Už sú všetci v jednom vreci

Umný, Ignác.

UMNÝ (vystúpi prostriedkom, obzerá sa): Tu nikoho, a predsa som počul „voľno!“ No, nič to. Už len dočkám vhodný okamih.

IGNÁC (vykukne zpoza kulisne — zticha): On rozpráva, ani čo by bol živý.

UMNÝ: Musím sa istoty dopátrať, lebo to takto ďalej ísť nemôže. (Hľadí von oblokom.)

IGNÁC (vystrčí hlavu): Ale ja musím predsa zkúsiť, či je on živý, alebo je to len jeho duch. (Prikráda sa k Umnému, dotkne sa ho prstom a skríkne.) Jóoj! (Beží do úkrytu.)

UMNÝ: Ignác, čo ti je?

IGNÁC (vystúpi z úkrytu, bojazlive ustupuje pred Umným): Ja — ja — sám — neviem. (K obecenstvu.) On je azda predsa len živý.

UMNÝ: Ale, čo sa ti robí?

IGNÁC: Hm. Ja sa nazdávam, že pán učiteľ, idúc do Hameriky, spadli do mora a toto je len duch pána učiteľa.

UMNÝ (sa rozosmeje): Ha-ha-ha! Toto je celá komédia. Nie je na tom dosť, že si svet pobláznil, že som ušiel do Ameriky, teraz ešte rozkrič, že som sa utopil a že po smrti mátožím.

IGNÁC: Božechráň, veď vidím, že ste na žive, a mám z toho neslýchanú radosť, lebo naša slečinka by sa po-po-pominula.

UMNÝ: A čo hovoril starý pán?

IGNÁC: Bol celý pomätený, pološialený, ale nie nad tým, že vás ztratil, ale že ste ušli i s jeho peniazmi.

UMNÝ: O tie nemusí sa báť, práve mu ich nesiem.

IGNÁC: No ten bude rád od samej radosti vám i slečnu prisľúbi.

UMNÝ: Nemyslím.

IGNÁC: Prečo? (Rozmýšľa.) Ja zase myslím, že nebolo príhodnejšieho okamihu k výhre, ako teraz, len by sa musel pán učiteľ podľa mojej rady spravovať.

UMNÝ: Ale opravdu, Ignácko?

IGNÁC: Ak ma poslúchnete, tak, ako sa Ignácom volám, bude ešte dnes naša slečna vašou oddanicou.

UMNÝ: Ignácko, možno to?

IGNÁC: Nuž veru možno. Starý Ignác je veľký figliar a zná svojho pána na lep chytať. A na čo sa starý Ignác vezme, to i vykoná.

UMNÝ: Teda pomáhaj, Ignácko! Spoľahnem sa na teba. (Podá mu ruku.)

IGNÁC: Dobre. Ešte dnes bude ruka v rukavici, ale (s komickou vážnosťou) numero ans: starý pán nesmie zvedieť, že ste doma; numero cvá: on musí žiť v tom presvedčení, že ste odišli do Hameriky; numero drá: vy musíte byť niekde na porúdzi v úkryte, aby ste mu mohli v príhodnej chvíľke peniaze oddať. On od samej radosti, že prišiel k ztrateným peniazom, dá vďačne svoje svolenie.

UMNÝ (k obecenstvu): Ignác môže mať pravdu. Sprobujeme to. (Ignácovi.) Dobre, ja pôjdem do záhrady a vyčkám tam príhodnú chvíľu.

IGNÁC: To je nič, to je ďaleko.

UMNÝ: Teda kde?

IGNÁC: Tu v izbe. (Hľadá úkryt v izbe.) A — tu bude najlepšie. (Ukazuje pod stôl, zdvihne obrus.) Nech sa páči!

UMNÝ (zadiveno): Pod stôl?

IGNÁC: Tam bude najlepšie vyčkať príhodnú chvíľu.

UMNÝ: Ignác, ty blaznieš.

IGNÁC: To vonkoncom nie. Obrus siaha až po zem, tu vás nik nezbadá, len nerozmýšľajte.

UMNÝ: Ale to je predsa neslušné, aby som ja pod stôl liezol, a to ešte v cudzom dome.

IGNÁC: Dobre teda keď vám je slušnosť milšia, než oddanica — to som spokojný. (Počuť hlas Opatrného.) Pán už ide. Skryjete sa? Chytro, lebo bude zle.

UMNÝ (v rozpakoch): Ale, Ignác!

IGNÁC: Už je tu. Chytro, chytro! (Dvíha obrus.)

UMNÝ (odhodlane): Nuž pre milú bárs zahynu. (Vlezie pod stôl.)

IGNÁC: Táák. Nesmiete zabúdať, že ste v Hamerike.

(Počuť klopať.)

IGNÁC: Svobodno!