SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vojín

Jde z vojny nešťastlivej smutný vojín na koni, ide cestou hory clivej, pustou nocou dážď roní. Trudno, temno zamyslený v srdci nesie ťažký žiaľ a dážď šumí roznesený, kvapká zo škaredých skál. Pusto všade, hlucho všade divými úbočami, hory stoja v dlhom rade, kývajú vrcholcami. Rany páľa ho po tele, krev mu sinie sadnutá, duša mu je od ocele smrtedlne pohnutá. Krá, krá! — kŕkajú chríplaví, smrť vetriaci havrani, ešte ráz zašle zrak tmavý kde otčina, — v tie strany. Koník zvoľna postupuje, erdží a obzerá sa, v úskalí sa ohlašuje pustá ozvena lesa. Aj hľa svitá! Deň okolo vymôhol sa z tmy nočnej, lež toho vidieť nebolo von vystúpiť z hory tej!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama