ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predošlí bez Ignáca.

OPATRNÝ (Funtíkovi): Nech sa páči sadkať.

FUNTÍK: Ďakujem. (Sadne bez toho, že by pozrel, a sadne na zem.)

OPATRNÝ: Ale — ale — čo sa stalo?

FUNTÍK: Nič — nie, troška som si mimo sadol. Čo je s naším učiteľom, že ufrknul do Ameriky?

OPATRNÝ (prisviedča): I s mojimi peniazmi, ktoré som si tak ťažko nagazdoval, tak krvopotne vymozolil. (Preberá papiere.)

FUNTÍK (k obecenstvu): Ba nažgrlil, ty starý hriešnik! Dobre ti tak.

OPATRNÝ: Verte mi, že mi je do zbláznenia, keď si na toho prekliateho abecedára pomyslím.

UMNÝ (vystrčí hlavu, k obecenstvu): To začína byť zaujímavé.

FUNTÍK: To je zaiste mrzutá vec, ktorú vám naskrze nezávidím, ale (k obecenstvu) zo srdca doprajem.

OPATRNÝ: Tak, tak. To je potom učiteľ! No, akému poriadku môže deti naučiť, keď sám šudí? Hladovlk naničhodný!

UMNÝ (vystrčí hlavu, k obecenstvu): Toto už nevydržím. Sprepadený Ignác!

FUNTÍK: Je to mrzuté, ale už sa len uspokojte.

OPATRNÝ: To mi je pokynom, aby som od všetkých svojich dlžníkov požiadavky zinkassoval.

FUNTÍK: No, o mňa nemusíte mať strach, ja chcem svoj dlh vyrovnať.

OPATRNÝ (natešene): Pekne, veľmi pekne od vás; veď som ja vedel, že ste vy poriadny a statočný človek. (Vezme listinu.) Váš dlh robí 200 korún, k tomu počítajúc na dva roky, úroky, — veď len po osem vám, ako známemu, počítam, — robí 32 koruny, spolu 232 koruny. Či je tak?

FUNTÍK: Áno, áno, celkom tak. Vy mi však dlhujete 300 korún a jednoročné úroky, — veď vám, ako dobrému priateľovi, tiež len po 8 od sta rátam, — 27 korún, spolu 327 korún, a tak mi 95 korún doplatíte, a sme vyrovnaní.

OPATRNÝ: Vy mne?

FUNTÍK: Nie, lež vy mne.

OPATRNÝ: Ja vám?

FUNTÍK: Áno, vy mne doplatíte 95 korún, už či hotovými, alebo zmenkou, a sme vyrovnaní.

OPATRNÝ: No, tomuto nerozumiem, ale toľko chápem, že sa alebo vy šaliete, alebo mňa o môj rozum a majetok násilne pripraviť chcete.

FUNTÍK: Bože uchovaj, ani o jedno, ani o druhé. Tu ide len o poriadok, ako sami píšete.

OPATRNÝ: Ale za čo vám ja túto summu dlhujem?

FUNTÍK: Rozpamätajte sa len na naše mladé roky. Vtedy sme si nekomplementovali, ako teraz: „pán Opatrný“, „pán Funtík“, ale ako priatelia tykali sme si, potvrdzujúc naše verné priateľstvo takmer so dňa na deň čerstvými zdravicami. Áno, jedlo sa — pilo sa — spievalo sa — tancovalo sa — milovalo sa na účet a kapsu toho, kto v nej čo mal. A ja som sa vtedy dobre mal, aspoň lepšie, ako vy, a preto moja kapsa trpela.

OPATRNÝ: Ach, staré hriechy, prežité účty, ktoré toľkými rokmi ztratily platnosť. Kto mal, ten platil.

FUNTÍK: Lenže tento „kto“ bol som vždy ja. Pravda, že v tých starých dobrých časoch neboly zmenky v obehu a dlžobným úpisom bola statočnosť. No ja napriek tomu mám tu v tomto starom notesi (vytiahne z vrecka malú ošumelú knižku) všetky položky vášho dlhu, vaším vlastnoručným podpisom potvrdené. Nech sa páči. Pri každej položke je i malá poznámka, na čo ste si peniaze požičali. Podľa týchto poznámok sa najlepšie budete môcť rozpamätať. (Číta.) Dar pre slečnu Filoménu Habarkovú.

OPATRNÝ (pretrhne mu reč): Pst! Ticho! (Obzerá sa.) Pre Boha, ticho, aby žena nepočula, hneď by bol súdny deň hotový. (K obecenstvu.) Ona žije v tom sladkom povedomí, že je ona mojou prvou a poslednou láskou.

FUNTÍK: Nuž zaplaťte, čo mi príde, a ja odídem v pokoji a tajomstvá vaše umrú so mnou.

UMNÝ (vystrčí hlavu): Áno, keby ich už aj iný nevedel. (Kýchne a chytro sa skryje.)

FUNTÍK, OPATRNÝ (navzájom sa uklonia): Na zdravie!

FUNTÍK (Opatrnému): Máte nátchu?

OPATRNÝ (zadiveno): Ja? Ešteže čo! Ba azda vy?

FUNTÍK: No, to by mi bolo treba! Vám sa kýchlo.

OPATRNÝ: Neviem o tom, ale kýchnuť som počul.

FUNTÍK: I ja, a myslím, že ste vy kýchli.

OPATRNÝ: Vy — vy!

FUNTÍK: Neškriepte sa, pán Opatrný, veď kýchnutie samo v sebe nie je ešte nič neslušného.

OPATRNÝ: Ja viem, čo je slušnosť a čo neslušnosť, od vás sa učiť nemusím.

FUNTÍK: Ja od vás tiež nie. Ba nazdávam sa, že neslušnosťou je nadužívať shovievavosť priateľa, toľké roky dlh svoj nezaplatiť a ešte upomínať, a to nie veru jemným spôsobom, ako ste to vy mne urobili.

OPATRNÝ: Neurážajte, prosím vás, a choďte.

FUNTÍK: Odídem, až zaplatíte.

OPATRNÝ (podá zmenku Funtíkoví): Tu máte vašu zmenku, sme vyrovnaní a choďte.

FUNTÍK (sadne si): Až doplatíte 95 korún.

OPATRNÝ: Ani haliera. Pre mňa si tu seďte hoci až do dňa súdneho.

FUNTÍK (vstane): To si rozmyslím. Pôjdem pýtať od vašej panej, ona bude azda mäkšieho srdca. (Chystá sa odísť.)

OPATRNÝ (zastane mu cestu): Ešte čo, to by tak chybelo! Ako vidím, vy ste zlomyseľný človek, pane Funtík, ale nie funtík, lež celý metrák zlosti máte v sebe. Tu máte peniaze, ale knižku sem.

FUNTÍK (vezme peniaze a podá mu notes): Nech sa páči na večitú pamiatku. (Obzerá peniaze a smeje sa.) Tak — tak, priatelia si buďme a dlhy si plaťme. Ďakujem! Moja úcta! (Odíde.)