sa, dušička, otec tvoj je nie doma, videl som ho v meste.

ELENA: Pravdu máš. Teraz sa pamätám, spomínal, že musí ísť zasa raz svojich dlžníkov ponavštevovať. (Vonia kvety.) Utešené kvietky.

UMNÝ: Prijmi ich ku radostnému dňu tvojich milých narodenín. (Podá jej ruku.) Boh ťa živ, ty hviezda blaha môjho. Svieť mi i ďalej na dráhe žitia láskou úprimnou, že by som si mohol, úkol svoj statne konajúc, zaslúžiť teba! Bože, splň čím skôr vrelé túžby naše! (Bozká jej ruku.)

ELENA: Pán Boh uslyš, Stanko môj! Splnenie tvojich túžob je mojim želaním, ale (smutne) obávam sa, že niet na to nádeje.

UMNÝ: Prečo? Pamätaj na zlaté slova nášho pevca. (Reční s citom):

ELENA: Utešené slová. No, ťažký boj to bude môjho otca prehovoriť.

UMNÝ: Raz sa i tento boj prestáť musí, lebo život v takejto neistote je neznesiteľným bremenom. Ja musím istoty dôjsť, že budeš mojou.

ELENA: Otec neprivolí.

UMNÝ: Mamička bude nám dobrou prímluvnicou; pevne verím, že i otec dá sa obmäkčiť.

ELENA: Neznáš ho, on je otrokom svojich peňazí, svojho bohatstva, všetko ostatné nemá preň ceny.

UMNÝ: No, nech je, ako chce, dnešný významný deň tvojich narodenín urobím pamätným a požiadam o tvoju ruku.

(Počuť kroky.)

ELENA (preľaknuto): Počuť kroky. (Obzerá sa.) Zaiste sa už otec vrátil. (Podá Umnému ruku.) S Bohom, Stanko môj! Choď už, nech ťa tu nenájde.

UMNÝ (bozká jej ruku): S Bohom, ty kvietok srdca môjho! Buď veselá, netráp sa, Boh všetko na dobré obráti. Pá! (Pošle jej bozk a odíde.)

ELENA (kýva rukou za ním, sadne a vyšíva).